Dejiny kresťanského teologického myslenia sú často svedkami zaujímavého javu: v snahe podporiť ortodoxnú náuku sa kresťanskí myslitelia ocitnú v niektorej z krajností, ktorá je mylná a v konečnom dôsledku bludná (heretická). Práve s týmto javom sa stretávame v čase po Nicejskom koncile, ktorý v roku 325 zvolal cisár Konštantín v snahe riešiť ariánsku krízu. Toto obdobie je charakteristické trojičnými herézami. Viacerí teológovia vo svojej reakcii na arianizmus, ktorý spochybňoval Kristovo božstvo, zašli však priďaleko.

Jedným z príkladov takéhoto teologického myslenia je apolinarizmus, ktorý dostal pomenovanie podľa svojho tvorcu Apolinára. Narodil sa okolo roku 310 v Laodicei v Sýrii. Jeho otec bol učiteľom gramatiky na filozofickej škole, vďaka čomu Apolinár získal kvalitné klasické vzdelanie. Neskôr sám učil v Antiochii a Laodicei. Spolu so svojím otcom boli horlivými zástancami Nicejského vyznania viery proti ariánom. Zachovala sa nám kuriózna epizódka z jeho mladosti. Za účasť na pohanských praktikách mysterijného kultu boha Dionýza bol exkomunikovaný z Cirkvi, avšak po vykonaní pokánia ho zakrátko znovu prijali do cirkevného spoločenstva. V roku 342 ho ale opäť vylúčil z Cirkvi ariánsky biskup, pretože Apolinár bol priaznivcom sv. Atanáza z Alexandrie, horlivého antiariánskeho teológa, a zastával Nicejské vyznanie viery. A práve stúpenci tohto vyznania viery si ho neskôr, v roku 360, zvolili za biskupa v Laodicei.

Ako znalec klasickej kultúry a exegéta bol Apolinár učiteľom sv. Hieronyma (374 - 420). Z jeho písomného diela sa nám veľa nezachovalo, pretože mnohé jeho listy boli zničené ako heretické. Niektoré jeho spisy sa zase pokladali za diela iných autorov, avšak ich kritické skúmanie priviedlo bádateľov k poznaniu, že nesú Apolinárov rukopis. Svoju kristológiu podal Apolinár v diele Dôkaz Božieho vtelenia na obraz človeka. Veľkú časť tohto textu nájdeme v Kritike Apolinárovej náuky od sv. Gregora z Nyssy. Spomedzi iných diel je potrebné spomenúť dva listy adresované sv. Bazilovi Veľkému, v ktorých Apolinár analyzuje prirodzenosť božských osôb - Otca a Syna. V druhom liste bránil teologické učenie, že Kristus je spolupodstatný s Otcom. Exegetické diela, ktoré spomína sv. Hieronym, sa nám však nezachovali. O Apolinárovom literárnom nadaní svedčí aj to, že spracoval biblické texty v podobe poém podľa vzoru klasickej gréckej literatúry - knihy Exodus a Knihy kráľov. Vytvoril tiež didaktické spracovanie Žalmov a niektorých časti prorockých kníh. Zaujímavé je jeho spracovanie rozhovorov medzi Ježišom a apoštolmi, ktoré napísal podľa vzoru Platónových Dialógov. Apolinár zomrel roku 390 v Konštantínopole.

Hlavnou témou Apolinárovej kristológie je filozofické objasnenie otázky vzťahu medzi ľudskou a božskou prirodzenosťou Ježiša Krista. Apolinár popieral, že by v Kristovej osobe bola obsiahnutá plná dokonalosť ľudskej prirodzenosti. Taktiež z jeho chápania osoby Ježiša Krista vyplývalo, že v Kristovom človečenstve nebola obsiahnutá ľudská duša. Vo svojom uvažovaní vychádzal z Platónovej filozofie. Ovplyvnený platónskou antropológiou učil, že každý človek má telo (sarx), telesnú dušu (psyche sarkike) a rozumnú dušu (psyche logike). Podľa Apolinárovej teologickej koncepcie mal Ježiš telo a telesnú dušu, avšak miesto rozumnej duše zaujalo jeho božstvo (Logos). Toto božstvo chápal Apolinár ako bezprostredne zlúčené s Ježišovým telom, a to tak, že pri vtelení sa podľa neho Logos nespojil do jednej prirodzenosti s úplnou ľudskou prirodzenosťou zloženou z duše a tela. Spojil sa iba s ľudským telom, takže toto výsledné spojenie môžeme porovnávať s podstatnou jednotou tela a duše u ostatných ľudí. Takto zjednotené tvorilo božstvo i človečenstvo v Kristovi jednu prirodzenosť, ktorá sa neskladá z duše a tela, ale z božstva - Logosu a Kristovho tela. Oba prvky tvorili reálnu a biologickú jednotu, ktorá vznikla v momente panenského počatia.

