V moderne sa akosi prirodzene aj vďaka podpore materialistických filozofií začalo tvrdiť, že smrťou, ktorá je neodvratným biologickým osudom všetkých živých tvorov, vrátane človeka, sa všetko končí. Navyše akčné filmy preplnené scénami zabíjania, kde ľudský život stráca cenu, takúto mentalitu ešte podporili. Zdalo sa, že idealistické filozofie sú definitívne odsunuté do sveta fantazírovania a fikcie. Všetko však zmenili niektoré psychologické a psychiatrické výskumy, ktoré sa neuspokojili s pozitivizmom vo vede a začali skúmať také oblasti ľudského života, ako sú zážitky blízkosti smrti. Vedeckú komunitu rozdelili na ich stúpencov a odporcov, pričom tých prvých priviedli k hľadaniu špecifických a nezriedka aj podnetných spiritualít.

 

Smrť ako objekt reflexie a výskumu


Fenomén smrti lákal filozofov, teológov i vedcov. Z vedeckých prác spomeňme napríklad publikáciu De canonizatione Prospera Lambertini z pera budúceho pápeža Benedikta XIV. (1675 - 1758). Jaromír Kozák (1962), český spisovateľ a bádateľ v oblasti hermetizmu, ezoteriky a psychického výskumu, tvrdí, že sú v nej položené základy parapsychológie.1 Camille Flammarion (1842 - 1925), francúzsky astronóm, prírodovedec a spisovateľ, písal údajne svoj spis Tajomstvo smrti2 až päťdesiat rokov, počas ktorých zozbieral svedectvá o videní mŕtvych a duchov a ďalšie paranormálne skúsenosti. Aj keď nejde o príliš systematické dielo, v jeho závere sa Flammarion predsa len prejavil ako vedec a svoje skúsenosti vecne a prehľadne zosumarizoval do nasledovných deviatich bodov:

„1. Zomrelí, ktorých nazývame mŕtvymi, existujú ešte po rozklade telesného organizmu; 2. Existujú v neviditeľných, nehmatateľných substanciách, za normálnych okolností ich naše oči nevidia, ruky sa ich nemôžu dotýkať, zmysly ich nemôžu vnímať; 3. Všeobecne sa neprejavujú. Ich forma existencie je úplne odlišná od našej. Niekedy na nás pôsobia a za určitých okolností môžu dokázať svoje prežitie; 4. Ak mŕtvi pôsobia na nášho ducha, na náš mozog, môžeme ich vidieť a vnímať v ich podstatných rysoch: vidíme ich takých, akých sme ich poznali v ich odevoch, chôdzi a pohyboch, v ich osobitosti. Vidíme ich svojím vnútorným zrakom. Je to vnem z duše do duše; 5. Nejde o halucinácie a imaginárne videnie. Je to skutočnosť. Neviditeľná bytosť sa stáva viditeľnou; 6. Môžu sa prejaviť i subjektívne; 7. Zjavenia mŕtvych sú vo veľkom počte prípadov neúmyselné. Mŕtvi sa neprejavujú výslovne kvôli divákom. Zdá sa, že hmlisto pokračujú v určitých zvykoch, že blúdia po miestach, kde žili, alebo blízko svojho mŕtveho tela, ale nezabúdajme, že to sú naše ľudské hodnotenia, že pre ducha vzdialenosť neexistuje. Duša vyžaruje éterické vlny, ktoré sa v kontakte s rovnako vyladeným mozgom menia na obrazy; 8. Zjavenie a ďalšie úkazy sú pomerne časté v hodinách bezprostredne po skonaní, ich počet sa mení každým ďalším dňom; 9. Duše odlúčené od tela si dlho zachovávajú svoju mentalitu. Od katolíkov žiadajú často modlitby."3 Flammarion nezabudol na záver neochvejne podotknúť, že svoje dedukcie dokladá pokusným pozorovaním s hlbokým presvedčením, že každý nestranný bádateľ oplývajúci trochou analytického ducha a venujúci sa serióznym výskumom tohto druhu dôjde k rovnakým výsledkom.

Zaujímavou sa javí i práca Williama Fletchera Barretta (1844 - 1925), anglického fyzika a parapsychológa, Deathbed Visions (Videnia na smrteľnej posteli)4, v ktorej autor podáva správu o rozličných formách vízií. Uvádza, že existujú prípady vízií zo záhrobia, zatiaľ čo pacient leží a má čiastočné vedomie a mohol ich priamo opísať. Ďalej spomína videnia zomrelých alebo umierajúcich inými ľuďmi, správy o nebeskej hudbe či vízie tých, ktorí videli, ako sa oddeľuje duša od umierajúceho.5

V modernej dobe sa objavili systematické výskumy stavov blízkosti smrti.6 Týmito javmi sa zaoberala medicína i počas komunizmu a nazvala ich Lazarov syndróm.7 Avšak výskum skúseností získaných počas klinickej smrti rozprúdili najmä vedecké kruhy v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho rozmachu predchádzali niektoré diela, ktoré na nejaký čas ostali bez širšieho ohlasu nepovšimnuté. Bola to napríklad publikácia britského bádateľa v oblasti mimotelesných zážitkov a astrálnej projekcie Roberta Crookalla (1890 - 1981) The Supreme Adventure (Najväčšie dobrodružstvo)8, ktorá sa snažila vedecky priblížiť fenomén klinickej smrti. Roku 1963 vyšla ďalšia pozoruhodná kniha Return from Tomorrow (Návrat zo zajtrajška)9. Jej autor, americký psychiater George Ritchie (1923 - 2007), v nej dokonca opísal vlastnú klinickú smrť. Roku 1969 vyšla tiež publikácia od švajčiarsko-americkej psychiatričky a priekopníčky v štúdiách zážitkov blízkosti smrti Elisabeth Kübler-Rossovej (1926 - 2004) Interviews mit Sterbenden (Rozhovory s umierajúcimi)10. V našom výpočte nesmú tiež chýbať ani dva bestsellery amerického psychológa a spisovateľa Raymonda Moodyho (1944): Life After Life (Život po živote)11 a Reflections on Life After Life (Úvahy o živote po živote)12.

