Modernizmus však nevznikol ako blesk z čistého neba.
Jeho dejiny siahajú až k osvietenstvu a súvisia taktiež
s nemeckou klasickou filozofiou a Prvým vatikánskym koncilom, ktorý
vyhlásil pápežskú neomylnosť ako dogmu. Hlásatelia a vyznávači tohto smeru
zaujímali v mnohých bodoch stanoviská, ktoré odporovali tradičnému učeniu
Cirkvi. Zotrvávali síce vo vnútri jej štruktúr, no vytvárali si viac-menej
akýsi svoj svet nezávislý od dogmatických a pastoračných pokynov pápeža
a biskupov. Možno povedať bez zveličenia, že sa stali sui generis, akousi
sektou v rámci Cirkvi, pričom mnohí jej prívrženci sa od nej odlúčili až
potom, ako cirkevná autorita znemožnila ich aktivitu v rámci cirkevnej
pastorácie. Rôzne pokusy o založenie „novej cirkvi" na modernistických
základoch sa ale skončili fiaskom.
Félicité de Lamennais
Katolícka cirkev ostro vystupovala proti osvietenstvu
a z neho vyplývajúcemu liberalizmu mnohými pápežskými dokumentmi.
Nešlo len o ideovú záležitosť, o to, že osvietenci odmietali katolícku
náuku a hlásili sa buď k deizmu (t. j., že Boh síce existuje, ale
nestará sa o tento svet, preto neexistuje ani Božie zjavenie), alebo
k ateizmu. Francúzska revolúcia, priamy plod osvietenstva
a slobodomurárstva, priniesla totiž katolíkom krvavé prenasledovanie,
ktoré známy taliansky novinár Vittorio Messori nazval „prvou genocídou
moderných dejín".1
Avšak osvietenské ideály slobody, rovnosti a bratstva
a myšlienka slobody a rovnakej hodnoty všetkých náboženstiev
a filozofických systémov nestratili svoju príťažlivosť. Napoleonské vojská
ich pri svojom ťažení Európou šírili u všetkých národov. V tejto
podobe sa v 19. storočí rozvinuli politické teórie liberalizmu významne
zasahujúce i do náboženskej sféry. Nešlo len o to, že nikto nesmie byť administratívnym
nátlakom štátu nútený prijať nejaké náboženstvo, ale aj o to, aby všetky
náboženské a filozofické systémy, vrátane ateizmu, boli uznané za rovnako
hodnotné. Na začiatku 19. storočia sa vyskytli tiež katolícki publicisti,
filozofi a myslitelia, ktorí sa domnievali, že postuláty politickej
a náboženskej slobody možno bez problémov zlúčiť s katolíckou náukou.
Stačí len, aby Katolícka cirkev rezignovala na svoju výlučnosť na ceste ku
spáse a uznala, že nielen iné náboženstvá, ale dokonca aj sekulárne,
t. j. nenáboženské a protikresťanské filozofické a svetonázorové
systémy môžu byť plnohodnotnou cestou ku spáse na rovnakej úrovni
s katolicizmom, prípadne s pravoslávím a protestantizmom.
Typickým a zároveň prvopočiatočným reprezentantom tohto
smeru bol francúzsky abbé Félicité Robert de Lamennais (1782 - 1854). Narodil
sa v katolíckej rodine majiteľa lodí. Počas revolúcie stratil vieru
a priklonil sa k osvietenskej ideológii. Keď sa ale neskôr zoznámil
s protikatolíckym terorom jakobínskych revolucionárov, bol tým taký
otrasený, že konvertoval na vieru svojich rodičov, vyštudoval teológiu
a v roku 1816 bol vysvätený za kňaza. Na počiatku vystupoval ako
neústupný obhajca katolíckej tradície a pápežstva. Roku 1809 vydal
anonymne spis Úvahy o stave cirkvi vo Francúzsku,2 kde napadol
cirkevnú politiku cisára Napoleona, ktorý síce po rokoch prenasledovania
legalizoval existenciu Katolíckej cirkvi, no zároveň ju chcel odpútať od pápeža
Pia VII. Toho dokonca nechal v roku 1809 uväzniť a deportovať do
Francúzska, lebo odmietol anulovať jeho prvé manželstvo s Joséphinou de
Beauharnais a uznať za legálny sobáš s dcérou rakúskeho cisára
Františka Máriou Lujzou. Lamennais odmietal akékoľvek zasahovanie štátu do
vnútrocirkevných záležitostí a vyzdvihoval pápeža ako záruku cirkevnej
slobody. Jeho Úvahy preto napoleonská cenzúra zhabala.
Po páde Napoleona, Viedenskom kongrese (1814 - 1815)
a po vzniku reštauračného režimu Ľudovíta XVIII. vo Francúzsku však
Lamennais čoraz väčšmi inklinuje k ideálom slobody v duchu osvietenstva,
Francúzskej revolúcie a liberalizmu. Nadšene prijal júlovú revolúciu
v Paríži (1830) a veril, že sám pápež sa stane zástancom týchto
ideálov. Bol však sklamaný, pretože Gregor XVI. roku 1832 vydal encykliku
Mirari vos, v ktorej okrem iného píše: „Z tohto nečistého žriedla
ľahostajnosti v náboženstve plynie ono prevrátené a bludné učenie,
nechcem povedať strata všetkých zmyslov, že totiž každému sa má dovoliť
a vydobyť sloboda svedomia. Tomuto zhubnému bludu razí cestu oná úplná
a neobmedzená sloboda v myslení, ktorá sa na skazu Cirkvi a obce
dosť šíri..."3 Napriek týmto slovám Lamennais uverejnil v roku
1834 brožúru Slovo veriacim, kde požaduje, aby Katolícka cirkev opustila svoje
stanovisko, že iba katolícka náuka je pravdivá a vedie ku spáse. Keď Rím
tieto názory odsúdil a vyzval Lamennaisa, aby ich odvolal, on sa
definitívne rozišiel s Katolíckou cirkvou a založil vlastnú
náboženskú spoločnosť Boh a sloboda.4 No pretože nezískal
dostatočný počet stúpencov, dal svoje schopnosti k dispozícii protikatolíckym
liberálom a pôsobil až do konca života ako redaktor proticirkevných časopisov.5 Zomrel v roku 1854.
