Kontroverzná postava Berta Hellingera
Autorom metódy rodinných konštelácií je kontroverzný nemecký
psychoterapeut Bert Hellinger (1925). Jeho život bol pomerne pohnutý,
s mnohými radikálnymi zlomami. Po účasti v bojoch druhej svetovej
vojny na strane Wehrmachtu vyštudoval katolícku teológiu a pôsobil ako
kňaz. Postupne sa u neho rozvinul záujem o fenomenológiu
a z kňazstva odišiel. Fenomenológia (z gréckeho fainomai -
ukazujem sa) sa namiesto skúmania vonkajších podstát a skutočností zaoberá
vnútornou skúsenosťou, tým, ako sa veci „samy" človeku ukazujú v jeho
vlastnom vedomí. Všetko, čo poznávame a vieme, získavame prostredníctvom
zažívanej skúsenosti. A fenomenológia si všíma práve skúsenosti samotné -
tak ako sa človeku „zjavujú".
Hellinger následne prešiel klasickou psychoanalýzou vo
Viedni a kurzami Arthura Janova (1924 - 2017). Tento americký
psychoterapeut bol tvorcom metódy primárnej terapie. Primárna terapia
psychických problémov spočíva v návrate k pocitom bolesti potlačeným
v detstve. Janov opísal objav „primárnej bolesti". Svojim klientom
odporúčal, aby znovu zažili a vyjadrili svoje potlačované pocity
z detstva. Toto teoretické podložie podnietilo Hellingera vyvinúť vlastnú
kontroverznú terapeutickú metódu, ktorú nazval rodinné konštelácie.
Metóda rodinných konštelácií sa dodnes jednoznačne neprijíma
ani v samom Nemecku, a to nielen pre jej teoretickú bázu, ale
i kvôli osobe jej zakladateľa. Psychologička Klára Malíková uvádza, že
Hellingera v Nemecku opakovane kritizovali za antisemitské postoje.
V jeho knihe Mit der Seele gehen sa údajne vyskytli vety znevažujúce
bolesť židovského národa. Ďalej bol kritizovaný za autoritatívny prístup ku
klientom, zastarané postoje k ženám, mužom, vzťahom medzi nimi, za
hlásanie osudovej danosti a za nazeranie na homosexualitu ako na dôsledok
vzťahov v rodine.1
Malíková ďalej opisuje, že v roku 1997 prišla
v Lipsku na Hellingerov seminár žena, ktorá po jeho absolvovaní
a postavení si vlastnej rodinnej konštelácie spáchala samovraždu.2 Žena údajne trpela vážnymi depresiami a vzťahovými problémami. Kritici
mali tendenciu hodiť zodpovednosť na Hellingera. Podľa článku v dánskom
časopise Alert sa Hellinger bránil osočeniu zo zapríčinenia samovraždy tejto
klientky slovami: „Nezdalo sa mi, že by bola samovražedná. Videl som ju len tri
minúty." Rovnako psychiatrická klinika v Bad Schussenriede v Nemecku
liečila niekoľkých pacientov, ktorí podľa lekárov kliniky psychicky ochoreli po
tom, čo absolvovali seminár o konšteláciách. Metódu nielen z týchto
dôvodov verejnosť stále vníma ako invazívnu a kontroverznú.
Čo sú vlastne rodinné konštelácie?
Konštelácie sú postavením priestorového modelu rodiny,
partnerského vzťahu alebo iných celkov (systémov). Ide teda o simuláciu medziľudských
vzťahov a štruktúr, ktorá sa deje rozostavením zástupcov vybraných
z radov spoluúčastníkov seminára. Títo zástupcovia predstavujú
v konštelácii (väčšinou neprítomných) členov konkrétneho systému -
napríklad partnera a partnerku, ich deti a predchádzajúcich
dôležitých partnerov, rodičov, významných rodinných príslušníkov
a podobne.
