V moderne
sa akosi prirodzene aj vďaka podpore materialistických filozofií začalo tvrdiť,
že smrťou, ktorá je neodvratným biologickým osudom všetkých živých tvorov,
vrátane človeka, sa všetko končí. Navyše akčné filmy preplnené scénami
zabíjania, kde ľudský život stráca cenu, takúto mentalitu ešte podporili. Zdalo
sa, že idealistické filozofie sú definitívne odsunuté do sveta fantazírovania
a fikcie. Všetko však zmenili niektoré psychologické a psychiatrické
výskumy, ktoré sa neuspokojili s pozitivizmom vo vede a začali skúmať
také oblasti ľudského života, ako sú zážitky blízkosti smrti. Vedeckú komunitu
rozdelili na ich stúpencov a odporcov, pričom tých prvých priviedli
k hľadaniu špecifických a nezriedka aj podnetných spiritualít.
Smrť ako objekt reflexie a výskumu
Fenomén
smrti lákal filozofov, teológov i vedcov. Z vedeckých prác spomeňme
napríklad publikáciu De canonizatione Prospera Lambertini z pera budúceho
pápeža Benedikta XIV. (1675 - 1758). Jaromír Kozák (1962), český spisovateľ
a bádateľ v oblasti hermetizmu, ezoteriky a psychického výskumu,
tvrdí, že sú v nej položené základy parapsychológie.1 Camille
Flammarion (1842 - 1925), francúzsky astronóm, prírodovedec a spisovateľ,
písal údajne svoj spis Tajomstvo smrti2 až päťdesiat rokov, počas
ktorých zozbieral svedectvá o videní mŕtvych a duchov a ďalšie
paranormálne skúsenosti. Aj keď nejde o príliš systematické dielo,
v jeho závere sa Flammarion predsa len prejavil ako vedec a svoje
skúsenosti vecne a prehľadne zosumarizoval do nasledovných deviatich
bodov:
„1.
Zomrelí, ktorých nazývame mŕtvymi, existujú ešte po rozklade telesného
organizmu; 2. Existujú v neviditeľných, nehmatateľných substanciách, za
normálnych okolností ich naše oči nevidia, ruky sa ich nemôžu dotýkať, zmysly
ich nemôžu vnímať; 3. Všeobecne sa neprejavujú. Ich forma existencie je úplne
odlišná od našej. Niekedy na nás pôsobia a za určitých okolností môžu
dokázať svoje prežitie; 4. Ak mŕtvi pôsobia na nášho ducha, na náš mozog,
môžeme ich vidieť a vnímať v ich podstatných rysoch: vidíme ich takých,
akých sme ich poznali v ich odevoch, chôdzi a pohyboch, v ich
osobitosti. Vidíme ich svojím vnútorným zrakom. Je to vnem z duše do duše;
5. Nejde o halucinácie a imaginárne videnie. Je to skutočnosť. Neviditeľná
bytosť sa stáva viditeľnou; 6. Môžu sa prejaviť i subjektívne; 7. Zjavenia
mŕtvych sú vo veľkom počte prípadov neúmyselné. Mŕtvi sa neprejavujú výslovne
kvôli divákom. Zdá sa, že hmlisto pokračujú v určitých zvykoch, že blúdia
po miestach, kde žili, alebo blízko svojho mŕtveho tela, ale nezabúdajme, že to
sú naše ľudské hodnotenia, že pre ducha vzdialenosť neexistuje. Duša vyžaruje
éterické vlny, ktoré sa v kontakte s rovnako vyladeným mozgom menia
na obrazy; 8. Zjavenie a ďalšie úkazy sú pomerne časté v hodinách
bezprostredne po skonaní, ich počet sa mení každým ďalším dňom; 9. Duše
odlúčené od tela si dlho zachovávajú svoju mentalitu. Od katolíkov žiadajú
často modlitby."3 Flammarion nezabudol na záver neochvejne
podotknúť, že svoje dedukcie dokladá pokusným pozorovaním s hlbokým
presvedčením, že každý nestranný bádateľ oplývajúci trochou analytického ducha
a venujúci sa serióznym výskumom tohto druhu dôjde k rovnakým
výsledkom.
Zaujímavou
sa javí i práca Williama Fletchera Barretta (1844 - 1925), anglického
fyzika a parapsychológa, Deathbed Visions (Videnia na smrteľnej posteli)4,
v ktorej autor podáva správu o rozličných formách vízií. Uvádza, že
existujú prípady vízií zo záhrobia, zatiaľ čo pacient leží a má čiastočné
vedomie a mohol ich priamo opísať. Ďalej spomína videnia zomrelých alebo
umierajúcich inými ľuďmi, správy o nebeskej hudbe či vízie tých, ktorí
videli, ako sa oddeľuje duša od umierajúceho.5
V modernej
dobe sa objavili systematické výskumy stavov blízkosti smrti.6 Týmito javmi sa zaoberala medicína i počas komunizmu a nazvala ich Lazarov
syndróm.7 Avšak výskum skúseností získaných počas klinickej smrti
rozprúdili najmä vedecké kruhy v osemdesiatych rokoch minulého storočia.
Jeho rozmachu predchádzali niektoré diela, ktoré na nejaký čas ostali bez
širšieho ohlasu nepovšimnuté. Bola to napríklad publikácia britského bádateľa
v oblasti mimotelesných zážitkov a astrálnej projekcie Roberta
Crookalla (1890 - 1981) The Supreme Adventure (Najväčšie dobrodružstvo)8,
ktorá sa snažila vedecky priblížiť fenomén klinickej smrti. Roku 1963 vyšla
ďalšia pozoruhodná kniha Return from Tomorrow (Návrat zo zajtrajška)9.