Psychiater George Ritchie v uvedenej knihe Návrat zo zajtrajška podáva svedectvo o vlastnej skúsenosti, keď ako dvadsaťročný vojak zažil počas deviatich minút klinickú smrť. Tento stav približuje slovami: „Bol som odtrhnutý od všetkých na svete, od hmoty fyzického sveta a teraz dokonca aj od vlastnej identity."13 Ako budúci lekár presne približuje, čo sa s ním dialo, vrátane stretnutia s Kristom,14 ktorý mal byť podľa tohto opisu postavou trochu vyšší ako on a mal okolo tridsaťpäť rokov.15 Ritchie zachytil aj výjavy pekla. Hovorí o samovrahoch, ktorí sa pokúšajú odprosiť svojich blízkych, ale tí ich nepočujú, a tiež o dušiach závislých od drog, alkoholu či fajčenia, ako sa pokúšajú uspokojiť svoju závislosť aj po smrti. Sú vraj všade tam, kde hrešili: v krčmách, baroch a putikách a zúfalo túžia ukojiť svoju neviazanosť, závislosť, ktorá sa stala mentálnou.16

Pozoruhodná je taktiež Ritchieho charakteristika rozdielu medzi živými a mŕtvymi: „Postupne som si začal všímať niečo iné. Všetci živí ľudia, ktorých sme pozorovali, boli obklopení slabou žiarou, skoro ako elektrické pole okolo ich tiel. Táto žiara sa s nimi pohybovala ako druhá koža bledého, sotva viditeľného svetla."17 Ritchie tvrdí, že tento energetický obal chráni živého. Ak sa naruší napríklad v stave opitosti, môžu sa človeka zmocniť zatratení. Sám sa vraj dostal v stave klinickej smrti na miesto, kde boli všetci akoby v kutniach, zahĺbení do činnosti. Nič ich nezaujímalo, mlčali, nerozprávali sa. Zahĺbení ako vedci do svojej činnosti, do skúmania. Ritchie to chápe ako peklo, ktoré odkazuje živým, že všetky vzťahy sú dôležité, že každý človek, ktorý za ním príde, je dôležitý. „Ak niekoho ľahostajne odbijem, nestratí sa to pred Bohom," dodáva.18 Akoby v diaľke videl Ritchie vo svojom videní aj nebo v podobe krásneho mesta a poznamenal, že ešte nebol pripravený vstúpiť do neho.19 Na svoju skúsenosť však nezabudol a ako si neskôr ukážeme, patrične ju využil pri tvorbe nekonfesionálnej spirituality.

Napriek zmieneným dielam Crookalla a Ritchieho je rozšírená predstava, že prvý odborný výskum klinickej smrti začal až Raymond Moody. K jeho zásluhám patrí, že zaviedol termín near-death experiences - zážitky blízkosti smrti.20 Ide o skúsenosť, ktorú prežíva zhruba štvrtina ľudí, čo prežili klinickú smrť. Moody rozlišuje dva prípady klinickej smrti: bez takýchto zážitkov a s nimi. Pri prvej forme (near-death episode) človek nemá, alebo si nepamätá žiaden zážitok či sa o ňom aspoň nezmieňuje. Zvyčajne povie: „Nič tam nie je." Iní majú naopak pocit, že prežili mystický zážitok. Tieto zážitky sa však neviažu len na stav blízkosti smrti, môže ich zažiť aj človek pod iným vplyvom (drogy, epilepsia, nedostatok kyslíka, psychické poruchy a pod.).

Moodym opisované zážitky blízkosti smrti mali obvykle nasledovných pätnásť prvkov: neopísateľný stav; sluchový vnem; vyhlásenie, že je jedinec mŕtvy; pocit pokoja a mieru; nezvyčajne výrazné zvuky; vízia temného tunela; opustenie tela; zážitok svetla prežívaný ako prebývanie vo svetle; stretnutie s duchovnými bytosťami; vnímanie hraníc, ku ktorým sa možno priblížiť; panoramatický pohľad na život; návrat do tela; frustrujúci pocit vysvetliť ostatným svoj zážitok; zmena života - prehĺbenie; zbavenie sa strachu zo smrti a potvrdenie udalostí, ktorých bol jedinec svedkom počas zážitku blízkosti smrti. Treba ale poznamenať, že priebeh klinickej smrti u ľudí so zážitkami blízkosti smrti nie je vždy rovnaký. Niektorí napríklad neprežívajú prechod tunelom či rekapituláciu svojho života, alebo nevideli mestá svetla. Boli preto rozlíšené štyri základné modely:

1. Počiatočný scenár - podobá sa prebudeniu zo sna. Je vždy krátky. Obsahuje jeden až tri prvky: milujúcu ničotu; žijúcu temnotu, priateľský hlas či krátky mimotelesný zážitok; prejav nejakého typu, zjavenie.

2. Nepríjemný pekelný zážitok - podobá sa vnútornej očiste (stret s hrozivou prázdnotou, nehostinným predpeklím, pekelným očistcom, prežívanie alarmujúcej ľahostajnosti, prenasledovanie vlastnou minulosťou).