V priebehu konštelácií je účelné zachovávať isté
postupy a prvky, ako uvádza terapeut Jan Bílý (1954).3 Na
začiatku sedenia vykreslí klient stručne svoju zákazku. Často sa jej opis
obmedzí len na niekoľko viet. Toto z psychologického hľadiska
nepochopiteľné zostručnenie anamnézy má v konšteláciách vlastné
opodstatnenie. Fascinácia podrobnosťami problému je totiž prekážkou pri jeho
riešení. Následne si klient vyberie zástupcu pre seba a ďalšie postavy
súvisiace so zákazkou. Pri výbere sa necháva viesť svojou intuíciou
a pocitmi. V ďalšom kroku rozostaví klient týchto zástupcov do
pozícií, ktoré zodpovedajú jeho vnútornému obrazu systému (rodiny, podniku,
partnerského vzťahu, národa a pod.). Po postavení konštelácie sa klient
posadí do kruhu ostatných účastníkov ako pozorovateľ. Následne sa terapeut,
ktorý konšteláciu vedie, vypytuje zástupcov, premiestňuje ich a dopĺňa
konšteláciu o ďalšie osoby, ktoré v systéme chýbajú. Po dokončení
konštelácie vystúpia všetci zástupcovia zo svojich rolí. To sa deje spravidla
fyzickým pohybom, napríklad otrasením sa alebo poďakovaním tomu, koho som
zastupoval. Cieľom konštelácií je pochopenie súvislostí v rodinnom,
respektíve inom systéme, zmena obrazu klientovej reality alebo väčšie spojenie
všetkých, ktorí konšteláciu prežívajú, s ich vlastným vnútrom.
Metóde rodinných konštelácií sa však vo všeobecnosti vytýka,
že jej chýba dostatočne podložený teoretický rámec. Jedna z teórií
predpokladá, že aktéri konštelácií sa dokážu priamo naladiť a napojiť na
pole jednak osobného nevedomia zadávateľa konštelácií, jednak na pole
kolektívneho nevedomia. Následkom toho sú schopní prevziať na seba roly členov
rodiny a prehrať napríklad vzťahové traumy, ktoré sú v rámci tohto
rodinného systému potlačené a nevedomé. Realitou a prežívanou praxou
však je, že zadávateľovi neznámi ľudia, ktorí sa na konšteláciách zúčastňujú
v najrôznejších rolách (partnerky, matky osoby, ktorej osobné či rodinné
problémy sa riešia), do týchto rolí väčšinou premietajú vlastné duševné obsahy,
túžby a priania, ktoré s problémom zadávateľa nijako nesúvisia.
Rodinné konštelácie tým, že ich súčasťou je
aj komunikácia so zosnulými členmi rodiny, sa dotýkajú v Európe
predtým veľmi rozšíreného hnutia špiritizmu. Špiritizmus patrí do oblasti
okultizmu a spočíva vo viere v nadzmyslové sily, ktoré môže človek
využívať, a v existenciu duchov. Na špiritistických sedeniach sa
s pomocou média (človeka, ktorý slúži ako prostredník medzi ľuďmi a svetom
duchov) snažia nadviazať kontakt s duchmi zosnulých. Tí majú potom skrze
médium poskytovať sprostredkované informácie pomocou klopania
a pohybovania predmetov. Účastníci rodinných konštelácií skutočne niekedy
môžu vyjadrenia iných účastníkov, ktorí vystupujú za zomrelých členov rodiny,
brať doslovne a veriť, že ide o pravé posolstvá z iných svetov.
To môže byť zdrojom ďalších nedorozumení.
Čo sa týka iného teoretického vysvetlenia účinnosti
konštelácií, panuje mienka, že účastníci konštelácií reagujú na to, ako ich po
miestnosti rozostaví sám zadávateľ, že toto rozostavenie v nich vyvolá
určité telesné pocity a vnemy, ktoré následne verbalizujú. Zadávateľ potom
účastníkov podvedome rozostavil tak, aby jeho problém mohol byť otvorene rozohraný.
Ide tu o naladenie sa na pole osobného nevedomia zadávateľa pomocou
telesných pocitov.
Nemecký psychoterapeut prof. Franz Ruppert (1957),
nasledovník Hellingera, vysvetľuje dopad konštelácií na účastníkov pomocou
teórie zrkadlových neurónov profesora psychoneuroimunológie Joachima Bauera
(1951) - ide o aktiváciu určitého typu neurónov, ak pozorujeme činnosť
iných ľudí.4 Vzájomné zrkadlenie sa však preukázalo vo výskumoch
najmä u osôb emocionálne blízkych (matka - dieťa, partneri), zatiaľ čo na
rodinných konšteláciách sa schádzajú často ľudia, ktorí sa osobne nepoznajú
a mnohokrát v rámci konštelácií ani neexistuje prípravná fáza, ktorá
by ich emočné nastavenie nejakým spôsobom synchronizovala, ako napríklad
spoločná meditácia s určitým zameraním, duchovné cvičenie a pod.