Lamennais bol skôr osamotený bojovník, obmedzený francúzskym
myšlienkovým prostredím a ideovými väzbami na osvietenstvo 18. storočia.
V podobnom smere ale postupovali ďalší pôvodne katolícki duchovní
v Taliansku a Nemecku, ktorí sa opierali nielen o osvietenské
ideály a Francúzsku revolúciu, ale aj o nemeckú klasickú filozofiu reprezentovanú
Kantom a Hegelom.
Alta Vendita
V Taliansku od dvadsiatych rokov 19. storočia silnelo
hnutie za zjednotenie krajiny rozdrobenej do mnohých menších kniežactiev. Sever
Talianska sa nachádzal pod vládou habsburského Rakúska. Zjednotenie Talianska
by malo, samozrejme, za následok aj likvidáciu Pápežského štátu, o čo sa
usilovali slobodomurári. Na Apeninskom polostrove fungovala tajná organizácia
karbonárov (dosl. „uhliarov")6 založená spisovateľom Silviom
Pellicom (1789 - 1854), úzko spolupracujúca so slobodomurárskymi lóžami. Neskôr
slobodomurár a advokát Giuseppe Mazzini (1805 - 1872) sformoval
v roku 1831 ozbrojenú organizáciu nazvanú Mladé Taliansko (Giovanni
Italia), ktorá si dokonca otvorene kládla za svoj prioritný cieľ zánik
Pápežského štátu.
Mazzini však súčasne založil pod pseudonymom Piccolo Tigre
(Malý tiger) aj novú slobodomurársku lóžu - Alta Venditu (Vysoká lóža), ktorá
sa stala tiež tajnou náboženskou sektou s vlastnými obradmi
a ceremóniami. Jej prvotným cieľom ale nebolo Katolícku cirkev zničiť, to
malo nasledovať až v druhej fáze. Najprv ju s pomocou utajených
členov z radov biskupov a kňazov chcela pretvoriť na inštitúciu,
ktorá by presadzovala liberálne princípy demokracie, slobôd a ľudských
práv a hlásila by sa k ideálom Francúzskej revolúcie, až potom plánovala
jej pohltenie nadnárodnou svetovou náboženskou organizáciou.7
Predmetom úcty v utajených rituáloch Alta Vendity však
nebol Ježiš, ale Voltaire. Čítali sa pri nich s posvätnou úctou úryvky
z jeho spisov, ako i Deklarácia práv človeka a občana z čias
Francúzskej revolúcie. To všetko sa končilo modlitbou k „Najvyššej
bytosti", ako zaviedol tento obrad Maximilián Robespierre krátko pred svojím
zvrhnutím a popravou v júli roku 1794. Účastníci obradov boli
vyzývaní uskutočniť „revolúciu proti tiare a klerike" a zničiť „babylonskú
neviestku", ako označovali Katolícku cirkev.8 Ježiš Kristus mal byť
„odmytologizovaný", čo znamenalo poprieť jeho zázraky a postaviť ho na
rovnakú úroveň so zakladateľmi iných veľkých náboženstiev, teda
s Mojžišom, Manim, Budhom, Mohamedom a ďalšími. Niektoré nižšie lóže
Alta Vendity sa dokonca nebránili ani uctievaniu satana, pretože bolo
ľahostajné, či tzv. Najvyššiu bytosť, ktorú vyznávali, identifikujú
s biblickým Jahvem alebo s Luciferom, čo značí s diablom.9
Alta Vendita sa predovšetkým usilovala získať čo najviac príslušníkov
a stúpencov medzi klérom. Títo duchovní sa mali navonok voči cirkevnej
autorite správať lojálne, no mali nenápadne a skryto šíriť názory Alta
Vendity medzi ľuďmi, osobitne medzi vzdelancami. Jej vyznávači v kňazskom
rúchu boli inštruovaní, aby prenikali predovšetkým do seminárov
a rehoľných noviciátov a tam spracúvali mladých adeptov bohoslovia
a rehoľného života.10
V Alta Vendite sa stretávame s ideou synarchie, to
znamená s ideou jednotného svetového štátu s jedinou, a to
protikresťansky zameranou vládou a jediným, synkreticky skonštruovaným
náboženským vyznaním, ktoré síce bude aj naďalej obsahovať vieru
v jedného Boha, avšak odmietne výlučnosť akéhokoľvek zakladateľa
niektorého zo svetových náboženstiev. Ježiš, Mani, Budha, Mohamed, Konfucius
a iní sú mudrci a náboženskí myslitelia na rovnakej úrovni, nikto
z nich nie je bohom a žiadnemu sa nesmie preukazovať božská pocta, tá
prináleží iba jedinému bohu, vraj spoločnému všetkým vyznaniam a všetkým
zakladateľom veľkých náboženstiev. K tomuto jednotnému univerzálnemu
náboženstvu sa má svet priviesť práve jednotným celosvetovým štátom, ktorý má
právo použiť na tento cieľ aj násilie.11
Alta Vendita v duchu svojej väzby na idey osvietenstva
a Francúzskej revolúcie zamerala svoj boj najmä proti hierarchickej
štruktúre Katolíckej cirkvi. Myšlienka rovnosti a bratstva sa mala
aplikovať vnútri nej odstránením rozdielov medzi pápežom, biskupmi
a kňazmi na jednej strane a laikmi na druhej strane. Duchovní, ktorí
boli členmi Alta Vendity, mali postupne a nenápadne zatláčať do pozadia
v pastorácii a vo výučbe náuku o sviatosti svätenia kňazstva
a presadzovať - tak, ako to bolo v prvej fáze Francúzskej revolúcie
ešte pred vládou jakobínov - voľbu biskupov a kňazov ľudom. Takto zvolení
biskupi by potom mali zvoliť pápeža, avšak nie ako hlavu Cirkvi, ktorá
rozhoduje, ale ako obyčajného reprezentanta, ktorý nesmie urobiť žiadne
