Kresťanská spiritualita a spirituálna teológia
Zodpovedať otázku, čo je vlastne spiritualita, nie je vôbec
jednoduché. Uvažujúci človek tápa pri hľadaní precíznej odpovede. Pritom
spiritualita je výslovná potreba človeka, ktorý sa javí ako animal spirituale.
Pri iných formách života nebola pozorovaná náboženská alebo duchovná činnosť,
záujem o spiritualitu a náboženské prejavy sú tak výslovne typickým
prejavom človeka a vyplývajú z jeho najhlbšej potreby.
Z hľadiska religionistického o spiritualite môžeme povedať, že sa
„týka hľadania naplneného a autentického náboženského života zahŕňajúc
prepojenie myšlienok charakteristických pre toto náboženstvo a všetkých
skúseností týkajúcich sa života na základe toho náboženstva."1
Avšak v kresťanstve popri spiritualite existuje aj
teologická disciplína - spirituálna teológia, okolo ktorej sa v súčasnosti
vedú diskusie. Niektorí autori tvrdia, že spirituálna teológia
a spiritualita sú vlastne ekvivalentným termínom. Spirituálna teológia
vraj nie je adekvátny termín, keďže každá teologická disciplína a celá
teológia vôbec je spirituálna.2 Iní autori naopak rešpektujú
existenciu spirituálnej teológie, no pokladajú ju za prekonanú disciplínu, za
niečo, čo patrí do histórie. Kritizujú ju ako umelý produkt, lebo je statická,
príliš analytická, abstraktná a odtrhnutá od života v porovnaní
s dynamickou a komplexnou spiritualitou, ktorá má čo ponúknuť vo veci
riešenia otázok každodenného života.3
Odmietnuť spirituálnu teológiu na úkor spirituality však nie
je najšťastnejším riešením, pretože práve spirituálna teológia ako teologická
disciplína pomáhala identifikovať to, čo tvorí podstatu kresťanskej
spirituality. Spiritualita ako taká je z religióznej perspektívy širším
pojmom4 ako jej teoretická „sestra" spirituálna teológia, pretože
možno hovoriť o spiritualitách v rôznych náboženstvách, napríklad
o spiritualite judaizmu, islamu, hinduizmu a pod. Obsah termínu
spiritualita je v porovnaní s pojmom spirituálna teológia širší aj
v rámci kresťanstva, lebo sa rozvetvuje na najrozličnejšie témy
a oblasti, ako napríklad spiritualita tela, spiritualita práce a pod.
Spirituálna teológia sa snaží teoreticky zachytiť, čo všetko
konkrétne tvorí kresťanskú spiritualitu, lebo tá ani náhodou nie je uniformná,
aj keď v jej rozličných prejavoch existujú spoločné, pre kresťanstvo
identifikačné znaky. Je väčšmi vyhradená odborníkom, teológom, ktorí
o duchovnom živote vedú vedecké štúdie. Spiritualita je v porovnaní
s ňou skúsenostnejšia a pragmatickejšia, niektorí autori píšu, že je
akousi žitou dogmou.5 Jej praktizovanie totiž vedie k premene
života, ktorá v silnom akcente na lásku môže strhnúť až k hrdinskému
činu v podobe väčších či menších obiet a dokonca až
k mučeníctvu. Severoírsky teológ Alister E. McGrath (1953) vo svojom spise
Kresťanská spiritualita píše: „Kresťanská spiritualita sa týka hľadania
naplnenej a autentickej kresťanskej existencie zahŕňajúc prepojenie
myšlienok kresťanstva na všetky skúsenosti týkajúce sa života na základe
kresťanskej viery a v jeho sfére."6 Americký teológ,
františkán Benedict J. Groeschel (1933 - 2014) zase duchovný život -
spiritualitu definuje veľmi jednoducho ako „súhrn odpovedí na to, čo človek
považuje za Božie volanie".7 Môže nakoniec úplne preniknúť do
všetkých oblastí života.
Podstata kresťanskej spirituality
Moderné, predovšetkým anglosaské národy však často
akceptovanú spiritualitu nechápu ako „žitú dogmu". Preto môžu napríklad
spirituálne semináre amerického františkána a kňaza Richarda Rohra (1943),
ktorý spája kresťanstvo s prvkami indiánskeho folklóru, pôsobiť na
európskych kresťanských účastníkov šokujúco. Spiritualita sa podľa britského
teológa, jezuitu Philipa Sheldraka (1946) líši od spirituálnej teológie
v štyroch rysoch: „Po prvé nemá výlučný charakter, respektíve nemá výlučné
spojenie s určitou kresťanskou tradíciou, a dokonca nutne ani
nesúvisí s kresťanstvom ako takým. Po druhé nie je jednoducho normatívnou
aplikáciou absolútnych a dogmatických zásad na reálny život. Po tretie sa ani
natoľko nezaoberá definovaním dokonalosti, ako skôr podrobným skúmaním
spletitého vývoja človeka a jeho živého vzťahu s absolútnom.
A konečne neobmedzuje sa na záujem o vnútorný život, ale snaží sa
o integráciu všetkých stránok ľudského života a skúseností."8 Spiritualita je tak podľa neho interdisciplinárny odbor, ktorého obsah musí
každá generácia nanovo definovať.9 Takýto prístup, samozrejme,
nepomôže nájsť identitu kresťanskej spirituality.
