Pojem
Výraz sekta nie je neutrálny, ako keď sa povie cirkev či
náboženská spoločnosť. Tento výraz v bežnom jazyku funguje ako vecné
označenie, ale aj ako vyjadrenie nesúhlasu. Jeho expresívny ráz je zrejmý
z toho, že nikto o svojej vlastnej náboženskej spoločnosti nepovie,
že je to sekta, ani nikto sám seba neoznačí za sektára. Ak chceme používať
tento výraz v serióznych textoch, musíme sa postarať o to, aby nemal
funkciu nadávky. Inými slovami, musíme - ak je to možné - presne vymedziť obsah
tohto termínu.
Prvé priblíženie nám môže poskytnúť etymológia. Tu však nie
sú odborníci jednotní, či je základom latinské sloveso sequo (nasledujem),
alebo seco (režem, krájam, sekám a pod.). V prvom prípade by išlo
o okruh nasledovníkov nejakej vodcovskej osobnosti, napríklad
o filozofickú školu alebo o politickú stranu, v druhom prípade
by náboženská sekta bola oddelenou časťou väčšieho náboženského zoskupenia.
V každom rozvinutom náboženskom systéme dochádza k vnútornej
diferenciácii. Jednotlivé vetvy sa medzi sebou uznávajú alebo neuznávajú. Aj
v prvom prípade (napr. v budhizme) sa niekedy hovorí o sektách,
ale v tomto prípade má to slovo iný význam než ten, o ktorom tu
chceme ďalej hovoriť.
Falošné znaky sekty
Pred uvedením charakteristiky siekt pomocou znakov
premyslených na základe súčasnej odbornej diskusie uvedieme ako príklady
niekoľko falošných znakov sekty. Niektorí ľudia, bohužiaľ, bez veľkého
premýšľania používajú toto nelichotivé slovo na spoločenstvo, ktoré im
z nejakých dôvodov nevyhovuje. Náboženská spoločnosť rozhodne nie je
sektou preto, že je početne malá. Sekta môže mať len niekoľko málo členov a
môže ich mať stovky alebo tisícky. Niektorí tiež nazývajú sektami všetky nové
náboženské spoločenstvá vo svojom okolí, pretože na nich ich náuka alebo ich
praktiky, napríklad obrady, pôsobia dojmom čohosi neobvyklého až kuriózneho. To
je veľmi subjektívne a ťažko použiteľné kritérium. Sekta môže byť nová,
ale môže byť na danom území hoci aj dlho prítomná a pritom môže pôsobiť
veľmi všedne. A hoci to znie absurdne, nájdeme v niektorých textoch ako
znak sekty aj krajinu, z ktorej do nášho prostredia prichádza.
Pri tejto príležitosti je potrebné objasniť vzťah siekt
k fenoménu takzvaných nových náboženských hnutí. Je mylný názor, ktorý
tieto dve skutočnosti stotožňuje. Mnoho z nových hnutí, ako sa ďalej
ukáže, nemá ráz siekt, a naopak, niektoré sekty majú iný pôvod: sú
napríklad deviáciami tradičných náboženstiev. K novým náboženským hnutiam
zaraďujeme rozličné formy kresťanskej (cirkevnej i marginálnej), ale aj mimokresťanskej
spirituality, ktoré sa objavili a objavujú v posledných dvoch až
troch desaťročiach. Je to reakcia na agnosticizmus a skepsu minulých generácií.
Tento jav nachádzame najčastejšie v najmladšej generácii. Niektoré jeho
prejavy sa vyznačujú širokou ekumenickou otvorenosťou, iné sú uzavreté,
autoritárske a fundamentalistické. Je tu potrebné jemne rozlišovať.
Skutočné znaky sekty
Pri zodpovednej myšlienkovej práci na tému siekt sa nám ako
prvý typický znak ukazuje náboženské autoritárstvo. Niektorí autori sa domnievajú,
že je to jediný a rozhodujúci znak. Keby to tak bolo, ľahko by sme
vytvorili definíciu sekty. Domnievam sa ale, že situácia je zložitejšia. Ide
o to, že prakticky v každom náboženstve funguje autorita. No
v sekte jej sila presahuje každé rozumné hranice. Prejavuje sa to ďalšími
doplnkovými charakteristikami, ktoré sú rozvinutím tejto základnej. Možno tiež
povedať, že už nejde iba o autoritu, ale o moc nad ľuďmi. Sektárska
autorita často zasahuje priamymi pokynmi alebo nepriamym vplyvom až do súkromia
ľudí. Nie je to iba tak, že by určovala mravné normy, ale rozhoduje za členov
sekty v jednotlivých manželských, rodinných, obchodných, zamestnaneckých
a iných otázkach. V osobe sektárskeho vodcu alebo vedúceho skupiny,
prípadne u vodcov nižších stupňov sa spájajú dva typy autority: noetická
(autorita znalca) a deontická (autorita šéfa alebo veliteľa). Tieto dve
autority bývajú v civilnom živote od seba oddelené.
