Slovo vodun pochádza z afrického nárečia kmeňa Fon
a znamená božstvo alebo ducha, poprípade nadprirodzenú silu. Ak by sme ho
chceli presnejšie zadefinovať, môžeme povedať, že predstavuje dynamický, vysoko
sofistikovaný filozofický, nábožensko-magický a terapeutický systém, ktorý
je silno prepojený so sociálnou a s politickou štruktúrou.1 Čierni otroci toto náboženstvo priniesli všade, kam prišli, no pod vplyvom
prostredia prijali do svojho kultu aj prvky iných náboženstiev. O vúdú
preto nutne musíme uvažovať ako o synkretickom kulte, ktorý môže mať
nielen rôzne názvy, ale i varianty. Vo všeobecnosti však platí, že
jednotlivé varianty vúdú sú si navzájom podobné. Na Kube a v Portoriku
takto vznikla santería,2 v Južnej Amerike je známa macumba,
v Brazílii candomblé a v New Orleans voodoo. Avšak najznámejším
zo všetkých kultov, na ktoré sa zameriame taktiež my, je haitské vúdú nazývané
aj vodou, respektíve voudou či vaudou. Práve ono vzniklo zmesou afrického
náboženstva, pôvodného náboženstva domorodých indiánov a náboženstva
európskych osadníkov. Nezriedka sa preto stáva, že v ňom nachádzame
i mnohé kresťanské prvky.3
Mágia alebo náboženstvo?
Hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá, vúdú obsahuje oba tieto
systémy, čím sa stáva z tohto pohľadu úplne výnimočným kultom. Ako je to
ale možné, veď mágia a náboženstvo sú vo svojej podstate úplne odlišné? Kým
o mágii uvažujeme ako o tej, v ktorej je dominantná sila
jednotlivca, autorita a snaha ovládať veci okolo seba, tak náboženstvo naopak
požaduje do istej miery zrieknutie sa seba, pokoru a uznanie vyššej
autority, božstva, od ktorého je jednotlivec závislý. Vo vúdú sa však obidva
prvky spájajú. Jeho prívrženec môže uznávať a uctievať božstvá, môže sa
s nimi rozprávať a praktizovať kult, no zároveň môže byť aj mocným
mágom schopným ovplyvniť vlastný osud podľa toho, ako to potrebuje. Vúdú sa preto
môže považovať za náboženský systém so silnými magickými prvkami.
Samozrejme, jednotlivci môžu oba tieto systémy od seba
odčleniť a vyzdvihnúť do popredia len ten aspekt, ktorý im vyhovuje.
Niektorí jeho vyznávači sa väčšmi zameriavajú na náboženskú stránku,
v ktorej sa cítia istejšie. Nechávajú sa viesť božstvom, viera je pre nich
veľmi dôležitá a svoj osud vkladajú do rúk bohov. Na druhej strane zase stoja
tí, ktorí v prevažnej miere využívajú magický aspekt vúdú; vnímajú ho síce
ako životnú cestu, avšak božstvá zväčša chápu iba ako sprievodcov a radcov
a opraty svojho osudu si držia v rukách sami. Treba však hneď na úvod
podotknúť, že ak sa niekto zameria len na magické prvky, vystavuje sa väčšiemu
riziku a zabraňuje tak svojmu duchovnému rastu.
Vúdú ako náboženský systém má rozsiahlu kozmológiu
zaoberajúcu sa povahou a stvorením sveta a poslaním človeka
v ňom. Hoci obsahuje i morálne prvky, je nutné zdôrazniť, že morálka
pôvodne afrických a neskôr i haitských božstiev nemusí zodpovedať
morálke, ako ju chápe naša západná spoločnosť. Hoci sme hovorili o tom, že
vúdú má dva aspekty, a to náboženský a magický, náboženský systém je
z nich dôležitejší a tak k tomu treba aj pristupovať.
V praxi to znamená, že veriaci, ktorí prichádzajú do kontaktu
s božstvami, by ich mali v prvom rade prijímať a nie ich
ovládať. Podstatou náboženstva je kontakt s božstvom a život
v takomto vzájomnom súlade. Nie vždy je to však jednoduché, pretože
božstvá vúdú (o ktorých si povieme neskôr) majú ambivalentný charakter,
teda majú pozitívne, ale súčasne i negatívne vlastnosti.4
Vúdú však obsahuje i mnohé magické prvky
a techniky. Niektoré pochádzajú z Afriky a praktizujú sa až
podnes, iné prešli svojím vývojom a ďalšie vznikli iba nedávno. Tieto praktiky
sa využívali najmä na zmiernenie utrpenia otrokov, ale aj pri pomste.
O tom, že vzbudzovali reálny strach, svedčí taktiež haitský trestný
zákonník z roku 1810, konkrétne šlo o článok 409, ktorý zakazoval
praktizovať túto relígiu.