Jej autor, americký psychiater George Ritchie (1923 - 2007), v nej dokonca
opísal vlastnú klinickú smrť. Roku 1969 vyšla tiež publikácia od
švajčiarsko-americkej psychiatričky a priekopníčky v štúdiách zážitkov
blízkosti smrti Elisabeth Kübler-Rossovej (1926 - 2004) Interviews mit
Sterbenden (Rozhovory s umierajúcimi)10. V našom výpočte
nesmú tiež chýbať ani dva bestsellery amerického psychológa a spisovateľa
Raymonda Moodyho (1944): Life After Life (Život po živote)11 a Reflections on Life After Life (Úvahy o živote po živote)12.
Psychiater
George Ritchie v uvedenej knihe Návrat zo zajtrajška podáva svedectvo
o vlastnej skúsenosti, keď ako dvadsaťročný vojak zažil počas deviatich
minút klinickú smrť. Tento stav približuje slovami: „Bol som odtrhnutý od
všetkých na svete, od hmoty fyzického sveta a teraz dokonca aj od vlastnej
identity."13 Ako budúci lekár presne približuje, čo sa s ním
dialo, vrátane stretnutia s Kristom,14 ktorý mal byť podľa
tohto opisu postavou trochu vyšší ako on a mal okolo tridsaťpäť rokov.15 Ritchie zachytil aj výjavy pekla. Hovorí o samovrahoch, ktorí sa pokúšajú
odprosiť svojich blízkych, ale tí ich nepočujú, a tiež o dušiach
závislých od drog, alkoholu či fajčenia, ako sa pokúšajú uspokojiť svoju
závislosť aj po smrti. Sú vraj všade tam, kde hrešili: v krčmách, baroch
a putikách a zúfalo túžia ukojiť svoju neviazanosť, závislosť, ktorá
sa stala mentálnou.16
Pozoruhodná
je taktiež Ritchieho charakteristika rozdielu medzi živými a mŕtvymi:
„Postupne som si začal všímať niečo iné. Všetci živí ľudia, ktorých sme
pozorovali, boli obklopení slabou žiarou, skoro ako elektrické pole okolo ich
tiel. Táto žiara sa s nimi pohybovala ako druhá koža bledého, sotva
viditeľného svetla."17 Ritchie tvrdí, že tento energetický obal
chráni živého. Ak sa naruší napríklad v stave opitosti, môžu sa človeka
zmocniť zatratení. Sám sa vraj dostal v stave klinickej smrti na miesto,
kde boli všetci akoby v kutniach, zahĺbení do činnosti. Nič ich
nezaujímalo, mlčali, nerozprávali sa. Zahĺbení ako vedci do svojej činnosti, do
skúmania. Ritchie to chápe ako peklo, ktoré odkazuje živým, že všetky vzťahy sú
dôležité, že každý človek, ktorý za ním príde, je dôležitý. „Ak niekoho
ľahostajne odbijem, nestratí sa to pred Bohom," dodáva.18 Akoby
v diaľke videl Ritchie vo svojom videní aj nebo v podobe krásneho
mesta a poznamenal, že ešte nebol pripravený vstúpiť do neho.19 Na svoju skúsenosť však nezabudol a ako si neskôr ukážeme, patrične ju
využil pri tvorbe nekonfesionálnej spirituality.
Napriek
zmieneným dielam Crookalla a Ritchieho je rozšírená predstava, že prvý
odborný výskum klinickej smrti začal až Raymond Moody. K jeho zásluhám
patrí, že zaviedol termín near-death experiences - zážitky blízkosti smrti.20 Ide o skúsenosť, ktorú prežíva zhruba štvrtina ľudí, čo prežili klinickú smrť.
Moody rozlišuje dva prípady klinickej smrti: bez takýchto zážitkov a
s nimi. Pri prvej forme (near-death episode) človek nemá, alebo si nepamätá
žiaden zážitok či sa o ňom aspoň nezmieňuje. Zvyčajne povie: „Nič tam nie
je." Iní majú naopak pocit, že prežili mystický zážitok. Tieto zážitky sa však
neviažu len na stav blízkosti smrti, môže ich zažiť aj človek pod iným vplyvom
(drogy, epilepsia, nedostatok kyslíka, psychické poruchy a pod.).
Moodym
opisované zážitky blízkosti smrti mali obvykle nasledovných pätnásť prvkov:
neopísateľný stav; sluchový vnem; vyhlásenie, že je jedinec mŕtvy; pocit pokoja
a mieru; nezvyčajne výrazné zvuky; vízia temného tunela; opustenie tela;
zážitok svetla prežívaný ako prebývanie vo svetle; stretnutie s duchovnými
bytosťami; vnímanie hraníc, ku ktorým sa možno priblížiť; panoramatický pohľad
na život; návrat do tela; frustrujúci pocit vysvetliť ostatným svoj zážitok; zmena
života - prehĺbenie; zbavenie sa strachu zo smrti a potvrdenie udalostí,
ktorých bol jedinec svedkom počas zážitku blízkosti smrti. Treba ale
poznamenať, že priebeh klinickej smrti u ľudí so zážitkami blízkosti smrti
nie je vždy rovnaký. Niektorí napríklad neprežívajú prechod tunelom či
rekapituláciu svojho života, alebo nevideli mestá svetla. Boli preto rozlíšené
štyri základné modely:
1.
Počiatočný scenár - podobá sa prebudeniu zo sna. Je vždy krátky. Obsahuje jeden
až tri prvky: milujúcu ničotu; žijúcu temnotu, priateľský hlas či krátky
mimotelesný zážitok; prejav nejakého typu, zjavenie.
2.
Nepríjemný pekelný zážitok - podobá sa vnútornej očiste (stret s hrozivou
prázdnotou, nehostinným predpeklím, pekelným očistcom, prežívanie alarmujúcej
ľahostajnosti, prenasledovanie vlastnou minulosťou).