3. Príjemný či nesebecký model - podobá sa sebapotvrdeniu, uisteniu, upokojeniu (stretnutie s milujúcou rodinou, útecha poskytovaná náboženskými postavami či svetelnými bytosťami potvrdzujúcimi, že život má zmysel; sprevádzanie anjelom alebo náboženskou postavou, respektíve obľúbeným domácim zvieraťom).

4. Transcendentálny model - podobá sa alternatívnym realitám, rozsiahlym zjaveniam (ocitnutie sa v inom svete; jedinec sa stáva svedkom výjavov presahujúcich všetko, čo človek pozná; zjavenie vyšších právd - zriedkakedy je osobné, skôr ide o kolektívne otázky ľudstva a ducha.21

Prvý model bol zistený u 76 % detí a 20 % dospelých, druhý u 3 % detí a 15 % dospelých, tretí u 19 % detí a 47 % dospelých a štvrtý u 2 % detí a 18 % dospelých.22 U niektorých ľudí boli zistené po týchto mimotelesných zážitkoch parapsychické javy ako jasnovidectvo či liečiteľské schopnosti. Podaktorí dokonca prestali nosiť hodinky, lebo im často zastavovali, alebo v ich blízkosti dochádzalo k poruchám zložitých elektronických zariadení.23

Vedecké fakty viedli k rozvinutiu reflexií vo veci zážitkov blízkych smrti. Akousi knihou mŕtvych je dielo amerického psychiatra českého pôvodu Stanislava Grofa (1931) Lidské vědomí a tajemství smrti. V ňom autor uvádza prehľad posmrtných predstáv rôznych náboženstiev a filozofických a vedeckých smerov. Poukázal na skutočnosť, že zážitky v situáciách ohrozujúcich život sú rovnaké ako opisy v knihách mŕtvych rozličných kultúr.24 Sekulárnou, vedecko-filozofickou rečou hovorí o tom, o čo sa snaží aj veriaci človek, teda o vyrovnaní sa so smrťou. Grof kritizuje donedávna moderný prístup západnej medicíny, ktorý sa na rozdiel od takého stredoveku, kde boli ľudia prostredníctvom ars moriendi (umenia dobrej smrti) pripravovaní na smrť, usiloval utajiť diagnózu a prognózu vážneho ochorenia zo strachu pred emočnou reakciou pacienta z bezútešnej správy.25

Grofov pohľad na problematiku zážitkov blízkosti smrti je však triezvejší ako pohľad Raymonda Moodyho. Kým Moody pri nich opisoval len stretnutie s nejakou svetelnou bytosťou, Grofov výskum ukazuje, že rovnako často sa v týchto stavoch vyskytujú i stretnutia s démonickými bytosťami, a tak tieto zážitky neboli iba príjemné, ale šiel z nich i strach.26 Napriek tomu je v konečnom dôsledku jeho pohľad na ne optimistický; neodpustil si však skeptickú poznámku smerom k inštitucionálnemu kresťanstvu tradičných cirkví. Grof píše: „Obvyklým dôsledkom zážitku blízkosti smrti je i zvýšená schopnosť milovať ostatných ľudí, zvieratá, prírodu, život vôbec. Tieto zážitky v nás často prebúdzajú spiritualitu nekonfesionálnej, nesektárskej, univerzálnej a všeobjímajúcej povahy pripomínajúcu spiritualitu mystikov, ktorá má veľmi málo spoločného s príslušnosťou k nejakej cirkvi či organizovaným náboženstvám."27

Kontroverzný maďarský filozof, kybernetik a futurológ Ervin László (1932) uvádza, že na nesmrteľnosť duše dnes odkazujú takisto niektoré empirické fakty, ktoré priamo nesúvisia so zážitkami blízkosti smrti. Má na mysli napríklad posmrtnú komunikáciu prostredníctvom špiritistických médií, ktorá prináša objasnenie vrážd či poznanie z iných dimenzií reality. László verí, že vďaka vedeckému výskumu v oblasti potvrdenia existencie nesmrteľnej duše človek prispieva k tomu, že prichádza takzvaná nová, štvrtá éra.

Prvým obdobím je podľa Lászlóa éra nevedomej nesmrteľnosti trvajúca približne päť miliónov rokov, kým sa vyvinula línia našich predkov, ktorí si neuvedomovali ani smrteľnosť, ani nesmrteľnosť. Bola to len existencia. Predkovia nedelili svet na „ja a svet" a boli pevne spätí s prírodou.

Druhým obdobím je éra tušenej nesmrteľnosti. Pred tridsať- až päťdesiattisíc rokmi si ľudia začali uvedomovať, že raz príde chvíľa, keď duša opustí telo, ale smrť nepokladali za koniec svojho bytia. Verili, že duch bude pokračovať i po smrti tela. Intuitívne vytvárali povesti a príbehy o posmrtnom živote, ktoré staršinovia odovzdávali ďalším generáciám. Z niektorých príbehov sa vytvorili dogmy, ktoré však začali rozdeľovať ľudí na veriacich a neveriacich, a tým vznikali konflikty. Jednou z takýchto doktrín bola i viera v posmrtný život.