Druhým znakom sekty je fundamentalizmus, ktorý môžeme
charakterizovať ako neúmerné posilnenie autority textu, či už nejakej
kánonickej knihy alebo nejakého doktrinálneho dokumentu. Zdôrazňuje sa božský
pôvod posvätnej knihy a zabúda sa na jeho ľudské aspekty. Text sa chápe
v jeho jednoduchom prvoplánovom význame a potreba exegetického
sprostredkovania medzi dobou a prostredím, keď bol text napísaný,
a našou súčasnosťou ostáva nepovšimnutá. Zabúda sa, že text rozvíja všetky
svoje možnosti až vďaka hermeneutickej interpretácii. Fundamentalizmus
zodpovedá jednoducho na zložité otázky. Je to čiernobiele videnie sveta,
ktorému pre život stačí niekoľko jednoduchých poučiek a pokynov.
Fundamentalizmus v niektorých prípadoch prerastá až do bigotnosti
a fanatizmu.
Ďalšou aplikáciou náboženského autoritárstva v sekte je
jej uzavretosť. Normálna náboženská spoločnosť sa spolieha na pravdivosť svojej
náuky a verí, že jej cesta vedie k spáse (či inak formulovanému cieľu
duchovnej cesty). Naproti tomu sekta zdôrazňuje, že má jedinú a celú
pravdu a nikto iný pravdu nemá. Jej cesta je jediná pravá a sekta je
výlučná a samospasiteľná. Všetky ostatné smery vedú do skazy. Jedným
slovom, sekta si sama postačuje. Uzavretosť sekty predstavuje neschopnosť
a neochotu viesť dialóg. Druhí nám nemajú čo povedať. Okrem čisto
pragmatických záležitostí býva často jediným kontaktom sektárov so svetom
propagačná aktivita. No niektoré sekty sú uzavreté aj voči novým záujemcom.
Nemajú náborovú aktivitu a prípadných kandidátov si vyberajú.
Posledným uvedeným znakom sekty je selekcia informácií.
Verejnosť a niekedy ani členovia nedostávajú informácie o všetkých
aspektoch náuky, nemajú prístup na určité miesta, nepoznajú vyššie stupne
organizácie. U niektorých siekt dokonca nie je známe ani ich sídlo.
Schádzajú sa v súkromí v hlbokej konšpirácii. Typické je, že sekty
nevystupujú na verejnosti pod svojím menom a nechajú sa zastupovať rôznymi
tieňovými organizáciami, ktoré majú dôveryhodné názvy.
Keď spojíme uvedené prvky - autoritárstvo, fundamentalizmus,
uzavretosť a selekciu informácií, vyjde nám analógia náboženského
sektárstva s niečím, čo poznáme z mimonáboženskej sféry. Tieto znaky
sú typické pre totalitné politické hnutia alebo totalitný systém. Môžeme teda
povedať, že sekta je totalitná náboženská spoločnosť. Ale pretože fenomén
totalitarizmu bol analyzovaný zatiaľ iba v politickej oblasti a na
náboženské spoločnosti je použitý iba analogicky, nemôže poslúžiť pre vedecky
hodnotnú definíciu sekty. No sme si vedomí, že ide o náboženský
extrémizmus a podľa tejto analógie vyhodnocujeme aj nebezpečenstvo
pre ľudskú dušu a nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktoré zo sektárstva
vyplýva.
Nová religiozita
Žijeme v časoch zmeny kultúrnej paradigmy. Prebúdza sa
nový záujem o duchovný život v skupinách obyvateľov, ktoré sa predtým
od náboženstva vzdialili. V tomto zmysle sa hovorí o novej religiozite.
Nie je nová iba v tom zmysle, že sa objavuje tam, kde skôr prevládala
skepsa a pragmatizmus, je nová aj obsahovo. Mladí ľudia, ktorí pre seba
znovu objavujú hodnoty spirituality, sa zvyčajne nevracajú k štýlu
duchovného života svojich rodičov či prarodičov. Je pravda, že niektorí
z nich znovu objavujú kresťanstvo, prípadne judaizmus - dve náboženstvá,
ktoré majú v západnej civilizácii viacstoročnú tradíciu - no niektorí z
nich ich prežívajú novým spôsobom. Inšpirácia sa často hľadá mimo tradičných
náboženských smerov.
