Slovo vodun pochádza z afrického nárečia kmeňa Fon a znamená božstvo alebo ducha, poprípade nadprirodzenú silu. Ak by sme ho chceli presnejšie zadefinovať, môžeme povedať, že predstavuje dynamický, vysoko sofistikovaný filozofický, nábožensko-magický a terapeutický systém, ktorý je silno prepojený so sociálnou a s politickou štruktúrou.1 Čierni otroci toto náboženstvo priniesli všade, kam prišli, no pod vplyvom prostredia prijali do svojho kultu aj prvky iných náboženstiev. O vúdú preto nutne musíme uvažovať ako o synkretickom kulte, ktorý môže mať nielen rôzne názvy, ale i varianty. Vo všeobecnosti však platí, že jednotlivé varianty vúdú sú si navzájom podobné. Na Kube a v Portoriku takto vznikla santería,2 v Južnej Amerike je známa macumba, v Brazílii candomblé a v New Orleans voodoo. Avšak najznámejším zo všetkých kultov, na ktoré sa zameriame taktiež my, je haitské vúdú nazývané aj vodou, respektíve voudou či vaudou. Práve ono vzniklo zmesou afrického náboženstva, pôvodného náboženstva domorodých indiánov a náboženstva európskych osadníkov. Nezriedka sa preto stáva, že v ňom nachádzame i mnohé kresťanské prvky.3

 

Mágia alebo náboženstvo?


Hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá, vúdú obsahuje oba tieto systémy, čím sa stáva z tohto pohľadu úplne výnimočným kultom. Ako je to ale možné, veď mágia a náboženstvo sú vo svojej podstate úplne odlišné? Kým o mágii uvažujeme ako o tej, v ktorej je dominantná sila jednotlivca, autorita a snaha ovládať veci okolo seba, tak náboženstvo naopak požaduje do istej miery zrieknutie sa seba, pokoru a uznanie vyššej autority, božstva, od ktorého je jednotlivec závislý. Vo vúdú sa však obidva prvky spájajú. Jeho prívrženec môže uznávať a uctievať božstvá, môže sa s nimi rozprávať a praktizovať kult, no zároveň môže byť aj mocným mágom schopným ovplyvniť vlastný osud podľa toho, ako to potrebuje. Vúdú sa preto môže považovať za náboženský systém so silnými magickými prvkami.

Samozrejme, jednotlivci môžu oba tieto systémy od seba odčleniť a vyzdvihnúť do popredia len ten aspekt, ktorý im vyhovuje. Niektorí jeho vyznávači sa väčšmi zameriavajú na náboženskú stránku, v ktorej sa cítia istejšie. Nechávajú sa viesť božstvom, viera je pre nich veľmi dôležitá a svoj osud vkladajú do rúk bohov. Na druhej strane zase stoja tí, ktorí v prevažnej miere využívajú magický aspekt vúdú; vnímajú ho síce ako životnú cestu, avšak božstvá zväčša chápu iba ako sprievodcov a radcov a opraty svojho osudu si držia v rukách sami. Treba však hneď na úvod podotknúť, že ak sa niekto zameria len na magické prvky, vystavuje sa väčšiemu riziku a zabraňuje tak svojmu duchovnému rastu.

Vúdú ako náboženský systém má rozsiahlu kozmológiu zaoberajúcu sa povahou a stvorením sveta a poslaním človeka v ňom. Hoci obsahuje i morálne prvky, je nutné zdôrazniť, že morálka pôvodne afrických a neskôr i haitských božstiev nemusí zodpovedať morálke, ako ju chápe naša západná spoločnosť. Hoci sme hovorili o tom, že vúdú má dva aspekty, a to náboženský a magický, náboženský systém je z nich dôležitejší a tak k tomu treba aj pristupovať. V praxi to znamená, že veriaci, ktorí prichádzajú do kontaktu s božstvami, by ich mali v prvom rade prijímať a nie ich ovládať. Podstatou náboženstva je kontakt s božstvom a život v takomto vzájomnom súlade. Nie vždy je to však jednoduché, pretože božstvá vúdú (o ktorých si povieme neskôr) majú ambivalentný charakter, teda majú pozitívne, ale súčasne i negatívne vlastnosti.4

Vúdú však obsahuje i mnohé magické prvky a techniky. Niektoré pochádzajú z Afriky a praktizujú sa až podnes, iné prešli svojím vývojom a ďalšie vznikli iba nedávno. Tieto praktiky sa využívali najmä na zmiernenie utrpenia otrokov, ale aj pri pomste. O tom, že vzbudzovali reálny strach, svedčí taktiež haitský trestný zákonník z roku 1810, konkrétne šlo o článok 409, ktorý zakazoval praktizovať túto relígiu.