Po druhej ére nastúpila tretia - éra vedomej smrteľnosti, ktorá trvala stovky, ba možno až tisíce rokov a vyvrcholila pred dvetisícpäťsto rokmi. Zrodila sa na brehoch Stredozemného mora. Najprv u Grékov a neskôr u Rimanov, ktorí sa zapojili do skúmania racionality človeka. V stredoveku to bolo kresťanstvo, ktoré toto skúmanie posilnilo. V novoveku vznikla veda, tá ale vymedzila svoj pohľad na poznanie striktne zmyslovým poznaním. Dušu, ducha, myseľ a vedomie novovekí ľudia považovali len za ilúziu. Iba telo je podľa nich súčasťou skutočného sveta, a to telo smrteľné. Človek, podobne ako iné živé formy, začal byť pokladaný nezvratne a nevyhnutne za smrteľného. Táto éra trvá podnes, no podľa Lászlóa sa, vďaka novým objavom, končí.

Nahradiť ju má štvrtá éra - éra vedomej nesmrteľnosti, ku ktorej László prišiel na základe presvedčenia, že vedomie je základným a trvalým prvkom vesmíru a naše vlastné vedomie je jeho neoddeliteľnou súčasťou. To by malo zmeniť vzťah človeka k prírode a prekonať jeho strach zo smrti, čo by ho viedlo k zodpovednému životu a ku snahe konať dobro druhým.28

Pre zaujímavosť uvádzam aj výskumy českého katolíka, amatérskeho bádateľa, umeleckého rezbára a kamenára a v istom zmysle zakladateľa parapsychológie Břetislava Kafku (1891 - 1967)29, ktorý vďaka svojim hypnotickým schopnostiam vykonal zhruba 50-tisíc pokusov.30 Liečil zadarmo a vyšetril približne osemtisíc pacientov.31 Pokusy robil tak, že pacientov uspával do rôznych hĺbok hypnotického spánku a pomocou uspaných subjektov, ktoré mu opisovali, čo v hypnotickom stave videli, skúmal rozličné paranormálne javy.

Prostredníctvom hypnoticky uspaných subjektov poukázal Kafka na rôzne schopnosti, ktoré v sebe človek má: môže napríklad rozprávať vedome neovládanými jazykmi, ovládať svoje telo, vykonávať rozličné zručnosti a pod. Okrem iného má tiež schopnosť prežívať blažený rajský stav: „Subjekty (...) potvrdili, že u ľudí, ktorí zomreli nezmierení s Bohom alebo nežili kresťanským životom a Bohu sa vysmievali, nastalo po krátkom čase uzatvorenie tohto zdroja blaha. Umierajúci ho okúsil, subjekt (rozumej: uspaný zhypnotizovaný - pozn. autora) konštatoval, že je blažený a šťastný, že má pocit úplnej a ozajstnej slobody, ale keď umierajúceho pozoroval ďalej, po niekoľkých hodinách zistil, že zdroj blaženosti sa uzatvára. (...) U duší, ktoré Boha odmietli, je zdroj blaženosti uzatvorený natrvalo. Taká duša potom prežíva večné peklo uvedomovaním si svojich vlastných zlých skutkov v úplnej odlúčenosti od Boha, ktorý je láska."32

Zhypnotizované subjekty opísali aj proces umierania: najprv sa duša odpútava od rúk a nôh, ďalej odumiera cit, potom zrak, naposledy sluch. Duši sa zjavujú skutky, ktoré vykonala, dobré aj zlé. Zjavenie zomrelého môže byť druhý alebo tretí deň po klinickej smrti. Po tridsiatich hodinách smrti je duša s telom spojená len veľmi málo a nereaguje na žiadne výzvy.33

 

Spiritualita ars moriendi


Štrnásty dalajláma Tändzin Gjamccho (1935) v jednom rozhovore povedal, že päťkrát denne medituje o smrti. Koľkokrát do roka tak robí kresťan?

V minulosti vyšlo dielo Ars bene moriendi (1415), ktoré malo kresťanom pomáhať dobre zomrieť. Dielo zdôrazňuje, čo je nutné pre spásu, že sa má zomrieť vo viere v Krista a v jednote a poslušnosti k Cirkvi. Kresťan má uznať, že ťažko hrešil proti Bohu a má sa rozhodnúť, že sa polepší. Má odpustiť tým, čo mu ublížili, a poskytnúť náhradu za to, čo neprávom niekomu vzal. A napokon má umrieť vo vedomí toho, že Kristus za neho zomrel a že nemôže byť spasený bez jeho zásluh, za čo má pociťovať hlbokú vďačnosť voči Bohu.34 Autor však upozorňuje aj na pokušenia, ktoré môžu nastať: napríklad pokušenie proti viere, pokušenie zúfalstva, netrpezlivosti, spupnosti, lakomstva atď. V súčasnosti ešte v niektorých rehoľných komunitách existuje takzvaný deň dobrej smrti, keď si rehoľníci dávajú do poriadku svoj život, aby mohli pokojne predstúpiť pred Božiu tvár.

Akási spiritualita ars moriendi vznikla tiež vďaka skúmaniam zážitkov blízkosti smrti. Vedci, ako napríklad spomínaná Elisabeth Kübler-Rossová, sa stávajú priekopníkmi umenia šťastného umierania. V publikácii Život a umieranie sa autorka usiluje vytvoriť pozitívny pohľad na smrť: „Keď sa kukla poruší, vyletí z nej motýľ - naša duša. Nezáleží na tom, či bol príčinou smrti infarkt alebo rakovina."35 Kübler-Rossová prekračuje rovinu vedeckých faktov a vstupuje na pôdu spirituality. Takto naznačuje, akým smerom sa má človek vydať: „Na zemi sa pripravujeme na život vo večnosti. Aby sme tam žili šťastne, musíme splniť svoju životnú úlohu. Musíme sa naučiť milovať a odpúšťať. (...) Najväčší dar, ktorý dal Boh ľuďom, je slobodná vôľa. Zo všetkých tvorov ju má iba človek. A každý z nás má možnosť vybrať si: môže naplniť svoje srdce láskou alebo nenávisťou."36

