Je to zvláštny príbeh. Ako veľmi aktuálny aj v dnešnom čase. Ježiš prichádza do gadarského kraja a prvými obyvateľmi tohto regiónu, ktorých stretá po vystúpení na breh, sú dvaja muži trápení zlým duchom. Posadnutí. Nik im nevie pomôcť, a preto sa im radšej všetci zďaleka vyhýbajú. Nie však Ježiš. Napriek tomu, že podľa záznamu svätopisca Ježiš nepovedal ani slovo, zlí duchovia ihneď pochopili, že Ježišovi osud dvoch nešťastníkov, ktorých trápia, nie je ľahostajný. Na rozdiel od ich súkmeňovcov. Ježiš zlým duchom prikazuje, aby vyšli z vnútra dvoch nešťastných ľudí a dovoľuje im, aby vošli, tak ako žiadali, do čriedy svíň, ktorá sa pásla obďaleč. Dvaja muži sú slobodní. Črieda, do ktorej práve vošli démoni z dvoch posadnutých, sa rozbehla v ústrety vlnám rozbúreného jazera. A ako uvádza evanjelista Matúš, zahynula vo vode. Pastieri, čo to všetko videli, zdesení a so strachom utiekli do blízkeho mesta a vyrozprávali udalosť, ktorej svedkami sa pred chvíľou stali. Môžeme si celkom dobre predstaviť, čo sa v meste po tejto správe dialo. Záver tohto príbehu nám však mnohé vysvetľuje. Namiesto radosti zo záchrany dvoch ich synov, bratov, možno manželov a otcov, sa v meste zdvihla panika. Matúš nespomína privítanie spoluobčanov, ktorí boli konečne vyslobodení z trápenia posadnutosti zlým duchom, zato sa zmieňuje o „celom meste", ktoré vyšlo v ústrety Ježišovi, aby ho poprosilo, nech odíde. Materiálna škoda, ktorú utrpeli utopením čriedy ošípaných, bola pre nich zrejme viac ako duchovný zisk slobody Božích detí, ktorý ich dvom spoluobčanom podaroval Boží Syn.

Ako veľmi sme podobní obyvateľom tohto gadarského mesta. Sme ochotní prijať Boha iba vtedy, keď nesiaha na našu „čriedu". Ak od nás nič nepožaduje a už vonkoncom nie „potopenie" našich hriechov a neprávostí. Volíme si istotu našich pomyselných vypasených ošípaných v rozličných podobách materiálneho úspechu a vymieňame ju za Božie požehnanie, ktorého sa zriekame. Ako často počujeme výčitku: Kde bol Boh, keď boli pri teroristickom útoku usmrtené nič netušiace obete? Kde bol, keď britský sudca odsúdil na smrť malého nevinného Alfiho, alebo keď si kanadská starenka v obave o svoj život musela dať vytetovať na rameno nápis Don't euthanize me pred nástupom na nemocničnú liečbu? Kde bol Boh pri takom či onakom nešťastí? Bol tam, kde sme ho chceli mať. Bol za naším mestom, krajinou, kontinentom, odkiaľ sme ho vykázali. Slušne a zdvorilo, politicky korektne, jazykom diplomatov a právnikov sme ho požiadali, aby odišiel. A dokonca aj vulgárne sme ho dourážali a vyhodili v „umeleckom šate", ako sa to nedávno udialo v brnianskom divadle. Tak ako on prikázal zlým duchom, aby vyšli z mužov, ktorých sužovali, my sme požiadali jeho, aby vyšiel z našej civilizácie. Snáď ešte nie je neskoro spamätať sa. Snáď ešte nie je ľudstvo príliš ďaleko na svojej ceste k zániku a stihneme Ježiša dobehnúť a opäť ho pozvať do svojho stredu.