Magické úkony, bez ohľadu na to, kedy vznikli, sa vyznačujú vysokou účinnosťou a silou. Prispieva k tomu každodenný kontakt s božstvami, vstupovanie do posvätného tranzu nezriedka sa končiaceho posadnutím a pravidelné prinášanie obiet, z ktorých božstvá čerpajú silu. Mágia je z pohľadu vyznávačov vúdú darom bohov. Umenie využívať nehmotné sily na vlastný prospech a pritom nikomu neuškodiť, sa v tomto kulte vníma ako požehnanie. Osoba s takýmito schopnosťami sa obyčajne stáva liečiteľom, bokorom (čarodejníkom či presnejšie mágom), alebo hounganom (kňazom), prípadne mambou (kňažkou).5

 

Počiatky vúdú na Haiti


Na začiatku sme uviedli, že vúdú je synkretické náboženstvo. Aby sme však pochopili, ako je možné, že sa zmiešali také rozdielne vplyvy do jedného náboženstva, potrebujeme porozumieť okolnostiam, za akých vzniklo toto náboženstvo. Ako príklad uvedieme zrod haitského vodou súvisiaceho so vznikom tohto karibského štátu.

Predpokladá sa, že prvými obyvateľmi Karibiku boli lovci, ktorí sem prišli zo Severnej Ameriky. S pozostatkami tohto etnika sa mal možnosť zoznámiť ešte Krištof Kolumbus. Archeológovia prevzali jeho označenie pre toto etnikum a volajú ich výrazom ciboney. Pod týmto názvom označujú všetky etniká, ktoré ešte nepoznali keramiku. Neskoršie ich nahradila dominantnejšia populácia - Taínovia. Práve oni pomenovali tento kraj výrazom ayiti (hornatý). Pojem neskôr prevzali aj Afričania a tak sa zrodil názov nového štátu Haiti.

Na čele spoločenstva Taínov stál taíno alebo cacique (kazik).6 Kazikovia sa tešili veľkej autorite a často sa im pripisovali božské atribúty. V čase príchodu Európanov boli pomerne vyspelým národom. Ich náboženstvo, podobne ako viera afrických Jorubov, bolo animistické a totemické. Každý dospelý muž mal na duchovnej rovine svojho strážcu. Duchovia presakovali každú oblasť, takže nebolo možné oddeliť posvätné od profánneho. V praxi sa taínske náboženstvo vyznačovalo uctievaním prírody, zvierat, rastlín, kameňov, ale aj prírodných javov ako búrka či dážď. Veľkú úlohu v ňom zohrávali duchovia predkov, ktorých prostredníctvom sa mohli Taínovia obracať na bohov. Tí počas svojich obradov používali tance, spev a halucinogénne zmesi, aby sa tak uviedli do tranzu. Ich najvýznamnejší obrad sa volal cohoba a zúčastňovala sa na ňom výhradne najvyššia spoločenská elita. Najprv sa na posvätné miesto priniesli obetné dary a potom nasledovalo rituálne očisťovanie. Ako očista sa používal pôst, ale omnoho častejšie sa využívalo zvracanie pomocou drevenej lyžičky vyrobenej špeciálne na tento účel.7

Taínov po čase vytlačili Karibovia. Tí však už boli omnoho výbojnejší a militantnejší. Plienili, zabíjali mužov a ženy brali do otroctva. Avšak život Taínov a Karibov zásadne zmenil rok 1492. Práve tieto etniká sa totiž stali prvými obeťami španielskych kolonizátorov. Novoobjavený ostrov, ktorý obývali, dostal názov Hispaniola. Kolumbus vo svojom denníku označil túto oblasť za veľmi úrodnú a krásnu a jej obyvateľov za mierumilovných bez akéhokoľvek náboženstva. Na ostrove zanechal svojich mužov, aby tu vybudovali pevnosť a vrátil sa späť do Španielska. O rok neskôr, keď opäť priplával k brehom Haiti, našiel ale namiesto pevnosti len rozvaliny a z jeho posádky nikto neprežil. Dodnes sa historici nezhodli na tom, čo bolo príčinou úmrtia celej posádky a zničenia pevnosti.