Ďalšia teória počíta s tým, že nech už sa účastníci
konštelácií dokážu naladiť priamo na nevedomé osobné či kolektívne pole, alebo
či vycítia v rámci rozostavenia sa v konštelácii čokoľvek
prostredníctvom svojho tela, nejde tu o rozhodujúci vplyv. Rozhodujúci
vplyv vzniká tým, že zadávateľ vidí, respektíve prežíva rozohranú tému svojho
rodinného systému, či už je alebo nie je úplne zhodná s realitou. Tento
obraz, univerzálny príbeh a citový zážitok má rozhodujúci spätný dosah na
psychické procesy odohrávajúce sa v jeho nevedomí. Naštartujú sa
v ňom vnútorné procesy vedúce k zmene. Zadávateľ začína väčšmi
premýšľať o svojich ťažkostiach, prehodnocuje postoje a podniká
kroky, ktoré vedú k zmenám vo vzťahoch. Táto teória sa javí ako najpravdepodobnejšia.
Bílý uvádza, že zážitok v rodinných konšteláciách sa
podobá prehrávaniu antických tragédií a univerzálnych mýtov v nich
obsiahnutých v starovekom antickom divadle. Rozdiel medzi antickou
tragédiou a rodinnými konšteláciami spočíva predovšetkým v tom, že v konšteláciách
začíname s individuálnou, v podvedomí klienta skrytou drámou (t. j.
zákazkou klienta). Táto dráma sa v priebehu konštelácie rozohrá
a vyvolá rezonanciu ostatných účastníkov s archetypálnou časťou
individuálnej zákazky. V antickej dráme sa naopak vždy začínalo
s archetypálnym príbehom, ktorý sa následne dotkol duší divákov.5
Využitie metódy v ČR
Postavenie metódy rodinných konštelácií je v Českej
republike na okraji záujmu odbornej verejnosti. Iba málopočetná menšina
odborníkov má skúsenosť s touto metódou, s jej funkčnosťou
a pracuje s ňou. Popri tom však existuje početná skupina tých, ktorí
sa s metódou stretli a nemajú k nej dôveru, pravdepodobne aj
z dôvodov práce nekvalifikovaných terapeutov a nekvalitnej dostupnej
preloženej literatúry.
Metóda rodinných konštelácií sa v minulosti
praktizovala v niekoľkých uznávaných inštitúciách v rámci práce
s klientmi, konkrétne v Psychiatrickom centre Praha,
v Psychiatrickej liečebni Bohnice, v Kroměříži či v Poradni pre
rodinu, manželstvo a medziľudské vzťahy v Prahe 9.6 V rámci ČR prebiehajú prvé výskumné overenia tejto metódy, ale ide len
o ojedinelé štúdie. Veronika Špicarová sa na Katedre psychológie
Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci venovala
kvalitatívnemu výskumu obsahujúcemu problematiku dosahu použitia metódy
rodinných konštelácií u klientov liečiacich sa v dennom stacionári
Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Hradci Králové.7 Ako zistila, klienti počas rodinných konštelácií vnímali pocity úzkosti,
strachu, bolesti, mali triašku a plakali. Zmenu po konšteláciách
zaznamenali v porozumení svojim problémom, vzťahom v rodine,
uvedomení si svojho ochorenia, získaní náhľadu, zvýšení sebavedomia.
Konštelácie klienti denného stacionára hodnotili veľmi kladne. V osobnom
živote sa vplyv tejto metódy prejavil asi u polovice z nich. Ostatní
vypovedali o kolísaní psychického a zdravotného stavu či o jeho
zhoršení.
Špicarová overovala zmeny v psychike klientov pomocou
psychometrických dotazníkov predkladaných v priebehu použitia metódy
rodinných konštelácií a po jej skončení. V priebehu liečby
v dennom stacionári a tri mesiace po jej skončení nebol zaznamenaný
významný rozdiel v životnej spokojnosti klientov a v depresívnej
symptomatológii. V úzkostnej symptomatológii bolo naopak zistené
zlepšenie. Subjektívne vnímaný účinok rodinných konštelácií bol u klientov
zrejmý na konci liečby v dennom stacionári, tri mesiace po jej skončení už
vnímala účinok konštelácií asi len polovica z nich. K záverom výskumu
je nutné doplniť, že v stacionári vykonávajú rodinné konštelácie skúsení
psychiatri a psychológovia.