Existuje veľa kresťanských vyznaní (katolícke, pravoslávne,
nespočetné množstvo protestantských), predsa ale možno objaviť ich určité
spoločné piliere. Základom kresťanskej spirituality je vedomá, slobodná
a stála účasť a angažovanosť každého jednotlivca v procese rastu
jeho ľudskosti a zároveň prehlbovanie vzťahu s Bohom, ktorý prijal
človeka za svoje dieťa. Také je tradičné chápanie zväčša európskych autorov.
Pre kresťanskú spiritualitu akéhokoľvek vyznania je jej dominantným prvkom
kristocentrizmus - viera v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa, ktorý je
tiež normou pre život kresťana a vedie ho k Otcovi.
Z autentickej kresťanskej spirituality nemôže byť vylúčený Spasiteľ
a Bohočlovek Kristus, preto napríklad o Jehovových svedkoch nemožno
hovoriť ako o kresťanoch, lebo neveria v božstvo Ježiša Krista.
Kresťanská spiritualita totiž predpokladá odovzdanie svojho života Ježišovi.
V konfesiách, kde sa krstia deti, sa toto odovzdanie deje v krste,
neskôr, v dospelosti, je to obnova krstných sľubov.
Druhým základným prvkom kresťanskej spirituality je
teocentrizmus - snaha kresťana o poznanie Boha prostredníctvom zjednotenia
sa s vôľou nebeského Otca. Teocentrizmus napodobňujúc Krista predpokladá
poslušnosť viery a úsilie plniť Božiu vôľu (Jn 4, 34), čo človek dokáže
len mocou Ducha Svätého; to v praxi znamená poslušnosť Desatoru Božích
prikázaní, rozvíjanie osobných talentov a hľadanie Božej vôle
v každodennom živote. Teocentrizmus je žitie na slávu Božiu. Solovjov
napísal, že jednotlivý kresťan objaví svoju spiritualitu odpoveďou na otázku:
Čo by robil Ježiš na mojom mieste?
Ako bolo uvedené, žiť kresťansky, poznať a plniť Božiu
vôľu je možné len s pomocou Ducha Svätého. Pneumatologický aspekt je teda
tretím stavebným prvkom kresťanskej spirituality. Kresťan nie je pozvaný
k životu osamelého jogína, ale k spoločenstvu bratov a sestier.
Otvorenie sa vanutiu Ducha Svätého znamená, že sa spiritualita v každej
generácii môže obnoviť a oživiť o nové prvky, napríklad
o spiritualitu, ktorá sa angažuje v politickom živote, ekológii
a pod. Vanutie Ducha Svätého môže obohatiť i modlitbu, napríklad
meditačný tanec a iné jej špecifické formy. Posledným prvkom kresťanskej
spirituality je ekleziálny (cirkevný) charakter. Kresťanská spiritualita je
komunitárna, predpokladá cirkev ako miesto, kde kresťan poznáva pravdu
o Bohu tak, ako ju zjavil on sám a získava od neho silu (energiu,
milosť), aby uskutočnil svoje spojenie s ním, teda žil vedený jeho Duchom.
Kristocentrizmus, teocentrizmus a život pod vedením Ducha Svätého
v cirkvi tak tvorí žitú dogmu v živote jednotlivých veriacich.
Nekonfesionálne spirituality
Ako sme už v úvode spomenuli, spiritualita nemusí byť
viazaná na žiadne náboženstvo. Istá definícia ju opisuje, že ide
o „personálne optimálny štýl duchovného života. Predstavuje ju súbor
princípov a zásad praktického umenia komunikovať to dôležité
z vlastného i z cudzieho umenia žiť. Taký súbor musí zostať
otvorený novému a vážiť si staré, osobne osvedčené, a tým trpezlivo
optimalizuje skúsenosť so svetom i s vlastným ja."10 To je
však úplne sekulárne ponímanie spirituality, ktorá nechce byť dogmaticky ani
nábožensky zakotvená, ktorá dokonca nemusí mať ani vzťah k Bohu, ale iba
hľadá riešenie každodenných problémov a otázok dnešného človeka, takého
precitliveného na sladké zbožné rečičky bez inšpirácie pre konkrétny život. Podľa
reverenda Petra Samojského (1966), kazateľa Pražskej obce unitárov, je takto
nekonfesionálne zakotvená spiritualita chápaná ako „aktivita, ktorá nám pomáha
naplňovať život duchovným rozmerom, duševnou alebo fyzickou činnosťou týkajúcou
sa otázok zmyslu v živote. Aktivita, ktorá jedincom pomáha vnímať seba
samého v kontexte okolitého sveta a vesmíru. Je to akt symbolického
presiahnutia do iného rozmeru, spojenia s tým, čo presahuje všednú ľudskú
dimenziu. V širších súvislostiach je spiritualita akákoľvek aktivita,
ktorá človeku pomáha naplňovať život, prináša mu uspokojenie, pomáha dosiahnuť
hĺbku života a ozrejmuje mu jeho zmysel. Je to taká činnosť, ktorá pomáha
zaoberať sa naším žitím a skvalitňovať ho, utvárať a pretvárať náš
život tak, aby bol lepší, činnosť, ktorá nám pomáha zlepšovať a prehlbovať
naše vzťahy k druhým, k svetu, k vesmíru. Kladieme si pri nej
tie najprostejšie a najdôležitejšie otázky: Kto som? Prečo som? Kde je môj
ozajstný domov? Kam sa uberám? Aký zmysel dám svojmu životu? Je to aktivita,
pri ktorej človek akosi stráca seba samého a znovu sa nájde."11
Podľa jednotlivých definícií spirituality jej ciele pomocou
rozličných fyzických a psychologických aktivít sledujú prehĺbenie ľudského
života a pochopenie jeho zmyslu. Avšak nekonfesionálne spirituality nemajú
stabilné „dogmatické" zakotvenie v tom-ktorom náboženstve. K mnohým
náboženstvám pristupujú eklekticky, nechávajú sa nimi inšpirovať