Prvé kontakty medzi Španielmi a indiánmi postupne vyústili do nepriateľského postoja. Indiáni začali byť zotročovaní, využívaní na ťažkú prácu a nastal aj čulý obchod s indiánskymi otrokmi. V roku 1495 konflikt vyústil indiánskym povstaním, ktoré však bolo kruto potlačené. Nasledujúce roky boli pre kolonistov úrodné, budovali sa nové mestá, pribúdal počet španielskych osadníkov, no zároveň klesala populácia indiánov. Situácia sa pre nich natoľko zhoršila, že v roku 1540 už na ostrove nežil ani jeden domorodý obyvateľ a indiáni začali byť húfne dovážaní z okolitých ostrovov a z pevniny. Tí, ktorí nepodľahli epidémiám a vyvražďovaniu, sa začlenili do španielskej spoločnosti. Miešanci vychádzajúci z nelegitímnych zväzkov medzi belochmi a indiánskymi ženami sa postupom času stali najdynamickejšou a najživotaschopnejšou vrstvou španielskej koloniálnej spoločnosti. Práve oni ďalej sprostredkúvali ďalším generáciám indiánske kultúrne prvky zaniknutého etnika Taínov.

Zlato, kvôli ktorému sem Španieli prišli, sa nevyvážalo do ich krajiny tak, ako si španielska koruna predstavovala, preto sa na karibských ostrovoch rýchlo ujal nový druh podnikania. Španieli si začali uvedomovať, že pôda na ostrove je veľmi úrodná, a preto rozbehli obchod s pestovaním cukrovej trstiny. Už v 16. storočí sa však ukázalo, že indiánski otroci nie sú až takí výkonní, a tak ich postupne nahrádzajú africkí otroci. Výsledkom pochopiteľne bolo ešte väčšie prehlbovanie nedôvery a odporu medzi bielymi kolonizátormi a ostatnými otrokmi.

Od 17. storočia na ostrov prichádzali Francúzi a postupne získavali omnoho väčší vplyv ako Španieli. Oblasť začína okupovať nová prisťahovalecká vlna francúzskych protestantov, takzvaných hugenotov. Pre spory so Španielmi sa ostrov rozdelil na dva tábory. Na jednej strane tu boli stále Španieli, na druhej strane Francúzi, ktorí zabrali značnú časť územia a nazvali ju Saint Domingue (neskoršie štát Haiti). Bohužiaľ, Francúzi odkopírovali inštitút otroctva od Španielov, takže sa ich postavenie nijako nezlepšilo.

Situáciu naopak ešte zhoršil oficiálny dovoz čiernych otrokov, ktorý povolil francúzsky kráľ Ľudovít XIII. Listina zdôrazňovala, že sa tak deje najmä v snahe vyslobodiť africké obyvateľstvo z okov modloslužby a získať ich pre kresťanskú vieru. Počet čiernych otrokov tak prudko vzrástol, no popri nich sa postupne zvyšovala i populácia miešancov (mulatov). Tí mohli získať slobodu a postupne nadobúdali majetok. V roku 1791 už žilo na ostrove až deväťdesiat percent otrokov z celkovej populácie. Najpočetnejšie zastúpenie malo Kongo, Benin, Angola, Ghana a Senegal.

V dobovej literatúre sa často polemizovalo na tému trestov a zlého zaobchádzania s otrokmi. Neľudské zaobchádzanie s nimi opisujú tak cirkevné organizácie, ako aj antiotrokárska propaganda. Bičovanie, odsekávanie končatín, kastrácia, upaľovanie či trest vyhladovaním boli najčastejším nástrojom disciplíny a znakom oddelenia slobodného človeka od otroka. Hoci určité obmedzenia priniesol zákonník Code noir z roku 1685 vyhlásený kráľom Ľudovítom XIV., v praktickej rovine výraznejšie zlepšenie nenastalo. Zákonník medzi iným vyzýval bielych pánov na duchovnú starostlivosť o otrokov a ich christianizáciu.

Práve v tomto čase vznikajú synkretické kulty, ktorým kresťanská vierouka poskytla pevný rámec. Otroci, keďže museli byť pokrstení a museli pravidelne sprevádzať svojich pánov na nedeľné bohoslužby, začali prejavovať veľký záujem o katolícke rituály a ikonografiu, no v žiadnom prípade neprijímali pasívne to, čo im kázali kňazi a misionári. Kombinovali kresťanské rituály a svätých s africkým náboženstvom a ich božstvami, ktoré si so sebou priniesli.8 Svoj kult však nemohli praktizovať kolektívne, pretože tu bolo omnoho viac problémov, než sa zdalo. Najväčším problémom bol odlišný jazyk, ktorým sa rôzne africké kmene dorozumievali. Podobne to bolo aj s rituálnymi predmetmi. Zotročení černosi prichádzali na ostrov doslova nahí a akékoľvek predmety im boli odňaté. Aj z tohto dôvodu si vyrábali vlastné rituálne predmety, ktoré sa však od seba navzájom líšili. Lenže boli aj oblasti, v ktorých sa dokázali otroci spojiť a pri ktorých nepotrebovali spolu komunikovať. Na prvom mieste to bol tanec so sprievodom bubnov, ktorý sa stal i ústredným prvkom rituálov vúdú.9

 

Otrocké povstania


Otrokári robili, čo mohli, aby náboženské tradície a kulty svojich otrokov potlačili. Bol vydaný zákaz zúčastňovať sa na tancoch a to pod trestom krutého zbičovania. Houngani a mamby boli ukrutnými spôsobmi zabíjaní, len aby sa zamedzilo vznikaniu a posilňovaniu kultu otrokov. Kolonizátori sa vúdú báli a ako ukázala história, nie bezdôvodne.