Témy, ktoré sa v rámci konštelácií v tomto
stacionári preberajú, sa v každom prípade dotýkajú aj presahu ľudskej
existencie, zomrelých v rodine, takže majú aj určitý spirituálny
aspekt. Psychiater Petr Mílek uvádza tieto témy konštelácií: 1. prijatie svojej
choroby, svojho postihnutia a osudu; 2. prijatie seba samého, odštepných častí,
svojej minulosti; 3. prijatie vlastných rodičov, vyrovnanie sa s adopciou,
so súrodencami; 4. vyrovnanie sa so svojím partnerom, nadviazanie vzťahu,
udržanie vzťahu, ukončenie vzťahu; 5. ujasnenie si vlastného postoja
k deťom, prijatie svojej nedokonalosti, súhlas s odchodom detí
z domova; 6. vyrovnanie sa so zomrelými, rozlúčenie sa, vyslovenie
nevysloveného.8
Spirituálny rozmer rodinných konštelácií
Rodinné konštelácie sa dnes praktizujú mnohými rozličnými
spôsobmi a na ich realizáciu nie je nevyhnutné mať terapeutické vzdelanie.
Preto ich realizácia variuje od čisto terapeutického, respektíve koučovacieho
poňatia (riešenie aktuálnych vzťahových problémov v rodine,
v partnerskom vzťahu a i.) po presah smerom
k transcendentnu, k duchovným zážitkom (zážitok smrti
a znovuzrodenia, stretnutie so zomrelými, stretnutie s niečím, čo
človeka presahuje, ako je zážitok vlastného rodu či rodiny, národa, skupiny
a pod.).
Slovo transformácia sa v súvislosti
s konšteláciami skloňuje pomerne často. Malo by v takom prípade ísť
o rituál, ktorý umožní psychickú očistu, odstránenie starých, prežitých
presvedčení, emócií uvoľňujúcich miesto ďalšiemu psychickému vývoju. Rodinné
konštelácie preto pod vedením určitých terapeutov môžu prebiehať ako rituál,
v ktorom sa „v malom konšteluje celý individuálny život alebo
história rodu". Účastníci zažívajú pocit posvätnosti, synchronicity
a duševnej katarzie. U týchto konštelácií sa spravidla vyžaduje
určitá príprava, duševné stíšenie, odjazd na iné miesto a pod. Terapeut
Jan Bílý uvádza, že na to, aby sa konštelácie stali skutočným duchovným
rituálom, je potrebná úplná vedomá pozornosť všetkých účastníkov, úprimný
záujem, ďalej napríklad pomalé, koncentrované pohyby pri rozmiestňovaní sa po
miestnosti počas rituálu. V rámci rodinných konštelácií sa
v niektorých prípadoch začína meditačnými technikami, ktoré zastavujú
vedomie, ako sú koncentrácie na dych, predstava zväčšovania a zmenšovania
telesnej schémy a pod.
Terapeut a konštelár Jan Bílý ďalej uvádza: „Hellinger
vždy zdôrazňoval, že konštelácie je nutné robiť s veľkou pokorou
a z pozície vnútornej prázdnoty. Po prvom kroku sa konštelár stiahne
a vystaví sa pohľadu systému, vydá sa mu na milosť a nemilosť. Ak sa
tento prvý krok zdarí, môže systém všetkým, čo sa na konštelácii zúčastnia,
poodhaliť rúško svojho tajomstva. Len tak smie konštelár urobiť ďalší krok.
Hellinger nazýva tento proces Einsicht, t. j. ‚vhľad‘. Konštelár, klient,
zástupcovia i ostatní účastníci participujú na procese, ktorý možno
prirovnať k mystickému zjaveniu. Pritom nie je predmetom diskusie, či to,
čo sa zjavuje, je podľa našich logických kritérií pravdivé. To, že sa zjavenie
deje, je jeho plne dostačujúcim opodstatnením."9 Vychádza sa tu
z určitého predpokladu, že ak sa zíde skupina ľudí, ktorá voľne,
nepredpojato nastolí určitý problém a otvorene a s pokorou sa nechá
unášať prúdom udalostí, otvára sa zároveň niečomu vyššiemu, pričom sa začínajú
vynárať samoliečebné procesy. Bílý pripúšťa, že v takej chvíli vstupujú do
procesu transcendentálne sily, teda vyššia skutočnosť.
