Prvotná Cirkev zápasila nielen s gnosticizmom a s
rôznymi sektami, ktoré boli kompilátom gnostických názorov zmiešaných
s kresťanskou náukou, na súdobej náboženskej scéne sa objavuje tiež
montanizmus. Tento nový duchovný prúd bol extrémnou reakciou na gnosticizmus.
Sami seba montanisti pokladali za „nové proroctvo", no ich oponenti ich
označovali ako „herézu Frýgijcov", ktorá dostala meno podľa geografickej
lokality, kde sekta vznikla a odkiaľ sa šírila do ostatných častí Rímskej
ríše. Názov montanizmus sa objavuje až v 4. storočí, keď túto sektu začali
nazývať podľa Montana, jej pôvodcu.
Montanus pochádzal z Frýgie. Podľa dobových autorov bol
pôvodne pohanským kňazom božstva Apolóna, niektorí spomínajú tiež kult bohyne
Kybelé. Tieto informácie však nie sú zaručené. Montanus neskôr konvertoval na
kresťanskú vieru a svoje pôsobenie začal v kresťanskom spoločenstve
vo Frýgii a Mýzii. Krátko po krste však začal upadať do extatických
stavov. Tvrdil, že je prorokom Ducha Svätého. Svoje učenie začal šíriť medzi
rokmi 155 až 160, stretávame sa ale s niektorými názormi, ktoré hovoria,
že Montanus začal verejne pôsobiť až o niekoľko rokov neskôr, v roku
172. Tento údaj nájdeme napríklad u Euzébia Cézarejského, kým Epifanius zo
Salaminy sa zmieňuje o roku 165. Euzébius na základe jemu dostupných
písomných svedectiev charakterizuje Montana ako neofytu (novokrstenca), ktorý
sa nechal opanovať neskrotnou túžbou získať popredné miesto, čím otvoril
nepriateľovi (diablovi) dvere do svojej duše. Posadol ho démon, takže náhle
upadal do tranzu a extázy, začal šalieť, bľabotať, vydávať zvláštne zvuky
a vyslovovať proroctvá, ktoré boli v úplnom rozpore s učením
Cirkvi postavenom na Tradícii a oddávna ustálenom dedičstve viery.
Montanisti nevytvárali nové teologické tradície v rámci
kresťanstva, ale orientovali sa na reformu náboženských zvykov. Hlavný dôraz
pritom kládli na charizmu proroctva. Sám Montanus sa prezentoval ako prisľúbený
prorok Ducha Svätého, o ktorom vravieval Ježiš. Aby sa jeho autorita
posilnila, pohybovali sa v jeho blízkosti dve prorokyne: Priscilla
a Maximilla. Spolu s Montanom predpovedali skorý druhý príchod Ježiša
Krista, ktorý podľa Maximilly mal nastať krátko po jej smrti. Ako znamenie
tohto príchodu prorokyne predpovedali veľké vojny a nešťastia. Pre celé
montanistické hnutie bolo charakteristické silné zdôrazňovanie profetizmu,
rôznych vízií a zjavení. Jeho spoločenstvá sa vyznačovali prísnymi
morálnymi zásadami. Montanisti si veľmi vážili mučeníctvo a skrývanie sa
pred prenasledovateľmi alebo útek do bezpečia pokladali za zradu viery
a zapretie Ježiša Krista. Prikazovali pôsty v takej miere,
v akej ich bežne kresťania nepraktizovali. Odmietali cirkevnú hierarchiu
a sami sa označovali za tých, ktorých vedie Duch Svätý. Hlásali tiež
extrémne prísnu morálku v oblasti manželstva. Po smrti legitímneho
manželského partnera už nedovoľovali druhý manželský zväzok a ak niekto
takéto manželstvo uzavrel, považovali ho za smilstvo. Vysoko si vážili sexuálnu
zdržanlivosť a panenstvo, ktoré mali podporovať prorockého ducha
a disponibilitu pre prijatie charizmy proroctva. Silný dôraz na prorockú
charizmu však šiel ruka v ruke s požiadavkou absolútnej poslušnosti
prorokom, pretože skrze nich hovoril Duch Svätý. Montanisti tvrdili, že hlavné
hriechy sú neodpustiteľné.
V montanizme môžeme sledovať tri etapy jeho vývoja.