3. Príjemný
či nesebecký model - podobá sa sebapotvrdeniu, uisteniu, upokojeniu (stretnutie
s milujúcou rodinou, útecha poskytovaná náboženskými postavami či
svetelnými bytosťami potvrdzujúcimi, že život má zmysel; sprevádzanie anjelom
alebo náboženskou postavou, respektíve obľúbeným domácim zvieraťom).
4.
Transcendentálny model - podobá sa alternatívnym realitám, rozsiahlym zjaveniam
(ocitnutie sa v inom svete; jedinec sa stáva svedkom výjavov presahujúcich
všetko, čo človek pozná; zjavenie vyšších právd - zriedkakedy je osobné, skôr
ide o kolektívne otázky ľudstva a ducha.21
Prvý model
bol zistený u 76 % detí a 20 % dospelých, druhý u 3 % detí a 15 % dospelých, tretí u 19 % detí a 47 % dospelých a štvrtý u 2 % detí a 18 % dospelých.22 U niektorých ľudí boli zistené po týchto mimotelesných zážitkoch
parapsychické javy ako jasnovidectvo či liečiteľské schopnosti. Podaktorí
dokonca prestali nosiť hodinky, lebo im často zastavovali, alebo v ich
blízkosti dochádzalo k poruchám zložitých elektronických zariadení.23
Vedecké
fakty viedli k rozvinutiu reflexií vo veci zážitkov blízkych smrti. Akousi
knihou mŕtvych je dielo amerického psychiatra českého pôvodu Stanislava Grofa
(1931) Lidské vědomí a tajemství smrti. V ňom autor uvádza prehľad
posmrtných predstáv rôznych náboženstiev a filozofických a vedeckých
smerov. Poukázal na skutočnosť, že zážitky v situáciách ohrozujúcich život
sú rovnaké ako opisy v knihách mŕtvych rozličných kultúr.24 Sekulárnou, vedecko-filozofickou rečou hovorí o tom, o čo sa snaží aj
veriaci človek, teda o vyrovnaní sa so smrťou. Grof kritizuje donedávna
moderný prístup západnej medicíny, ktorý sa na rozdiel od takého stredoveku,
kde boli ľudia prostredníctvom ars moriendi (umenia dobrej smrti) pripravovaní
na smrť, usiloval utajiť diagnózu a prognózu vážneho ochorenia zo strachu
pred emočnou reakciou pacienta z bezútešnej správy.25
Grofov
pohľad na problematiku zážitkov blízkosti smrti je však triezvejší ako pohľad Raymonda
Moodyho. Kým Moody pri nich opisoval len stretnutie s nejakou svetelnou
bytosťou, Grofov výskum ukazuje, že rovnako často sa v týchto stavoch
vyskytujú i stretnutia s démonickými bytosťami, a tak tieto zážitky
neboli iba príjemné, ale šiel z nich i strach.26 Napriek
tomu je v konečnom dôsledku jeho pohľad na ne optimistický; neodpustil si
však skeptickú poznámku smerom k inštitucionálnemu kresťanstvu tradičných
cirkví. Grof píše: „Obvyklým dôsledkom zážitku blízkosti smrti je
i zvýšená schopnosť milovať ostatných ľudí, zvieratá, prírodu, život
vôbec. Tieto zážitky v nás často prebúdzajú spiritualitu nekonfesionálnej,
nesektárskej, univerzálnej a všeobjímajúcej povahy pripomínajúcu
spiritualitu mystikov, ktorá má veľmi málo spoločného s príslušnosťou
k nejakej cirkvi či organizovaným náboženstvám."27
Kontroverzný
maďarský filozof, kybernetik a futurológ Ervin László (1932) uvádza, že na
nesmrteľnosť duše dnes odkazujú takisto niektoré empirické fakty, ktoré priamo
nesúvisia so zážitkami blízkosti smrti. Má na mysli napríklad posmrtnú
komunikáciu prostredníctvom špiritistických médií, ktorá prináša objasnenie
vrážd či poznanie z iných dimenzií reality. László verí, že vďaka
vedeckému výskumu v oblasti potvrdenia existencie nesmrteľnej duše človek
prispieva k tomu, že prichádza takzvaná nová, štvrtá éra.
Prvým
obdobím je podľa Lászlóa éra nevedomej nesmrteľnosti trvajúca približne päť
miliónov rokov, kým sa vyvinula línia našich predkov, ktorí si neuvedomovali
ani smrteľnosť, ani nesmrteľnosť. Bola to len existencia. Predkovia nedelili
svet na „ja a svet" a boli pevne spätí s prírodou.
Druhým
obdobím je éra tušenej nesmrteľnosti. Pred tridsať- až päťdesiattisíc rokmi si
ľudia začali uvedomovať, že raz príde chvíľa, keď duša opustí telo, ale smrť
nepokladali za koniec svojho bytia. Verili, že duch bude pokračovať i po
smrti tela. Intuitívne vytvárali povesti a príbehy o posmrtnom živote,
ktoré staršinovia odovzdávali ďalším generáciám. Z niektorých príbehov sa
vytvorili dogmy, ktoré však začali rozdeľovať ľudí na veriacich
a neveriacich, a tým vznikali konflikty. Jednou z takýchto
doktrín bola i viera v posmrtný život.