Magické úkony, bez ohľadu na to, kedy vznikli, sa vyznačujú
vysokou účinnosťou a silou. Prispieva k tomu každodenný kontakt
s božstvami, vstupovanie do posvätného tranzu nezriedka sa končiaceho
posadnutím a pravidelné prinášanie obiet, z ktorých božstvá čerpajú
silu. Mágia je z pohľadu vyznávačov vúdú darom bohov. Umenie využívať
nehmotné sily na vlastný prospech a pritom nikomu neuškodiť, sa
v tomto kulte vníma ako požehnanie. Osoba s takýmito schopnosťami sa
obyčajne stáva liečiteľom, bokorom (čarodejníkom či presnejšie mágom), alebo
hounganom (kňazom), prípadne mambou (kňažkou).5
Počiatky vúdú na Haiti
Na začiatku sme uviedli, že vúdú je synkretické náboženstvo.
Aby sme však pochopili, ako je možné, že sa zmiešali také rozdielne vplyvy do
jedného náboženstva, potrebujeme porozumieť okolnostiam, za akých vzniklo toto
náboženstvo. Ako príklad uvedieme zrod haitského vodou súvisiaceho so vznikom
tohto karibského štátu.
Predpokladá sa, že prvými obyvateľmi Karibiku boli lovci,
ktorí sem prišli zo Severnej Ameriky. S pozostatkami tohto etnika sa mal
možnosť zoznámiť ešte Krištof Kolumbus. Archeológovia prevzali jeho označenie
pre toto etnikum a volajú ich výrazom ciboney. Pod týmto názvom označujú
všetky etniká, ktoré ešte nepoznali keramiku. Neskoršie ich nahradila
dominantnejšia populácia - Taínovia. Práve oni pomenovali tento kraj výrazom
ayiti (hornatý). Pojem neskôr prevzali aj Afričania a tak sa zrodil názov
nového štátu Haiti.
Na čele spoločenstva Taínov stál taíno alebo cacique
(kazik).6 Kazikovia sa tešili veľkej autorite a často sa im
pripisovali božské atribúty. V čase príchodu Európanov boli pomerne
vyspelým národom. Ich náboženstvo, podobne ako viera afrických Jorubov, bolo
animistické a totemické. Každý dospelý muž mal na duchovnej rovine svojho
strážcu. Duchovia presakovali každú oblasť, takže nebolo možné oddeliť posvätné
od profánneho. V praxi sa taínske náboženstvo vyznačovalo uctievaním
prírody, zvierat, rastlín, kameňov, ale aj prírodných javov ako búrka či dážď.
Veľkú úlohu v ňom zohrávali duchovia predkov, ktorých prostredníctvom sa
mohli Taínovia obracať na bohov. Tí počas svojich obradov používali tance, spev
a halucinogénne zmesi, aby sa tak uviedli do tranzu. Ich najvýznamnejší
obrad sa volal cohoba a zúčastňovala sa na ňom výhradne najvyššia
spoločenská elita. Najprv sa na posvätné miesto priniesli obetné dary
a potom nasledovalo rituálne očisťovanie. Ako očista sa používal pôst, ale
omnoho častejšie sa využívalo zvracanie pomocou drevenej lyžičky vyrobenej
špeciálne na tento účel.7
Taínov po čase vytlačili Karibovia. Tí však už boli omnoho
výbojnejší a militantnejší. Plienili, zabíjali mužov a ženy brali do
otroctva. Avšak život Taínov a Karibov zásadne zmenil rok 1492. Práve
tieto etniká sa totiž stali prvými obeťami španielskych kolonizátorov.
Novoobjavený ostrov, ktorý obývali, dostal názov Hispaniola. Kolumbus vo svojom
denníku označil túto oblasť za veľmi úrodnú a krásnu a jej obyvateľov
za mierumilovných bez akéhokoľvek náboženstva. Na ostrove zanechal svojich
mužov, aby tu vybudovali pevnosť a vrátil sa späť do Španielska.
O rok neskôr, keď opäť priplával k brehom Haiti, našiel ale namiesto
pevnosti len rozvaliny a z jeho posádky nikto neprežil. Dodnes sa
historici nezhodli na tom, čo bolo príčinou úmrtia celej posádky
a zničenia pevnosti.
Prvé kontakty medzi Španielmi a indiánmi postupne vyústili
do nepriateľského postoja. Indiáni začali byť zotročovaní, využívaní na ťažkú
prácu a nastal aj čulý obchod s indiánskymi otrokmi. V roku 1495
konflikt vyústil indiánskym povstaním, ktoré však bolo kruto potlačené.