a vyberajú si z nich len to, čo sa im hodí a čo môžu spracovať
pre vlastné zámery. Na druhej strane sa ale v rozličných podobách
v nekonfesionálnych spiritualitách objavujú často tie isté mená
inšpirátorov a učiteľov. Jedným z nich je takmer „všadeprítomný"
švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung (1875 -
1961) a jeho koncepty kolektívneho nevedomia, archetypov, vývoja osobnosti
individuáciou a pod. Nekonfesionálne spirituality často vidia podstatu
náboženstva práve psychologicky, zväčša prostredníctvom archetypov
a kolektívneho nevedomia. Teória archetypov ako podstaty náboženského
uctievania a rituálov však vedie k relativizácii dogiem, lebo aj
symbolika vyjadrujúca archetypy je závislá od tej-ktorej kultúry. Cieľom
spirituality nie je teda jednota s cirkvou alebo s nejakým
náboženstvom či náukou, ale so všetkým.12
Niektorí autori vidia budúcnosť spirituality
a náboženstva práve v prijatí spomínaných archetypov, ktoré Jung
chápe ako zdedené praobrazy v kolektívnom nevedomí, ktoré sú realizáciou
základných skúseností ľudstva a spolu predstavujú genetický základ
osobnosti. To by podľa nich „vytvorilo atmosféru tolerancie voči ostatným
systémom, ktoré si zvolili inú symbolickú formu uctievania božstva. Spojilo by
to náboženstvá s ich mystickými koreňmi a s ich spoločným
menovateľom, totiž úctou k absolútnu, k božstvu, ktoré presahuje všetky
formy."13 Autori ovplyvnení Jungom aplikovali teóriu archetypov na
mýtické bytosti a bohov: „Napríklad Avalókitéšvara, Budha súcitu, sa
obvykle zobrazuje s mnohými rukami, čo symbolicky vyjadruje jeho schopnosť
natiahnuť sa a pomôcť celému ľudstvu. Horus, egyptský boh oblohy, je zase
zobrazovaný so sokoľou hlavou, čo symbolizuje jeho schopnosť nielen pozdvihnúť
veriacich do vyšších sfér vedomia, ale aj jeho vševidiackosť. Ganeša,
hinduistický boh so sloňou hlavou, predstavuje moc odstraňovania všetkých
prekážok na duchovnej ceste, keďže slon je najsilnejšie zo všetkých zvierat.
Dionýzios, grécky boh extázy, je spojený s listami viniča, ktoré majú
znázorniť jeho schopnosť meniť ľudské vedomie, zatiaľ čo Pan (starogrécky boh
lesov, lovcov a pastierov) sa zobrazuje z polovice ako človek
a z druhej ako cap, čo má vyjadriť vzťah človeka k inštinktívnym
prirodzeným silám. Vo všetkých prípadoch pomáha symbolika bohov a bohýň
veriacim, aby sa zamerali na príslušné stránky seba samých, a tým
priviedli človeka do kontaktu s náležitou božskou energiou."14
Psychiater a transpersonálny psychológ, Američan
českého pôvodu Stanislav Grof (1931), ktorý tiež presadzuje nekonfesionálnu
spiritualitu, sa usiluje pri svojom chápaní spirituality spojiť vedu
s vierou. S náboženstvom, s jeho nevedeckými dogmami
a doktrínami, podľa neho takéto „manželstvo" nie je možné, ale so
spiritualitou, kde možno skúmať mimoriadne stavy vedecky, to naopak možné je.
Hlavný rozdiel medzi náboženstvom a spiritualitou Grof vidí v tom, že
sa náboženstvo odohráva v určitých miestach a má poverených
hodnostárov, ktorí majú „sklon aktívne odradzovať od priamych duchovných
zážitkov a potláčať ich, lebo tieto priame zážitky plodia túžbu po
nezávislosti a nemožno ich účinne ovládať."15 Spirituálny pokrok
v náboženstve tak podľa neho napreduje len v kláštoroch, u mystikov
a v extatických sektách.
Britský filozof a mystik Paul Brunton (1898 - 1981)
dokonca predpovedal, že namiesto náboženstva nastúpi filozofia. Filozofia má
podľa neho nahradiť náboženstvá, ktoré medzi sebou navzájom súperia. Bol
presvedčený, že „na rozdiel od siekt sa bude zaoberať univerzálnymi pravdami,
ktoré budú vždy platné".16 Brunton nechce zničiť náboženské
uctievanie, lebo to by znamenalo zničenie morálky, avšak náboženstvo musí prejsť
premenou v tom zmysle, aby v ňom bolo viac spirituality a aby
tak pomohlo zrozumiteľne vysvetliť vnútorný zmysel človeka. Bude tiež menej
obradné. Zostanú v ňom len také obrazy (symboly), ktoré budú pomáhať
ľudskej mysli povzniesť sa k božskému, preto musí byť náboženstvom živým,
schopným inšpirovať. Taktiež v ňom bude viac etického rozhodovania
s novým obsahom, ktorý bude mať univerzálny a nový obsah a bude
využívať modernú techniku. Objavia sa noví vodcovia a nové inštitúcie, aby
pomáhali procesu evolúcie ľudstva tam, kde ho predchádzajúce skončili. Nastúpia
noví kňazi, ktorí zvládli najprv svoje problémy, aby šírili pokoj
a múdrosť. V novom náboženstve musí byť zachované prepojenie
náboženské a spoločenské. Musí byť angažované, aby podnecovalo jednotlivca
k regenerácii spoločnosti, musí reagovať na potreby doby, hľadať spoločné
blaho a tiež budovať vedu, ktorá bude mať integrálny charakter. Nové
náboženstvo má viesť k zrodeniu novej rasy.17
Toto náboženstvo bude podľa Bruntona tvorené na
predchádzajúcej duchovnej skúsenosti overenej časom. Obsiahne v sebe
náboženský intelekt, intuitívne cítenie, vyváženosť srdca a rozumu.