rozhodnutie bez schválenia príslušného „demokraticky" zvoleného orgánu
pozostávajúceho z biskupov, kňazov a laikov.12
To sa malo vydávať za nevyhnutnú „reformu" Cirkvi. Ako ale
dokazujú tajné inštrukcie Alta Vendity, jej skutočným cieľom nebola reforma,
ale likvidácia Katolíckej cirkvi v prospech vytvorenia univerzálneho
celosvetového náboženstva. Roku 1846 francúzsky novinár a spisovateľ Jacques
Crétineau-Joly (1803 - 1875) so súhlasom pápeža Gregora XVI. zverejnil vo
svojej knihe Rímska cirkev a revolúcia autentické znenie týchto inštrukcií
Alta Vendity svojim členom. Kniha vyšla znovu v roku 1861 a pápež
Pius IX. potvrdil pravosť tohto dokumentu, ktorý autor získal od jedného
bývalého príslušníka Alta Vendity, ktorý z obavy o svoju bezpečnosť
nechcel byť menovaný.13 Inštrukcie okrem iného deklarujú: „Naším
konečným cieľom je ten, ktorý nám ukázali Voltaire a Francúzska revolúcia
- úplné zničenie katolicizmu a s ním i všetkých kresťanských
ideí; Práca, ktorú podnikáme, nie je záležitosťou dní, mesiacov či rokov, ale
mnohých rokov, ak nie dokonca storočí; nepredpokladáme, že by sme získali pre
tento náš zámer pápeža. Stačí, keď sa nám podarí mať v radoch Katolíckej
cirkvi dostatočné množstvo kardinálov a prelátov vyznávajúcich naše
tajomstvá. Môžeme však reálne predpokladať a o to sa aj snažiť, aby
na Petrov stolec zasadol pápež, ktorý sa nebude dostatočne orientovať v problematike
a ocitne sa pod vplyvom našich kardinálov a prelátov. Taký je pápež
podľa našich predstáv, takého očakávame ako židia svojho Mesiáša; Snažte sa,
aby klérus pochodoval pod našou vlajkou, bez toho, aby si toho bol vedomý,
a aby pritom veril, že pochoduje pod vlajkou Petrových kľúčov
a katolicizmu..."14
Pravdivosť tézy, že v poňatí Alta Vendity nešlo
o reformu Cirkvi, ale o jej likvidáciu, potvrdzuje najmä Mazziniho
revolúcia v Ríme v rokoch 1848 - 1849. Tam, kde sa totiž Alta Vendite
naskytla príležitosť, rýchlo opustila svoju prvú fázu, t. j. rozkladanie
katolicizmu zvnútra, aby ju zamenila za druhú, za likvidáciu otvoreným
prenasledovaním. Dejiny takzvanej Rímskej republiky pod taktovkou Mazziniho
a Alta Vendity dokazujú markantne, že prioritným zámerom tejto organizácie
bolo zničenie a nie iba reforma Cirkvi.
Pápež Pius IX. si v Pápežskom štáte získal rešpekt
predovšetkým chudobného ľudu svojimi reformami, ktoré sa uskutočňovali
v jeho prospech. Alta Vendita a ňou riadené talianske nacionalistické
organizácie to chceli využiť a ponúkli pápežovi, aby sa stal vodcom
v boji za zjednotenie krajiny, predovšetkým proti habsburskému Rakúsku.
Pius IX. bol známy svojou dobrotou srdca a ústretovosťou. Mazzini
a Alta Vendita sa preto domnievali, že ho ľahko budú mať „pod kontrolou",
jeho prostredníctvom preniknú i na najvyššie miesta v Ríme
a odstránia z Cirkvi všetko bytostne katolícke. Lenže Pius IX.
v slávnostnom dokumente vyhlásil, že jeho poslaním je byť námestníkom
Kristovým a nie politikom alebo vojvodcom. „Hosana" sa preto zo dňa na deň
zmenilo v „Ukrižuj". Organizovali sa demonštrácie, na ktorých
sfanatizovaný dav niesol transparenty s nápismi: „Pius nás zradil! Smrť
pápežovi, kardinálom a kňazom! Smrť Kristovi, nech žije Barabáš!"15 Vypukla revolúcia vyvolaná Mazzinim, ktorý vyhlásil Rímsku republiku so zámerom
zaviesť v Ríme „jakobinizmus". Revolucionári zavraždili premiéra
Pápežského štátu grófa Pellegrina Rossiho a sám pápež sa zachránil
emigráciou do mesta Gaety v prestrojení za obyčajného kňaza v kočiari
bavorského vyslanca.16
V Ríme nastali spontánne lúpeže majetku kostolov
a kláštorov. Z nemocníc boli prepustené rehoľné sestry
a nahradili ich prostitútky.17 Došlo k zverskému plieneniu
chrámov. Luza z nich vyhadzovala spovednice a pálila ich na uliciach.
Denne sa slúžili na verejných priestranstvách alebo v spustošených
kostoloch satanské omše, pri ktorých sa zneucťovali konsekrované hostie
ukradnuté zo svätostánkov. Mazziniho republikánska vláda vyzývala davy na
vraždy kňazov a rehoľných osôb. Celkový počet zabitých duchovných a
rádových sestier ide do tisícov, len v kláštore San Callisto boli neskôr
nájdené ostatky deväťdesiatich kňazov povraždených väčšinou dýkami.18 Teror Mazziniho slobodomurárskych republikánov ukončili až v roku 1849
francúzske vojská, ktoré vstúpili do Ríma. Šľachetný a milosrdný Pius IX.
však na teror Mazziniho Alta Vendity odpovedal rozsiahlou amnestiou.19 Paradoxne teda jej stúpenci, ktorí sa honosili svojím liberalizmom, humanitou
a toleranciou, sa ukázali byť kruto antiliberálni, antihumánni
a netolerantní, kým pápež Pius IX., ktorý odsudzoval liberalizmus,
humanitu a toleranciu v tom poňatí, ako ich chápalo 19. storočie, sa
prejavil naopak ako liberálny, humánny a tolerantný.
