Rímska ríša prekonávala v rokoch 306 až 312 ťažkú vnútornú krízu v dôsledku občianskej vojny. Jej dôvodom bol zápas zúčastnených strán o moc v ríši, v ktorom sa presadil ambiciózny Konštantín (272 - 337). Tomu sa postupne podarilo sústrediť moc v celej ríši do vlastných rúk. Aby naznačil nové smerovanie ríše, zakladá v oblasti Byzantion na Bospore mesto Konštantínopol. Sem prenáša svoje cisárske sídlo a Rím začína postupne strácať svoj význam. Tieto politické zmeny sa odzrkadlili aj v živote Cirkvi. Konštantín a Licinius, jeho spoluvládca, vydávajú roku 313 v Miláne edikt, ktorým zaručujú slobodu vyznania pre všetky náboženstvá. Kresťanstvo tak môže vyjsť zo svojej ilegality a aj vďaka sympatiám samého cisára sa začína nová éra v jeho dejinách.
Vonkajší rozvoj kresťanstva však so sebou prinášal
aj nové problémy. Okrem konfrontácie s vtedajšou spoločnosťou
a jej eticko-náboženskými hodnotami tu boli aj ťažkosti vo vnútri Cirkvi.
Objavujú sa nové teologické smery, ktoré vyvolávali názorové spory a viedli
k štiepeniu kresťanstva na rôzne prúdy. Nejde o sekty v pravom
zmysle slova. Tieto oddelené spoločenstvá nevytvárali vlastnú liturgiu, nemali
osobitnú hierarchiu, ich Biblia nebola odlišná od tej, ktorú používala
väčšinová cirkev a vysluhovali i rovnaké sviatosti. Avšak rozdiely
boli v teologickom chápaní určitých právd viery a tiež v oblasti
praktického kresťanského života, čiže v otázkach morálky či etiky. Išlo
o heretické spoločenstvá, ktoré v konečnom dôsledku často vytvorili schizmu
tým, že sa odlúčili od väčšinovej cirkvi nerešpektujúc jej učenie
v sporných otázkach.
Zaujímavým náboženským javom v rámci kresťanstva bol na
začiatku 4. storočia donatizmus. Tento duchovný smer vznikol v severnej
Afrike. Meno dostal podľa Donáta, ktorý bol biskupom v Kartágu v rokoch
313 až 355. Je viac príčin, prečo sa objavuje donatizmus. Jednou z nich je
teologická náuka týkajúca sa sviatostí. V tejto otázke zohrávala dôležitý
vplyv spirituálno-subjektívna koncepcia chápania sviatostí a ich
účinnosti, ako ju nachádzame v Tertuliánových a Cypriánových dielach.
Ďalšia príčina spočíva v eticko-politickej rovine charakterizovanej
nesympatiami a odporom obyvateľov severnej Afriky voči rímskej nadvláde.
Napokon tu bola tretia príčina, ekonomicko-sociálna, ktorá odrážala vzdor
nižších spoločenských vrstiev pracujúcich a otrokov voči vlastníkom pôdy,
ktorí ich zotročovali.
Počiatky donatizmu treba hľadať v časoch posledného
veľkého prenasledovania kresťanov za vlády cisára Diokleciána, ktorý vládol
v rokoch 284 až 305. V tomto období sa vyskytli prípady, že mnohí
kresťania zo strachu pred smrťou hľadali rôzne spôsoby, ako sa vyhnúť
prenasledovateľom. Pokiaľ jedni sa spolu so svojimi biskupmi a kňazmi
hrdinsky priznali k svojej viere a zomierali mučeníckou smrťou, iní
sa usilovali skrývať alebo utiekli pred prenasledovaním, a ďalší hľadali
cestu kompromisu - usilovali sa vybaviť si na základe svojich konexií alebo za
úplatky od miestnych úradov písomné potvrdenie, že sú lojálni voči štátnemu
kultu, aby nemuseli obetovať božstvám. A boli aj takí, ktorí zapreli svoju
vieru a odpadli od kresťanstva. Sv. Cyprián so smútkom uvádza, že takéto
prípady neboli zriedkavé a že medzi tých, ktorí zlyhali, patrilo aj dosť
kňazov a biskupov. Títo v niektorých prípadoch vydávali cirkevný
majetok do rúk pohanských miestodržiteľov a úradníkov, ktorí ich o to
požiadali. Cirkev sa v dôsledku tejto situácie musela vyrovnať
s tými, ktorí počas prenasledovania zo slabosti, strachu alebo
z akýchkoľvek iných dôvodov zapreli svoju vieru, prípadne od nej tiež
výslovne odpadli, a teraz sa v atmosfére slobody chceli vrátiť do
cirkevného spoločenstva. Mnohí duchovní, pochopiteľne, chceli pokračovať vo
svojej službe pastierov cirkevných spoločenstiev. Ako sa stavať voči nim? Ako
ich prijímať? A možno ich vôbec prijať späť?