Treba jasne rozlíšiť sekty a nové náboženské hnutia.
Sektou je, ako sme na to už poukázali, náboženská spoločnosť s totalitnými
tendenciami. Lenže ľudia, ktorí prežívajú novú spiritualitu, nemávajú tendenciu
organizovať sa do náboženských spoločností. Veľká časť ich prežíva svoj vzťah
k transcendentnu individualisticky. Ak sa aj zoskupujú, vytvárajú voľné
skupinky záujemcov. Tieto zoskupenia bývajú liberálne orientované, otvorené
a priateľsky naladené k iným hnutiam a spoločenstvám.
V tomto prípade nejde o sekty. Mýlia sa tí, ktorí považujú všetko
v novej religiozite za sektárske.
Na druhej strane tiež treba povedať, že sektárska mentalita
niekedy preniká aj do tradičných náboženských smerov. Keď sa napríklad niektorá
kresťanská cirkev cíti byť ohrozená, má tendenciu sa uzatvárať, zdôrazňovať
diferenciu cirkev - svet a posilňujú sa v nej autority. Náboženské smery,
o ktorých je tu reč, sú nové, ale čerpajú podnety zo starých náboženských
tradícií. To nám pomáha orientovať sa v novej religiozite. V ďalšom
pokračovaní príspevku sa pokúsime o prehľad týchto smerov s tým, že
si uvedomíme, že v každej skupine môžu byť náboženské spoločnosti veľmi
voľné a otvorené, prístupné ekumenickému alebo medzináboženskému dialógu,
rovnako ako spoločnosti autoritárske, uzavreté a fundamentalistické.
Túžba po zážitku
Tým ľuďom, ktorí sa vracajú k „viere otcov", robí
problém to, že kresťanstvo sa opiera o vieru. Títo hľadajúci túžia po
skúsenosti a zážitku. Neuspokojujú sa s doktrínou, organizáciou
a rituálom, teda s vonkajším prejavom viery. Preto sú im blízke také
smery, ako je letničné, respektíve pentekostálne hnutie. Niečo podobné sa
prejavovalo v kritických obdobiach cirkevných dejín i v minulosti. Vo
svojej dnešnej podobe vznikol tento kresťanský smer na začiatku nášho storočia
v malej skupine kresťanov z niekoľkých protestantských denominácií
v USA. Ukazuje svoju vitalitu tým, že dnes, na konci 20. storočia, sa
k tomuto smeru hlási asi sto miliónov stúpencov v samostatných letničných
cirkvách a zboroch, ako aj v spoločenstvách vo vnútri iných cirkví;
katolíckej (kde sa hovorí o charizmatickej obnove) a niektorých
protestantských. V pravosláví je tento smer zastúpený minimálne.
Z nášho hľadiska je zaujímavá radikálna letničiarska
vetva nazývaná Hnutie viery. Tieto zbory zvyčajne necítia potrebu udržiavať
ekumenické vzťahy s inými kresťanmi. Na čele stoja vodcovia, ktorí sa
odvolávajú na priame Božie poverenie a na tom zakladajú svoju autoritu.
Charakteristický pre nich je biblický fundamentalizmus a ideológia
prosperity, teda koncepcia, podľa ktorej sa kresťan nemôže mať zle. Nemôže byť
chudobný či chorý. Stačí, ak uverí tomu, že je zdravý a bohatý a už
to má.
Typickým javom našich postmoderných čias sú časté zjavenia
rôznych nebeských bytostí, napríklad Panny Márie, anjelov a rozličných
svätcov. Deje sa to najmä v Katolíckej cirkvi, v pravoslávnych
a starých východných cirkvách (tzv. predchalcedónskych). Na základe
Katolíckou cirkvou neuznaného súkromného mariánskeho zjavenia napríklad vznikli
dve vetvy mariavitských kresťanov v Poľsku. Skupiny stúpencov takýchto
zjavení nebývajú pevne organizované, no majú sklon k doktrinálnemu
fundamentalizmu a bývajú málo ochotné viesť dialóg s okolím.
Širokú toleranciu a ochotu k dialógu môžeme vidieť
v tých kresťanských hnutiach duchovnej obnovy, ktoré sa orientujú na
mystickú tradíciu cirkvi a snažia sa o meditáciu a kontempláciu.