V rokoch 1751 až 1758 viedol povstanie otrokov proti bielym otrokárom jednoruký houngan Makandal. Vzbura si vyžiadala šesťtisíc životov. Makandal okrem toho, že bol kňaz, bol zároveň aj šikovný vojenský stratég a zbehlý v miešaní rôznych bylín. Dokázal veľmi rafinovane namiešať a podať otrokárom rôzne smrtiace jedy, takže títo zomierali pomerne strašnou smrťou po celom ostrove. Makandalu napokon chytili a popravili, no vďaka nemu otroci pocítili nádej, ktorej sa už nikdy nevzdali.

Tridsaťtri rokov po Makandalovej smrti, 14. augusta 1791, vypukla revolúcia, ktorá viedla k vyhláseniu nezávislej republiky Haiti. Na jej čele stál opäť nebojácny houngan Dutty Boukman. Revolúcii predchádzal vúdú rituál, ktorý v Aligátorovom lese vykonal sám Boukman. Keďže sa dodnes považuje za najslávnejší vúdú obrad v histórii,10 stojí za zmienku a bližší pohľad naň.

Podľa povesti sa pred zhromaždenie otrokov postavil Boukman a prehovoril slovami: „Boh, ktorý stvoril slnko a dal nám z výšin svetlo, ktorý rozvlní more a dáva hrmot búrke, dobrý boh všetko počuje skrytý za svojím mrakom a pozoruje nás, vidí všetky skutky belochov. Boh bielych vedie k zločinu, nám však dobro ponecháva. Náš dobrý boh nám prikazuje pomstu. Povedie naše ruky a príde nám na pomoc. Odhoďte obraz bieleho boha, ktorý má smäd po slzách v našich očiach. Počujte hlas slobody, ktorý hovorí v našich srdciach."

Otroci po tejto reči začali jasať a tancovať, v rukách mali dýky a mačety a volali k najtemnejším duchom Afriky, aby prišli a oslobodili ich. Kňažku Cécile Fatimanovú, ktorá spolu s Boukmanom vykonávala hlavný obrad, posadlo ženské božstvo menom Erzulia Danto. Jej oči sčervenali ako krv. Požiadala prítomných, aby jej zviazali vlasy a obe ruky, do ktorých jej vložili nože. Následne sa úplne oddala posadnutiu, oslobodila sa z povrazov a siedmimi ranami zabila čierne prasa, ktoré symbolizovalo slobodu, divokú a neskrotnú duchovnú silu lesa a predkov. Potom začala piť krv prasaťa zmiešanú s rumom a prikázala všetkým zúčastneným, aby aj oni podobne urobili, namočili si prsty do krvi a prisahali, že radšej zomrú, ako keby mali slúžiť bielym pánom. Znovu začali všetci tancovať a spievať: „Sedem bodnutí nožom, sedem bodnutí dýkou. Požičaj mi žľab, aby som mohol vyvrátiť krv. Požičaj mi žľab, aby som mohol vyvrátiť krv. Moja krv prúdi."11 Keď otroci opúšťali Aligátorov les, spievali: „Zaklínam čiernych! Zaklínam bielych! Zaklínam duchov! Zaklínam duchov! Zaklínam ich!"

Samotná revolúcia vypukla 22. augusta 1791. Otroci zabíjali všetkých. Belochov, mulatov, miešancov, slobodných černochov a aj tých, ktorí sa snažili pomáhať utiecť bielym pánom. Hoci Boukmana čoskoro po vypuknutí revolúcie zabili, nikdy neupadol do zabudnutia. Podobne ako Makandal aj on bol prijatý do haitského panteónu vodou.

Do povstania sa zapojili aj iné veľké mocnosti, ako Francúzi, Španieli, Američania (USA) a Angličania. Revolúcia trvala desať rokov a v krajine nastal hlad a chudoba. Aj keď bolo všetko zničené a obchod takmer neexistoval, roku 1804 dosiahli čierni otroci vytúžený cieľ. Bola vyhlásená nezávislosť prvého samostatného černošského štátu nazvaného Haitská republika.12 Samozrejme, týmto vyhlásením sa situácia na Haiti hneď nezlepšila. Nastala vláda nestability, počas ktorej sa vystriedalo veľké množstvo prezidentov a panovníkov.