Alta Vendita po likvidácii Mazziniho Rímskej republiky
pokračovala vo svojej činnosti až do zjednotenia Talianska roku 1870, potom
pozvoľna utlmovala svoju aktivitu. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia
napísal svoje tajné plány na likvidáciu katolicizmu istý osvietenec Canon Roca
(1830 - 1893), člen Alta Vendity a zároveň kanonik vo francúzskom
Perpignane.20 Intenzívne sa venoval mágii a okultizmu, čo
propagoval najmä medzi mládežou.21 I keď ho Rím exkomunikoval,
neustal vo svojej činnosti, kázal revolúciu a príchod takzvanej Božej
synarchie vedenej novým pápežom, ktorý sa vraj prikloní k „vedeckému"
kresťanstvu. Aby Roca získal na svoju stranu prostý veriaci ľud, používal
katolícku rétoriku, zároveň ale tvrdil, že vraj „Kristus nie je tým vatikánskym
Kristom".22 Svoje názory publikoval tiež v rôznych novinových
článkoch, napríklad: „Nový sociálny poriadok bude založený mimo Ríma, napriek
odporu Ríma a proti Rímu. (...) Táto nová cirkev už nebude nositeľkou ničoho
z pôvodných foriem minulých cirkevných štruktúr, napriek tomu sa jej však
dostane od Ríma požehnanie a kanonická jurisdikcia.(...) Božský kult, teda
liturgia, obrady a náboženské predpisy - tak ako ich určuje rímska cirkev
- budú zmenené ekumenickým koncilom. (...) Liturgický akt znovusprítomňovanej
obety sa bude meniť na oslavu naplneného uzmierenia. (...) Idea pápežstva padne
pod ranou posvätného noža, ktorý ukovajú otcovia tohto posledného koncilu,
a korunovanou obetnou hostiou bude pritom sám pápežský cézar..."23 Roca hlásal „nové náboženstvo", „novú dogmu" a „nový rituál".24
Avšak Roca nebol jediným členom Alta Vendity, kto propagoval
verejne tieto myšlienky. Istý francúzsky abbé Meling, známy pod pseudonymom Dr.
Alta, na oslavu spisu L'Evangile de l'Esprit-Saint (Evanjelium
podľa Ducha Svätého) predkladá komplexný program na zničenie Katolíckej cirkvi
v piatich bodoch: 1. odvolávať sa na ezoterizmus, 2. revoltovať proti
cirkevným štruktúram, 3. nahradiť rímske pápežstvo „pluralitno-konfesionálnym
pontifikátom", 4. oslavovať Krista ako „zjavenie nového ľudstva" a 5.
nanovo prehodnotiť všetky pravdy hlásané Kristom.25 Tieto body boli
súčasťou obradov Alta Vendity pri ich rituáloch, keď účastníci volali „Smrť
tyranii!, Smrť pápežovi!, Nech žije satan!, Nech žije sloboda!" a pod.26 Avšak hviezda Alta Vendity pozvoľna zapadala po vzniku jednotného Talianskeho
kráľovstva v roku 1870, keď jej jednotlivé lóže v mestách postupne
splynuli s inými slobodomurárskymi lóžami.27
Otázka však znie: Bola Alta Vendita iba jednou z mnohých
slobodomurárskych lóží, ktorých rozkvet nastal práve v 19. storočí, alebo
išlo skôr o samostatnú sektu vymykajúcu sa všeobecnému trendu
slobodomurárstva? Odpoveď na túto otázku nie je ľahká. Na jednej strane Alta
Vendita skutočne bola slobodomurárskou lóžou a k slobodomurárstvu sa
ostentatívne hlásila. Mala svoje tajné rituály tak ako iné slobodomurárske
obediencie a lóže. Chcela zlikvidovať katolicizmus - a ani v tom
sa nelíšila od iných lóží. Avšak jej program obsahoval pri všetkej zhode
s ostatným slobodomurárstvom špecifikum, ktoré u iných lóží
absentuje. Je to predovšetkým zámer infiltrovať sa priamo do vnútra Katolíckej
cirkvi. Ten bol síce u slobodomurárov známy a praktizovaný už
v predrevolučnom Francúzsku, lenže nie v takom detailnom pláne, ktorý
by okrem iného zahŕňal popri vieroučnom rozklade aj zmenu liturgie
a totálny zvrat v chápaní pápežstva. Súviselo to s aktuálnou
situáciou boja liberálov proti Pápežskému štátu, ktorý sa v ich plánoch
mal stať súčasťou zjednoteného Talianska.
Zbožštenie Francúzskej revolúcie a jej myšlienok
slobody, rovnosti a bratstva sa nestalo záležitosťou len slobodomurárskych
lóží. Svoj obdiv voči nim vyjadrovali básnici, spisovatelia, hudobní
skladatelia a výtvarní umelci, ktorí ich vo svojich dielach prezentovali ako
dielo Prozreteľnosti a pravdu zjavenú samým Tvorcom na osvietenie ľudského
rozumu a pre lepší život človeka. Francúzska revolúcia podľa nich bola prvým
tvrdým stretom humanity s tyraniou a cirkevnou poverou v dejinách na
širšej báze. Túto humanitu, dar od samého Tvorcu, a božské dielo je údajne
nutné ďalej šíriť a priviesť k úplnému víťazstvu. Pojem „humanita" sa
niekedy stával priamo sakrálnym výrazom.
Známy francúzsky filozof Auguste Comte (1798 - 1857),
zakladateľ filozofického smeru pozitivizmu a vedeckej disciplíny
sociológie, založil dokonca v Paríži takzvanú cirkev humanity a sám
seba vymenoval za jej prvého veľkňaza. Po Paríži povylepoval plagáty,
v ktorých pozýval občanov na „prvú omšu na počesť humanity". Skutočne sa
aj obliekol do liturgických rúch a celebroval presne podľa katolíckeho
misálu, avšak slová Boh, Kristus, Duch Svätý, Najsvätejšia Trojica a iné
nahrádzal výrazom „humanita". Nikto ale na túto jeho „humanitársku omšu"
neprišiel a Comte bol na nejaký čas hospitalizovaný v blázinci.28
Sektárske spolky liberálnych katolíkov a Sylabus Pia IX.
Katolícki duchovní i laici organizovaní v Alta
Vendite iniciovali vznik kňazských a iných združení priamo vo vnútri
Katolíckej cirkvi. Kým Alta Vendita, podobne ako iné slobodomurárske lóže pracovala
mimo Cirkvi, títo duchovní a laici vytvárali tajné združenia priamo
v nej. Hovoríme o liberálnych katolíkoch, ktorí preberali myšlienky
Rocove a Alta Vendity. Mnohí z nich na rozdiel od nej však nemali
v úmysle Cirkev zlikvidovať, domnievali sa bona fide, že keď bude
pretvorená podľa ideí Francúzskej revolúcie a prijme demokratické
princípy, katolicizmu to len prospeje.