Prípravou k nemu bude zbavenie sa povier. Keď však čitateľ študuje
Bruntonove diela, zistí, že v podstate pod filozofiou myslí nekonfesionálnu
spiritualitu. Viacero z týchto jeho predstáv stojí za úvahu.
K hľadaniu nekonfesionálnej spirituality možno zaradiť
aj ostatné diela nemeckej luteránskej teologičky Dorothee Steffensky-Sölleovej
(1929 - 2003), vytrvalej celoživotnej rebelky a asi ani nie príliš
vyrovnanej osobnosti. Vo svojom diele Mystik und Widerstand (1997) píše
o duchovnosti budúcnosti a tvrdí, že ňou bude mystika. Sölleová je
ale presvedčená, že mystika nie je pre vyvolených, preto sa usilovala
o jej demokratizáciu. Motorom mystiky, ktorá je skúsenosťou jednoty
a úplnosti života, je podľa nej vzdor proti skostnateným náboženským
štruktúram a politickej nespravodlivosti.18 Spoločne
s modernistickým laickým teológom rakúsko-škótskeho pôvodu Friedrichom von
Hügelom (1852 - 1925) Sölleová tvrdí, že v každom náboženstve sú tri
prvky: historicko-inštitucionálny, ktorý oslovuje zmysly a pamäť,
a v kresťanstve je to prvok „petrovský"; analyticko-špekulatívny,
ktorý je priradený rozumu a apoštolovi Pavlovi; a napokon mystický,
intuitívno-emocionálny prvok zameraný na vôľu a činy lásky, ktorý
predstavuje rozmer „jánovský".19 Všetky prvky majú byť spojené, aby
náboženstvo ostalo v rovnováhe. Nie je to, ako ona hovorí, narcistická
mystika, ktorá uzatvára jednotlivca do paranormálnych skúseností a je občiansky
neaktívna, rozdeľujúca realitu na sacrum a profanum. Autentická „mystická
citlivosť" preráža uzavretosť vlastného ja. Sölleová pod mystikou chápala
spiritualitu menej dogmatickú, menej rozumovú, spojenú so sociálnym
a politickým konaním. Je to spiritualita už spomínaného vzdoru, ktorý
Sölleová definuje ako „snaženie sa, odoprenia, nesúhlas, odklon, disent,
reformu, vzdor, rebéliu alebo revolúciu - vo všetkých formách sa skrýva nie
voči svetu takému, akým je dnes".20
Sölleová vyznáva Boha, ktorého moc nie je založená na
nadvláde a rozkazovaní. Východiskom pre jej spiritualitu - mystiku nie je len
kresťanstvo, ale rôzne náboženské tradície, jedným slovom pluralistický
prístup. Súčasťou mystiky je extáza. Mystika vedie k poznaniu
prostredníctvom skúsenosti s Bohom. Sölleová sa ňou nezaoberá
z pohľadu skúmania paranormálneho javu, ale ako skúsenosťou, ktorá pôsobí
v prorokovaní, uzdravovaní, poézii a láske. Mystická extáza vedie
podľa nej k objaveniu obmedzenosti ducha a zároveň ku prekročeniu
jeho medzí.21 Na jednej strane Sölleová odmieta individualisticky
chápanú spiritualitu pre samého seba, na druhej strane však táto spiritualita
predsa len vychádza z osobnej skúsenosti jednotlivca búriaceho sa proti
inštitúciám, skostnateným zvyklostiam či trivialite a prekračuje vlastnú
konfesionalitu.
Príčiny vzniku nekonfesionálnych spiritualít
V minulom storočí sa niektorí protestantskí teológovia
(napr. Karl Barth a Dietrich Bonhoeffer) postavili pomerne radikálne
k protikladu náboženstva a kresťanskej viery. Náboženstvo bolo podľa
nich len umelým výtvorom človeka, ktorým sa ako Babylončania snaží postaviť
vežu siahajúcu až do neba. Kresťanská viera je oproti tomu dar od Boha, ktorý
človek dostáva bez vlastných zásluh (sola gratia) a má viesť k novému
spôsobu života. Kresťanstvo podľa týchto náhľadov nie je náboženstvom, ale
vierou, novým životom. Pri takomto prístupe sa vynára otázka, či teologická
reflexia nie je zbytočná, keď postačuje prax. Je paradoxné, že Barth
a Bonhoeffer boli pritom geniálni teológovia, ktorí zanechali cenné
a v mnohom aktuálne teologické diela. Podobný názor o radikálnom
protiklade náboženstva a viery sa objavuje i u niektorých súčasných
charizmatických katolíckych skupín pôsobiacich na Slovensku. Treba však poznamenať,
že kresťanstvo nie je len novým životom, ale je aj náboženstvom, ktoré má svoj
kult, náuku, etiku, symboly, pospolitosť, ktoré spoločne tvoria integrálnu
súčasť každého náboženstva. Na druhej strane je tiež pravda, že kresťanstvo nie
je jedným z náboženstiev, lebo stojí na Božom zjavení, na Božom slove.
