Dejiny kresťanského teologického myslenia sú často svedkami
zaujímavého javu: v snahe podporiť ortodoxnú náuku sa kresťanskí
myslitelia ocitnú v niektorej z krajností, ktorá je mylná a v konečnom
dôsledku bludná (heretická). Práve s týmto javom sa stretávame v čase
po Nicejskom koncile, ktorý v roku 325 zvolal cisár Konštantín
v snahe riešiť ariánsku krízu. Toto obdobie je charakteristické trojičnými
herézami. Viacerí teológovia vo svojej reakcii na arianizmus, ktorý
spochybňoval Kristovo božstvo, zašli však priďaleko.
Jedným z príkladov takéhoto teologického myslenia je
apolinarizmus, ktorý dostal pomenovanie podľa svojho tvorcu Apolinára. Narodil
sa okolo roku 310 v Laodicei v Sýrii. Jeho otec bol učiteľom
gramatiky na filozofickej škole, vďaka čomu Apolinár získal kvalitné klasické
vzdelanie. Neskôr sám učil v Antiochii a Laodicei. Spolu so svojím
otcom boli horlivými zástancami Nicejského vyznania viery proti ariánom. Zachovala
sa nám kuriózna epizódka z jeho mladosti. Za účasť na pohanských
praktikách mysterijného kultu boha Dionýza bol exkomunikovaný z Cirkvi,
avšak po vykonaní pokánia ho zakrátko znovu prijali do cirkevného spoločenstva.
V roku 342 ho ale opäť vylúčil z Cirkvi ariánsky biskup, pretože
Apolinár bol priaznivcom sv. Atanáza z Alexandrie, horlivého
antiariánskeho teológa, a zastával Nicejské vyznanie viery. A práve
stúpenci tohto vyznania viery si ho neskôr, v roku 360, zvolili za biskupa
v Laodicei.
Ako znalec klasickej kultúry a exegéta bol Apolinár
učiteľom sv. Hieronyma (374 - 420). Z jeho písomného diela sa nám veľa
nezachovalo, pretože mnohé jeho listy boli zničené ako heretické. Niektoré jeho
spisy sa zase pokladali za diela iných autorov, avšak ich kritické skúmanie
priviedlo bádateľov k poznaniu, že nesú Apolinárov rukopis. Svoju
kristológiu podal Apolinár v diele Dôkaz Božieho vtelenia na obraz
človeka. Veľkú časť tohto textu nájdeme v Kritike Apolinárovej náuky od
sv. Gregora z Nyssy. Spomedzi iných diel je potrebné spomenúť dva listy
adresované sv. Bazilovi Veľkému, v ktorých Apolinár analyzuje prirodzenosť
božských osôb - Otca a Syna. V druhom liste bránil teologické učenie,
že Kristus je spolupodstatný s Otcom. Exegetické diela, ktoré spomína sv.
Hieronym, sa nám však nezachovali. O Apolinárovom literárnom nadaní svedčí
aj to, že spracoval biblické texty v podobe poém podľa vzoru klasickej
gréckej literatúry - knihy Exodus a Knihy kráľov. Vytvoril tiež didaktické
spracovanie Žalmov a niektorých časti prorockých kníh. Zaujímavé je jeho
spracovanie rozhovorov medzi Ježišom a apoštolmi, ktoré napísal podľa
vzoru Platónových Dialógov. Apolinár zomrel roku 390 v Konštantínopole.
Hlavnou témou Apolinárovej kristológie je filozofické
objasnenie otázky vzťahu medzi ľudskou a božskou prirodzenosťou Ježiša
Krista. Apolinár popieral, že by v Kristovej osobe bola obsiahnutá plná
dokonalosť ľudskej prirodzenosti. Taktiež z jeho chápania osoby Ježiša
Krista vyplývalo, že v Kristovom človečenstve nebola obsiahnutá ľudská
duša. Vo svojom uvažovaní vychádzal z Platónovej filozofie. Ovplyvnený
platónskou antropológiou učil, že každý človek má telo (sarx), telesnú dušu
(psyche sarkike) a rozumnú dušu (psyche logike). Podľa Apolinárovej
teologickej koncepcie mal Ježiš telo a telesnú dušu, avšak miesto rozumnej
duše zaujalo jeho božstvo (Logos). Toto božstvo chápal Apolinár ako
bezprostredne zlúčené s Ježišovým telom, a to tak, že pri vtelení sa
podľa neho Logos nespojil do jednej prirodzenosti s úplnou ľudskou prirodzenosťou
zloženou z duše a tela. Spojil sa iba s ľudským telom, takže
toto výsledné spojenie môžeme porovnávať s podstatnou jednotou tela
a duše u ostatných ľudí. Takto zjednotené tvorilo božstvo
i človečenstvo v Kristovi jednu prirodzenosť, ktorá sa neskladá
z duše a tela, ale z božstva - Logosu a Kristovho tela. Oba
prvky tvorili reálnu a biologickú jednotu, ktorá vznikla v momente
panenského počatia.
