Rané kresťanstvo v prvých storočiach veľmi intenzívne
zápasilo s gnosticizmom a Cirkev len ťažko unikala jeho vplyvu. Veľké
množstvo rozličných gnostických siekt prinášalo lákavé teologické pohľady
a náuky. V druhom a treťom storočí mali silný vplyv najmä
valentínske a marcionske spoločenstvá. Ešte počas vieroučného sporu Cirkvi
s týmito systémami sa objavil nový filozoficko-teologický smer. Prichádzal
z Blízkeho východu a svojím pôsobením postupne získaval čoraz väčšiu
popularitu, takže oslovil široké vrstvy ľudí. Reč je o manicheizme.
K jeho rýchlemu šíreniu prispel jeho synkretický charakter, univerzalizmus
a asketizmus. Tento nový duchovný prúd bol syntézou viacerých náboženských
smerov. Obsahoval prvky starobabylonskej teozofie, staroperzského dualizmu
Zarathustru, budhistickej askézy, mozaizmu, ako aj kresťanstva. Cirkev musela
vynaložiť na jeho potlačenie veľké úsilie.
Manicheizmus dostal pomenovanie po svojom zakladateľovi
Máním. Mání bol Part. Narodil sa okolo roku 216 v Babylonii. Jeho otec bol
stúpencom jedného z tzv. krstiteľských spoločenstiev, ktoré kládli dôraz
na obrady rituálneho očisťovania. Do týchto náboženských praktík zasvätil tiež
svojho syna. Ten ale v dospelosti založil vlastný duchovný smer. Tvrdil,
že mal zvláštne zjavenia a vízie, o ktoré sa vo svojom učení opieral.
Sám seba predstavoval ako Kristom prisľúbeného Parakléta (Potešiteľa), ktorý
prináša svetu pravé poznanie a zjavuje pravú cestu spásy. Svoje pôsobenie
začal okolo roku 240 medzi Indmi a následne vo svojej vlasti, v Perzii.
Kráľ Šápúr I. mu síce povolil verejne učiť, avšak počas vlády perzského kráľa
Bahrama I., ktorý bol vyznávačom zarathuštrizmu, bol Mání uväznený. Zomrel v roku
276 alebo 277.
Máního učenie malo charakter dogmatického mýtu. Od počiatku
manicheizmus prejavoval silný misijný charakter. Kľúčové postavenie
v tomto náboženstve zaujímala kozmológia postavená na radikálnom dualizme.
Ten tvoril zvláštnu zmes protikladných téz: duch a hmota; dobro
a zlo; svetlo a temnota; Boh dobra a Boh zla; kráľovstvo svetla
a kráľovstvo temnoty. Boh v tomto učení stojí na čele kráľovstva
svetla. Temnota - zlo sa tu stotožňuje s matériou (hmotou). Je to miesto,
kde prebývajú démoni a satan. Dejiny sveta sú podľa manicheizmu dejinami
boja dvoch síl: svetla a temnoty. Satan a démoni občas medzi sebou
bojujú, avšak zjednocujú sa, aby spoločne porazili kráľovstvo svetla.
Emanáciou Boh vydal zo seba Matku Života (Čnosť),
z ktorej tiež prostredníctvom emanácie pochádza prvý človek. Démoni
ukradli synovi Čnosti iskry svetla. Usilovali sa uväzniť svetlo duše tým, že
podľa obrazu prvého človeka utvorili Adama a jeho telo oživili ukradnutým
svetlom. Adam dostal duchovnú dušu, pričom o tom vôbec nevedel. Aby
spoznal pravdu o sebe, potreboval zjesť ovocie z raja, ale satan mu
v tom bránil. Preto prvý človek povolal k bytiu Ježiša, ktorý
v podobe hada priviedol Adama k myšlienke zjesť rajské ovocie
a spoznať tak pravdu. Satan potom stvoril Evu. V Adamovi sa prebudila
žiadostivosť, a tak sa začali rodiť deti. Tým sa začalo predlžovať
uväznenie svetla v hmotnom tele. Človek má v sebe dve protikladné
duše: materiálnu a duchovnú (svetlo). Hriech je zviazaný
s materiálnou dušou. Je teda možné hrešiť a pritom ostať čistým.
