V každom náboženstve existuje spiritualita, ktorá prakticky stelesňuje a rozvíja jeho doktrínu, etiku a kult. Avšak v postmodernej dobe vznikli spirituality, ktoré sa oddelili alebo vznikli nezávisle od náboženstiev. Neboli síce výslovne plodom postmoderny, ale ona svojou filozofiou radikálnej plurality, kde môže byť každý pohľad na svet pravdivý, k ich rozvoju významne prispela a prispieva. Vzhľadom na to, ako tieto spirituality využívajú rozličné náboženské či duchovné tradície, ale tiež manažérske a psychologické techniky a modernú technológiu, vznikajú rozmanité prístupy, ako túto spiritualitu praktizovať. Tieto „odviazané" spirituality možno presnejšie nazvať nekonfesionálnymi alebo nadkonfesionálnymi. „Odviazanosťou" sa však nemyslí odviazanie v zmysle oslobodenia, ale nespútanosť, s akou tieto spirituality siahajú a využívajú všetky možné prístupy (filozofický, religionistický, psychoanalytický, manažérsky a i.), aby dosiahli svoj cieľ. Sú to spirituality nezakotvené, v zmysle neistej či absentujúcej doktríny. Tá pre ne nie je až taká dôležitá, prvoradú úlohu v nich plní zážitok. A napokon ide o nekonfesionálne spirituality, ktoré sa síce môžu inšpirovať náboženstvom, no zväčša používajú len jeho slovník, vyberú si z neho vyhovujúce doktríny a často ich mixujú s prvkami iných náboženstiev bez toho, aby rešpektovali pôvodné učenie. Neprekáža im, že kombinujú protirečivé a nekompatibilné náuky, ako napríklad kresťanstvo a vieru v reinkarnáciu a pod. Hlavné je, že metódy, ktoré ponúkajú, fungujú. Zoči–voči tomuto fenoménu sa vynárajú otázky: Čo je vôbec typické pre kresťanskú spiritualitu? Čím sa líšia nekonfesionálne spirituality od kresťanskej? Prečo vôbec vznikajú nekonfesionálne (transkonfesionálne) spirituality? Na tieto a ďalšie s nimi súvisiace otázky sa pokúsime odpovedať v nasledujúcej štvordielnej štúdii.