Po druhej
ére nastúpila tretia - éra vedomej smrteľnosti, ktorá trvala stovky, ba možno
až tisíce rokov a vyvrcholila pred dvetisícpäťsto rokmi. Zrodila sa na
brehoch Stredozemného mora. Najprv u Grékov a neskôr u Rimanov, ktorí
sa zapojili do skúmania racionality človeka. V stredoveku to bolo
kresťanstvo, ktoré toto skúmanie posilnilo. V novoveku vznikla veda, tá
ale vymedzila svoj pohľad na poznanie striktne zmyslovým poznaním. Dušu, ducha,
myseľ a vedomie novovekí ľudia považovali len za ilúziu. Iba telo je podľa
nich súčasťou skutočného sveta, a to telo smrteľné. Človek, podobne ako
iné živé formy, začal byť pokladaný nezvratne a nevyhnutne za smrteľného. Táto
éra trvá podnes, no podľa Lászlóa sa, vďaka novým objavom, končí.
Nahradiť ju
má štvrtá éra - éra vedomej nesmrteľnosti, ku ktorej László prišiel na základe
presvedčenia, že vedomie je základným a trvalým prvkom vesmíru a naše
vlastné vedomie je jeho neoddeliteľnou súčasťou. To by malo zmeniť vzťah
človeka k prírode a prekonať jeho strach zo smrti, čo by ho viedlo
k zodpovednému životu a ku snahe konať dobro druhým.28
Pre
zaujímavosť uvádzam aj výskumy českého katolíka, amatérskeho bádateľa,
umeleckého rezbára a kamenára a v istom zmysle zakladateľa
parapsychológie Břetislava Kafku (1891 - 1967)29, ktorý vďaka svojim
hypnotickým schopnostiam vykonal zhruba 50-tisíc pokusov.30 Liečil
zadarmo a vyšetril približne osemtisíc pacientov.31 Pokusy
robil tak, že pacientov uspával do rôznych hĺbok hypnotického spánku
a pomocou uspaných subjektov, ktoré mu opisovali, čo v hypnotickom
stave videli, skúmal rozličné paranormálne javy.
Prostredníctvom
hypnoticky uspaných subjektov poukázal Kafka na rôzne schopnosti, ktoré
v sebe človek má: môže napríklad rozprávať vedome neovládanými jazykmi,
ovládať svoje telo, vykonávať rozličné zručnosti a pod. Okrem iného má
tiež schopnosť prežívať blažený rajský stav: „Subjekty (...) potvrdili, že u
ľudí, ktorí zomreli nezmierení s Bohom alebo nežili kresťanským životom
a Bohu sa vysmievali, nastalo po krátkom čase uzatvorenie tohto zdroja
blaha. Umierajúci ho okúsil, subjekt (rozumej: uspaný zhypnotizovaný - pozn.
autora) konštatoval, že je blažený a šťastný, že má pocit úplnej
a ozajstnej slobody, ale keď umierajúceho pozoroval ďalej, po niekoľkých
hodinách zistil, že zdroj blaženosti sa uzatvára. (...) U duší, ktoré Boha
odmietli, je zdroj blaženosti uzatvorený natrvalo. Taká duša potom prežíva
večné peklo uvedomovaním si svojich vlastných zlých skutkov v úplnej
odlúčenosti od Boha, ktorý je láska."32
Zhypnotizované
subjekty opísali aj proces umierania: najprv sa duša odpútava od rúk
a nôh, ďalej odumiera cit, potom zrak, naposledy sluch. Duši sa zjavujú
skutky, ktoré vykonala, dobré aj zlé. Zjavenie zomrelého môže byť druhý
alebo tretí deň po klinickej smrti. Po tridsiatich hodinách smrti je duša
s telom spojená len veľmi málo a nereaguje na žiadne výzvy.33
Spiritualita ars moriendi
Štrnásty
dalajláma Tändzin Gjamccho (1935) v jednom rozhovore povedal, že päťkrát
denne medituje o smrti. Koľkokrát do roka tak robí kresťan?
V minulosti
vyšlo dielo Ars bene moriendi (1415), ktoré malo kresťanom pomáhať dobre
zomrieť. Dielo zdôrazňuje, čo je nutné pre spásu, že sa má zomrieť vo viere
v Krista a v jednote a poslušnosti k Cirkvi. Kresťan má
uznať, že ťažko hrešil proti Bohu a má sa rozhodnúť, že sa polepší. Má
odpustiť tým, čo mu ublížili, a poskytnúť náhradu za to, čo neprávom
niekomu vzal. A napokon má umrieť vo vedomí toho, že Kristus za neho
zomrel a že nemôže byť spasený bez jeho zásluh, za čo má pociťovať hlbokú
vďačnosť voči Bohu.34 Autor však upozorňuje aj na pokušenia, ktoré
môžu nastať: napríklad pokušenie proti viere, pokušenie zúfalstva,
netrpezlivosti, spupnosti, lakomstva atď. V súčasnosti ešte
v niektorých rehoľných komunitách existuje takzvaný deň dobrej smrti, keď
si rehoľníci dávajú do poriadku svoj život, aby mohli pokojne predstúpiť pred
Božiu tvár.
Akási
spiritualita ars moriendi vznikla tiež vďaka skúmaniam zážitkov blízkosti
smrti. Vedci, ako napríklad spomínaná Elisabeth Kübler-Rossová, sa stávajú
priekopníkmi umenia šťastného umierania. V publikácii Život
a umieranie sa autorka usiluje vytvoriť pozitívny pohľad na smrť: „Keď sa
kukla poruší, vyletí z nej motýľ - naša duša. Nezáleží na tom, či bol
príčinou smrti infarkt alebo rakovina."35 Kübler-Rossová prekračuje
rovinu vedeckých faktov a vstupuje na pôdu spirituality. Takto naznačuje,
akým smerom sa má človek vydať: „Na zemi sa pripravujeme na život vo večnosti.