Niektorí veria, že rodinné konštelácie navodzované dnes sú
transformačným dotykom s posvätnom, s niečím vyšším, pričom môže
dôjsť k duševnému očisteniu a zároveň obohateniu nielen zadávateľa
konštelácií, ale i všetkých ďalších účastníkov. Stretnutie ľudí, ktorí sa
na konšteláciách zúčastnia, je potom vlastne určitou formou skupinovej modlitby
(akejsi laickej omše) za blaho zadávateľa konštelácií a jeho rodiny.
V každom prípade sa ale dá predstaviť aj to riziko, že podobne ako je
možné otvoriť sa liečivej vyššej transcendentálnej skutočnosti, takisto je
možné otvoriť sa aj disharmonickým skutočnostiam.
Pohľad konštelára na konšteláciu, respektíve na klienta, je
v mnohom opačný než pohľad vedca, lekára na objekt ich skúmania či
liečenia. Klasická veda a terapia preto tiež konštelácie často odmieta ako
„nevedeckú metódu". Konštelár tu zaujíma postoj blízky fenomenológii, kde
sleduje prebiehajúce javy tak, ako sa vynárajú v jeho vedomí, respektíve
vo vedomí druhých ľudí, pričom sa nesnaží mať celý proces pod vedomou
kontrolou, nesnaží sa predikovať, riadiť, ovládať, hodnotiť. Naopak sa snaží o zaujatie
pozície, keď sa človek otvára niečomu rozsiahlejšiemu než je on sám, keď sa
usiluje načúvať, komunikovať, pochopiť, získať posolstvá, umenšiť seba samého.
Ide o prežitie pocitu vlastnej nepatrnosti voči tomu, čo je väčšie než my.
V procese konania sa teda transformuje nielen klient, ale i sám
sprievodca.
Bílý zdôrazňuje procesuálnosť konštelácií, ich dynamiku: „Je
to neustály pohľad na celý systém, nepretržité skúmanie otázok typu: O čo
tu skutočne ide?, Čo stojí za tým všetkým?, Kto alebo čo tu chýba? alebo Je
nájdené riešenie vskutku optimálne pre všetkých? Tak sa každý, kto sa vystavuje
pôsobeniu konštelácií, neustále vyvíja."10
Pokiaľ sa podarí prepojenie s vyššou, transcendentálnou
skutočnosťou, nastáva zážitok vnútornej harmónie, zladenie všetkých členov
konštelácií. Psychoterapeut a konštelár Jan Bílý opisuje túto skúsenosť
zažívanej duchovnej dimenzie, odovzdanie sa a prijatie
v konšteláciách: „Bez toho, aby účastníci vstupujúci do konštelácií
čokoľvek vedeli o systéme klienta, všetko sa odohrávalo, ako by to bolo
vopred zrežírované. Všetko zapadalo do celku. A nielen to. Ako som zistil
v okamihu, keď som bol vybraný do roly, i výber zástupcov sa zdal byť
riadený akousi neznámou vševediacou silou. V konštelácii som smel ‚hrať‘ tie
postavy, ktoré so mnou mali čo najviac spoločného. Zažil som, čo znamená ono
‚cítenie v zastúpení‘, ako sa tento fenomén odborne nazýva.