Spomenuli sme, že sa ešte raz vrátime ku Georgeovi Ritchiemu. Ten totiž neostal len pri svedectve o svojej klinickej smrti. Napísal aj ďalšiu knihu - My Life After Dying (Môj život po smrti, 1991)37, v ktorej sa k svojej skúsenosti vracia už ako lekár a pokúša sa ju analyzovať a zároveň vyvodiť z nej nejakú nekonfesionálnu spiritualitu. Svojimi kritickými poznámkami na adresu náboženstiev a obzvlášť kresťanstva napokon odmietol organizované náboženstvo či pseudonáboženstvo alebo, ako ho nazýva známy anglický básnik William Blake (1757 - 1827), „náboženstvo Kajfáša".38 Ritchie vyzýva k vzdoru proti cirkvi, ktorá podľa neho vytvára spoločenstvo plné duchovných trpaslíkov. Namiesto nej sa má človek nechať viesť Duchom. Nie sú to až príliš sebavedomé slová? Znakom pravej spirituality a mystiky je pokora. Sú však Ritchieho slová výrazom pokory?

Ritchie preceňuje vlastnú skúsenosť a uprednostňuje ju pred tradičným učením kresťanstva. Ježiša nevyznáva ako vykupiteľa, ale pokladá ho len za akéhosi inšpirátora. Nezaujíma ho morálka, je tolerantný k homosexuálnemu štýlu života. Neprekvapí ani to, že koketuje s existenciou reinkarnácie.39 Dôležitá je pre neho kreativita, ktorú od nás Kristus očakáva. Ritchie pokladá vzdialenie sa od Boha za smrť. Nie fyzickú, ale duchovnú. Boh podľa neho kladie každému otázku: „Kde si?" Dôležité je preto poznať svoje miesto v živote, svoje poslanie, ktoré nachádza Ritchie práve v spomenutej kreativite. V tvorbe sa má človek podobať Bohu. „To nie je proti evanjeliu", píše Ritchie a dodáva, že takým nie je ani jeho poznanie, ktoré nadobudol na základe zážitkov blízkosti smrti počas svojej klinickej smrti: „Zo stretnutia s Kristom som pochopil, že žiadať o niečo v jeho mene znamená mať tie isté myšlienky, pocity a želania, aké má on."40

Otázkou smrti sa zaoberal i český antropozof Karel Funk (1948).41 Z istého pohľadu možno povedať, že najmä v druhej časti jeho knihy Provázení stářím a umíráním navrhuje spiritualitu ovplyvnenú zakladateľom antropozofie Rudolfom Steinerom. V prvej časti autor naznačuje pravidlá pre starostlivosť o starých a zomierajúcich. Funk hovorí o vnútornej kultúre. Predovšetkým tí, čo sa starajú o chorých, starých a zomierajúcich, musia vnímať smrť z pohľadu posmrtného života. Im Funk predkladá tiež niektoré pravidlá, ktorými by sa mali riadiť.

Tak napríklad ten, kto sa chce starať o umierajúcich, musí zaujať postoj sám k sebe. Musí byť otvorený voči skrytým citom a emočným schopnostiam. Ak slúžiaci človek prehliada svoje emócie, nebude citlivý ani voči chorým. Podľa ďalšieho Funkovho pravidla starostlivosť o chorých vyžaduje postoj k vlastnej smrti. Je to dôležitý krok, lebo mladí ľudia a celá kultúra obchádza a mlčí o otázke smrti. Preto sa netreba báť s chorými hovoriť o vlastných pocitoch neistoty a úzkosti. Len tak sa môže umierajúci sám odhodlať hovoriť o svojich obavách, starostiach a potrebách. Kto chce pomáhať umierajúcemu, musí vedieť byť pravdivý. Neklamať ho falošnými nádejami, aké ponúka často takzvané pozitívne myslenie, za každú cenu. Nevzbudzovať v ňom falošné nádeje. Kto sa chce starať o umierajúceho, musí byť pripravený prijať toho druhého takého, aký je a zrieknuť sa každého hodnotenia.42

Starostlivosť sa však nekončí smrťou. Funk väčšinou nehovorí o mŕtvych, ale o „odtelených", teda o tých, ktorých duša opustila telo. Podľa antropozofie je totiž človek zložený z niekoľkých obalov (alebo tiel). Po smrti dochádza k odteleniu, postupnému trhaniu astrálnych obalov, ktoré trvá 28 dní.43 Po tomto procese nastáva obdobie kámalóka.44 Tá by mala podľa Funka trvať až jednu tretinu pozemského života, teda ak človek žil deväťdesiat rokov, kámalóka bude trvať tridsať rokov. Je to očisťovacia fáza. Dušiam v kámalóke možno pomáhať modlitbou, ale aj aktívne pomocou spánkovej komunikácie.

Funk ďalej tvrdí, že sa dá trojakým spôsobom nadviazať kontakt so zosnulými: Najdokonalejší je intuitívny, pri ktorom sa človek zjednocuje so zosnulým a môže ho vnímať bezhlasne vo svojej mysli a v srdci. Dochádza vraj k akémusi spoluprežívaniu, ktoré je však iné ako médiumita, kde sa stráca kontrola nad ja, a ktoré je paralyzované nečistými bytosťami, astrálnymi larvami alebo podvedomím práve spiacich ľudí. Druhou formou je inšpiračné spojenie, pri ktorom človek nie je mŕtvymi preniknutý, ani oni ním. Je to akoby rozhovor dvoch ľudí, ale tiež prichádza zvnútra, nie zvonku. Zosnulí odovzdávajú svoje mentálne útvary. Tretia forma je najčastejšia pri imaginárnom napojení. Zosnulí sú akoby nemí. Možno ich vidieť, ale do ľudského vnútra nepreniknú.45 Je po smrti čas? Praktiky kontaktu s mŕtvymi zaváňajú okultizmom. Kde berie Funk istotu, že sa nestal obeťou klamu? Že nejde v pozadí týchto zážitkov o vplyv temných síl?