Aby sme tam žili šťastne, musíme splniť svoju životnú úlohu. Musíme sa naučiť
milovať a odpúšťať. (...) Najväčší dar, ktorý dal Boh ľuďom, je slobodná
vôľa. Zo všetkých tvorov ju má iba človek. A každý z nás má možnosť
vybrať si: môže naplniť svoje srdce láskou alebo nenávisťou."36
Spomenuli
sme, že sa ešte raz vrátime ku Georgeovi Ritchiemu. Ten totiž neostal len pri
svedectve o svojej klinickej smrti. Napísal aj ďalšiu knihu - My Life After
Dying (Môj život po smrti, 1991)37, v ktorej sa k svojej
skúsenosti vracia už ako lekár a pokúša sa ju analyzovať a zároveň
vyvodiť z nej nejakú nekonfesionálnu spiritualitu. Svojimi kritickými
poznámkami na adresu náboženstiev a obzvlášť kresťanstva napokon odmietol
organizované náboženstvo či pseudonáboženstvo alebo, ako ho nazýva známy
anglický básnik William Blake (1757 - 1827), „náboženstvo Kajfáša".38 Ritchie vyzýva k vzdoru proti cirkvi, ktorá podľa neho vytvára
spoločenstvo plné duchovných trpaslíkov. Namiesto nej sa má človek nechať viesť
Duchom. Nie sú to až príliš sebavedomé slová? Znakom pravej spirituality
a mystiky je pokora. Sú však Ritchieho slová výrazom pokory?
Ritchie
preceňuje vlastnú skúsenosť a uprednostňuje ju pred tradičným učením
kresťanstva. Ježiša nevyznáva ako vykupiteľa, ale pokladá ho len za akéhosi
inšpirátora. Nezaujíma ho morálka, je tolerantný k homosexuálnemu štýlu
života. Neprekvapí ani to, že koketuje s existenciou reinkarnácie.39 Dôležitá je pre neho kreativita, ktorú od nás Kristus očakáva. Ritchie pokladá
vzdialenie sa od Boha za smrť. Nie fyzickú, ale duchovnú. Boh podľa neho kladie
každému otázku: „Kde si?" Dôležité je preto poznať svoje miesto v živote,
svoje poslanie, ktoré nachádza Ritchie práve v spomenutej kreativite.
V tvorbe sa má človek podobať Bohu. „To nie je proti evanjeliu", píše
Ritchie a dodáva, že takým nie je ani jeho poznanie, ktoré nadobudol na
základe zážitkov blízkosti smrti počas svojej klinickej smrti: „Zo stretnutia
s Kristom som pochopil, že žiadať o niečo v jeho mene znamená
mať tie isté myšlienky, pocity a želania, aké má on."40
Otázkou
smrti sa zaoberal i český antropozof Karel Funk (1948).41 Z istého pohľadu možno povedať, že najmä v druhej časti jeho knihy
Provázení stářím a umíráním navrhuje spiritualitu ovplyvnenú zakladateľom
antropozofie Rudolfom Steinerom. V prvej časti autor naznačuje pravidlá
pre starostlivosť o starých a zomierajúcich. Funk hovorí o vnútornej
kultúre. Predovšetkým tí, čo sa starajú o chorých, starých
a zomierajúcich, musia vnímať smrť z pohľadu posmrtného života. Im
Funk predkladá tiež niektoré pravidlá, ktorými by sa mali riadiť.
Tak
napríklad ten, kto sa chce starať o umierajúcich, musí zaujať postoj sám
k sebe. Musí byť otvorený voči skrytým citom a emočným schopnostiam.
Ak slúžiaci človek prehliada svoje emócie, nebude citlivý ani voči chorým.
Podľa ďalšieho Funkovho pravidla starostlivosť o chorých vyžaduje postoj
k vlastnej smrti. Je to dôležitý krok, lebo mladí ľudia a celá
kultúra obchádza a mlčí o otázke smrti. Preto sa netreba báť
s chorými hovoriť o vlastných pocitoch neistoty a úzkosti. Len
tak sa môže umierajúci sám odhodlať hovoriť o svojich obavách, starostiach
a potrebách. Kto chce pomáhať umierajúcemu, musí vedieť byť pravdivý.
Neklamať ho falošnými nádejami, aké ponúka často takzvané pozitívne myslenie,
za každú cenu. Nevzbudzovať v ňom falošné nádeje. Kto sa chce starať
o umierajúceho, musí byť pripravený prijať toho druhého takého, aký je
a zrieknuť sa každého hodnotenia.42
Starostlivosť
sa však nekončí smrťou. Funk väčšinou nehovorí o mŕtvych, ale
o „odtelených", teda o tých, ktorých duša opustila telo. Podľa
antropozofie je totiž človek zložený z niekoľkých obalov (alebo tiel). Po
smrti dochádza k odteleniu, postupnému trhaniu astrálnych obalov, ktoré
trvá 28 dní.43 Po tomto procese nastáva obdobie kámalóka.44 Tá by mala podľa Funka trvať až jednu tretinu pozemského života, teda ak človek
žil deväťdesiat rokov, kámalóka bude trvať tridsať rokov. Je to očisťovacia
fáza. Dušiam v kámalóke možno pomáhať modlitbou, ale aj aktívne pomocou spánkovej
komunikácie.
Funk ďalej
tvrdí, že sa dá trojakým spôsobom nadviazať kontakt so zosnulými:
Najdokonalejší je intuitívny, pri ktorom sa človek zjednocuje so zosnulým
a môže ho vnímať bezhlasne vo svojej mysli a v srdci. Dochádza
vraj k akémusi spoluprežívaniu, ktoré je však iné ako médiumita, kde sa
stráca kontrola nad ja, a ktoré je paralyzované nečistými bytosťami,
astrálnymi larvami alebo podvedomím práve spiacich ľudí. Druhou formou je
inšpiračné spojenie, pri ktorom človek nie je mŕtvymi preniknutý, ani oni ním.