V 80. a 90. rokoch minulého storočia vznikli na
Slovensku tzv. Kresťanské spoločenstvá ako akási alternatíva veľkých cirkví.
Tieto zoskupenia však zväčša nemajú doktrinálne jasne vymedzené učenie a ani
konfesionálne zakotvenie vo veci právd viery. V ich prípade už nejde
o protiklad viery a náboženstva, ale o protiklad viery
a cirkvi. Aj keď nejde v striktnom zmysle slova
o nekonfesionálne spirituality, predsa možno vidieť určitú analógiu
k nim a tiež naznačenie trendu, akým je fragmentácia kresťanstva, ku
ktorej takto ponímané posolstvo Ježiša vedie. Kresťanské spoločenstvá chceli
byť slobodné, bez hierarchických štruktúr, nakoniec ale vždy takéto štruktúry
museli vybudovať, aby bol zabezpečený poriadok bohoslužieb, otázka ekonomická
a pod. Po oslobodení od „skostnatených" štruktúr sa moc ich vedenia
a riadenia dostala do rúk často pochybných indivíduí, zväčša
charizmatických kazateľov, ktorí sa správajú ako guru. S kresťanmi
z Kresťanských spoločenstiev je problematický ekumenický dialóg, keďže ich
doktrinálny základ je predovšetkým v rukách kazateľa. Ten určuje,
v čo sa verí a v čo nie.
Vznik spirituality ako potreby človeka istým spôsobom
vyplýva z faktu, že človek je animal spirituale a túži prekročiť
svoje limity do sveta bez limitov. Spoločným prvkom všetkých nekonfesionálnych
spiritualít je, že v nich prevláda túžba po zážitku, ktorú tradičné
náboženstvá nevedia v dostatočnej miere uspokojiť. Stanislav Grof píše:
„Spiritualita je založená na priamych zážitkoch mimoriadnych dimenzií reality
a nevyžaduje nutne zvláštne miesto ani oficiálne ustanovenú osobu, ktorá
by sprostredkovala styk s božstvom. Je zvláštnym druhom vzťahu medzi
jedincom a kozmom a vo svojej podstate je osobnou a súkromnou
záležitosťou. Mystici zakladajú svoje presvedčenie na prežitých dôkazoch.
Nepotrebujú kostoly ani cirkvi - posvätné rozmery skutočnosti, vrátane svojej
vlastnej božskosti, prežívajú v rámci svojho tela prírody. Namiesto
oficiálne ustanovených kňazov potrebujú oporu skupiny spoluhľadačov alebo
pokročilejších učiteľov, aby ich viedli na vnútornej ceste."22 Podľa
Grofa všetci zakladatelia náboženstiev mali mystickú skúsenosť.
Jedným z inšpirátorov nekonfesionálnych spiritualít, aj
keď ich tak nenazýva, bol tiež večný rebel Timothy Leary (1920 - 1996).
V mladosti opustil katolícku vieru a celý život pociťoval odpor voči
monoteistickým a vôbec inštitucionalizovaným náboženstvám. V eseji
Založ si vlastné náboženstvo23 vidí ako základ a cieľ takéhoto
náboženstva (vlastne spirituality) individuálnu slobodu. Aspoň istý čas
zastával gnostickú predstavu, že človek obsahuje božskú iskru či podstatu.24 Vytvoril akési dve prikázania molekulárneho veku: 1. Nezmeníš vedomie blížneho
svojho. Človek sa k druhým nesmie správať ako boh. „Buď sám sebe bohom, ak
to dokážeš, ale nevnucuj svoju svätosť ostatným", vraví Leary; 2. Nezabrániš
blížnemu, aby pozmenil svoje vlastné vedomie. Tento princíp zahŕňa slobodu
prejavu a výchovy detí.25
Svojím rečníckym talentom vytvoril Leary pre generáciu
hippies mantru, ktorá sa stala jeho celoživotným sloganom: Vypadnite - zapnite
sa - nalaďte sa: „Vypadnite - odlúčte sa od vonkajšej spoločenskej drámy;
zapnite sa - nájdite svätosť, ktorá vás navráti do chrámu božieho, vášho
vlastného tela; a nalaďte sa - zroďte sa znovu. Nemôžete zostať nehybne
stáť."26 „Na to, aby ste sa zapli, musíte opustiť svoju myseľ," píše
Leary a ďalej to konkretizuje: „1. Musíte sa vrátiť k vlastným
zmyslom - zamerať sa na zmyslové energie; 2. Vzkriesiť vlastné telo - zamerať
sa na somatické energie; 3. Plávať späť bunkovou pamäťou až za hranice času
a priestoru - zamerať sa na bunkovú energiu; 4. Rozlúštiť genetický kód."27 Leary nehľadá teda nejaký transcendentný svet, ale ponorenie sa do svojho
vnútra. Slogan rozvíja i v ďalších svojich dielach, kde dostáva formu:
Zapnite sa (turn-on) - vylaďte sa (tune-in) - vyčleňte sa (drop out).