Podľa Apolinárovho učenia týmto spôsobom vznikla „jediná
vtelená prirodzenosť božského Logosu". Ježišovo telo sa takto stáva nástrojom
spásneho konania. Apolinár touto teologickou koncepciou pripravil ľudskú
prirodzenosť Ježiša Krista o duchovnú dušu. V kategóriách svojho
uvažovania si nevedel predstaviť, že by sa dve úplné bytia, Boh a človek,
mohli spojiť v dokonalej jednote. V protiklade s arianizmom,
ktorý umenšoval božskú prirodzenosť, sa apolinarizmus naopak prikláňal
k stanovisku, že v Ježišovi nebola plne ľudská prirodzenosť. Miesto
ľudskej nús (rozumu) zaujal božský Logos, a ten bol príčinou všetkého jeho
konania. Vďaka tomuto zjednoteniu môžeme v Ježišovi vidieť jednu
prirodzenosť, jednu hypostázu a jednu podstatu. Vzhľadom na Apolinárovo
chápanie osoby Ježiša Krista si však treba uvedomiť, že ak božský Logos prijíma
iba torzo ľudskej prirodzenosti, a nie aj jej formujúci podstatný princíp,
nemôže dôjsť k skutočnému vteleniu.
Apolinárova priazeň voči sv. Atanázovi a vernosť
nicejskému symbolu viery, ako aj jeho povesť slávneho a naslovovzatého
teológa prispeli k tomu, že jeho bludná kristologická náuka ostala dlhší
čas nepovšimnutá. Prvýkrát sa stala predmetom teologických diskusií až na
synode v Alexandrii roku 362. Otcovia zídení na synode jasne učia, že
Ježiš Kristus nemá telo bez duše, bez zmyslových schopností a rozumu,
pretože je nemožné, aby telo Pána, ktoré sa pre nás stalo človekom, bolo bez
rozumu. Spása, ktorá bola spôsobená v samom Logose, nebola iba spásou
tela, ale aj spásou duše.
Apolinár sa usiloval získať potvrdenie svojho teologického
učenia na cirkevných synodách. Preto roku 374 poslal do Ríma akéhosi Vitalisa
(nám bližšie neznáma osobnosť). Keď tento v Ríme odvolal svoje herézy,
poslal ďalšieho svojho prívrženca, Timoteja z Bezitosu. Koncom roka 375
došlo k úplnému rozchodu medzi Cirkvou a Apolinárom a jeho
priaznivcami. Odvtedy začali Apolinárovo učenie odmietať všetky synody tak na
Východe, ako aj na Západe. Významným cirkevným teológom, ktorý vyvracal
apolinarizmus, bol sv. Gregor z Nyssy (335 - 394). Oficiálne bolo toto
bludné učenie odmietnuté na Prvom konštantínopolskom koncile, ktorý zasadal na
podnet cisára Teodózia I. roku 381. Hoci hlavným dôvodom na zvolanie koncilu
bola snaha cisára definitívne sa vyrovnať s arianizmom, riešili sa na ňom
aj iné dôležité otázky cirkevného života a teologickej náuky. Odmietavý
postoj zaujala k Apolinárovej kristológii i pápežská synoda v Ríme,
ktorá sa konala v roku 382. Po Apolinárovej smrti cisár Teodózius poslal
jeho stúpencov do vyhnanstva. Sekta nejaký čas žila vlastným životom
a mala vplyv v celej Malej Ázii. Neskôr sa časť jej členov vrátila do
plnej jednoty s Cirkvou, iní sa pridali k ďalším dvom bludným
teologickým prúdom, ktoré našli svoju inšpiráciu práve v apolinarizme.
Boli to monofyzitizmus a monoteletizmus a práve im sa budeme
podrobnejšie venovať v nasledujúcom príspevku.
Apolinárovo poňatie kristológie prispelo k tomu, že sa
v Cirkvi prvýkrát začali teológovia zaoberať v takom veľkom rozsahu
otázkou plnej dokonalosti dvoch prirodzeností v Ježišovi Kristovi: božskej
a ľudskej. Tieto diskusie boli veľmi živé. Hoci sa nezaobišli bez problémov,
napätí v Cirkvi a omylov, posunuli dejiny teologického prístupu
k osobe Bohočloveka Ježiša Krista k hlbšiemu chápaniu tohto
tajomstva.
míľniky dvoch tisícročí
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (3)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (1)Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (10)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (11)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (2)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (4)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (5)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (6)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (7)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (8)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (9)