Je to akoby rozhovor dvoch ľudí, ale tiež prichádza zvnútra, nie zvonku.
Zosnulí odovzdávajú svoje mentálne útvary. Tretia forma je najčastejšia pri
imaginárnom napojení. Zosnulí sú akoby nemí. Možno ich vidieť, ale do ľudského
vnútra nepreniknú.45 Je po smrti čas? Praktiky kontaktu
s mŕtvymi zaváňajú okultizmom. Kde berie Funk istotu, že sa nestal obeťou
klamu? Že nejde v pozadí týchto zážitkov o vplyv temných síl?
Po prechode
kámalókou sa začína podľa antropozofie obdobie devachanu.46 Ide
o vstup do sveta duchovného, do domova bohov a všetkých duchovných
bytostí. Tu už nie sú žiadne trápenia, starosti a výčitky svedomia, tu môžu
zosnulí pracovať na zjemnení svojej duše. Každý záblesk vyššej úrovne, ktorý
prežili za svojho života (v láske, umení, meditácii a pod.), tam môžu
predĺžiť na ľubovoľný čas. Kým po smrti človek strávi len krátky čas privítaním
sa so svojimi príbuznými, v devachane sa s nimi stretáva dlhšie
a častejšie. Umelci tu podľa svojho zamerania prežívajú radosť
z farieb, tvarov, zo zvukov atď. Avšak ani to nie je ešte konečný stav.
Človek si uvedomí, že na zemi zanechal nejaké dlhy, a tak sa znovu vteľuje
(reinkarnácia). To je tretia posmrtná fáza a všetko sa opakuje odznova.
Funk verí v akýsi posmrtný vývoj, teda aj v to, že sa človek
z pekla vymaní a znovu sa vtelí na zem. Odporúča však, aby človek
neprepadol závislostiam. Pred spaním má robiť prísnu analýzu seba, všetkého, čo
prežil cez deň, aby sa zbavil závislostí, márnivosti a aby prebúdzal
v sebe túžbu po náprave, očiste, bdelosti, sebakontrole
a sebaovládaní.
Funk tiež
vo svojom diele spomína tzv. túlavé duše. Ide o zaslepené a pudové
duše, ktoré sa dlho ponevierajú po zemskom povrchu pri zachovávaní bývalých
vášní a chúťok. Pretože na ich ukojenie nemajú fyzické telo, pociťujú
svoje vášne veľmi pálčivo. Často sa neviditeľne napájajú na žijúcich ľudí,
ktorí holdujú rozličným náruživostiam. Duše môžu byť v baroch, herniach,
nevestincoch, ale tiež na športových podujatiach a pod., alebo
i doma. Skrze žijúcich ľudí uspokojujú svoju hrubú sexualitu,
alkoholizmus, hazard, úchylky, zmyslové pudové tance, chtivosť víťazstva
a porážky druhého atď. Tisnú sa k hmotným telám prítomných a sajú
z nich aspoň záchvev týchto vášní. Tým majú zosilňovať závislosť žijúcich,
ktorí cítia, že sú neskrotne pudení vracať sa a užívať si prameň svojej
vášne.47 Funk vysvetľuje peklo v podobnom duchu, ako je
vyobrazené na obrazoch Boscha alebo v gotických katedrálach. Peklo vidí
v tom, že človek prežíva smäd po telesných pôžitkoch a rozkošiach, od
ktorých bol závislý: labužníci budú cítiť krutý hlad, tí, čo holdovali
prehnanej sexualite zasa pálčivú neukojiteľnú túžbu po sexuálnom uspokojení
a lakomec mráz a hrôzu z pustoty do seba uzavretého človeka,
ktorý nikomu nechcel dať nič, ani nikomu nedôveroval.48
Z trochu
iného pohľadu sa otázkou smrti a jej impulzmi pre pozemský život zaoberala
v závere svojho života nemecká protestantská teologička Dorothee Sölleová
(1929 - 2003). Prešla zaujímavým vývojom. V prvom období zastávala pozície
takzvanej teológie smrti Boha. Tu odmietla metafyzické konštrukcie o Bohu
a usilovala sa nájsť existenciálne chápaného Boha, blízkeho súčasníkovi.
Ohlas z tých čias možno vnímať i v jej poslednej knihe Mystik des
Todes: Ein Fragment,49 ktorú však už nedopísala.
V polovici
päťdesiatych rokov došlo k podivnej európskej revolúcii, ktorá odstránila
z nášho života starobu a vyňala z denného života poriadok smrti.
Namiesto toho nastúpila do každodennej reality mladosť, sila, zdravie - kult
mladosti.50 Človek začal chápať prírodné procesy, naučil sa
zasahovať do nich, zaháňať choroby, predlžovať život, hrať sa na tvorcu svojho
života. S touto mocou ale stratil trpezlivosť v utrpení. Aj starnúca
teologička - rebelantka Sölleová sa pokúša s touto realitou vyrovnať. Vychádza
z personalizmu, ktorý kladie do popredia dôležitosti vzťahov (relacionalita),
siete života utvárajúcej osobnosť človeka.
Taktiež táto vzájomnosť vedie ku vzťahu k prostrediu.
Sölleová bola svojho času jednou z priekopníčok ekologicky ladenej
teológie. Chce byť angažovaná tu a teraz na zemi. Podľa ňou chápanej
teológie oslobodenia a feministickej teológie odmieta teológiu, ktorá by
sa odvolávala na posmrtný život, na vykúpenie, nesmrteľnosť duše a pod.
Viac než na Bibliu sa odvoláva na krásnu literatúru, iné náboženské tradície,
psychológiu a filozofiu. S takouto metódou sa stretávame takisto aj
u iných feministických autoriek. Namiesto nejakého explicitného,
exkluzívneho zjavenia sa uprednostňujú rôzne skúsenosti.