Po otvorení Panamského prieplavu vpadli v roku 1915 na Haiti v rámci takzvaných banánových vojen americké jednotky. Vzbury proti nim boli krvavo potlačené a v krajine začal rásť kult „vodcu chudoby" Dr. Françoisa Duvaliera (1907 - 1971). Američania opustili ostrov roku 1934 a Haiti sa ocitlo v kríze, v občianskej vojne bolo zabitých dvadsaťtisíc ľudí. Po voľbách v roku 1956 sa Duvalier stal prezidentom. Tento lekár a intelektuál sa hrdil svojou náklonnosťou k africkým tradíciám a k náboženstvu vodou. Šlo pomerne o odvážne prejavy, keďže sa od vyhlásenia Haitskej republiky pozeralo na vodou mimoriadne podozrievavo. Dovtedy totiž bolo toto náboženstvo mnohými prezidentmi a panovníkmi zo strachu zakázané. A práve Duvalier, známy pod prezývkou Papa Doc, si takýmto počínaním získal veľkú popularitu. Napriek tomu, že sa taktiež on ukázal neskôr ako diktátor, zmena nastala v tom, že sa vodou prestalo zakazovať a sám prezident začal používať prvky a symboly niektorých jeho božstiev.

S pribúdajúcim vekom sa však z Duvaliera stal paranoik. Na verejnosti sa takmer vôbec neukazoval bez svojho typického čierneho fraku, okuliarov a klobúka, čo boli symboly Barona Samediho, božstva smrti a cintorína. Na začiatku sa prirovnával k Leninovi a k de Gaullovi a na sklonku svojho života sa prezentoval dokonca ako Ježiš Kristus. Došlo to až tak ďaleko, že školáci museli každé ráno odriekať modlitbu, ktorú neodriekali k bohu, ale k Papa Docovi. Duvalier zomrel v roku 1971 a ľudia si po jeho smrti vydýchli, lebo sa skončila ďalšia diktátorská vláda. Konečne až v roku 1990, po mnohých rokoch nestability, zažilo Haiti skutočné demokratické voľby.13

 

Pôvodné africké náboženstvo vodun


Ako sme už spomenuli, pôvodné náboženstvo Taínov a Karibov malo veľký vplyv na vytvorenie vúdú na Haiti. Avšak podstatne väčší vplyv naň malo pôvodné africké náboženstvo vodun. To priniesli na Haiti najmä kmene Jorubov a Fonov z oblasti Beninu a Nigérie. Benin a Nigéria ale nie sú jediné africké oblasti, v ktorých vodun pôsobilo. Taktiež v krajinách Togo a Ghana poznajú tento náboženský systém, no označujú ho výrazom tron. Vodun, náboženstvo Fonov, a oriša, náboženstvo Jorubov, sa počas histórie navzájom silno ovplyvňovali a premiešavali. Africké, synkretické a tradičné kulty sa vyznačovali spoločnými znakmi, a to najmä tými, ktoré sú známe takisto v haitskom vúdú. Ide o extatický rituál, posadnutie duchmi, pravidelné obetovanie zvierat a odovzdávanie milodarov.

Je dôležité si tiež uvedomiť, že pôvodné náboženstvo vodun je značne antropocentrické, teda existencia božstiev je vo svojej podstate závislá od človeka. V jeho kozmológii vystupuje človek ako základná a najvyššia hodnota, stred vesmíru, pre ktorého bol svet stvorený a všetko sa od neho odvíja. Na počiatku sveta stojí človek, ktorý ovládol nespútané živly, ustanovil ich kult a začal s nimi manipulovať podľa svojej vôle a vo svoj prospech (mágia) a pre prospech spoločnosti (náboženstvo). Avšak i napriek tomu, že stojí v strede celého náboženstva, nepovažuje sa za najvyššieho pána. Posvätná sila vodun ho presahuje a má moc ho trestať za jeho chyby, či odmeňovať za jeho dobro. Aj z tohto dôvodu je nutné „živiť" vodun, pretože je od človeka úplne závislé a bez neho by zaniklo. Božstvá ochraňujú človeka, pomáhajú mu, a ten ich na druhej strane uctieva a slúži ich kultu.