Rané obdobie, rozvinuté štádium a obdobie úpadku. O tomto hnutí však
máme len málo písomných prameňov. Najviac sa o ňom môžeme dozvedieť
z diel apologétov, ktorí proti nemu vystupovali, a potom
z neskorších diel Tertuliána (155 - 222), ktorý bol montanizmom
v určitom období života fascinovaný a stal sa jeho prívržencom.
Cirkev v tomto hnutí spočiatku nevidela nejaký zvláštny problém, no
rozruch a nepokoje, ktoré medzi veriacimi spôsobilo, viedli napokon
cirkevnú hierarchiu k jeho riešeniu. Euzébius v Cirkevných dejinách
uvádza svedectvo, podľa ktorého Montanovo vystúpenie spôsobilo nemalý rozruch
a problémy medzi veriacimi v cirkevných obciach. Píše: „Spomedzi
tých, ktorí počúvali jeho (Montanovo) podozrivé výroky, jedni hľadeli na neho
s nechuťou ako na človeka posadnutého, démonického, ktorý je v moci
ducha šialenstva, pôvodcu nepokoja medzi ľuďmi. Preto vystúpili proti nemu,
kázali mu mlčať, pretože mali na pamäti Pánov príkaz a varovanie, aby sa
mali na pozore pred falošnými prorokmi. Na druhej strane iní, unesení akoby
nejakým zbožným duchom a darom proroctva, ako i pýchou, nepamätali na
jasné Pánove príkazy a vyzvali tohto šialeného, falošného a ľud
zvádzajúceho muža, aby sa nedal umlčať."
Montanizmu sa okrem iných problémov a otázok cirkevného
života venovali v rokoch 160 až 180 aj biskupské synody. Biskupi vyhlásili,
že v tomto „novom proroctve" nespoznávajú pôsobenie Ducha Svätého a toto
duchovné hnutie odmietli ako falošné proroctvo a označili ho za sektu.
Montanizmus predstavoval pre Cirkev hrozbu najmä svojou explóziou falošných
prorokov a prehnaným nadšením pre panenstvo a mučeníctvo.
Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že montanisti svoju prorockú charizmu
prepiato prízvukovali a prorokom priznávali právo riadiť celú Cirkev.
Práve týmto prílišným zdôrazňovaním prorokov a odvolávaním sa na
charizmatické osoby bol v Cirkvi ich charizmatický rozmer zdiskreditovaný.
Neznamenalo to zánik chariziem, ale skôr nedôveru voči ľuďom, ktorí sa
pokladali za charizmatikov. Pravdivosť a pravosť daru proroctva
montanistov sa usilovali skúmať a rozlišovať aj biskupi, ale montanisti
odmietali ich kritériá. Tu vidíme neposlušnosť voči cirkevnej hierarchii, čo je
v rozpore s tradičným cirkevným učením.
Montanistické hnutie sa rozšírilo z Frýgie cez Galáciu,
Lýdiu až do Ríma a Gálie. Jeho stúpencov stretávame v Španielsku
v 4. storočí a v Ríme ešte na počiatku 5. storočia.
Montanistické skupiny začali zanikať v čase vlády cisára Teodózia I.
Veľkého (347 - 395), ktorý vydal v roku 381 proti nim edikt, až napokon na
začiatku 6. storočia hnutie úplne zaniklo. A hoci sa malé spoločenstvá
montanistov udržali na Východe až do 9. storočia, tie už pre Cirkev
nepredstavovali výraznejšie ohrozenie.
Na sklonku tretieho storočia sa v Cirkvi objavuje nový
prúd charizmatikov praktizujúcich asketický spôsob života, a to vo forme
mníšskeho hnutia. To ale kládlo veľký dôraz na rozlišovanie duchov usilujúcich
sa ovplyvňovať ľudskú vôľu a skutky. Avšak na rozdiel od montanistov mnísi
rešpektovali cirkevnú autoritu a mnohí biskupi na konci staroveku
a v ranom stredoveku pochádzali práve z ich radov.
Odmietnutie montanizmu uchránilo Cirkev od nekontrolovaného
subjektivizmu v náboženskej praxi a upevnilo zásadu, že miestne
cirkvi musia byť zverené vedeniu ľudí povolaných na plnenie cirkevných funkcií
na základe vecných kritérií, a nie spontánne, na základe pochybných
prorockých chariziem.
míľniky dvoch tisícročí: Montanizmus
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (11)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (1)Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (10)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (2)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (3)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (4)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (5)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (6)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (7)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (8)
Ranokresťanské sekty v prvých troch storočiach (9)