Významnou mierou to napomohla nemecká klasická filozofia,
ktorá vzišla z osvietenstva. Jej spoločným menovateľom bol relativistický
vzťah k pravde, a to najmä v duchovnej rovine. Už Immanuel Kant
(1724 - 1804) v 18. storočí spochybnil logický dôkaz Božej existencie
podľa Aristotela a sv. Tomáša Akvinského poukazom na údajnú nemožnosť
dokázať, že náš rozum správne poznáva reálne skutočnosti. Georg Wilhelm Hegel
(1770 - 1831) a jeho nasledovníci Johann Gottlieb Fichte, Friedrich
Schelling, Friedrich Schleiermacher a iní sa oddali filozofickému
panteizmu, Hegel navyše svojím temným a ťažko zrozumiteľným spôsobom
vyjadrovania nechcene vytváral vhodné prostredie na príklon k okultizmu.
Zároveň platilo, že kresťanský Boh je iba jedným z aspektov panteisticky
chápanej existencie najvyššej bytosti, iným aspektom je boh v poňatí
budhizmu, hinduizmu, perzského zoroastrizmu a pod. V tomto duchu nemecký
filozof Arthur Schopenhauer (1788 - 1860) zhromaždil okolo seba okruh
vyznávačov svojich myšlienok, ktorí sa schádzali v jeho byte vo Frankfurte
nad Mohanom ako filozoficko-náboženská sekta propagujúca a hlásajúca
budhizmus.29
Hegelský panteizmus sa stal vhodným ideovým prostredím pre
vznik disidentských a niekedy i okultne orientovaných sektárskych
skupín ako v protestantskom, tak i v katolíckom prostredí. Tu je
ale medzi protestantizmom a katolicizmom jeden podstatný rozdiel. Klasické
protestantské cirkvi v anglosaskom a nemeckom jazykovom okruhu
oficiálne viac či menej prijímali ideály osvietenstva, liberalizmu
a filozofickej tendencie hegelianizmu. Novovzniknuté denominácie
a sekty, ktoré vznikli v 19. storočí z protestantizmu, ako boli
napríklad irvingiáni (ich zakladateľ Edward Irving učil, že Ježiš príde už
o pár rokov na posledný súd, jeho stúpenci kládli vo svojich
zhromaždeniach dôraz na modlitby za vyliatie Ducha Svätého), darbisti (podľa
Johna Darbyho, ktorý odmietal akúkoľvek cirkevnú štruktúru a hlásal
kresťanskú anarchiu), alebo známi adventisti (zakladateľ William Miller),
vychádzali z doslovného znenia Biblie, idey spásy výlučne v Ježišovi
Kristovi a nekompromisnej viery v jeho božské poslanie. Tým sa
vymedzovali proti oficiálnemu protestantizmu, ktorý túto tradičnú vieru
a zjavenú pravdu podľa nich rozdroboval.30
Avšak v katolicizme boli tieto parametre nastavené
celkom opačne. Oficiálna cirkev zastávala na rozdiel od veľkých protestantských
denominácií nekompromisne odmietavý postoj k osvietenstvu, liberalizmu
a ich ideálom náboženskej a občianskej slobody, ako i
k akýmkoľvek zmenám cirkevnej náuky v tomto smere. Preto sa
odstredivé a sektárske tendencie v katolicizme spájali
s kritickým postojom voči dogme, pápežstvu a existujúcim cirkevným
štruktúram. Všeobecne možno teda povedať, že zatiaľ čo vnútrocirkevné
disidentstvo a sektárstvo v protestantizme 19. storočia bolo
protiosvietenské, protiliberálne a biblicky fundamentalistické, tak
v katolicizme to isté vnútrocirkevné disidentstvo a sektárstvo bolo
naopak osvietenské, liberálne, synkretistické a antifundamentalistické.
Prvým takým združením v rámci Katolíckej cirkvi boli
hermesiáni nazvaní podľa nemeckého teológa Georga Hermesa (1775 - 1831),
profesora dogmatiky v Bonne. Ten hlásal, že katolícka teológia by mala
prevziať tézy z nemeckej klasickej filozofie, predovšetkým od Kanta
a Hegela.31 Pápež Gregor XVI. v roku 1835, to znamená až
po Hermesovej smrti, jeho náuku odsúdil ako bludnú. To ale nezabránilo, aby sa
Hermesovi stúpenci z radov kléru a katolíckej inteligencie schádzali
na spoločné obrady, pri ktorých čítali okrem Biblie a katolíckych kníh aj
spisy Kanta a Hegela, kritizovali príslušné cirkevné autority, oponovali
katechizmovej vierouke a oddávali sa synkretisticky a panteisticky
orientovanému mysticizmu, keď vo svojich meditáciách a modlitbách
identifikovali Boha s prírodou.32 Takéto konanie zodpovedalo
vtedajšiemu romantizmu a jeho spiritualite, ktorá sa vznášala
v mystických výšinách bez toho, aby rozlišovala medzi jednotlivými
konfesiami a náboženskými smermi, a taktiež pre ňu neexistoval ani
rozdiel medzi kresťanským trojjediným Bohom a hinduistickým poňatím
zbožštenej prírody.