Zdá sa, že
Sölleová odmieta nesmrteľnú dušu a posmrtný život chápe ako mystické
rozplynutie vo vesmíre. Jej odpor je motivovaný tým, že takto vnímaná nádej
a budúcnosť človeka ho odvádza od pozemských problémov, akým je napríklad
riešenie sociálnej nespravodlivosti, chudoby, násilia, terorizmu a pod.
Sölleová odmieta zúfalstvo z ľudskej smrteľnosti, jej ars moriendi je
prijať túto realitu vo vedomí, že človek žije ďalej v elementoch vesmíru.51 Vykúpenie je pre ňu skôr vyrovnanie sa s touto skutočnosťou
a oslobodenie od strachu. V týchto ideách možno badať rezonanciu
marxizmu, s ktorým v sedemdesiatych rokoch autorka koketovala
a autor tohto textu ich počúval od komunistických ideológov. Sölleová
hľadala podklad pre svoju teológiu a spiritualitu, ktorá nie je stavaná na
posmrtnej nádeji a nesmrteľnej duši.
Záver
K pozitívnym
prvkom spirituality ars moriendi patrí, že sa začala zaoberať smrťou
a usilovala sa prebudiť zodpovednosť za život, pracovať na ňom do
posledného dychu, starať sa o starých a zomierajúcich (Funk). Pri
všetkej snahe vysvetliť veci vedecky však smrť ostáva naďalej záhadou. „Ako
môže človek prežiť jasné súvislé vedomie mimo tela vo chvíli, keď mozog počas
klinickej smrti nefunguje a elektroencefalografická krivka je plochá?"52
Teologickou
odpoveďou by mohla byť nesmrteľná duša ako nehmotný princíp. Po zážitkoch
blízkosti smrti dochádza k akejsi konverzii: ku zmene osobnosti
a rebríčka hodnôt (rastúca vďačnosť za život a záujem
o tajomstvo zmyslu života; zvýšená sebaúcta vo vzťahu k iným ľuďom -
viacej lásky, súcitu, empatie, tolerancie a porozumenia); zmene postoja
k náboženstvu (silnejšia religiozita a rast v modlitbe, úcta
k Bohu, opustenie formálnosti vo viere); zmene postoja k smrti (posilnená
viera v posmrtný život, strata strachu pred smrťou).53 Ide
o skutočnú metanoiu, teda o zmenu myslenia. Hypoteticky by mohli byť
takéto mimotelesné zážitky minimálne poukazom na existenciu nejakého
pretrvávajúceho elementu človeka po smrti. Ich výskumy, nech by už ich podstata
súvisela či nesúvisela s posmrtným životom, vedú k tomu, aby si
človek kládol podstatné otázky, čo je skutočne v našom živote prioritné.
Uviedli
sme, že skúsenosti so zážitkami blízkosti smrti sú často zavádzajúce, pretože
sa zverejňujú len v pozitívnom zmysle. Ich obsah nie je smerodajný
v zmysle kresťanskej doktríny. Nemožno ani jasne odpovedať na otázku, či
ide skutočne o zosnulé osoby, alebo o temné sily, ktoré sa môžu vydávať za
anjela svetla (2 Kor 11, 14). Pokiaľ ide o názory Sölleovej, z pohľadu
kresťanstva priniesla dobrú analýzu vytratenia sa zmyslu pre smrť. Nemožno však
súhlasiť s jej závermi, ako premôcť konečnosť bez nádeje na posmrtný
život. A ako na tento fenomén nazerá súčasnosť? Technológie, ktorými dnes
disponujeme, nás, žiaľ, často vedú k falošnej a bohorovnej predstave,
že človek raz premôže svoju smrť.
Poznámky:
1 Kozák, J.: Nahlédnutí za oponu
smrti. Prožitky klinické smrti v dějinách. Fontána, Olomouc 2006, s. 271
2 Flammarion, C.: Tajemství smrti.
Iris, Frýdek-Místek 1996
3 Tamže, s. 200-201
4 Barrett, W. F.: Deathbed Visions.
Methuen & Co, London 1926
5 Porov. Kozák, J.: c. d., s. 274
6 V minulosti sa
v súvislosti s nimi hovorilo o tzv. klinickej smrti. Klinická
smrť je charakteristická zástavou dýchania a srdcovej činnosti, ktorá trvá
približne päť až šesť minút. Je to typ smrti, keď centrálna nervová sústava je
stále funkčná, ale činnosti srdca a dychu sú zastavené. V tomto období sa
organizmus nesmie považovať za mŕtvy, lebo sa môže za určitých podmienok
oživiť. - https://cs.wikipedia.org/wiki/Klinická_smrt; Tí, ktorí túto smrť prežili,
hovorili o fenoménoch, ktoré zhrnuli nasledovne: vnímali, že ich doktor
vyhlásil za mŕtvych, počuli dunenie, vnímali prechod temným tunelom, cítili sa
mimo tela, videli svetelné bytosti, až prišli k akejsi „závore", kde
dostali správu, že sa musia vrátiť späť. Väčšina subjektov sa vrátila
s nevôľou, pričom sa ich život často zásadne zmenil. - Brabec, L.:
Křesťanská thanatologie. Gemma89, Praha 1991, s. 35
7 Tamže, s. 42
8 Crookall, R.: The Supreme
Adventure. Analyses of Psychic Communications. James Clarke & Co. Ltd.,
London 1961
9 Ritchie, G. G.: Return from
Tomorrow. Revell Books, Old Tappan 1978