V africkom vodun náboženstve hrá dôležitú úlohu krv, ktorá sa používa na potvrdenie zmluvy a každej výmeny medzi človekom a vodun božstvami. Ďalším dôležitým znakom božstiev vodun, o ktorom sme sa už vyššie zmienili, je antropomorfizmus, čo značí, že božstvám sa prisudzujú ľudské vlastnosti a činy. Aj z tohto dôvodu je morálka týchto božstiev odlišná od morálky napríklad monoteistických náboženstiev. Ako môžeme vidieť, všetky spomenuté prvky sa nachádzajú aj v haitskom vúdú, no evidentnejšie to budeme môcť pozorovať v druhej časti tejto štúdie, v ktorej si bližšie vyobrazíme božstvá tohto náboženstva.14

 

Vúdú ako synkretický systém


Znovu sa vráťme k myšlienke, že vúdú je synkretický systém, v ktorom sú zmiešané rôzne náboženstvá a kulty. Ako sme v úvode uviedli, je zmesou pôvodného indiánskeho náboženstva, afrického náboženstva a kresťanstva. Ako to v praxi môže vyzerať, si človek len ťažko dokáže predstaviť, preto si to uvedieme na názornom príklade, ktorý zaznamenala antropologička Kateřina Mildnerová, ktorá síce neskúmala priamo vúdú, ale príbuzný africký náboženský systém a v jeho rámci tradičné liečiteľstvo v Zambii, v meste Lusaka. Tieto rituály sú súčasťou kultu pôvodného afrického obyvateľstva.

Mildnerová sa v Lusake zoznámila s liečiteľom a lovcom čarodejníc Jozefom Mudendom. Už jeho otec, ktorý sa pokladal za slávneho liečiteľa a lovca čarodejníc, zomrel za zvláštnych okolností, keď bojoval s organizovanou skupinou čarodejníc. V desiatich rokoch Jozef náhle ochorel, trpel častými bolesťami hlavy a nedokázal sa na nič sústrediť. V noci ho zas prenasledovali nočné mory. Matka si vtedy spomenula na svojho zosnulého manžela, pretože aj on mal podobné stavy, keď ho posadol duch jeho predkov. Jozefa preto zobrala do miestneho kresťanského kostola, ktorý bol široko-ďaleko vyhlásený za ten, v ktorom dochádza k bojom s duchmi čarodejníc.

Boj sa viedol prostredníctvom modlitieb, vzývania Ducha Svätého a tradičného liečiteľstva liečivými bylinami. Proroci, ako sa liečitelia tejto cirkvi sami nazývajú, s pomocou Ducha Svätého objasnili, že Jozef je posadnutý duchom leva, ktorého zdedil po svojom otcovi. Tohto ducha Jozefov otec využíval práve pri hľadaní čarodejníc. Jozef preto dostal nové poslanie, a to pokračovať v práci svojho otca. Spočiatku to ignoroval, keďže sa netúžil stať liečiteľom, lenže jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršoval. Duch leva sa mu zjavil vo sne a povedal mu, že buď prijme svoj osud, alebo zomrie. Tiež mu prikázal, že si nesmie vziať viac ako jednu ženu, nesmie konzumovať alkohol a seba i byliny musí udržiavať v rituálnej čistote. V opačnom prípade hrozilo, že sa jeho choroba vráti.

Počas jednej nedeľnej omše v kostole Mutumwa sa duch leva naplno prejavil. Za extatického tanca a spevu kresťanských piesní sa Jozefa zmocnil stav posvätného tranzu. Proroci si uvedomili, že tento duch je natoľko silný, že nebude možné ho vyhnať, a preto zvolili cestu jeho uzmierenia. Vykonali obrad ngoma, ktorého prostredníctvom bol Jozef uvedený do stavu liečiteľa. Od tých čias duch pravidelne Jozefa navštevoval a radil mu, ako má pacientov liečiť, aké byliny má použiť a kde v buši ich má hľadať.

Po nejakom čase začal mať Jozef znovu zdravotné problémy, no tentoraz mali psychický ráz. Začal upadať do neočakávaného smiechu a plaču a ľudia z jeho okolia si začali myslieť, že sa pomiatol. Po dôkladnej prehliadke jedného z prorokov sa usúdilo, že Jozefa v tomto prípade neposadol duch leva, ale duch Mojžiša a duch Jozefa. Ľudia v Zambii totiž veria, že na to, aby sa stal človek liečiteľom, nemusí ho posadnúť len duch predka, ale i duch niektorej biblickej postavy, či inej historickej osobnosti. Duchovia Mojžiša a Jozefa mu podobne ako duch leva vyjavili, že si má vážiť Bibliu ako Božie slovo a prostredníctvom nej má chytať čarodejníkov a pomáhať nevinným. Antropologička Mildnerová však chcela vedieť viac a spýtala sa, ako sa títo duchovia môžu navzájom dopĺňať, keď sú takí rozdielni. Jozef jej na to odvetil, že až takí rozdielni nie sú. Duch predka mu pomáha s diagnostikou choroby a radí, aké byliny sú vhodné na uzdravenie, prichádza k nemu v noci od šiestej večer do šiestej ráno. Duchovia Mojžiša a Jozefa ho zase navštevujú cez deň a pomáhajú mu s hľadaním čarodejníc a ich magických predmetov.