V čase, keď Leary písal esej o vytvorení vlastného
náboženstva (spirituality), bol medzi mládežou veľký boom užívania LSD, ktoré
sa malo stať prostriedkom na poznanie a individuálny rozvoj. Leary
odporúčal v krajine neobmedzených možností (rozumej USA), aby si jedinec
vlastné náboženstvo zaregistroval. Má ho budovať s tými, ktorí sa
s ním cítia v súzvuku a stanoviť si ciele, úlohy, rituály,
pravidlá, slovník, hodnoty, lokalizáciu času a priestoru a mystický
kontext, teda vytvoriť komunitu. Má mať tiež svoje vlastné sväté knihy.28 Nepochybne mal Leary rečnícke nadanie a väčšina jeho diel je písaná
s náboženským pátosom. Prelínajú sa v nich odkazy na literatúru,
posvätné spisy, obzvlášť východných náboženstiev, poprepletané s vedeckým
žargónom. On sám vraj nepestoval spiritualitu, rozhodne ale k nej
inšpiroval. Človek mal podľa neho prekročiť svoje limity. Cestu k tomu
videl pôvodne v psychedelickej skúsenosti rozšírenia vedomia skrze LSD a neskôr
i virtuálnej reality.
Vplyv na vznik nekonfesionálneho chápania spirituality mala
iste aj postmoderna, ktorá radikálne zrelativizovala veľké príbehy
o poznaní absolútnej pravdy, absolútneho dobra, poznania či dokonalej
spoločnosti. Dogmou pre postmodernu je radikálna pluralita. Z takéhoto
pohľadu niet miesta pre spiritualitu so zakotveniami v stabilných
princípoch. Každý jednotlivec musí nájsť tú svoju vlastnú, originálnu, nie
nejakú spoločnú, dogmatickú. Ako naznačil Leary, hlavnou hodnotou sa stáva
sloboda, ktorú možno v religióznej oblasti chápať ako možnosť kombinovať
rôzne spirituálne tradície podľa osobného vkusu. Ak ale takýto jedinec popiera
existenciu objektívnej pravdy a morálnych princípov, potom sa stáva
jediným kritériom sám sebe a stavia sa do pozície boha. To nie je ďaleko
od pokušenia satana v Genezis: „Budete ako Boh." (Gn 3, 5)
Dôvodom vzniku nekonfesionálnych spiritualít je aj
nedostatočnosť príťažlivosti až kríza tradičných náboženstiev. Nekonfesionálne
spirituality sú v istom zmysle viac či menej v opozícii voči, ako ich
nazýva americký psychoterapeut Thomas Moore (1940), formálnym náboženstvám,
pretože tieto nezobrali do úvahy súčasný vývoj vedy, technológií a kultúr,
ktoré silne zasahujú súčasníka.29 Moore píše: „Cirkev sa (vraj) zo
svojej podstaty sústreďuje na seba samu, na svoje pravidlá a dogmy
a vedie ľudí skôr k tomu, aby tieto pravidlá prijali, než aby sa
pokúšali žiť inak."30
Pre to, čo v tejto štúdii označujem za nekonfesionálne
spirituality, používa Moore termín sekulárne náboženstvá, ktoré sa usilujú žiť
zmysel života, čo je najzákladnejšou otázkou ducha. Formálne náboženstvá
nedokážu podľa neho na túto potrebu adekvátne odpovedať. Naopak, sekulárne
spirituality chcú naplniť smäd duše po zmysle, a to v celostnej
dimenzii človeka, teda prihliadajúc aj na jeho telo a emócie. Je to
ambiciózny zámer. Hlavným cieľom je ale duša, ktorú si niektorí predstavujú ako
„nedosiahnuteľnú hĺbku, pociťovanú životnú silu, (...) neviditeľný, tajomne
vyžarujúci element, ktorý presakuje (našu bytosť) a činí (nás) človekom.
Prúdi podobne ako plazma v žilách a umožňuje (...) zakúsiť zmysel,
pocit spojenia, hĺbku." Moore píše, že „keď máte dušu, je vidieť, že žiarite -
ste živý a prítomný. Keď vás ľudia stretnú, vidia skutočného človeka. Bez
duše sú mŕtvi ľudia aj svet. Kde niet duše, nie je skutočná podstata
a hodnota, žiadna skutočná sila ani neha. Bez duše ľudia žijú povrchné
a necitlivé životy, nie sú v skutočnom kontakte jeden s druhým,
sú stratení vo vyprázdnenom svete. Kde niet duše, je temná prázdnota, ktorú
vyplňuje nevedomý hnev a protispoločenské správanie. Ľudí bez duše ľahko
poznáte. (...) Sú posadnutí sami sebou, pretože neprítomnosť duší im bráni žiť
skutočný život."31 Sekulárne náboženstvo (spiritualita) sa teda
usiluje nájsť dušu človeka a Moore ponúka všetky možné cesty na to, aby sa
mu to podarilo.
Americký matematik Ralph H. Abraham (1936), ktorý sa tiež
zaoberá spirituálnymi otázkami, naznačil päť možností, ako vyjsť
z duchovnej krízy a naznačil tak viaceré scenáre, ako sa
nekonfesionálne spirituality prejavujú dnes. Prvá možnosť, tzv. reformácia
spirituality, je návratom k šamanským rituálom, ako ich doposiaľ prežívajú
prírodné národy, a ich zavedením do každodenného života; druhá možnosť je
oživenie existujúcich náboženstiev, ktoré by prilákali ľudí k duchovným
tradíciám; tretia možnosť počíta s tým, že by ľudia žili v modernej
spoločnosti mimo organizovaného náboženstva a nahradili by ho podobnými
inštitúciami, ktorých základom by sa stalo posvätné umenie hudby, architektúry
a maľby; štvrtá možnosť je znovuoživenie vedy, aby nahradila tradičné
kresťanské mýty vlastnými mýtmi; piate riešenie je prekonanie patriarchálnych
omylov, ktoré narobili škody v tradičných náboženstvách.32 Nekonfesionálne
spirituality sa pohybujú v kombinácii prvej, tretej a piatej možnosti
Abrahamovho návrhu. Je zaujímavé, že sám Abraham nehľadá únik v niektorej
z menovaných možností, ale v syntéze pohanstva so židokresťanskou tradíciou
oslobodenou od patriarchálnych omylov a v akceptácii vedeckého
svetonázoru.
