V každom
náboženstve existuje spiritualita, ktorá prakticky stelesňuje a rozvíja
jeho doktrínu, etiku a kult. Avšak v postmodernej dobe vznikli
spirituality, ktoré sa oddelili alebo vznikli nezávisle od náboženstiev. Neboli
síce výslovne plodom postmoderny, ale ona svojou filozofiou radikálnej
plurality, kde môže byť každý pohľad na svet pravdivý, k ich rozvoju
významne prispela a prispieva. Vzhľadom na to, ako tieto spirituality
využívajú rozličné náboženské či duchovné tradície, ale tiež manažérske
a psychologické techniky a modernú technológiu, vznikajú rozmanité
prístupy, ako túto spiritualitu praktizovať. Tieto „odviazané" spirituality
možno presnejšie nazvať nekonfesionálnymi alebo nadkonfesionálnymi.
„Odviazanosťou" sa však nemyslí odviazanie v zmysle oslobodenia, ale
nespútanosť, s akou tieto spirituality siahajú a využívajú všetky
možné prístupy (filozofický, religionistický, psychoanalytický, manažérsky
a i.), aby dosiahli svoj cieľ. Sú to spirituality nezakotvené,
v zmysle neistej či absentujúcej doktríny. Tá pre ne nie je až taká
dôležitá, prvoradú úlohu v nich plní zážitok. A napokon ide
o nekonfesionálne spirituality, ktoré sa síce môžu inšpirovať
náboženstvom, no zväčša používajú len jeho slovník, vyberú si z neho
vyhovujúce doktríny a často ich mixujú s prvkami iných náboženstiev
bez toho, aby rešpektovali pôvodné učenie. Neprekáža im, že kombinujú
protirečivé a nekompatibilné náuky, ako napríklad kresťanstvo a vieru
v reinkarnáciu a pod. Hlavné je, že metódy, ktoré ponúkajú, fungujú.
Zoči–voči tomuto fenoménu sa vynárajú otázky: Čo je vôbec typické pre
kresťanskú spiritualitu? Čím sa líšia nekonfesionálne spirituality od
kresťanskej? Prečo vôbec vznikajú nekonfesionálne (transkonfesionálne)
spirituality? Na tieto a ďalšie s nimi súvisiace otázky sa pokúsime
odpovedať v nasledujúcej štvordielnej štúdii.