Poučujú sa z mníšskej tradície kresťanského Západu aj Východu, ale i
z mimokresťanských orientálnych duchovných smerov. Populárna je napríklad kresťanská
joga alebo kresťanský zen.
Za hranicou kresťanstva
Významné nové duchovné smery preberajú od kresťanstva
niektoré vybrané prvky a dopĺňajú ich svojimi vlastnými koncepciami. Ako
príklady takého atypického, necirkevného kresťanstva môžeme uviesť mormónov,
ktorí sa sami považujú za Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní.
S klasickým kresťanstvom ich spája úcta k Ježišovi Kristovi
a presvedčenie, že prispeli k spáse ľudí. Taktiež ich chápanie krstu
a Pánovej večere nie sú príliš odlišné. Podstatný rozdiel vidíme
v ich henoteistickom poňatí, teda v presvedčení, že Boh, ktorého
ctíme, je jedným z mnohých bohov a že aj ľudia sa v budúcnosti
môžu stať bohmi a bohyňami v rovnakom zmysle. Je to náboženstvo úzko
viazané na Ameriku. Imponuje prísnou životnou disciplínou. Pre súčasných
hľadajúcich môže na ňom byť zaujímavé to, že Božie zjavenie stále pokračuje.
Najvyšší predstaviteľ mormónskej cirkvi sa pokladá za živého proroka, ktorého
ústami hovorí Boh. Moc mormónskych náboženských predstavených je značná
a zasahuje do súkromia ľudí.
Ďalším príkladom môžu byť Jehovovi svedkovia, ktorí seba
samých chápu ako obnovené kresťanstvo, no nie ako cirkev, alebo dokonca ako
jednu z kresťanských cirkví. Zvyčajne vylučujú spoluprácu s kresťanmi
akéhokoľvek vyznania. V chápaní vzťahu medzi nebeským Otcom, Synom a
Duchom Svätým sa výrazne líšia od niekoľkostoročnej spoločnej tradície.
Obdivuhodná je ich misijná aktivita. Ide o centralizovanú celosvetovú
organizáciu riadenú z jedného miesta. Napríklad ich časopisy a knihy
sú rovnaké na celom svete, len sa prekladajú do rozličných jazykov.
Cirkev zjednotenia, založená a vedená reverendom San
Mjung Munom, spája letničné kresťanstvo s prvkami tradičného kórejského
náboženstva. Cestou spásy podľa nich je zakladanie dokonalých rodín. To malo
byť aj Ježišovým poslaním, ale zabránila tomu jeho poprava. Syn človeka, nový
a tentoraz už úspešný mesiáš, prišiel v podobe reverenda Muna. Spolu
so svojou manželkou sú vraj dokonalými rodičmi.
Letmo sa môžeme zmieniť aj o náboženskom spoločenstve Rodina
so skrývanou pyramidálnou štruktúrou, silne zvýraznenou autoritou zakladateľa
a vodcu a s poňatím morálky partnerských vzťahov, ktoré sa
diametrálne líšia od tradičného kresťanstva. Nová cirkev Kristova nadväzuje na
vízie a zážitky švédskeho mystika Swedenborga, Kresťanská veda zas stavia
na duchovných skúsenostiach svojej zakladateľky Mary Bakerovej Eddyovej. Obe
náboženské spoločnosti zdôrazňujú duchovnú stránku skutočnosti. Podobný
spiritualizmus vyčítame aj z textov Univerzálneho života, ale pre ich
myšlienkovú a jazykovú úroveň je veľmi ťažké dopracovať sa
k bližšiemu poznaniu ich náuky a dozvedieť sa niečo o ich praxi.
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia aj tzv. grálové hnutia, ktoré sa odvolávajú na
stredoveké legendy o nádobe, v ktorej sa mala údajne uchovávať ako vzácna
relikvia Kristova preliata krv. Novodobé grálové hnutia to vysvetľujú
symbolicky a ich organizačná štruktúra sa pohybuje od voľných združení až
po uzavretú skupinu so silným vodcom a s očakávaním blízkych
katastrof, ktoré celkom zmenia tvár zeme.
Návrat k prírodným náboženstvám a ezoterike
Nové náboženské hnutia sa často hlásia
k mimokresťanským duchovným zdrojom domáceho alebo cudzieho pôvodu.
V posledných rokoch hľadajú niektorí ľudia útočisko
v predkresťanských náboženstvách vlastných národov, obyčajne
v keltskom a germánskom, menej často v slovanskom náboženstve.