Nekonfesionálne spirituality chcú zmeniť vedomie, veria na transformáciu,
v ktorej hrá dôležitú úlohu terapia, rôzne meditačné techniky inšpirované
šamanizmom a východnými náboženstvami. Odmietajú často materialistickú
víziu skutočnosti, pričom uvádzajú, že existujú k tomu vedecké dôkazy.
Materializmus sa tak pokladá za ďalšiu kľúčovú príčinu súčasnej duchovnej
krízy,33 na ktorú reagujú. Kríza súčasnosti je krízou vedomia, ktoré
musí byť transformované. Zástancovia týchto spiritualít často tvrdia: „Môžeme
zachrániť svet, keď dokážeme zmeniť svoje vedomie."34 Revolúcia
vedomia, práca na ľudskej mysli, odpútanie sa od egoizmu, to má podľa nich
viesť k zmene. V mnohých prípadoch ide o spirituality, ktoré odmietajú
konzumnú spoločnosť, agresivitu, chamtivosť a ich autentickú podstatu má tvoriť
láska, solidarita a súcit so všetkým. Na to, aby sa prejavili,
nepotrebuje podľa nich súčasný človek náboženstvo. Niektoré z nich sa
domnievajú, že človek sa môže spojiť s vlastným božstvom prostredníctvom
mimoriadneho stavu vedomia, ktoré jediné môže uspokojiť človeka.35
Záver
Nekonfesionálna podoba spiritualít je akýmsi produktom
liberalizmu, kde sa preceňuje postavenie jedinca, jeho názorov, túžob, predstáv
a potrieb. Ide o odmietnutie vieroučného základu v prospech
rešpektovania individuálnej originality jedinca a jeho spirituálnych
chúťok. Nie je to však najšťastnejší prístup z pohľadu kresťanstva, lebo
v takto ponímanej spiritualite môže veriaci kresťan skôr či neskôr stratiť
svoju identitu. Bez referenčného bodu nebude vedieť posúdiť, kedy sú niektoré
prvky inšpirované inými kultúrami ešte pre kresťanstvo akceptovateľné,
a kedy sú natoľko cudzorodé, že sa stali modlárskymi a okultnými.
Spiritualita je určitý stav mysle, ktorým človek riadi svoje správanie
a posudzuje veci, preto by mala mať aj nejaký zaväzujúci obsah.
Ako už bolo uvedené, v sekulárnej definícii
spirituality nie je vyjadrený vzťah k náboženstvu, ale iba k vlastnej
ľudskej skúsenosti. Takže možno povedať, že tejto spiritualite hrozí, že
povedie k egocentrizmu a „teológia" s ňou spojená
k „egológii". Kresťan nebude viac hľadať Boha a jeho vôľu, ale iba
sebarealizáciu. Spásu a vykúpenie nahradí sebavykúpenie, individuácia.
Ježiš sa stane len akýmsi psychoterapeutom, ktorý nám má pomôcť
v komunikácii s druhými prekonaním komplexov a pod. Pána Ježiša
v týchto spiritualitách kladú na jednu rovinu s inými zakladateľmi
náboženstiev, alebo moderným jazykom vyjadrené, chápe sa len ako psychoterapeut
či rebel.
Nekonfesionálne spirituality sú problematické aj
z hľadiska výslovne spoločenského, pretože vedú do individualizmu
uzavretého do seba, v ktorom sa stráca možnosť dialógu a overenia
autenticity duchovného zážitku a skúsenosti. Tým sa problematizuje otázka
poznania duchovnej pravdy a objektivity jej poznania týkajúca sa zistenia,
či nejaká skúsenosť nie je sebaklamom, výplodom fantázie, psychózy alebo
dokonca útokom temných síl. V nekonfesionálnych spiritualitách sa často
bagatelizuje zlo. Za zlo sa nepokladá hriech, vina voči Bohu či blížnemu, ale
nevedomosť, chamtivosť, agresivita alebo aj choroba. Takto chápané zlo sa
väčšmi približuje k orientálnym a psychologickým predstavám
o ňom.
Posledným kritickým bodom je prínos niektorých týchto
spiritualít pre spoločnosť. Autentická spiritualita vedie k angažovanosti.
V nekonfesionálnych spiritualitách však skôr badať únik zo spoločnosti
alebo snahu o jej reformu pomocou neakceptovateľných metód, ako je
napríklad použitie psychedelických drog (McKenna, Leary, Abraham a i.).
Takáto cesta, odporúčaná navyše len elitám, je, samozrejme, pre zdravú
spoločnosť neprijateľná. Naproti tomu kresťanstvo počas svojej dvetisícročnej
existencie rozvinulo rozličné spirituality, ktoré môžu nájsť uspokojivé
riešenie problémov súčasnosti. Stačí len z nich sfúknuť prach a aktualizovať
ich Božiemu ľudu.