V konštelácii som bol ja i zároveň niekto iný - a zažíval som
vlastne cudzie pocity - a pritom bola rola ako stvorená pre moje vlastné
otázky a nevyriešené problémy. Riešenia v konšteláciách tak
prebiehali na niekoľkých úrovniach a pre rôzne osoby zároveň."11
Rituály transformácie nájdeme v mnohých minulých
kultúrach. Môžeme hovoriť o iniciačných a prechodových rituáloch,
ktoré sa týkali ľudského behu života. Čas, v ktorom dotyčný jedinec
rituálom prejde, si tento jedinec neurčoval samostatne, na základe vlastnej
úvahy a rozhodnutia, ale išlo o zákonité časové obdobia vyplývajúce
z rastu, zrenia a starnutia ľudskej bytosti. Konkrétne išlo o prekonanie
etapy detstva a vstupu do dospelosti, ďalej o zásnuby, svadbu, narodenie
dieťaťa a v neposlednom rade o pohreb. Pri týchto rituáloch mohlo ísť
o trvalé odlíšenia ľudského tela od minulej etapy, ako bola obriezka, ale
i o dočasné fyzické odlíšenia ako masky, pomaľovanie tela, užívanie
omamných látok, prechod úzkymi priestormi či zakrytie určitej časti tela,
respektíve celého tela látkou a pod. Africkí Masajovia sú napríklad
v rámci telesného a duševného vývoja rozdelení do niekoľkých vekových
tried, ktoré majú svoje vlastné prechodové rituály - chlapci sú najprv
kandidáti, potom sú dva roky bojovníci novici a až potom sa stávajú
skutočnými bojovníkmi; tými zostanú asi do tridsiatich rokov, keď sa oženia
a stávajú sa dospelými.12
V týchto rituáloch tiež často išlo o kontakt
s posvätnom, teda o nadviazanie kontaktu s vyššími sférami.
V antickej Európe existovali iniciačné rituály vo forme mystérií. Je to
súbor obradov, ktoré jedincov prevádzajú z profánneho sveta do sveta
posvätného, a tým medzi ním a týmto posvätným svetom nadväzujú
definitívne spojenie. Taktiež šamani u pohanských národov a kmeňov
vstupovali do posvätného sveta. Šaman menil svoju osobnosť tak, že vnútorne
prežíval zážitok smrti a znovuzrodenia.13
Rituály rodinných konštelácií sa v našej súčasnosti
líšia v tom, že vznikajú na popud jednotlivca. Ide o jeho
individuálne rozhodnutie (na podklade určitého problému) zmeniť situáciu vo
svojom živote, stretnúť sa s niečím vyšším, otvoriť sa pôsobeniu vyšších
síl a napomôcť prerod vo vlastnej duši. To je však skôr ideálne vykreslený
priebeh rituálu. V reáli na konštelácie prichádzajú i duchovní
hľadači, ktorí jednoducho zo zvedavosti a z povrchného záujmu skúšajú
mnohé spirituálne ladené metódy, vrátane konštelácií, a nie sú si istí,
respektíve nevedia, či vôbec túžia po nejakej forme duševného prerodu.
V Českej republike sa konštelácie stali obľúbenou metódou voľnočasového
spirituálneho rozvoja a komunitného stretávania sa u žien, čo možno
nájsť i na mnohých otvorených internetových fórach.14
Kontraindikácia metódy
Podľa Kláry Malíkovej konštelácie nie sú vhodné pri akútnych
psychických, traumatických a situačných krízach, pri psychotickom
ochorení, pri závislosti od drog - u posledných dvoch uvedených je dobré,
ak príde na seminár zároveň aj ošetrujúci terapeut či iná podobne zodpovedná
osoba. Určitú opatrnosť treba dodržať tiež u osôb
s kardiovaskulárnymi poruchami, v tehotenstve, pri epilepsii či celkovom
oslabení organizmu. Tieto kontraindikácie však na mnohých konšteláciách terapeuti
vôbec vopred nezisťujú.15
Podľa Terezy Kostkovej je negatívnym faktorom konštelácií
riziko, že sa ľudia odnaučia riešiť svoje problémy v každodennom živote.
Je ľahšie vyriešiť problém na konštelácii, než mu reálne čeliť. Rodinné
konštelácie nie sú tiež rozhodne vhodné pre osoby sugestibilné, dôverčivé,
naivné či so závislostnými sklonmi vo vzťahoch. Práve takí ľudia však často
uvedené metódy vyhľadávajú. Preto im môžu nekriticky prepadnúť a majú
tendenciu v nich vidieť obdobu veštby, proroctva, ktoré bude riadiť ich
ďalšie kroky. Zriekajú sa zodpovednosti za svoje konanie a túto
zodpovednosť naopak delegujú na účastníkov konštelácií či na terapeuta.