Donatisti učili, že pravá cirkev je spoločenstvom svätých,
dokonalých, bezúhonných a túto svoju dokonalosť si musí zachovať
a strážiť. Hlásali, že krst môže človek stratiť (donatisti boli za
opakovaný krst) a že platnosť sviatosti závisí od osobnej svätosti
vysluhujúceho. Preto nie je možné tvoriť spoločenstvo so „zradcami",
„nedokonalými" a so „synmi zradcov". Pravá cirkev je cirkev spravodlivých,
ktorí nie sú povinní až do konca sveta byť v spoločenstve so zlými
a nespravodlivými. Z tohto ich presvedčenia pramenilo aj separovanie
sa od väčšinovej cirkvi, ktorá bola podľa nich „poškvrnenou cirkvou
traditorov". Donatisti tvrdili, že nielen sám „zradca" prestáva byť skutočným
členom cirkvi, ale aj tí, ktorí s ním zotrvávajú v spoločenstve. Boli
presvedčení, že jedine ich cirkev je „spoločenstvom spravodlivých" a sami
seba pokladali za „nepoškvrnenú cirkev mučeníkov". Pravou cirkvou je tá, ktorá
je prenasledovaná a stavia sa na odpor politickej vláde. Aby mohli
preukázať pravosť a apoštolskú postupnosť, usilovali sa vytvoriť
v Ríme vlastné biskupstvo.
Kľúčovým problémom medzi donatistami a väčšinovou
cirkvou bola otázka platnosti vysluhovania sviatostí. Šlo tu
o morálno-teologický problém. Donatisti zastávali názor, že nie je
prípustné prijímať do Cirkvi tých, ktorí vážne zlyhali počas prenasledovania
a tým sa sami vylúčili zo spoločenstva Božieho ľudu. Pohŕdali nimi
a nazývali ich lapsi (padlí), respektíve traditores (zradcovia). Na
základe tohto morálne striktného postoja spochybňovali tiež sviatosti, ktoré udeľovali
biskupi s pochybnou povesťou. Aby sviatosť mohla byť platná a mohla
pôsobiť požehnane v duši a v živote toho, kto ju prijímal, podľa
donatistov ju musel vyslúžiť bezúhonný biskup svätého života. Sviatosti, ktoré
udeľoval nehodný biskup, prípadne taký, ktorého morálna povesť je pochybná, sú
neplatné, ba dokonca škodlivé. Toto učenie donatistov však bolo v rozpore
s náukou Cirkvi a posvätnej Tradície, ktorá jednoznačne verila, že
sviatosti pôsobia „ex opere operato". Sviatosti majú svoj pôvod v Bohu, a preto
majú samy v sebe Bohom udelenú milosť a účinnosť. Sviatosť sa
neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale
mocou Boha. Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi a prostredníctvom
ňou určenej formy, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista
a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Samozrejme, to
nevylučuje fakt, že biskupi a presbyteri sa majú usilovať o svätosť
a bezúhonnosť života, čo pridáva na vážnosti a dôstojnosti aj ich
službe.
Spory s donatistami mali za následok, že mnohé mestá
mali dvoch biskupov: tých, ktorých ustanovila cirkevná autorita,
a donatistického, ktorého vysvätili biskupi sympatizujúci s týmto
náboženským smerom. Donatisti získali dosť silné sympatie medzi veriacimi a postupne
prerástli do pomerne mocnej frakcie v rámci kresťanstva. Spory riešila
rímska synoda v roku 313 počas pontifikátu pápeža Melchiada
a odsúdila bludné učenie donatistov o sviatostiach a Cirkvi ako
„spoločenstve bezúhonných". Podobne i Prvý nicejský koncil sa v roku 325
venoval donatistom a tiež odsúdil túto kresťanskú frakciu. Avšak konflikty
s donatistami neustávali, a tak cisár Honorius zvolal v roku 411
do Kartága verejnú dišputu, na ktorej donatistov zastupoval Petilián
z Cirty a všeobecnú Cirkev zase sv. Augustín. Spor vyhrala katolícka
strana a vplyv donatistov sa tým značne oslabil. Začali čeliť
prenasledovaniu a núteným konverziám. Posledné zvyšky donatistickej herézy
pretrvali až do príchodu islamu v 7. storočí.