Nasledujúce roky boli pre kolonistov úrodné, budovali sa nové mestá, pribúdal
počet španielskych osadníkov, no zároveň klesala populácia indiánov. Situácia
sa pre nich natoľko zhoršila, že v roku 1540 už na ostrove nežil ani jeden
domorodý obyvateľ a indiáni začali byť húfne dovážaní z okolitých
ostrovov a z pevniny. Tí, ktorí nepodľahli epidémiám
a vyvražďovaniu, sa začlenili do španielskej spoločnosti. Miešanci
vychádzajúci z nelegitímnych zväzkov medzi belochmi a indiánskymi
ženami sa postupom času stali najdynamickejšou a najživotaschopnejšou
vrstvou španielskej koloniálnej spoločnosti. Práve oni ďalej sprostredkúvali
ďalším generáciám indiánske kultúrne prvky zaniknutého etnika Taínov.
Zlato, kvôli ktorému sem Španieli prišli, sa nevyvážalo do
ich krajiny tak, ako si španielska koruna predstavovala, preto sa na karibských
ostrovoch rýchlo ujal nový druh podnikania. Španieli si začali uvedomovať, že
pôda na ostrove je veľmi úrodná, a preto rozbehli obchod s pestovaním
cukrovej trstiny. Už v 16. storočí sa však ukázalo, že indiánski otroci
nie sú až takí výkonní, a tak ich postupne nahrádzajú africkí otroci.
Výsledkom pochopiteľne bolo ešte väčšie prehlbovanie nedôvery a odporu
medzi bielymi kolonizátormi a ostatnými otrokmi.
Od 17. storočia na ostrov prichádzali Francúzi
a postupne získavali omnoho väčší vplyv ako Španieli. Oblasť začína
okupovať nová prisťahovalecká vlna francúzskych protestantov, takzvaných
hugenotov. Pre spory so Španielmi sa ostrov rozdelil na dva tábory. Na jednej
strane tu boli stále Španieli, na druhej strane Francúzi, ktorí zabrali značnú
časť územia a nazvali ju Saint Domingue (neskoršie štát Haiti). Bohužiaľ,
Francúzi odkopírovali inštitút otroctva od Španielov, takže sa ich postavenie
nijako nezlepšilo.
Situáciu naopak ešte zhoršil oficiálny dovoz čiernych otrokov,
ktorý povolil francúzsky kráľ Ľudovít XIII. Listina zdôrazňovala, že sa tak
deje najmä v snahe vyslobodiť africké obyvateľstvo z okov modloslužby
a získať ich pre kresťanskú vieru. Počet čiernych otrokov tak prudko
vzrástol, no popri nich sa postupne zvyšovala i populácia miešancov
(mulatov). Tí mohli získať slobodu a postupne nadobúdali majetok.
V roku 1791 už žilo na ostrove až deväťdesiat percent otrokov
z celkovej populácie. Najpočetnejšie zastúpenie malo Kongo, Benin, Angola,
Ghana a Senegal.
V dobovej literatúre sa často polemizovalo na tému
trestov a zlého zaobchádzania s otrokmi. Neľudské zaobchádzanie
s nimi opisujú tak cirkevné organizácie, ako aj antiotrokárska
propaganda. Bičovanie, odsekávanie končatín, kastrácia, upaľovanie či trest vyhladovaním
boli najčastejším nástrojom disciplíny a znakom oddelenia slobodného človeka od
otroka. Hoci určité obmedzenia priniesol zákonník Code noir z roku 1685
vyhlásený kráľom Ľudovítom XIV., v praktickej rovine výraznejšie zlepšenie
nenastalo. Zákonník medzi iným vyzýval bielych pánov na duchovnú starostlivosť
o otrokov a ich christianizáciu.
Práve v tomto čase vznikajú synkretické kulty, ktorým
kresťanská vierouka poskytla pevný rámec. Otroci, keďže museli byť pokrstení
a museli pravidelne sprevádzať svojich pánov na nedeľné bohoslužby, začali
prejavovať veľký záujem o katolícke rituály a ikonografiu, no
v žiadnom prípade neprijímali pasívne to, čo im kázali kňazi
a misionári. Kombinovali kresťanské rituály a svätých s africkým
náboženstvom a ich božstvami, ktoré si so sebou priniesli.8 Svoj kult však nemohli praktizovať kolektívne, pretože tu bolo omnoho viac
problémov, než sa zdalo. Najväčším problémom bol odlišný jazyk, ktorým sa rôzne
africké kmene dorozumievali. Podobne to bolo aj s rituálnymi predmetmi.
Zotročení černosi prichádzali na ostrov doslova nahí a akékoľvek predmety
im boli odňaté. Aj z tohto dôvodu si vyrábali vlastné rituálne predmety,
ktoré sa však od seba navzájom líšili. Lenže boli aj oblasti, v ktorých sa
dokázali otroci spojiť a pri ktorých nepotrebovali spolu komunikovať. Na
prvom mieste to bol tanec so sprievodom bubnov, ktorý sa stal i ústredným
prvkom rituálov vúdú.9
Otrocké povstania
Otrokári robili, čo mohli, aby náboženské tradície
a kulty svojich otrokov potlačili. Bol vydaný zákaz zúčastňovať sa na
tancoch a to pod trestom krutého zbičovania. Houngani a mamby boli
ukrutnými spôsobmi zabíjaní, len aby sa zamedzilo vznikaniu a posilňovaniu
kultu otrokov. Kolonizátori sa vúdú báli a ako ukázala história, nie
bezdôvodne.