Ešte ďalej než Hermes zašiel vo svojich názoroch profesor
katolíckej filozofie v Mníchove, laik Franz Xaver von Baader (1765 -
1841). Ten vo svojich prednáškach a knihách poprel dokonca aj Božiu
Trojicu a pápežský primát, čo filozoficky odôvodnil citátmi z Hegela
a Schellinga.33 Baader na smrteľnej posteli svoje názory
odvolal a s Katolíckou cirkvou sa zmieril.34 No jeho
stúpenci z radov nemeckého katolíckeho kléru a laickej inteligencie
sa schádzali na súkromných náboženských rituáloch, kde uctievali Boha
v prírode podľa Schellingovej panteistickej filozofie a taktiež
ľudský rozum ako najvyššie vyjadrenie ľudstva a zároveň zjaveného božstva.35
Trochu umiernenejšie si počínal rakúsky kňaz a filozof
Anton Günther (1783 - 1863). Pôvodne patril na počiatku 19. storočia
k okruhu konzervatívne katolícky a propápežsky orientovaných kňazov
a laikov vo Viedni sústredených okolo známeho kazateľa redemptoristickej
kongregácie Klementa Máriu Hofbauera, ktorého Katolícka cirkev vyhlásila za
svätého.36 Neskôr sa však Günther obrátil proti Rímom presadzovanej
scholastike podľa náuky sv. Tomáša Akvinského a začal vo svojich spisoch
klásť veľký dôraz na ľudský rozum údajne stojaci nad dogmou a je schopný
preniknúť i tie tajomstvá viery, ktoré sú podľa cirkevnej náuky nepochopiteľné
(napr. o Božej Trojici).37 Günther sa po tom, ako jeho náuku
Rím odsúdil, podrobil cirkevnej autorite.38 Napriek tomu sa jeho
žiaci naďalej zhromažďovali v súkromných bytoch a nesakrálnych priestoroch
na debatných stretnutiach, ktoré niekedy naberali charakter modlitbového
uctievania ľudského rozumu.39
V nemeckom katolicizme prebiehali v 19. storočí
tvrdé strety propápežských (ultramontánnych) katolíkov so stúpencami vyššie
uvedených heterodoxných teológov. Ideovým vodcom tých prvých bol známy
mníchovský literát a filozof Johann Joseph von Görres (1776 - 1848).40 Tieto konflikty sa prejavili najmä v revolučnom roku 1848, keď prebehli
v celom Nemecku katolícke zjazdy, na ktorých vnútrocirkevní disidenti
pochádzajúci väčšinou z neoficiálnych sektársky ladených spolkov
vyznávajúcich teológiu vyššie uvedených mysliteľov požadovali voľnejší výklad dogiem
podľa údajne „najnovších vedeckých poznatkov" a „novovekej filozofie",
premenu pápežstva na čestné predsedníctvo bez práva rímskeho pontifika
zasahovať do vnútrocirkevných záležitostí jednotlivých krajín, voľby biskupov
a farárov ľudom a zrušenie kňazského celibátu.41 Na
celonemeckej synode biskupov a kňazov vo Würzburgu v roku 1848 boli tieto
stanoviská dokonca otvorene proklamované.42 Avšak pápež Pius IX. vo
viacerých dokumentoch vystúpil proti týmto náukám a tendenciám. Zhrnul ich
hromadne v roku 1864 v Sylabe (súpise) moderných bludov, ktorý tvorí
prílohu encykliky Quanta Cura.43 Jednoznačne tu odmieta, bez
uvedenia konkrétnych mien, Hermesove, Baaderove a Güntherove bludy.
Tak napríklad hneď v prvom bode Sylabu Pius IX. zavrhol
panteizmus a absolútny racionalizmus. Panteizmus bol jadrom Hegelovej
filozofie, ktorá nadchla Hermesa aj Baadera. V treťom bode potom pápež
výslovne odsúdil vetu: „Jediným sudcom medzi pravdou a nepravdou
a medzi dobrom a zlom je ľudský rozum bez akejkoľvek opory
v Bohu. Je zákonom sám v sebe a svojou prirodzenou silou stačí
na zabezpečenie blaha človeka a národov..."44 To je nepriama
polemika s Güntherom. V pätnástom bode ako bludný odsúdil názor, že
„každý človek môže voľne prijímať a hlásať náboženstvo, ktoré, vedený
rozumom, bude považovať za pravé...".45 Tým jasne odmietol požiadavku
náboženskej slobody v tom zmysle, že všetky náboženstvá sú rovnako
hodnotné, ako to hlásali osvietenci a slobodomurári a proklamovala
Francúzska revolúcia a ako sa to snažila presadiť i Alta Vendita.
Avšak najväčšiu kontroverziu spôsobil posledný bod Sylabu,
v ktorom pápež odsúdil vetu: „Rímsky veľkňaz sa môže a má zmierovať
s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou a prispôsobovať
sa im..."46 Tu Pius IX. vytýčil nezmieriteľnú hranicu medzi rímskym
pontifikátom spolu s tradičnou katolíckou náukou a medzi liberálnym
katolicizmom reprezentovaným v Taliansku prívržencami Alta Vendity
a v Nemecku tými katolíkmi, ktorí vzali vážne náuku nemeckej
klasickej filozofie a utvorili disidentsko-sektársku opozíciu proti existujúcej
cirkevnej autorite.
Tento vnútrocirkevný konflikt vyvrcholil v roku 1870,
keď bola na Prvom vatikánskom koncile vyhlásená dogma o pápežskej
neomylnosti vo veciach viery a mravov. Niektorí prívrženci katolíckeho
disentu sa potom už otvorene odlúčili od jednoty s rímskym pápežom
a vyhlásili Starokatolícku cirkev.47 Jej duchovnou hlavou sa
stal kanonik z Mníchova a profesor teológie Ignaz von Döllinger (1799
- 1890) so svojím žiakom Johannom Friedrichom (1836 - 1917).48 Odporcovia dogmy o pápežskej neomylnosti, ktorí pochádzali najmä
z radov nemeckého vnútrocirkevného disentu a požadovali väčšiu
samostatnosť nemeckej cirkvi od Ríma, sa zhromaždili v septembri roku 1871
na kongrese v Mníchove, kde ohlásili svoje zrušenie jednoty s pápežskou
stolicou. Prihlásili sa k už existujúcej, no početne neveľkej
Starokatolíckej cirkvi v Holandsku, ktorá tu existovala už od začiatku 18.