10 Kübler-Rossová, E.: Hovory
s umírajícími. Signum Unitatis, Nové Město nad Metují 1992, s. 12-80
11 Moody, R.: Life After Life. Mockingbird
Books, Atlanta 1975
12 Moody, R.: Reflections on Life
After Life. Bantam Books, New York 1978
13 Ritchie, G. G., Sherrill, E.:
Návrat zo zajtrajška. Citadella, Bratislava 2014, s. 56
14 „...videl som, že do miestnosti
nevošlo svetlo, ale človek, či skôr človek stvorený zo svetla." - Tamže, s. 62
15 „Nijakými slovami nedokážem opísať
to, čo bolo na ňom najvýnimočnejšie. Stála tam bytosť, ktorá o mne vedela
všetko. Obklopovala nás panoráma môjho života a napriek tomu ma
bezvýhradne akceptoval a miloval. Nikdy som necítil takú lásku
a súcit." - Ritchie, G. G.: Môj život... po smrti. Timy Partners,
Bratislava 2015, s. 37
16 Ritchie, G. G., Sherrill, E.:
Návrat zo zajtrajška, c. d., s. 70-73
17 Tamže, s. 72
18 Tamže, s. 77-79
19 Tamže, s. 99
20 „Intenzívne vedomie, vnem či
zážitky prítomnosti v inom svete, prijemné či nepríjemné, ktoré mávajú
ľudia na pokraji smrti. Zážitok je natoľko pôsobivý, že je ním drvivá väčšina ľudí
hlboko ovplyvnená, často natoľko, že kvôli nemu výrazne zmenia svoj život." -
Arwaterová, P. M. H.: Zážitky blízkosti smrti: Přehled a rané studie. In:
Perera, M., Jagadheesan, K., Peake, A. (eds.): Hledání smyslu v zážitcích
blízkosti smrti. Triton, Praha 2012, s. 25
21 Tamže, s. 27
22 Jagadheesan, K., Belanti, J.:
Fenomenologie zážitků blízkosti smrti. In: Perera, M., Jagadheesan, K., Peake,
A. (eds.): c. d., s. 55
23 Fenwick, P.: Hodnocení
a zvládání zážitků blízkosti smrti. In: Perera, M., Jagadheesan, K., Peake,
A. (eds.): c. d., s. 160
24 Grof, S.: Lidské vědomí
a tajemství smrti. Argo, Praha 2009, s. 86
25 Tamže, s. 128
26 Tamže, s. 182
27 Tamže, s. 188
28 László, E.: Nesmrtelná duše: Věda a
kontinuita vědomí mimo mozek. Anag, Olomouc 2016, s. 155-158
29 Kafkov životopis pozri: Hofman, J.:
Svítání v duši Břetislava Kafky: Zpráva o životě. Poznání, Olomouc
2001
30 Lašťovička, J.: Cesta ke světlu.
Poznání, Olomouc 2012, s. 14
31 Tamže, s. 35
32 Tamže, s. 56
33 Tamže, s. 70-72
34 Kozák, J.: c. d., s. 321
35 Kübler-Rossová, E.: Život
a umieranie. In: Ford, A., Ring, K., Kübler-Rossová, E.: Správy
z druhého sveta. Gardenia, Bratislava 1992, s. 123
36 Tamže, s. 126
37 Ritchie, G. G.: My Life After
Dying. Hampton Roads Publishing Company, Norfolk 1991
38 Tamže, s. 161
39 Tamže, s. 157-160
40 Tamže, s. 189
41 Funk, K.: Provázení stářím
a umíráním aneb prolínání obou světů. Malvern, Praha 2014
42 Tamže, s. 143-144
43 Tamže, s. 226
44 Kámalóka je pôvodne indický názov
označujúci obdobie posmrtnej očisty, ktorú Katolícka cirkev nazýva „očistec",
grécka mytológia ju označuje ako hádes (podsvetie, ríša boha Hádesa) a
Egypťania ju stotožňujú s ríšou tieňov. Individualita sa tu očisťuje od pozemských
žiadostí. Je to život medzi smrťou a novým zrodením. Iní ezoterici
vysvetľujú kámalóku ako sféru nižších astrálnych princípov alebo tiel, kde
človek dožíva po ich rozpade, po fyzickej smrti. Tu sú strávené všetky pozemské
sklony, túžby a vášne. Kámalóka sa delí na sedem častí. V tej
poslednej odpočívajú tí, ktorí odišli predčasne (samovrahovia, náhla smrť
a pod.). - Baumann, A.: Abeceda antroposofie. Ioanes, Březnice 1999, s.
86; Čapek, O.: Encyklopedie okultismu, mystiky a všech tajných nauk.
Psyche, Praha 1940, s. 15; Minařík, K.: Malý mystický slovník naučný. Canopus,
Praha 1992, s. 198
45 Funk, K.: c. d., s. 232
46 Indický výraz pre „oblasť ducha"
nazývaný kresťanmi „kráľovstvo nebeské". Je chápaný ako raj, kde sídlia
polobohovia. Miesto, ktoré údajne Ježiš prisľúbil lotrovi na kríži. Indické
Indrovo nebo. Sídlo ľudských duší, ktoré tu sídlia za dobré skutky. - Baumann,
A.: c. d., s. 46; Čapek, O.: c. d., s. 77
47 Funk, K.: c. d., s. 242
48 Tamže, s. 246
49 Sölleová, D.: Mystika smrti:
Fragment. Trigon, Praha 2016
50 Tamže, s. 32
51 „Prijatie konečnosti života
a pominuteľnosti ja nás spája so všetkými ostatnými živými bytosťami,
vlastníkmi, užívateľmi a mení nás koniec koncov na súrodencov. Tak sa
môžeme naučiť (...) spievať: „Každá časť tejto zeme je môjmu ľudu svätá. Aj
cintorín." - Sölleová, D.: c. d., s. 73
52 Arwaterová, P. M. H.: c. d., s. 26
53 Jagadheesan, K., Belanti, J.: c.
d., s. 56n