V rokoch 1751 až 1758 viedol povstanie otrokov proti
bielym otrokárom jednoruký houngan Makandal. Vzbura si vyžiadala šesťtisíc
životov. Makandal okrem toho, že bol kňaz, bol zároveň aj šikovný vojenský
stratég a zbehlý v miešaní rôznych bylín. Dokázal veľmi rafinovane
namiešať a podať otrokárom rôzne smrtiace jedy, takže títo zomierali
pomerne strašnou smrťou po celom ostrove. Makandalu napokon chytili a popravili,
no vďaka nemu otroci pocítili nádej, ktorej sa už nikdy nevzdali.
Tridsaťtri rokov po Makandalovej smrti, 14. augusta 1791,
vypukla revolúcia, ktorá viedla k vyhláseniu nezávislej republiky Haiti.
Na jej čele stál opäť nebojácny houngan Dutty Boukman. Revolúcii predchádzal
vúdú rituál, ktorý v Aligátorovom lese vykonal sám Boukman. Keďže sa
dodnes považuje za najslávnejší vúdú obrad v histórii,10 stojí
za zmienku a bližší pohľad naň.
Podľa povesti sa pred zhromaždenie otrokov postavil Boukman
a prehovoril slovami: „Boh, ktorý stvoril slnko a dal nám
z výšin svetlo, ktorý rozvlní more a dáva hrmot búrke, dobrý boh
všetko počuje skrytý za svojím mrakom a pozoruje nás, vidí všetky skutky
belochov. Boh bielych vedie k zločinu, nám však dobro ponecháva. Náš dobrý
boh nám prikazuje pomstu. Povedie naše ruky a príde nám na pomoc. Odhoďte
obraz bieleho boha, ktorý má smäd po slzách v našich očiach. Počujte hlas
slobody, ktorý hovorí v našich srdciach."
Otroci po tejto reči začali jasať a tancovať,
v rukách mali dýky a mačety a volali k najtemnejším duchom
Afriky, aby prišli a oslobodili ich. Kňažku Cécile Fatimanovú, ktorá spolu
s Boukmanom vykonávala hlavný obrad, posadlo ženské božstvo menom Erzulia
Danto. Jej oči sčervenali ako krv. Požiadala prítomných, aby jej zviazali vlasy
a obe ruky, do ktorých jej vložili nože. Následne sa úplne oddala
posadnutiu, oslobodila sa z povrazov a siedmimi ranami zabila čierne
prasa, ktoré symbolizovalo slobodu, divokú a neskrotnú duchovnú silu lesa
a predkov. Potom začala piť krv prasaťa zmiešanú s rumom
a prikázala všetkým zúčastneným, aby aj oni podobne urobili, namočili si
prsty do krvi a prisahali, že radšej zomrú, ako keby mali slúžiť bielym pánom.
Znovu začali všetci tancovať a spievať: „Sedem bodnutí nožom, sedem bodnutí
dýkou. Požičaj mi žľab, aby som mohol vyvrátiť krv. Požičaj mi žľab, aby som
mohol vyvrátiť krv. Moja krv prúdi."11 Keď otroci opúšťali
Aligátorov les, spievali: „Zaklínam čiernych! Zaklínam bielych! Zaklínam
duchov! Zaklínam duchov! Zaklínam ich!"
Samotná revolúcia vypukla 22. augusta 1791. Otroci zabíjali
všetkých. Belochov, mulatov, miešancov, slobodných černochov a aj tých,
ktorí sa snažili pomáhať utiecť bielym pánom. Hoci Boukmana čoskoro po
vypuknutí revolúcie zabili, nikdy neupadol do zabudnutia. Podobne ako Makandal
aj on bol prijatý do haitského panteónu vodou.
Do povstania sa zapojili aj iné veľké mocnosti, ako
Francúzi, Španieli, Američania (USA) a Angličania. Revolúcia trvala desať
rokov a v krajine nastal hlad a chudoba. Aj keď bolo všetko
zničené a obchod takmer neexistoval, roku 1804 dosiahli čierni otroci
vytúžený cieľ. Bola vyhlásená nezávislosť prvého samostatného černošského štátu
nazvaného Haitská republika.12 Samozrejme, týmto vyhlásením sa
situácia na Haiti hneď nezlepšila. Nastala vláda nestability, počas ktorej sa
vystriedalo veľké množstvo prezidentov a panovníkov.