storočia a hlásila sa k jansenizmu.49
Starokatolíci získali podporu väčšiny európskych vlád, ktoré
boli rozhorčené vyhlásením dogmy o pápežskej neomylnosti, rakúsko-uhorská
vláda dokonca vypovedala konkordát so Svätou stolicou s odôvodnením, že
vraj „partner sa zmenil".50 Najväčšiu podporu získala Starokatolícka
cirkev v Nemecku, kde kancelár Otto von Bismarck vyhlásil po proklamácii
dogmy o neomylnosti takzvaný kultúrny boj (Kulturkampf) Katolíckej cirkvi.51 Veľkú priazeň preukázali Starokatolíckej cirkvi tiež Švajčiarsko, Holandsko,
Belgicko a Francúzsko.52 Napriek tejto podpore vlád sa ale táto
cirkev nestala masová. Najväčší počet dosiahla v 70. rokoch 19. storočia
v Nemecku - a síce približne 54-tisíc vyznávačov.53 Jej
pokusy o úniu s Anglikánskou cirkvou sa podarili len čiastočne, ale
s Gréckou pravoslávnou cirkvou stroskotali.54 Starokatolíci
postupne prijímali niektoré body náuk Luthera a Kalvína.55
Prvý vatikánsky koncil, ktorý sa konal v Ríme
v rokoch 1869 - 1870 a proklamoval neomylnosť pápeža vo veciach viery
a mravov, sa nemohol skončiť, pretože práve toho roku slobodomurárski
liberáli v Taliansku uskutočnili svoj sen o jednote krajiny dobytím
Pápežského štátu. Prominentný slobodomurár Giuseppe Garibaldi (1807 - 1882)
v službách savojskej kráľovskej dynastie obsadil Rím a pápež sa stal
takzvaným vatikánskym väzňom. Garibaldiho armáda už predtým páchala
neuveriteľné krutosti a nezastavila sa ani pred vraždami detí. Keď roku
1860 obsadila Sicíliu, zorganizovala verejnú popravu miestneho farára
a aktívnych katolíkov s povinnou účasťou obyvateľstva. Osemročná
Angelina Romanová, ktorá mala svojho kňaza úprimne rada, začala pri tom hlasno
plakať. Rozzúrení vojaci ju vtedy priradili k odsúdeným a zastrelili
spolu s nimi.56
Pápežský štát bol zrušený. Kňazi a rehoľné osoby boli
sfanatizovaným davom vraždení a páchatelia, ak sa vôbec dostali pred súd,
oslobodzovaní.57 V Ríme sa konal kongres ateistov, na ktorom
bola vyhlásená „vojna klerikálnemu tmárstvu". Vychádzali tlačoviny oslavujúce
satana, v turínskom divadle Alfieri sa spievala „hymna na počesť diabla",
ktorú zložil slobodomurár Josua Carducci a ktorá sa začínala slovami:
„Vitaj, satan! Nech sa k tebe vznášajú naše kadidlá, ty si zvíťazil nad
Jahvem kňazov!"58. Kostoly a kláštory podliehali systematickému
vykrádaniu a ničeniu posvätných predmetov. Desiatky duchovných osôb sa
stali v rokoch 1870 až 1874 obeťami vražedných útokov, ďalšie tisíce boli
vážne zranené.59 Novú vládu zjednoteného Talianska tvorili členovia
slobodomurárskych lóží. Jeden z ich členov vyhlásil: „Je pravda, že
potláčame katolicizmus, pretože on predstavuje najväčšie nebezpečenstvo pre
našu dobu...".60 Za slovnú alebo písomnú obranu pápeža
a katolíckeho náboženstva hrozil niekoľkoročný trest väzenia a vysoká
pokuta.61 O tom, že politika savojskej dynastie
a Garibaldiho bola zameraná výhradne proti katolicizmu, svedčí práve
okolnosť, že ateizmus a satanizmus sa nielen tolerovali, ale dokonca
podporovali, Katolícka cirkev naopak bola všemožne potlačovaná
a prenasledovaná. Až v druhej polovici sedemdesiatych rokov 19.
storočia talianska vláda pod tlakom širokých vrstiev predovšetkým vidieckeho
obyvateľstva, ktoré zostalo verné viere predkov, zmiernila svoje protikatolícke
opatrenia.62
Uvedené zločiny sú obrovskou škvrnou nielen na
slobodomurárstve, ale všeobecne na talianskom liberálnom hnutí 19. storočia,
ktoré neustále skloňovalo ušľachtilé ideály slobody a ľudskosti
a odvolávalo sa na ne. Tieto myšlienky sa tak stali ideológiou. O nej
je napokon známe, že keď sa stane koncepciou štátneho systému, je schopná
a ochotná ospravedlniť v záujme politiky aj tie najhoršie
krutosti, ako to dokazujú i príklady totalitných režimov komunizmu a nacizmu
v minulom storočí.
Záver
Katolíckej cirkvi sa dodnes vyčíta, že sa nepostavila
o niečo ústretovejšie k ideálom Francúzskej revolúcie
a liberalizmu 19. storočia a že tieto myšlienky a politické
programy obsahujúce slobodu svedomia, myslenia a náboženského presvedčenia
vtedy kategoricky odmietala, ako to najmarkantnejšie dokazuje Sylabus Pia IX.
z roku 1864. Je pravda, že práve tento postoj Ríma vyvolal vo vnútri
Katolíckej cirkvi opozičné nábožensky motivované hnutie, ktoré sa usilovalo
o zmierenie katolíckej náuky s týmito dobovými trendmi
a s tendenciami utvárania liberálnej spoločnosti, v ktorej by
akékoľvek náboženstvo bolo zatlačené do rýdzo súkromnej sféry života občanov.
Katolicizmus sa tak mal stať iba jedným z mnohých náboženských systémov
a vier.
Nemožno však nevidieť druhú stránku veci. Liberálne idey sa
často presadzovali násilím a krutosťou, ako dokazuje nielen Francúzska
revolúcia, ale tiež taliansky boj za nezávislosť krajiny a neskrývaná
snaha totálne zlikvidovať Katolícku cirkev. Práve toto bolo - i keď nie
jediným, tak nepochybne závažným - dôvodom, prečo pápež a vrcholní
predstavitelia katolicizmu odsudzovali liberalizmus ako herézu a potláčali
v Cirkvi všetky tendencie na zmier s týmto hnutím dominantným
v 19. storočí. Liberálni katolíci sa naopak k tomuto teroru
slobodomurárov nevyjadrovali a ignorovali ho.