Kristus mal podľa Máního iba zdanlivé telo. Spásu možno dosiahnuť len
prostredníctvom absolútneho rozdelenia oboch prirodzeností, totiž hmoty od
ducha. V prípade človeka sa to dosahuje skrze oddelenie hriešneho tela,
vďaka čomu človek získava prvotnú čistotu duše. V manicheizme zaujímali
Kristus a Parakletos významné miesto. Ježišovo umučenie strácalo
historický význam, ale zachovalo si mystický charakter a bolo dôležité pre
spásu.
Manichejci podobne ako mnohé iné sekty využívali apokryfy
ako jeden z prameňov pre svoje teologické učenie. Svedčí o tom
napríklad i sv. Augustín vo svojom spise Proti Faustovi. Čerpali najmä
z tých spisov, v ktorých dominuje téma zápasu o mravnú čistotu
a čistotu duše vo všeobecnosti. Z analýzy zachovaných textov
odborníci usudzujú, že manichejci poznali a používali najmä apokryfy
Skutky Jánove, Skutky Petra, Skutky Ondreja a Skutky Pavla. Sám Mání sa
odvolával na apokryf Skutky Tomáša. Zaujímavé je, že novozákonný spis Skutky
apoštolov manichejci takmer vôbec nepoužívali. Aj sv. Augustín podáva
svedectvo, že preferovali mimobiblické, nekánonické spisy.
Nápadné je, že celá biblická náuka o pôvode kozmu,
sveta a človeka sa tu interpretuje v úplne protichodnej rovine,
a to tak, že teologicky protirečí starozákonnej židovskej
i kresťanskej náuke. Biblického Boha vlastne označuje za temnú silu
škodiacu človekovi a nie ako milujúceho, jediného a spásneho Boha.
Takisto novozákonná teológia postavená na živote a vykupiteľskom diele
Ježiša Krista, najmä na veľkonočnom tajomstve, je v manicheizme úplne
odlišná. Znehodnocuje cenu manželstva, ktoré má v biblickej teológii
význam nielen pre pozemský život, ale i vo vyjadrení vzťahu Boha
k človekovi, ľudskej duši a Ježiša Krista k Cirkvi.
Manichejské spoločenstvá sa delili na dve skupiny: vyvolení
(electi) a počúvajúci (auditores). Každú z týchto skupín
charakterizovali určité znaky. Vyvolení boli nositeľmi znamenia úst, rúk
a bedier. To znamená, že nejedli mäso, nepili víno, nevlastnili nijaký
majetok, nevykonávali fyzickú prácu a zdržiavali sa manželstva
a pohlavného života. Úplne sa oddávali pôstom a umŕtvovaniu.
Praktizovali prísnu askézu. Skupinu tzv. počúvajúcich zase tvorili masy
veriacich, ktorí boli povinní podporovať vyvolených, preto sa im dovoľovalo
uzatvárať manželstvá, plodiť deti, pracovať a jesť mäso. Viazalo ich
zachovávanie desiatich prikázaní a povinnosť živiť vyvolených.
Organizácia sekty bola osobitá. Vyvolení tvorili celú
hierarchiu sekty a delili sa na tri skupiny: na hlavu cirkvi (Mání
a jeho nástupcovia), dvanástich apoštolov (čiže učiteľov), biskupov
a kňazov. Okolo nich sa zhromažďovali zástupy veriacich (počúvajúcich).
Sviatosti v tom zmysle, ako ich poznala a chápala raná Cirkev,
manichejci nemali. Ich kult a náboženské obrady pozostávali z piesní, hymnov
a rôznych modlitieb. Často dodržiavali rozličné pôsty.
V druhej polovici 3. storočia sa sekta rozšírila
v Sýrii, Arábii a Egypte a v nasledujúcom storočí sa jej
stúpenci objavili aj v severnej Afrike, Palestíne, Malej Ázii
a Grécku. Ich učenie a pôsobenie preniklo taktiež do Talianska
a Španielska. V 5. storočí začala sekta postupne zanikať, avšak
vplyvy manicheizmu pretrvali v rôznych duchovných smeroch aj
v neskorších storočiach. Na Východe mal manicheizmus veľký vplyv
v Indii, Číne a Turkménsku, kde svoj zlatý vek prežíval ešte
v 7. a 8. storočí. Istý čas k jeho prívržencom patril aj sv.
Augustín (354 - 430), ktorý neskôr najmä na základe rozhovorov so sv. Ambrózom
(340 - 374), biskupom v Miláne, ako aj hlbokým štúdiom Svätého písma toto
učenie odmietol a prijal kresťanskú vieru.
míľniky dvoch tisícročí: Manicheizmus
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)