Mildnerová mala aj to šťastie, že videla na vlastné oči, ako takéto liečenie v praxi vyzerá. Liečiteľa Jozefa zavolali, aby vykonal očistenie domu pacientky Anny. Podľa informácií, ktoré mal, do ich domu „zavial zlý vietor", ktorý jej počaroval, čo sa prejavovalo hnisavým pásovým oparom. Na základe varovania ducha predka bola Anna presvedčená, že chorobu spôsobil čarodejník z ich rodiny a zanechal v dome počarovaný predmet. Práve tento mal za úlohu Jozef vystopovať. Pripravil si špeciálny odvar z bylín a masť, aby sa ochránil od pôsobenia čarodejníka, a vyzval všetkých, aby si v ňom umyli chodidlá i ruky a čelo si potreli špeciálnou masťou. Všetky okná zakryli látkou a keď liečiteľ zapálil liečivé byliny, dym postupne zaplavil všetky miestnosti v dome.

Týmto rituálom malo dôjsť k neutralizácii „zlého vetra", ktorý údajne chorobu spôsobil. Do tmy a ticha sa pustila africká hudba tvorená pravidelným rytmom gitary a bubnov. Jozef celý čas držal v rukách Bibliu a postupne sa uvádzal do tranzu. Po chvíli vyzeral, akoby ním prechádzal elektrický prúd. Duch „Mojžiša" sa naplno prejavil. Liečiteľ sa striedavo vrhal na podlahu a vzápätí zas vyskakoval do vzduchu. Jeho modlitby vystriedali zvuky divého zvieraťa hľadajúceho svoju korisť. Prevracal nábytok, veci rozhadzoval po celom dome. Za ním zostávala iba spúšť. Jozef kľačal na štyroch a ovoniaval priestor okolo seba. Náhle zareval, odtiahol koberec a začal hrabať do zeme. Znenazdajky utíchol, vyskočil a v geste akoby niekoho škrtil. Zo všetkých síl zápasil s neviditeľným netvorom. Boj bol natoľko dramatický, že mu prišli na pomoc tiež ostatní mužovia. Obstúpili ho a okolo neho vytvorili kruh. Na konci boja Jozef chytil imaginárne monštrum a hodil ho do misy s odvarom z bylín. Potom sa celý vysilený zosunul na zem. Muži ho chytili a položili na posteľ.

Pod vplyvom biblického ducha „Jozefa" začal liečiteľ vydávať ďalšie pokyny. Závesy sa mali odtiahnuť, mala byť prinesená voda s bylinami, kde ležal utopený magický had, mali priniesť žiletku a to všetko museli rozprestrieť pred neho. Celá rodina sa do kruhu zhromaždila okolo neho. Jozef Mudenda s igelitovými vreckami na rukách začal niečo loviť v miske. Na prekvapenie všetkých prítomných vytiahol malý čierny predmet. Išlo o magicky očarovanú vec, ktorá škodila všetkým v dome. Žiletkou predmet rozrezal a vytiahol odtiaľ ďalšie žiletky, ihly, malý roh, kúsok mäsa a byliny obalené zrazenou krvou. Mäso, ktoré našiel, podľa jeho vysvetlenia patrilo Anne a ostrú bolesť jej spôsobovali nájdené ihly. Následne na to posypal nájdené veci bylinami, vyniesol ich za dom a tam ich zapálil. Popol zahrabal do zeme a káravým hlasom sa vyhrážal čarodejníkovi.15

Mildnerová robila aj iný výskum pôvodného náboženstva vodun v Benine a aj tu si všimla výrazný synkretizmus súčasného náboženstva v tejto krajine. Uvedomila si, že v praxi obyčajným ľuďom vôbec nerobí žiadny problém zmiešavať rôzne kultúry do jedného celku. Jeden z jej respondentov napríklad povedal: „Boh je jeden, Boh znamená Mawu, vedia to kresťania, moslimovia aj prívrženci vodun. Môj otec pochádza zo severu a je moslim, matka zase z juhu a je veriaca kresťanka. Môj bratranec žije v susednej obci a je známy bokonon (veštec). Ja verím v Alaha aj v Ježiša Krista, nevidím v tom žiadny problém." Iná respondentka, ktorá pravidelne navštevuje jednu z miestnych cirkví - Cirkev nebeského kresťanstva - hovorí, že v dôležitých okamihoch svojho života neváha a obracia sa na náboženstvo svojich predkov. „Je neomylné a to nemôže nikto spochybniť," dodáva a pokračuje: „Bolo tu pred kresťanstvom aj pred islamom a bude tu aj po nich."16

Pre nás Európanov je takmer nepochopiteľné takéto uvažovanie a synkretizmus tohto druhu je maximálne neprijateľný. Je však potrebné si uvedomiť, že naše vnímanie náboženstva sa v mnohom veľmi odlišuje od toho, ako ho vnímajú v afrických kultúrach. Kým u nás prevláda racionálna stránka v náboženstve, v afrických krajinách sa naopak kladie väčší dôraz na jeho magickú a rituálnu podobu.

