Čoraz častejšie sa dnes môžeme stretnúť
s apokalyptickými scenármi podporovanými rôznymi sofistikovanými
argumentmi. Nie, nebojte sa, nechcem sa púšťať do polemík, či sa onedlho
staneme svedkami kolapsu sveta, hoci človek občas podľahne pokušeniu myslieť
si, že udalosti, ktoré sa pred ním dramaticky odohrávajú, k tomu nezvratne
smerujú. Strata hodnotovej orientácie spôsobila, že naša spoločnosť trpí
akútnym nedostatkom skutočných autorít, ktoré by mohli čeliť neduhom
súčasnosti: postupnému rozkladu morálky či bezbrehej relativizácii náboženských
právd. Človek sa stal pre seba jedinou autoritou, i keď pre mnohých je to
skôr bremeno ako výhoda. Pred jeho zrakom sa vynára množstvo protichodných
teórií a do jeho pozornosti sa plazivo vtierajú početné náboženské ponuky;
zorientovať sa v tom je zo dňa na deň náročnejšie. Niektorí rezignujú, iní
sa zase uspokoja s jednoduchými a skratkovitými riešeniami, alebo sa
strmhlavo vrhnú do konšpiračných vôd. Súčasný labyrint relígií
a najrozmanitejších spiritualít však silno kontrastuje s Ježišovými
slovami: „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?" Aký paradox.
Žijeme, podľa mienky podaktorých, v apokalyptických časoch, v ktorých sa
to len hemží rôznymi vierovyznaniami, a napriek tomu má Ježiš obavy
o našu vieru. Prečo? Čo má touto skepsou na mysli?
Aby sme mohli nájsť uspokojivú odpoveď na túto znepokojujúcu
otázku, bude nevyhnutné správne porozumieť rozporu medzi tým, čo Ježiš nazýva
vierou a čo si pod ňou predstavuje súčasník. Podľa Arna Anzenbachera,
rakúskeho filozofa a teológa, je viera existenciálna väzba na Základ
a Zmysel, ktorá presahuje všetky naše rozumové a zmyslové možnosti.
Človek vierou túži nájsť zmysel toho, čo ho obklopuje, pričom sa upína
k základu svojho bytia - k Bohu. Tu ale nastáva problém, lebo mnohé
náboženstvá, denominácie či cirkvi majú o ňom rozdielne predstavy.
A tak sa vynára otázka: Viem, komu som uveril? No súčasne s tým sa
treba spýtať: Čo vlastne viera pre mňa znamená? Ide o únik z reality
a všednosti, ktorý mi pomáha zabudnúť na každodenné trápenie a obavy?
Alebo to je, ako sa to nezriedka ľúbivo prezentuje, životný štýl? Pre niekoho
sú to možno strohé náboženské predpisy a rituály tvoriace neodmysliteľný
kolorit života. Zaiste sú medzi nami i takí, ktorých viera opája emóciami
ako mladé víno a dáva im možnosť vyniknúť „nad davom", pričom prišli aj
o posledné zvyšky súdnosti a kritickej sebareflexie. Ak sa teda
vnútorne stotožníme s pravou, najhlbšou podstatou toho, čo Ježiš pokladal
za vieru, možno nám vo svetle reality nebudú jeho slová pripadať až tak
prehnane paradoxné.
editoriál
Editoriál
BORIS RAKOVSKÝ
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 29912x