Ako ukážeme v ďalšom pokračovaní nášho seriálu, ani
bezprostrední nástupcovia Pia IX. - Lev XIII. a Pius X. - nepoľavili
v tomto postoji a zastávali to isté nekompromisné stanovisko. Avšak
opozičné teologicko-filozofické tendencie sa v Cirkvi rozvíjali
i naďalej, preto nástupcovia Pia IX. museli prikročiť k ďalším
opatreniam proti vnútrocirkevným disidentom, ktorých náuky zhrnul Pius X. v
roku 1907 v známej encyklike Pascendi Dominici gregis pod termínom
modernizmus, ktorý klasifikoval ako „znášku všetkých heréz". Avšak liberálni
katolíci, označení Piom X. ako modernisti, vytvárali i naďalej mimo
oficiálnej Cirkvi súkromné študijné alebo debatné krúžky často prechádzajúce
k rituálom, ktoré sa diametrálne líšili od katolíckych obradov, a to najmä
po tom, čo na ne oficiálne cirkevné štruktúry uvalili cirkevné tresty suspenzie
či exkomunikácie. Šlo o inú spiritualitu, čiastočne katolícku, čiastočne
synkretistickú, akceptujúcu prvky nekresťanských náboženstiev, a sčasti aj
v duchu deistického racionalizmu osvietenstva 18. storočia. Týmto všetkým
sa budeme zaoberať nabudúce.
Poznámky:
1 Nowak, J. R.: Církev a Velká francouzská
revoluce. Matice cyrilometodějská, Olomouc 2003, s. 62
2 Lagardé, A., Michard, L.: Francouzská
literatura 19. století. Garamond, Praha 2008
3 http://www.ikatolici.cz/mirari-vos-arbitramur - Dodávame však, že pápež Gregor tým nechcel povedať, že katolícka viera sa má
nekatolíkom vnucovať násilím, dôraz sa tu kladie na slovo „každému". Ani dnešný
demokratický a civilizovaný štát neposkytuje slobodu vyjadrovať svoje
názory na verejnosti napríklad propagátorom rasovej alebo triednej nenávisti,
vrážd a krutosti, naopak ich za to vystavuje trestnému stíhaniu.
4 T. W. N.: Abbé Lamennais - prorok liberálnych
slobôd (1). In: Te Deum 1/2009, s. 26-32
5 Sonzemis, V.: Průvodci a předchůdci. Zvon,
Praha 1997, s. 21-36
6 Názov pochádza od toho, že usporadúvali svoj
tajný bojový výcvik v odľahlých lesných uhliarskych prevádzkach.
7 Vennari, J.: Die Staendige Anweisung der Alta
Vendita. Rex Regum, Jaidhof 2000, s. 19n
8 Tamže, s. 14
9 Tamže
10 Graber, R.: Athanasius. Matice cyrilometodějská,
Olomouc 2001, s. 39n
11 Tamže
12 Tamže
13 Vennari, J.: c. d., s. 12
14 Tamže, s. 14-18
15 Krajski, S.: Pius IX., pogromca liberalizmu.
Fides et Ratio, Warszawa 2000, s. 31
16 Tamže
17 Tamže, s. 35 - Tento fakt uvádza sám pápež
Pius IX. vo svojom verejnom vyhlásení 8. decembra 1849: „Ľudia bez cti
a bez viery nemali zľutovania ani s úbohými chorými zápasiacimi so
smrťou, odmietali im sviatosti zomierajúcich a nútili ich tráviť posledné
chvíle života v náručí prostitútok, ktoré práve z toho dôvodu
nasadili do nemocníc namiesto rehoľných sestier."
18 Tamže, s. 36
19 Tamže, s. 38
20 Graber, R.: c. d., s. 42n
21 Tamže
22 Tamže
23 Tamže
24 Tamže
25 Tamže, s. 46
26 Krajski, S.: c. d., s. 37
27 Cahill, E.: Freemasonry and the Anti-Christian
Movement. Gill, Dublin 1959, s. 101
28 Gouhier, H.: La vie d'Auguste Comte.
Gallimard, Paris 1931
29 Huhn, L.: Schopenhauer Arthur - http://www.deutsche-biographie.de
30 Bühlmeyer, C.: Die Kirchengeschichte III.
Schoenningh-Verlag, Paderborn 1959, s. 379
31 Tamže, s. 370
32 Tamže
33 Tamže, s. 371
34 Tamže
35 Tamže
36 Winter, E.: Die geistige Entwicklung A.
Günthers und seiner Schule. In: Theologia Güntheriana et concillium Vaticanum,
Romae 1943
37 Tamže
38 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 371
39 Tamže
40 Tamže, s. 327n
41 Tamže, s. 335
42 Tamže
43 http://www.musculus.cz/tdj/049-Priloha-41-Syllabus-Pia-IX.pdf
44 Tamže
45 Tamže
46 Tamže
47 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 396
48 Kreusch, E.: Die altkatholische Kirche, Bonn
1919
49 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 396 - Jansenizmus bol
teologickým hnutím v Katolíckej cirkvi, ktoré vzniklo na základe náuky
belgického teológa a biskupa Cornela Jansena z počiatku 17. storočia. Ten
popieral slobodnú vôľu po hriechu v človeku podobne ako Luther
a Kalvín, i keď miernejšou formou, preto jeho tézy boli Rímom
niekoľkokrát odsúdené, najradikálnejšie bulou Unigenitus pápeža Klementa XI.
v roku 1713. To viedlo holandského katolíckeho kňaza Petra Coddeho,
vyznávača jansenizmu, aby vyhlásil roztržku s Rímom. Založil
s podporou holandskej vlády od pápeža nezávislú Starokatolícku cirkev
vyznávajúcu Jansenovo učenie. Získal však len nepatrný počet prívržencov,
jansenistickí starokatolíci sa prejavovali až do Prvého vatikánskeho koncilu
skôr ako sekta, než ako etablovaná cirkevná organizácia.
50 Tamže, s. 414-415 - Partner sa, samozrejme,
nezmenil, výklad rakúsko-uhorskej vlády bol však taký, že keď sa pápež vyhlásil
za neomylného, je vraj iným subjektom, než bol predtým.
51 Tamže, s. 414
52 Tamže, s. 397
53 Tamže
54 Tamže
55 Tamže
56 Malý, R.: Zabudnuté krutosti talianskych
slobodomurárov. In: Te Deum 2/2017, s. 23
57 Krajski, S.: c. d., s. 84
58 Tamže
59 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 386n
60 Krajski, S.: c. d., s. 84
61 Tamže
62 Bühlmeyer, C.: c. d., s. 386n