Po otvorení Panamského prieplavu vpadli v roku 1915 na
Haiti v rámci takzvaných banánových vojen americké jednotky. Vzbury proti
nim boli krvavo potlačené a v krajine začal rásť kult „vodcu chudoby"
Dr. Françoisa Duvaliera (1907 - 1971). Američania opustili ostrov roku 1934 a
Haiti sa ocitlo v kríze, v občianskej vojne bolo zabitých
dvadsaťtisíc ľudí. Po voľbách v roku 1956 sa Duvalier stal prezidentom.
Tento lekár a intelektuál sa hrdil svojou náklonnosťou k africkým
tradíciám a k náboženstvu vodou. Šlo pomerne o odvážne prejavy,
keďže sa od vyhlásenia Haitskej republiky pozeralo na vodou mimoriadne
podozrievavo. Dovtedy totiž bolo toto náboženstvo mnohými prezidentmi
a panovníkmi zo strachu zakázané. A práve Duvalier, známy pod
prezývkou Papa Doc, si takýmto počínaním získal veľkú popularitu. Napriek tomu,
že sa taktiež on ukázal neskôr ako diktátor, zmena nastala v tom, že sa
vodou prestalo zakazovať a sám prezident začal používať prvky a symboly
niektorých jeho božstiev.
S pribúdajúcim vekom sa však z Duvaliera stal
paranoik. Na verejnosti sa takmer vôbec neukazoval bez svojho typického
čierneho fraku, okuliarov a klobúka, čo boli symboly Barona Samediho,
božstva smrti a cintorína. Na začiatku sa prirovnával k Leninovi
a k de Gaullovi a na sklonku svojho života sa prezentoval
dokonca ako Ježiš Kristus. Došlo to až tak ďaleko, že školáci museli každé ráno
odriekať modlitbu, ktorú neodriekali k bohu, ale k Papa Docovi. Duvalier
zomrel v roku 1971 a ľudia si po jeho smrti vydýchli, lebo sa
skončila ďalšia diktátorská vláda. Konečne až v roku 1990, po mnohých
rokoch nestability, zažilo Haiti skutočné demokratické voľby.13
Pôvodné africké náboženstvo vodun
Ako sme už spomenuli, pôvodné náboženstvo Taínov
a Karibov malo veľký vplyv na vytvorenie vúdú na Haiti. Avšak podstatne
väčší vplyv naň malo pôvodné africké náboženstvo vodun. To priniesli na Haiti
najmä kmene Jorubov a Fonov z oblasti Beninu a Nigérie. Benin
a Nigéria ale nie sú jediné africké oblasti, v ktorých vodun
pôsobilo. Taktiež v krajinách Togo a Ghana poznajú tento náboženský
systém, no označujú ho výrazom tron. Vodun, náboženstvo Fonov, a oriša,
náboženstvo Jorubov, sa počas histórie navzájom silno ovplyvňovali
a premiešavali. Africké, synkretické a tradičné kulty sa vyznačovali
spoločnými znakmi, a to najmä tými, ktoré sú známe takisto v haitskom
vúdú. Ide o extatický rituál, posadnutie duchmi, pravidelné obetovanie zvierat
a odovzdávanie milodarov.
Je dôležité si tiež uvedomiť, že pôvodné náboženstvo vodun
je značne antropocentrické, teda existencia božstiev je vo svojej podstate
závislá od človeka. V jeho kozmológii vystupuje človek ako základná
a najvyššia hodnota, stred vesmíru, pre ktorého bol svet stvorený
a všetko sa od neho odvíja. Na počiatku sveta stojí človek, ktorý ovládol
nespútané živly, ustanovil ich kult a začal s nimi manipulovať podľa
svojej vôle a vo svoj prospech (mágia) a pre prospech spoločnosti
(náboženstvo). Avšak i napriek tomu, že stojí v strede celého
náboženstva, nepovažuje sa za najvyššieho pána. Posvätná sila vodun ho
presahuje a má moc ho trestať za jeho chyby, či odmeňovať za jeho dobro.
Aj z tohto dôvodu je nutné „živiť" vodun, pretože je od človeka úplne
závislé a bez neho by zaniklo. Božstvá ochraňujú človeka, pomáhajú mu,
a ten ich na druhej strane uctieva a slúži ich kultu.