Ide, samozrejme, o rekonštrukciu týchto tradícií, pretože o nich
objektívne vieme veľmi málo. Inšpirácia sa hľadá aj v neliterárnych
náboženstvách takzvaných prírodných národov, teda pôvodných etník Ameriky,
Afriky, Arktídy a Sibíri. Obľúbeným javom v poslednom čase sa stal
šamanizmus. Najväčšiu popularitu získala séria desiatich kníh amerického
kultúrneho antropológa Carlosa Castanedu, ktorých hlavným protagonistom je indiánsky
„čarodejník" don Juan.
Inšpirácia sa hľadá aj v antických kultoch
a mystériách a vo filozofických a náboženských školách
rozvinutého helenizmu, napríklad v novoplatonizme, novopytagoreizme,
gnosticizme a hermetizme. Návraty k týmto zdrojom datujeme už od
renesancie. Vtedy vzniká samostatná, od kresťanstva nezávislá duchovná línia
spájajúca také náuky a praktiky, ako je astrológia, alchýmia, mágia a
kabala. Realizuje sa v rozenkruciánstve od jeho literárnych počiatkov na
začiatku 17. storočia, až po novodobé spoločnosti dovolávajúce sa tejto
tradície (Lectorium rosicrucianum, AMORC, OTO, Golden Dawn, Telemický rád).
Niektoré z nich sú uzavreté pred verejnosťou a utajujú svoje obrady
a náuky. O sto rokov neskôr nadviazalo na túto líniu
slobodomurárstvo, ktorého časť však neskôr opustila hermetickú tradíciu
a sústredila sa na profánne osvetové, charitatívne a podobné ciele.
Antropozofia vrátane náboženskej spoločnosti pomenovanej Obec kresťanov spája
túto tradíciu s vybratými a nezávisle interpretovanými kresťanskými
prvkami. Novodobý okultizmus či ezoterizmus sa zdá byť veľmi tolerantný, ale
niektoré spoločenstvá okolo silných autorít majú sektárske tendencie.
Fúzie Západu a Východu
Z týchto našich informácií a úvah nemôžeme
vypustiť smery postmodernej spirituality, ktoré vychádzajú z orientálnych
tradícií. Moderná civilizácia pripravila politicky a technicky to, že sa
dnes prekračujú a dokonca stierajú hranice medzi donedávna izolovanými
civilizačnými okruhmi. Západ bol prostredníctvom misií, obchodu a niekedy
i politicky a vojensky prítomný v krajinách Ďalekého východu už od
začiatku novoveku. Čínske tradície, hinduizmus a budhizmus prichádzajú do
západného sveta s malým oneskorením, ale v posledných desaťročiach
pozorujeme enormný vzostup záujmu o indickú filozofiu, o metódy
meditácie a o sakrálne umenie (rítus, hudba, literatúra, výtvarné
umenie) spojené s týmito školami. Pevnejšiu organizáciu má hnutie
označované ako ajurvédske alebo aj Transcendentálna meditácia a tiež veľmi
známe bhaktické (uctievacie) hnutie Hare Krišna. Diskusie vyvolávajú skupiny
okolo výrazných vodcovských osobností orientálnej tradície ako sú Šrí Radžníš
(Osho), Šrí Činmoj a Šrí Matadží Nirmala Déví.
Novodobá religiozita neznamená len priľnutie
k niektorému konkrétnemu smeru. Časté je kombinovanie rozličných prvkov.
S tým začala na konci minulého storočia teozofia. Niečo podobné si vzali
za svoj program aj unitári - univerzalisti. Najnovším prejavom takej
synkretickej spirituality je hnutie nového životného štýlu s istými
religióznymi prvkami uvádzané zvyčajne pod anglickým názvom New Age. Navyše
niektoré pokusy o nový životný štýl používajú vybrané metódy z rôznych
náboženstiev (rituály, meditácie) na nenáboženské ciele a síce na rozvoj
ľudského potenciálu. Ide o metódy alternatívne k modernej
psychoterapii a psychohygiene (Silvova metóda, Zlatá myseľ, Modrá alfa,
dianetika spolu so scientológiou). Transpersonálna psychológia sa snaží
premostiť medzi uznávanou akademicky zakotvenou psychológiou a postmodernými
duchovnými inšpiráciami.
Doc. ThDr. Ivan O.
Štampach (1946) – je docentom na katedre religionistiky Filozofickej
fakulty Univerzity Pardubice; pôsobí tiež na Evanjelickej teologickej fakulte
UK v Prahe a je predsedom Spoločnosti pre štúdium siekt a nových
náboženských smerov a členom výboru Českej spoločnosti pre štúdium
náboženstiev.