 

Záver


V prvej časti tejto dvojdielnej štúdie sme si predstavili vúdú ako synkretické náboženstvo, ktoré do seba pojalo mnoho magických prvkov pochádzajúcich z pôvodných afrických či karibských kultúr. Vykreslili sme historickú situáciu vzniku Haitskej republiky, aby sme pochopili, prečo vôbec k takémuto synkretizmu došlo. Hoci sa nevedie medzináboženský dialóg medzi kresťanstvom a skupinami, ktoré sú prívržencami tohto náboženstva, nemožno povedať, že by isté jeho formy neprebiehali na lokálnej úrovni. V Benine je snaha o interkultúrne dialógy medzi monoteistickými náboženstvami a náboženstvom vodun, avšak v zásade tieto aktivity vychádzajú zo strany prívržencov afrického náboženstva a nie zo strany kresťanských cirkví. Mildnerová uvádza, že dôvod, prečo sa kresťanstvo a vodun v minulosti väčšmi nezblížili, môže mať korene v silnom christianizačnom dôraze najmä zo strany misionárov v 19. storočí. Tí sa nesnažili o dialóg, ale chceli vodun démonizovať a úplne ho z Afriky odstrániť.17

Avšak na druhej strane je nutné podotknúť, že toto náboženstvo skutočne predstavuje aj istú hrozbu. Kým v kresťanstve je ústredným posolstvom posolstvo lásky a má presne stanovenú morálku, vúdú náboženstvo je diametrálne odlišné. Aj keď sa nedá povedať, že nabáda k nenávisti a netolerancii, predsa len obsahuje magické praktiky, ktorými sa môže pokúsiť i o negatívne činy voči iným ľuďom. Podobne aj morálka, ako ju vnímame my, je vo vúdú úplne odlišná, čo bude zreteľnejšie v nasledujúcej časti, v ktorej si predstavíme obrady, symboly a božstvá tohto kontroverzného náboženstva.

 

Poznámky:

 
1 Mildnerová, K.: Pití fetišů. Malvern, Olomouc 2012, s. 26

2 Slovo santería je termín, ktorým sú označené jorubovské náboženské prvky zmiešané s katolíckou vieroukou. - Llorensová, I.: Santería - kompletní obraz této náboženské praktiky. Volvox Globator, Praha 2010, s. 55

3 V súčasnosti sa do vúdú začleňujú aj systémy, ako napríklad praktiky slobodomurárstva, myšlienky martinizmu (francúzska katolícka mysticko-magická tradícia, ktorá vznikla v 18. storočí) či myšlienky mága Eliphasa Léviho. - Filan, K.: Haitské voodoo. Fontána, Olomouc 2008, s. 9

4 Šulcová, V.: Vúdú. Vodnář, Praha 2013, s. 22-25

5 Tamže, s. 25-28

6 Kazikovia sa považovali za hlavných náčelníkov celého kmeňa. Pod nimi boli oblastní náčelníci, takzvaní nitainos. Inou významnou skupinou boli behikovia, teda kňazi, šamani a liečitelia. Až potom nasledovali obyčajní ľudia.

7 Šulcová, V.: c. d., s. 102-107

8 Keď hovoríme o synkretizme vo vúdú, je potrebné si uvedomiť, že ten bol čiastočne prirodzenou súčasťou vzniku tohto systému, čiastočne nutnou záležitosťou a čiastočne plánovanou stratégiou afrických otrokov. - Llorensová, I.: c. d., s. 63

9 Křížová, M.: Haiti. Stručná historie států. Libri, Praha 2009, s. 7-35

10 Filan, K.: c. d., s. 30

11 Posadnutie človeka božstvom Erzulie Danto sa obvykle prejavuje zvracaním krvi, ktorá je v haitskom vodou chápaná nie ako znak slabosti, ale ako znak sily. Toto presvedčenie vychádza z historických okolností. V očiach otrokov totiž nebola natoľko cenená nezraniteľnosť, ako schopnosť trpieť, byť zranený, krvácať, ale pritom nezomrieť.

12 Šulcová, V.: c. d., s. 132-135

13 Filan, K.: c. d., s. 34-37

14 Mildnerová, K.: c. d., s. 15-37

15 Mildnerová, K.: Můj soused je čaroděj. Jota, Brno 2011, s. 36-47

16 Mildnerová, K.: Pití fetišů, c. d., s. 22

17 Tamže, s. 21