V africkom vodun náboženstve hrá dôležitú úlohu krv,
ktorá sa používa na potvrdenie zmluvy a každej výmeny medzi človekom
a vodun božstvami. Ďalším dôležitým znakom božstiev vodun, o ktorom
sme sa už vyššie zmienili, je antropomorfizmus, čo značí, že božstvám sa
prisudzujú ľudské vlastnosti a činy. Aj z tohto dôvodu je morálka
týchto božstiev odlišná od morálky napríklad monoteistických náboženstiev. Ako
môžeme vidieť, všetky spomenuté prvky sa nachádzajú aj v haitskom vúdú, no
evidentnejšie to budeme môcť pozorovať v druhej časti tejto štúdie,
v ktorej si bližšie vyobrazíme božstvá tohto náboženstva.14
Vúdú ako synkretický systém
Znovu sa vráťme k myšlienke, že vúdú je synkretický
systém, v ktorom sú zmiešané rôzne náboženstvá a kulty. Ako sme
v úvode uviedli, je zmesou pôvodného indiánskeho náboženstva, afrického
náboženstva a kresťanstva. Ako to v praxi môže vyzerať, si človek len
ťažko dokáže predstaviť, preto si to uvedieme na názornom príklade, ktorý
zaznamenala antropologička Kateřina Mildnerová, ktorá síce neskúmala priamo
vúdú, ale príbuzný africký náboženský systém a v jeho rámci tradičné
liečiteľstvo v Zambii, v meste Lusaka. Tieto rituály sú súčasťou
kultu pôvodného afrického obyvateľstva.
Mildnerová sa v Lusake zoznámila s liečiteľom
a lovcom čarodejníc Jozefom Mudendom. Už jeho otec, ktorý sa pokladal za
slávneho liečiteľa a lovca čarodejníc, zomrel za zvláštnych okolností, keď
bojoval s organizovanou skupinou čarodejníc. V desiatich rokoch Jozef
náhle ochorel, trpel častými bolesťami hlavy a nedokázal sa na nič
sústrediť. V noci ho zas prenasledovali nočné mory. Matka si vtedy
spomenula na svojho zosnulého manžela, pretože aj on mal podobné stavy, keď ho
posadol duch jeho predkov. Jozefa preto zobrala do miestneho kresťanského
kostola, ktorý bol široko-ďaleko vyhlásený za ten, v ktorom dochádza
k bojom s duchmi čarodejníc.
Boj sa viedol prostredníctvom modlitieb, vzývania Ducha
Svätého a tradičného liečiteľstva liečivými bylinami. Proroci, ako sa
liečitelia tejto cirkvi sami nazývajú, s pomocou Ducha Svätého objasnili,
že Jozef je posadnutý duchom leva, ktorého zdedil po svojom otcovi. Tohto ducha
Jozefov otec využíval práve pri hľadaní čarodejníc. Jozef preto dostal nové
poslanie, a to pokračovať v práci svojho otca. Spočiatku to
ignoroval, keďže sa netúžil stať liečiteľom, lenže jeho zdravotný stav sa
výrazne zhoršoval. Duch leva sa mu zjavil vo sne a povedal mu, že buď
prijme svoj osud, alebo zomrie. Tiež mu prikázal, že si nesmie vziať viac ako
jednu ženu, nesmie konzumovať alkohol a seba i byliny musí udržiavať
v rituálnej čistote. V opačnom prípade hrozilo, že sa jeho choroba
vráti.
Počas jednej nedeľnej omše v kostole Mutumwa sa duch
leva naplno prejavil. Za extatického tanca a spevu kresťanských piesní sa
Jozefa zmocnil stav posvätného tranzu. Proroci si uvedomili, že tento duch je
natoľko silný, že nebude možné ho vyhnať, a preto zvolili cestu jeho
uzmierenia. Vykonali obrad ngoma, ktorého prostredníctvom bol Jozef uvedený do
stavu liečiteľa. Od tých čias duch pravidelne Jozefa navštevoval a radil
mu, ako má pacientov liečiť, aké byliny má použiť a kde v buši ich má
hľadať.
Po nejakom čase začal mať Jozef znovu zdravotné problémy, no
tentoraz mali psychický ráz. Začal upadať do neočakávaného smiechu a plaču
a ľudia z jeho okolia si začali myslieť, že sa pomiatol. Po dôkladnej
prehliadke jedného z prorokov sa usúdilo, že Jozefa v tomto prípade
neposadol duch leva, ale duch Mojžiša a duch Jozefa. Ľudia v Zambii
totiž veria, že na to, aby sa stal človek liečiteľom, nemusí ho posadnúť len
duch predka, ale i duch niektorej biblickej postavy, či inej historickej
osobnosti. Duchovia Mojžiša a Jozefa mu podobne ako duch leva vyjavili, že
si má vážiť Bibliu ako Božie slovo a prostredníctvom nej má chytať
čarodejníkov a pomáhať nevinným. Antropologička Mildnerová však chcela
vedieť viac a spýtala sa, ako sa títo duchovia môžu navzájom dopĺňať, keď
sú takí rozdielni. Jozef jej na to odvetil, že až takí rozdielni nie sú. Duch
predka mu pomáha s diagnostikou choroby a radí, aké byliny sú vhodné
na uzdravenie, prichádza k nemu v noci od šiestej večer do šiestej
ráno. Duchovia Mojžiša a Jozefa ho zase navštevujú cez deň a pomáhajú
mu s hľadaním čarodejníc a ich magických predmetov.