Po prechode kámalókou sa začína podľa antropozofie obdobie devachanu.46 Ide o vstup do sveta duchovného, do domova bohov a všetkých duchovných bytostí. Tu už nie sú žiadne trápenia, starosti a výčitky svedomia, tu môžu zosnulí pracovať na zjemnení svojej duše. Každý záblesk vyššej úrovne, ktorý prežili za svojho života (v láske, umení, meditácii a pod.), tam môžu predĺžiť na ľubovoľný čas. Kým po smrti človek strávi len krátky čas privítaním sa so svojimi príbuznými, v devachane sa s nimi stretáva dlhšie a častejšie. Umelci tu podľa svojho zamerania prežívajú radosť z farieb, tvarov, zo zvukov atď. Avšak ani to nie je ešte konečný stav. Človek si uvedomí, že na zemi zanechal nejaké dlhy, a tak sa znovu vteľuje (reinkarnácia). To je tretia posmrtná fáza a všetko sa opakuje odznova. Funk verí v akýsi posmrtný vývoj, teda aj v to, že sa človek z pekla vymaní a znovu sa vtelí na zem. Odporúča však, aby človek neprepadol závislostiam. Pred spaním má robiť prísnu analýzu seba, všetkého, čo prežil cez deň, aby sa zbavil závislostí, márnivosti a aby prebúdzal v sebe túžbu po náprave, očiste, bdelosti, sebakontrole a sebaovládaní.

Funk tiež vo svojom diele spomína tzv. túlavé duše. Ide o zaslepené a pudové duše, ktoré sa dlho ponevierajú po zemskom povrchu pri zachovávaní bývalých vášní a chúťok. Pretože na ich ukojenie nemajú fyzické telo, pociťujú svoje vášne veľmi pálčivo. Často sa neviditeľne napájajú na žijúcich ľudí, ktorí holdujú rozličným náruživostiam. Duše môžu byť v baroch, herniach, nevestincoch, ale tiež na športových podujatiach a pod., alebo i doma. Skrze žijúcich ľudí uspokojujú svoju hrubú sexualitu, alkoholizmus, hazard, úchylky, zmyslové pudové tance, chtivosť víťazstva a porážky druhého atď. Tisnú sa k hmotným telám prítomných a sajú z nich aspoň záchvev týchto vášní. Tým majú zosilňovať závislosť žijúcich, ktorí cítia, že sú neskrotne pudení vracať sa a užívať si prameň svojej vášne.47 Funk vysvetľuje peklo v podobnom duchu, ako je vyobrazené na obrazoch Boscha alebo v gotických katedrálach. Peklo vidí v tom, že človek prežíva smäd po telesných pôžitkoch a rozkošiach, od ktorých bol závislý: labužníci budú cítiť krutý hlad, tí, čo holdovali prehnanej sexualite zasa pálčivú neukojiteľnú túžbu po sexuálnom uspokojení a lakomec mráz a hrôzu z pustoty do seba uzavretého človeka, ktorý nikomu nechcel dať nič, ani nikomu nedôveroval.48

Z trochu iného pohľadu sa otázkou smrti a jej impulzmi pre pozemský život zaoberala v závere svojho života nemecká protestantská teologička Dorothee Sölleová (1929 - 2003). Prešla zaujímavým vývojom. V prvom období zastávala pozície takzvanej teológie smrti Boha. Tu odmietla metafyzické konštrukcie o Bohu a usilovala sa nájsť existenciálne chápaného Boha, blízkeho súčasníkovi. Ohlas z tých čias možno vnímať i v jej poslednej knihe Mystik des Todes: Ein Fragment,49 ktorú však už nedopísala.

V polovici päťdesiatych rokov došlo k podivnej európskej revolúcii, ktorá odstránila z nášho života starobu a vyňala z denného života poriadok smrti. Namiesto toho nastúpila do každodennej reality mladosť, sila, zdravie - kult mladosti.50 Človek začal chápať prírodné procesy, naučil sa zasahovať do nich, zaháňať choroby, predlžovať život, hrať sa na tvorcu svojho života. S touto mocou ale stratil trpezlivosť v utrpení. Aj starnúca teologička - rebelantka Sölleová sa pokúša s touto realitou vyrovnať. Vychádza z personalizmu, ktorý kladie do popredia dôležitosti vzťahov (relacionalita), siete života utvárajúcej osobnosť človeka.

Taktiež táto vzájomnosť vedie ku vzťahu k prostrediu. Sölleová bola svojho času jednou z priekopníčok ekologicky ladenej teológie. Chce byť angažovaná tu a teraz na zemi. Podľa ňou chápanej teológie oslobodenia a feministickej teológie odmieta teológiu, ktorá by sa odvolávala na posmrtný život, na vykúpenie, nesmrteľnosť duše a pod. Viac než na Bibliu sa odvoláva na krásnu literatúru, iné náboženské tradície, psychológiu a filozofiu. S takouto metódou sa stretávame takisto aj u iných feministických autoriek. Namiesto nejakého explicitného, exkluzívneho zjavenia sa uprednostňujú rôzne skúsenosti.

