Úryvok evanjeliového textu, nad ktorým sa zamýšľame, sa
spája so začiatkom slávenia Veľkého týždňa. Privádza nás k chvíľam,
v ktorých ide o všetko. Keď sa definitívne ukazuje, kto je kto, keď
sa úplne odkrývajú charaktery hlavných hrdinov tohto príbehu. Pripomína nám
hlbokú pravdu o Kristovi, ktorý prichádza ako kráľ. Kráľ, ktorého najskôr
dav víta nadšenými pokrikmi na jeho slávu, aby o niekoľko hodín kričal:
„Ukrižuj ho!". Ježiš ako kráľ, ktorý svojím svedectvom o pravde „neprináša
pokoj, ale meč" (porov. Mt 10, 34) vie, že v hodine najväčšej skúšky
zlyhajú mnohí z jeho najbližších. Evanjelista nezabúda tento dav presne
identifikovať. Sú to Kristovi učeníci. Učeníci, z ktorých ten najbližší ho
o pár chvíľ trikrát zaprel. Pripomína nám to najmä hlbokú pravdu o nás,
ktorí na ceste za Pánom často zlyhávame a padáme, mnohokrát ho zapierame,
hoci ho chceme vyznávať. Farizeji sa snažia zástup jeho učeníkov umlčať. Sú pre
nich nevzdelaným stádom, ktorým do značnej miery pohŕdajú, hoci sa to snažia
zakryť nábožnými frázami. Apelujú na akúsi vážnosť a možno tušia, že tento
oslavujúci zástup sa dá ľahko strhnúť na druhú stranu a žiadať smrť
nevinného.
Aj dnes sme my, ktorí máme po radostnom „hosana" tendenciu
kričať „preč s ním", konfrontovaní nielen s vlastnou slabosťou
a hriešnosťou, ale i s farizejmi súčasnosti. Sú to tí, často
teologicky veľmi vzdelaní, ktorí chcú kresťanov nahlas vyznávajúcich Pána
a v poslušnosti jeho slovu pomenúvajúcich čierne čiernym a biele
bielym umlčať v mene tzv. hodnôt sekulárnej či „tolerantnej" spoločnosti.
Žiaľ, neraz s opodstatneným, no veľmi účelovým poukázaním na ich poklesky.
Ježišove slová sú aktuálne aj v našich časoch.
Pripomínajú nám, že v rozhodujúcich chvíľach, keď ide o bytie či
nebytie civilizácie, ktorá sa ešte stále môže nazývať kresťanskou, nemôžeme
mlčať, ak sa človek snaží svoje hranie sa na Boha inštitucionalizovať cez
zákony či medzinárodné dohody zaobalené v navonok lákavom a nevinnom
puzdre. V jednom konkrétnom prípade to nedávno pochopili a nemlčali ani predstavitelia
kresťanských cirkví na Slovensku. Je mnoho tém, pri ktorých ako kresťania
nemôžeme ticho prehliadať šíriace sa zlo, ktoré chce z našich sŕdc
vytrhnúť obraz Stvoriteľa. Ak budeme ľahostajní voči tomu, čo od nás očakáva
Boh, ak budeme mlčať zoči-voči narastajúcim neprávostiam a čoraz väčšiemu
pošliapavaniu Božieho obrazu v ľuďoch, prehovoria kamene. Tie však budú
ďaleko deštruktívnejšie ako kus žuly, ktorý môže rozbiť okno či hlavu. Oni
totiž môžu mať schopnosť zboriť svet, taký, aký ho dnes poznáme. Prosme preto
Pána o odvahu nemlčať.
biblické slovo
Odvaha nemlčať
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
Keď sa (Ježiš) priblížil k Betfagé a Betánii,
k vrchu, ktorý sa volá Olivový, poslal dvoch učeníkov so slovami: »Choďte
do dediny, ktorá je naproti. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané
osliatko, na ktorom ešte nikto nikdy nesedel. Odviažte ho a priveďte! Ak
sa vás niekto spýta: Prečo ho odväzujete?, odpovedzte takto: Pán ho potrebuje.«
Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď
odväzovali osliatko, povedali im jeho majitelia: »Prečo odväzujete osliatko?«
Oni odpovedali: »Pán ho potrebuje.« Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili
cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, na cestu prestierali
svoje plášte. Keď sa približovali k úpätiu Olivového vrchu, začal celý
zástup učeníkov silným hlasom radostne chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré
videli. Volali: »Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na
nebi a sláva na výsostiach!« Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu
povedali: »Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!« On však odpovedal: »Hovorím vám,
ak budú títo mlčať, kamene budú kričať.« (Lk 19, 29–40)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 15827x