Mildnerová mala aj to šťastie, že videla na vlastné
oči, ako takéto liečenie v praxi vyzerá. Liečiteľa Jozefa zavolali, aby
vykonal očistenie domu pacientky Anny. Podľa informácií, ktoré mal, do ich domu
„zavial zlý vietor", ktorý jej počaroval, čo sa prejavovalo hnisavým pásovým
oparom. Na základe varovania ducha predka bola Anna presvedčená, že chorobu
spôsobil čarodejník z ich rodiny a zanechal v dome počarovaný
predmet. Práve tento mal za úlohu Jozef vystopovať. Pripravil si špeciálny
odvar z bylín a masť, aby sa ochránil od pôsobenia čarodejníka,
a vyzval všetkých, aby si v ňom umyli chodidlá i ruky
a čelo si potreli špeciálnou masťou. Všetky okná zakryli látkou a keď
liečiteľ zapálil liečivé byliny, dym postupne zaplavil všetky miestnosti
v dome.
Týmto rituálom malo dôjsť k neutralizácii „zlého
vetra", ktorý údajne chorobu spôsobil. Do tmy a ticha sa pustila africká
hudba tvorená pravidelným rytmom gitary a bubnov. Jozef celý čas držal
v rukách Bibliu a postupne sa uvádzal do tranzu. Po chvíli vyzeral,
akoby ním prechádzal elektrický prúd. Duch „Mojžiša" sa naplno prejavil.
Liečiteľ sa striedavo vrhal na podlahu a vzápätí zas vyskakoval do
vzduchu. Jeho modlitby vystriedali zvuky divého zvieraťa hľadajúceho svoju
korisť. Prevracal nábytok, veci rozhadzoval po celom dome. Za ním zostávala iba
spúšť. Jozef kľačal na štyroch a ovoniaval priestor okolo seba. Náhle
zareval, odtiahol koberec a začal hrabať do zeme. Znenazdajky utíchol,
vyskočil a v geste akoby niekoho škrtil. Zo všetkých síl zápasil
s neviditeľným netvorom. Boj bol natoľko dramatický, že mu prišli na pomoc
tiež ostatní mužovia. Obstúpili ho a okolo neho vytvorili kruh. Na konci
boja Jozef chytil imaginárne monštrum a hodil ho do misy s odvarom
z bylín. Potom sa celý vysilený zosunul na zem. Muži ho chytili
a položili na posteľ.
Pod vplyvom biblického ducha „Jozefa" začal liečiteľ vydávať
ďalšie pokyny. Závesy sa mali odtiahnuť, mala byť prinesená voda
s bylinami, kde ležal utopený magický had, mali priniesť žiletku a to
všetko museli rozprestrieť pred neho. Celá rodina sa do kruhu zhromaždila okolo
neho. Jozef Mudenda s igelitovými vreckami na rukách začal niečo loviť
v miske. Na prekvapenie všetkých prítomných vytiahol malý čierny predmet.
Išlo o magicky očarovanú vec, ktorá škodila všetkým v dome. Žiletkou predmet
rozrezal a vytiahol odtiaľ ďalšie žiletky, ihly, malý roh, kúsok mäsa
a byliny obalené zrazenou krvou. Mäso, ktoré našiel, podľa jeho
vysvetlenia patrilo Anne a ostrú bolesť jej spôsobovali nájdené ihly.
Následne na to posypal nájdené veci bylinami, vyniesol ich za dom a tam
ich zapálil. Popol zahrabal do zeme a káravým hlasom sa vyhrážal
čarodejníkovi.15
Mildnerová robila aj iný výskum pôvodného náboženstva vodun
v Benine a aj tu si všimla výrazný synkretizmus súčasného náboženstva
v tejto krajine. Uvedomila si, že v praxi obyčajným ľuďom vôbec
nerobí žiadny problém zmiešavať rôzne kultúry do jedného celku. Jeden
z jej respondentov napríklad povedal: „Boh je jeden, Boh znamená Mawu,
vedia to kresťania, moslimovia aj prívrženci vodun. Môj otec pochádza zo severu
a je moslim, matka zase z juhu a je veriaca kresťanka. Môj
bratranec žije v susednej obci a je známy bokonon (veštec). Ja verím
v Alaha aj v Ježiša Krista, nevidím v tom žiadny problém." Iná
respondentka, ktorá pravidelne navštevuje jednu z miestnych cirkví - Cirkev
nebeského kresťanstva - hovorí, že v dôležitých okamihoch svojho života
neváha a obracia sa na náboženstvo svojich predkov. „Je neomylné a to
nemôže nikto spochybniť," dodáva a pokračuje: „Bolo tu pred kresťanstvom
aj pred islamom a bude tu aj po nich."16
Pre nás Európanov je takmer nepochopiteľné takéto uvažovanie
a synkretizmus tohto druhu je maximálne neprijateľný. Je však potrebné si
uvedomiť, že naše vnímanie náboženstva sa v mnohom veľmi odlišuje od toho,
ako ho vnímajú v afrických kultúrach. Kým u nás prevláda racionálna
stránka v náboženstve, v afrických krajinách sa naopak kladie väčší
dôraz na jeho magickú a rituálnu podobu.