Zdá sa, že Sölleová odmieta nesmrteľnú dušu a posmrtný život chápe ako mystické rozplynutie vo vesmíre. Jej odpor je motivovaný tým, že takto vnímaná nádej a budúcnosť človeka ho odvádza od pozemských problémov, akým je napríklad riešenie sociálnej nespravodlivosti, chudoby, násilia, terorizmu a pod. Sölleová odmieta zúfalstvo z ľudskej smrteľnosti, jej ars moriendi je prijať túto realitu vo vedomí, že človek žije ďalej v elementoch vesmíru.51 Vykúpenie je pre ňu skôr vyrovnanie sa s touto skutočnosťou a oslobodenie od strachu. V týchto ideách možno badať rezonanciu marxizmu, s ktorým v sedemdesiatych rokoch autorka koketovala a autor tohto textu ich počúval od komunistických ideológov. Sölleová hľadala podklad pre svoju teológiu a spiritualitu, ktorá nie je stavaná na posmrtnej nádeji a nesmrteľnej duši.

 

Záver


K pozitívnym prvkom spirituality ars moriendi patrí, že sa začala zaoberať smrťou a usilovala sa prebudiť zodpovednosť za život, pracovať na ňom do posledného dychu, starať sa o starých a zomierajúcich (Funk). Pri všetkej snahe vysvetliť veci vedecky však smrť ostáva naďalej záhadou. „Ako môže človek prežiť jasné súvislé vedomie mimo tela vo chvíli, keď mozog počas klinickej smrti nefunguje a elektroencefalografická krivka je plochá?"52

Teologickou odpoveďou by mohla byť nesmrteľná duša ako nehmotný princíp. Po zážitkoch blízkosti smrti dochádza k akejsi konverzii: ku zmene osobnosti a rebríčka hodnôt (rastúca vďačnosť za život a záujem o tajomstvo zmyslu života; zvýšená sebaúcta vo vzťahu k iným ľuďom - viacej lásky, súcitu, empatie, tolerancie a porozumenia); zmene postoja k náboženstvu (silnejšia religiozita a rast v modlitbe, úcta k Bohu, opustenie formálnosti vo viere); zmene postoja k smrti (posilnená viera v posmrtný život, strata strachu pred smrťou).53 Ide o skutočnú metanoiu, teda o zmenu myslenia. Hypoteticky by mohli byť takéto mimotelesné zážitky minimálne poukazom na existenciu nejakého pretrvávajúceho elementu človeka po smrti. Ich výskumy, nech by už ich podstata súvisela či nesúvisela s posmrtným životom, vedú k tomu, aby si človek kládol podstatné otázky, čo je skutočne v našom živote prioritné.

Uviedli sme, že skúsenosti so zážitkami blízkosti smrti sú často zavádzajúce, pretože sa zverejňujú len v pozitívnom zmysle. Ich obsah nie je smerodajný v zmysle kresťanskej doktríny. Nemožno ani jasne odpovedať na otázku, či ide skutočne o zosnulé osoby, alebo o temné sily, ktoré sa môžu vydávať za anjela svetla (2 Kor 11, 14). Pokiaľ ide o názory Sölleovej, z pohľadu kresťanstva priniesla dobrú analýzu vytratenia sa zmyslu pre smrť. Nemožno však súhlasiť s jej závermi, ako premôcť konečnosť bez nádeje na posmrtný život. A ako na tento fenomén nazerá súčasnosť? Technológie, ktorými dnes disponujeme, nás, žiaľ, často vedú k falošnej a bohorovnej predstave, že človek raz premôže svoju smrť.

 

Poznámky:

 
1 Kozák, J.: Nahlédnutí za oponu smrti. Prožitky klinické smrti v dějinách. Fontána, Olomouc 2006, s. 271

2 Flammarion, C.: Tajemství smrti. Iris, Frýdek-Místek 1996

3 Tamže, s. 200-201

4 Barrett, W. F.: Deathbed Visions. Methuen & Co, London 1926

5 Porov. Kozák, J.: c. d., s. 274

6 V minulosti sa v súvislosti s nimi hovorilo o tzv. klinickej smrti. Klinická smrť je charakteristická zástavou dýchania a srdcovej činnosti, ktorá trvá približne päť až šesť minút. Je to typ smrti, keď centrálna nervová sústava je stále funkčná, ale činnosti srdca a dychu sú zastavené. V tomto období sa organizmus nesmie považovať za mŕtvy, lebo sa môže za určitých podmienok oživiť. - https://cs.wikipedia.org/wiki/Klinická_smrt; Tí, ktorí túto smrť prežili, hovorili o fenoménoch, ktoré zhrnuli nasledovne: vnímali, že ich doktor vyhlásil za mŕtvych, počuli dunenie, vnímali prechod temným tunelom, cítili sa mimo tela, videli svetelné bytosti, až prišli k akejsi „závore", kde dostali správu, že sa musia vrátiť späť. Väčšina subjektov sa vrátila s nevôľou, pričom sa ich život často zásadne zmenil. - Brabec, L.: Křesťanská thanatologie. Gemma89, Praha 1991, s. 35

7 Tamže, s. 42

8 Crookall, R.: The Supreme Adventure. Analyses of Psychic Communications. James Clarke & Co. Ltd., London 1961

9 Ritchie, G. G.: Return from Tomorrow. Revell Books, Old Tappan 1978

10 Kübler-Rossová, E.: Hovory s umírajícími. Signum Unitatis, Nové Město nad Metují 1992, s. 12-80

11 Moody, R.: Life After Life. Mockingbird Books, Atlanta 1975

12 Moody, R.: Reflections on Life After Life. Bantam Books, New York 1978

13 Ritchie, G. G., Sherrill, E.: Návrat zo zajtrajška. Citadella, Bratislava 2014, s. 56

14 „...videl som, že do miestnosti nevošlo svetlo, ale človek, či skôr človek stvorený zo svetla." - Tamže, s. 62