Poznámky:
1 McGrath, A. E.: Křesťanská spiritualita.
Volovox Globator, Praha 2001, s. 14
2 Matanić, A. G.: La spiritualità come scienza.
Edizioni Paoline, Milano 1990, s. 37-38
3 Sheldrake, P.: Spiritualita a historie.
Úvod do studia dějin a interpretace křesťanského duchovního života.
Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2003, s. 59
4 Termín spiritualita možno chápať ako kvalitu
toho, čo je duchovné; ako synonymum praktizovanej, živej a zakúšanej
zbožnosti; a napokon aj ako vedu. Autor teda striktne nerozlišuje medzi
spirituálnou teológiou a spiritualitou. - Matanić, A. G.: c. d., s. 40-42
5 Špidlík, T., Gargano, I.: La spiritualità dei
Padri greci e orientali. Borla, Roma 1983, s. 38
6 McGrath, A. E.: c. d., s. 14 - Iné definície:
„Spiritualita je životná syntéza celého Kristovho tajomstva utváraná pod
vplyvom Ducha Svätého tak, že usporadúva jeho jednotlivé prvky okolo
konkrétneho stavebného princípu, ktorý potom charakterizuje jeho celkový prejav."
- De Fiores, S., Goffi, T.: Slovník spirituality. Karmelitánské nakladatelství,
Kostelní Vydří 1999, s. 906. Schneiders píše: „Kresťanská spiritualita je
sebapresahujúca viera, v ktorej sa spojenie s Bohom v Ježišovi
Kristovi skrze Ducha Svätého vyjadruje v službe blížnemu
a v účasti na realizácii Božej vlády v tomto svete." - Říčan,
P.: Psychologie náboženství a spirituality. Portál, Praha 2007, s. 47
7 Groeschel, B. J.: Etapy duchovného rastu. Serafín,
Bratislava 2002, s. 19
8 Sheldrake, P.: c. d., s. 60
9 Tamže, s. 41
10 Sheldrake, P.: Co je spiritualita? In: Teologický
zborník 4/1999, s. 10
11 Samojský, P.: Spiritualita (nejen) pro skeptiky.
Unitaria, Praha 2014, s. 20
12 „Významným aspektom (...) transformácie
(sveta) bolo zrodenie univerzálnej a nekonfesionálnej spirituality, pre
ktorú je charakteristické uvedomovanie si jednoty, ktorá je základom všetkého
stvorenia, vrátane hlbokého spojenia s inými ľuďmi, inými druhmi,
s prírodou a celým vesmírom." - László, E., Grof, S., Russell, P.:
Revoluce vědomí. Transatlantický dialog. Carpe Momentum, Praha 2013, s. 11
13 Tamže, s. 47
14 Montana, D.: Cesty ducha v moderním světě.
Portál, Praha 1999, s. 205
15 Grof, S.: Kozmická hra. Zkoumání hranic
lidského vědomí. Perla, Praha 1998, s. 195; porov. tiež Grof, S.: Psychologie
budoucnosti. Perla, Praha 2002, s. 208
16 Brunton, P.: Zápisky Paula Bruntona, svazek
12: Vnitřní potřeba náboženství. Uctívaní v životě. Iris, Frýdek-Místek
1998, s. 214
17 Tamže, s. 233-243
18 Sölle, D.: Mystika a vzdor. „Ty tichý křiku".
One Woman Press, Praha 2015, s. 16
19 Tamže, s. 17
20 Tamže, s. 20
21 Tamže, s. 53-54
22 Grof, S.: Kozmická hra, c. d., s. 195
23 Leary, T.: Politika extáze. Votobia, Olomouc
1997, s. 256-274
24 V komentári ku Tibetskej knihe mŕtvych
Leary píše: „Dôverovať vlastnej božskej podstate, dôverovať vlastnému mozgu..."
- Leary, T., Metzner, R., Alpert, R.: Psychedelická zkušenost. Příručka na
podkladě Tibetské knihy mrtvých. In: Leary, T., Metzner, R., Alpert, R.:
Psychedelika. Trilogie o halucinogenech. Levné knihy, Praha 2000, s. 13;
Porov. tiež Leary, T.: Velekňezi. Maťa, Praha 2003, s. 47-48
25 Leary, T.: Politika extáze, c. d., s. 117
26 Tamže, s. 259 - Leary taktiež vyzýva odmietnuť
televíziu, nechodiť do školy, do práce a vyhnúť sa všetkému politickému.
Volá: „Zbavte sa judaisticko-kresťansko-marxistického puritánsky literárneho
existenciálneho názoru, že vypadnúť predstavuje únik a že alibizmus
konformistov je skutočnosťou." - Tamže, s. 262
27 Leary, T.: Politika extáze, c. d., s. 260 -
„Nikdy nezabudnite, že vaše telo je kráľovstvo nebeské a váš domov je
svätyňa, v ktorej sa kráľovstvo božie nachádza." - Tamže, s. 270
28 Tamže, s. 265
29 Moore, T.: Osobní náboženství. Průvodce na
cestě k rozvoji osobní spirituality v sekulárním světě. Emios, Brno
2014, s. 11
30 Moore, T.: A psal prstem do písku. Ježíš
a poselství evangelia. Portál, Praha 2010, s. 26
31 Moore, T.: Osobní náboženství, c. d., s. 12-13
32 Abraham, R., McKenna, T., Sheldrake, R.:
Trialogy na hranicích Západu. Chaos, tvořivost a nové posvěcení světa.
DharmaGaia, Praha 2008, s. 154-155
33 László, E., Grof, S., Russell, P.: Revoluce
vědomí, c. d., s. 12
34 Tamže, s. 27
35 Tamže, s. 69