Problémy neriešia následne v realite, ale spoliehajú sa na to, že sa
všetko vyriešilo už pri konšteláciách.16
Istý účastník konštelácií uvádza: „Pre mňa boli rodinné
konštelácie úchvatný zážitok, ale v živote mi nepomohli. Skôr niečo veľmi
pokazili. Všetci aktéri (v role mojich rodičov, v role mňa atď.)
hovorili to, čo skutočne je. Okrem jedného, toho najdôležitejšieho - roly mojej
ženy. Tá tvrdila, že ma miluje, hoci v tom čase pripravovala rozvod
a presťahovanie aj s mojimi deťmi do cudziny. Vďaka tomu, že som si
myslel, že ma miluje, som na súde netrval na striedavej starostlivosti
a moje deti skončili v cudzine. Konštelárka mi povedala, že vraj ma
moja žena skutočne milovala, ale niekde v podvedomí, a ani o tom
nevedela. Ale načo sú nejaké podvedomé pocity, keď v reáli nemajú vplyv na
nič?"17 Muž sa teda spoliehal na to, že tvrdenie inej účastníčky
počas konštelácií už jeho problém vyriešilo a so svojou manželkou počas
rozvodu o závažných skutočnostiach ďalej nekomunikoval. Vyústenie celej
situácie ho potom úplne zaskočilo vrátane dlhodobých negatívnych dosahov.
Kostková tiež uvádza názor terapeutky I. Justychovej tvrdiacej,
že pri terapii rodinnými konšteláciami sa uvoľní veľké množstvo emócií, ku
ktorému by v klasickej psychoterapii na jednom sedení nedošlo. Je to podľa
nej spôsobené prítomnosťou zástupcov, ktorí často dokážu vyjadriť to, čo klient
sám na vedomej úrovni nedokáže. Skrze rodinné konštelácie má klient možnosť uvedomiť
si pocity, ktoré má ukryté vo svojom podvedomí.18
Kostková ďalej opisuje, že niektorí ľudia majú pri tejto
metóde práve problém s invazívnosťou, keď sa v krátkom čase otvárajú
tabuizované témy. V niektorých konšteláciách dochádza k napätým
konfrontáciám, čo sa môže vnímať ako nepríjemné. Klient potom môže nadobudnúť
pocit, že s ním terapeut manipuluje. Terapeut sa snaží klienta
v rámci procesu nasmerovať tak, aby prijal, kým v rodine je a kam
patrí. To však mnoho klientov nechce akceptovať. Majú zažité svoje vzorce
správania, snažia sa byť napríklad „rodičom" vlastným rodičom. Terapeut im
narúša ich postoje, čo sa im nemusí páčiť. Avšak mal by rešpektovať, ak to
klient odmieta.19 Inak sa ľahko môže stať, že začne uplatňovať práve
takýto mocenský až sektársky prístup, pretože tlačí účastníkov do konania,
ktoré im nie je vlastné, keď vytvára závislosť účastníkov od svojej osoby,
svojho svetonázoru, trvá rigidne na určitom priebehu konštelácií, hodnotí
účastníkov, predvída ich budúcnosť, určuje, čo zažili a pod.
Ako príklad možno uviesť vyjadrenie jednej účastníčky
rodinných konštelácií: „Terapeutka XY (povolaním pedagogička s niekoľkými
nadstavbovými kurzami, ako napríklad Hypnóza podľa Eriksona) vedie konštelácie
učebnicovo a bez citu - asi tak, akoby to robil automat. Nepripúšťa
námietky osôb v konštelácii. Všetko sa snaží riešiť tým, že stavia
konšteláciu pôvodnej rodiny (predkov). Netvrdím, že to nie je riešenie, ale
nemusí byť vždy účinné. Zvlášť v situáciách, keď súčasní členovia rodiny
spolu nemajú vyriešený vzťah. Lenže terapeutka to vyrieši hrubou silou.
Odmietla som pristúpiť na jej hru a stála som si za svojím (v role)
a odmietla som prijať svojich predkov, jednoducho preto, lebo som to tak
cítila. Terapeutka to však úplne ignoruje."20
Počas konštelácií sa často môže prihodiť, že aktér zastaví
priebeh rituálu, pretože ho emočne zahlcuje, znepokojuje. Mnoho účastníkov sa
sťažuje, že im po konšteláciách bolo zle, cítili fyzickú a psychickú nevoľnosť
a následne ich terapeut nijako neošetril. Z tohto hľadiska možno túto
metódu právom označiť za nešetrnú a invazívnu. Možno ale pozorovať jav,
keď pravidelní účastníci konštelácií určitým spôsobom emočne „otupia" a na
metódu sa adaptujú. Je preto otázkou, aké výhody a nevýhody im podobná
adaptácia prináša.