Záver
V prvej časti tejto dvojdielnej štúdie sme si
predstavili vúdú ako synkretické náboženstvo, ktoré do seba pojalo mnoho
magických prvkov pochádzajúcich z pôvodných afrických či karibských
kultúr. Vykreslili sme historickú situáciu vzniku Haitskej republiky, aby sme
pochopili, prečo vôbec k takémuto synkretizmu došlo. Hoci sa nevedie
medzináboženský dialóg medzi kresťanstvom a skupinami, ktoré sú
prívržencami tohto náboženstva, nemožno povedať, že by isté jeho formy
neprebiehali na lokálnej úrovni. V Benine je snaha o interkultúrne dialógy
medzi monoteistickými náboženstvami a náboženstvom vodun, avšak
v zásade tieto aktivity vychádzajú zo strany prívržencov afrického
náboženstva a nie zo strany kresťanských cirkví. Mildnerová uvádza, že
dôvod, prečo sa kresťanstvo a vodun v minulosti väčšmi nezblížili,
môže mať korene v silnom christianizačnom dôraze najmä zo strany
misionárov v 19. storočí. Tí sa nesnažili o dialóg, ale chceli vodun
démonizovať a úplne ho z Afriky odstrániť.17
Avšak na druhej strane je nutné podotknúť, že toto
náboženstvo skutočne predstavuje aj istú hrozbu. Kým v kresťanstve je
ústredným posolstvom posolstvo lásky a má presne stanovenú morálku, vúdú
náboženstvo je diametrálne odlišné. Aj keď sa nedá povedať, že nabáda
k nenávisti a netolerancii, predsa len obsahuje magické praktiky,
ktorými sa môže pokúsiť i o negatívne činy voči iným ľuďom. Podobne aj
morálka, ako ju vnímame my, je vo vúdú úplne odlišná, čo bude zreteľnejšie
v nasledujúcej časti, v ktorej si predstavíme obrady, symboly a
božstvá tohto kontroverzného náboženstva.
Poznámky:
1 Mildnerová, K.: Pití fetišů. Malvern, Olomouc
2012, s. 26
2 Slovo santería je termín, ktorým sú označené
jorubovské náboženské prvky zmiešané s katolíckou vieroukou. - Llorensová,
I.: Santería - kompletní obraz této náboženské praktiky. Volvox Globator, Praha
2010, s. 55
3 V súčasnosti sa do vúdú začleňujú aj
systémy, ako napríklad praktiky slobodomurárstva, myšlienky martinizmu
(francúzska katolícka mysticko-magická tradícia, ktorá vznikla v 18.
storočí) či myšlienky mága Eliphasa Léviho. - Filan, K.: Haitské voodoo.
Fontána, Olomouc 2008, s. 9
4 Šulcová, V.: Vúdú. Vodnář, Praha 2013, s. 22-25
5 Tamže, s. 25-28
6 Kazikovia sa považovali za hlavných náčelníkov
celého kmeňa. Pod nimi boli oblastní náčelníci, takzvaní nitainos. Inou
významnou skupinou boli behikovia, teda kňazi, šamani a liečitelia. Až potom
nasledovali obyčajní ľudia.
7 Šulcová, V.: c. d., s. 102-107
8 Keď hovoríme o synkretizme vo vúdú, je
potrebné si uvedomiť, že ten bol čiastočne prirodzenou súčasťou vzniku tohto
systému, čiastočne nutnou záležitosťou a čiastočne plánovanou stratégiou
afrických otrokov. - Llorensová, I.: c. d., s. 63
9 Křížová, M.: Haiti. Stručná historie států.
Libri, Praha 2009, s. 7-35
10 Filan, K.: c. d., s. 30
11 Posadnutie človeka božstvom Erzulie Danto sa
obvykle prejavuje zvracaním krvi, ktorá je v haitskom vodou chápaná nie
ako znak slabosti, ale ako znak sily. Toto presvedčenie vychádza
z historických okolností. V očiach otrokov totiž nebola natoľko
cenená nezraniteľnosť, ako schopnosť trpieť, byť zranený, krvácať, ale pritom
nezomrieť.
12 Šulcová, V.: c. d., s. 132-135
13 Filan, K.: c. d., s. 34-37
14 Mildnerová, K.: c. d., s. 15-37
15 Mildnerová, K.: Můj soused je čaroděj. Jota,
Brno 2011, s. 36-47
16 Mildnerová, K.: Pití fetišů, c. d., s. 22
17 Tamže, s. 21