15 „Nijakými slovami nedokážem opísať to, čo bolo na ňom najvýnimočnejšie. Stála tam bytosť, ktorá o mne vedela všetko. Obklopovala nás panoráma môjho života a napriek tomu ma bezvýhradne akceptoval a miloval. Nikdy som necítil takú lásku a súcit." - Ritchie, G. G.: Môj život... po smrti. Timy Partners, Bratislava 2015, s. 37

16 Ritchie, G. G., Sherrill, E.: Návrat zo zajtrajška, c. d., s. 70-73

17 Tamže, s. 72

18 Tamže, s. 77-79

19 Tamže, s. 99

20 „Intenzívne vedomie, vnem či zážitky prítomnosti v inom svete, prijemné či nepríjemné, ktoré mávajú ľudia na pokraji smrti. Zážitok je natoľko pôsobivý, že je ním drvivá väčšina ľudí hlboko ovplyvnená, často natoľko, že kvôli nemu výrazne zmenia svoj život." - Arwaterová, P. M. H.: Zážitky blízkosti smrti: Přehled a rané studie. In: Perera, M., Jagadheesan, K., Peake, A. (eds.): Hledání smyslu v zážitcích blízkosti smrti. Triton, Praha 2012, s. 25

21 Tamže, s. 27

22 Jagadheesan, K., Belanti, J.: Fenomenologie zážitků blízkosti smrti. In: Perera, M., Jagadheesan, K., Peake, A. (eds.): c. d., s. 55

23 Fenwick, P.: Hodnocení a zvládání zážitků blízkosti smrti. In: Perera, M., Jagadheesan, K., Peake, A. (eds.): c. d., s. 160

24 Grof, S.: Lidské vědomí a tajemství smrti. Argo, Praha 2009, s. 86

25 Tamže, s. 128

26 Tamže, s. 182

27 Tamže, s. 188

28 László, E.: Nesmrtelná duše: Věda a kontinuita vědomí mimo mozek. Anag, Olomouc 2016, s. 155-158

29 Kafkov životopis pozri: Hofman, J.: Svítání v duši Břetislava Kafky: Zpráva o životě. Poznání, Olomouc 2001

30 Lašťovička, J.: Cesta ke světlu. Poznání, Olomouc 2012, s. 14

31 Tamže, s. 35

32 Tamže, s. 56

33 Tamže, s. 70-72

34 Kozák, J.: c. d., s. 321

35 Kübler-Rossová, E.: Život a umieranie. In: Ford, A., Ring, K., Kübler-Rossová, E.: Správy z druhého sveta. Gardenia, Bratislava 1992, s. 123

36 Tamže, s. 126

37 Ritchie, G. G.: My Life After Dying. Hampton Roads Publishing Company, Norfolk 1991

38 Tamže, s. 161

39 Tamže, s. 157-160

40 Tamže, s. 189

41 Funk, K.: Provázení stářím a umíráním aneb prolínání obou světů. Malvern, Praha 2014

42 Tamže, s. 143-144

43 Tamže, s. 226

44 Kámalóka je pôvodne indický názov označujúci obdobie posmrtnej očisty, ktorú Katolícka cirkev nazýva „očistec", grécka mytológia ju označuje ako hádes (podsvetie, ríša boha Hádesa) a Egypťania ju stotožňujú s ríšou tieňov. Individualita sa tu očisťuje od pozemských žiadostí. Je to život medzi smrťou a novým zrodením. Iní ezoterici vysvetľujú kámalóku ako sféru nižších astrálnych princípov alebo tiel, kde človek dožíva po ich rozpade, po fyzickej smrti. Tu sú strávené všetky pozemské sklony, túžby a vášne. Kámalóka sa delí na sedem častí. V tej poslednej odpočívajú tí, ktorí odišli predčasne (samovrahovia, náhla smrť a pod.). - Baumann, A.: Abeceda antroposofie. Ioanes, Březnice 1999, s. 86; Čapek, O.: Encyklopedie okultismu, mystiky a všech tajných nauk. Psyche, Praha 1940, s. 15; Minařík, K.: Malý mystický slovník naučný. Canopus, Praha 1992, s. 198

45 Funk, K.: c. d., s. 232

46 Indický výraz pre „oblasť ducha" nazývaný kresťanmi „kráľovstvo nebeské". Je chápaný ako raj, kde sídlia polobohovia. Miesto, ktoré údajne Ježiš prisľúbil lotrovi na kríži. Indické Indrovo nebo. Sídlo ľudských duší, ktoré tu sídlia za dobré skutky. - Baumann, A.: c. d., s. 46; Čapek, O.: c. d., s. 77

47 Funk, K.: c. d., s. 242

48 Tamže, s. 246

49 Sölleová, D.: Mystika smrti: Fragment. Trigon, Praha 2016

50 Tamže, s. 32

51 „Prijatie konečnosti života a pominuteľnosti ja nás spája so všetkými ostatnými živými bytosťami, vlastníkmi, užívateľmi a mení nás koniec koncov na súrodencov. Tak sa môžeme naučiť (...) spievať: „Každá časť tejto zeme je môjmu ľudu svätá. Aj cintorín." - Sölleová, D.: c. d., s. 73

52 Arwaterová, P. M. H.: c. d., s. 26

53 Jagadheesan, K., Belanti, J.: c. d., s. 56n