Záver
Rozvoj techniky, ako sú rodinné konštelácie, súvisí
s dlhotrvajúcim trendom v spoločnosti, s trendom návratu ku
krajine, spoločenstvu, komunite, ku znovuprepojeniu človeka so širšími systémami.
Toto pomerne široko siahajúce hnutie vzniklo aj ako reakcia na nástup
individualizmu, vrátane významného rozšírenia individuálnej psychoterapie
(napríklad v USA), keď sa človek naučil prežívané problémy riešiť na
vnútornej úrovni, ale už nie na vonkajšej.21
Taktiež šlo o reakciu na zosilnenie životného štýlu,
v ktorom človek funguje a prežíva vlastný život ako svojbytná
individualita a ako člen úzkej rodinnej jednotky, no už nie ako člen
komunity, širšej rodiny, miestnej pospolitosti, ako prirodzene politicky
angažovaný človek so záujmom o životné prostredie, priestor okolo seba,
ktorý by aktívne reagoval na vonkajšie problémy. Hovorí sa o chorobe,
toxicite a strate ducha, estetiky krajiny, priestoru a vonkajších
vecí, medzi ktorými sa človek pohybuje, ktoré používa a vytvára,
o chorobe celého blízkeho spoločenstva človeka, prípadne sveta. Rodinné
konštelácie vracajú ohnisko záujmu späť od indivídua k širšiemu
spoločenstvu. Výrazný záujem o metódu, ktorá je inak v mnohom kontroverzná,
ukazuje, že jedincovi dnešných čias do značnej miery chýba prepojenie so
svojimi hlbšími koreňmi, so svojím základom a pravdepodobne tiež hľadá
hlboké, transformujúce zážitky a harmóniu s druhými ľuďmi.
Poznámky:
1 Malíková, K.: Rodinné konstelace Berta
Hellingera jako terapeutická a poradenská metoda. Katedra psychologie
Filozofické fakulty Univerzity Karlovy, Praha 2006, s. 43-45 - https://is.cuni.cz/webapps/zzp/detail/27079
2 Tamže
3 Bílý, J.: Láska, vztahy, konstelace:
Partnerství jako možnost růstu a transformace. Maitrea, Praha 2008
4 Ruppert, F.: Trauma a rodinné konstelace.
Portál, Praha 2014, s. 176
5 Bílý, J.: c. d.
6 Malíková, K.: c. d., s. 6-8
7 Špicarová, V.: Hodnocení rodinných konstelací
klienty Denního stacionáře Psychiatrické kliniky Fakultní nemocnice
v Hradci Králové. Katedra psychologie Filozofické fakulty Univerzity
Palackého, Olomouc 2009 - https://theses.cz/id/afh0b8/64320-866027983.pdf
8 Mílek, P.: Rodinné konstelace v rámci
skupinové Gestaltterapie na oddělení a v denním stacionáři pro
neurotické pacienty. Psychiatrie pro praxi 2/2013, s. 86-88
9 Bílý, J.: Růže pro Plúta: Bohatství, krize
a transformace v konstelacích. Maitrea, Praha 2011
10 Tamže
11 Tamže
12 Gennep van, A.: Přechodové rituály.
Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1997, s. 67-109
13 Tamže
14 Rodinné konstelace (diskusia) - http://diskuse.dama.cz/d.php?d=3871
15 Malíková, K.: c. d., s. 39-40
16 Kostková, T.: Rodinné konstelace a přístup
zaměřený na osobu a jejich současné postavení v ČR. Bakalářská práce.
Katedra filozofie Filozofické fakulty Západočeské univerzity, Plzeň 2015, s.
19-20 - https://dspace5.zcu.cz/bitstream/11025/19146/1/T._Kostkova__BP_2015_obor_Humanistika.pdf
17 Rodinné konstelace (diskusia), c. d.
18 Kostková, T.: c. d., s. 19-20
19 Tamže
20 Rodinné konstelace (diskusia) - http://fora.babinet.cz/viewtopic.php?id=24576
21 Hillman, J., Ventura, M.: Máme za sebou sto
let psychoterapie a svět je čím dál horší. Malvern, Olomouc 2016, s. 11-48