Podľa Apolinárovho učenia týmto spôsobom vznikla „jediná vtelená prirodzenosť božského Logosu". Ježišovo telo sa takto stáva nástrojom spásneho konania. Apolinár touto teologickou koncepciou pripravil ľudskú prirodzenosť Ježiša Krista o duchovnú dušu. V kategóriách svojho uvažovania si nevedel predstaviť, že by sa dve úplné bytia, Boh a človek, mohli spojiť v dokonalej jednote. V protiklade s arianizmom, ktorý umenšoval božskú prirodzenosť, sa apolinarizmus naopak prikláňal k stanovisku, že v Ježišovi nebola plne ľudská prirodzenosť. Miesto ľudskej nús (rozumu) zaujal božský Logos, a ten bol príčinou všetkého jeho konania. Vďaka tomuto zjednoteniu môžeme v Ježišovi vidieť jednu prirodzenosť, jednu hypostázu a jednu podstatu. Vzhľadom na Apolinárovo chápanie osoby Ježiša Krista si však treba uvedomiť, že ak božský Logos prijíma iba torzo ľudskej prirodzenosti, a nie aj jej formujúci podstatný princíp, nemôže dôjsť k skutočnému vteleniu.

Apolinárova priazeň voči sv. Atanázovi a vernosť nicejskému symbolu viery, ako aj jeho povesť slávneho a naslovovzatého teológa prispeli k tomu, že jeho bludná kristologická náuka ostala dlhší čas nepovšimnutá. Prvýkrát sa stala predmetom teologických diskusií až na synode v Alexandrii roku 362. Otcovia zídení na synode jasne učia, že Ježiš Kristus nemá telo bez duše, bez zmyslových schopností a rozumu, pretože je nemožné, aby telo Pána, ktoré sa pre nás stalo človekom, bolo bez rozumu. Spása, ktorá bola spôsobená v samom Logose, nebola iba spásou tela, ale aj spásou duše.

Apolinár sa usiloval získať potvrdenie svojho teologického učenia na cirkevných synodách. Preto roku 374 poslal do Ríma akéhosi Vitalisa (nám bližšie neznáma osobnosť). Keď tento v Ríme odvolal svoje herézy, poslal ďalšieho svojho prívrženca, Timoteja z Bezitosu. Koncom roka 375 došlo k úplnému rozchodu medzi Cirkvou a Apolinárom a jeho priaznivcami. Odvtedy začali Apolinárovo učenie odmietať všetky synody tak na Východe, ako aj na Západe. Významným cirkevným teológom, ktorý vyvracal apolinarizmus, bol sv. Gregor z Nyssy (335 - 394). Oficiálne bolo toto bludné učenie odmietnuté na Prvom konštantínopolskom koncile, ktorý zasadal na podnet cisára Teodózia I. roku 381. Hoci hlavným dôvodom na zvolanie koncilu bola snaha cisára definitívne sa vyrovnať s arianizmom, riešili sa na ňom aj iné dôležité otázky cirkevného života a teologickej náuky. Odmietavý postoj zaujala k Apolinárovej kristológii i pápežská synoda v Ríme, ktorá sa konala v roku 382. Po Apolinárovej smrti cisár Teodózius poslal jeho stúpencov do vyhnanstva. Sekta nejaký čas žila vlastným životom a mala vplyv v celej Malej Ázii. Neskôr sa časť jej členov vrátila do plnej jednoty s Cirkvou, iní sa pridali k ďalším dvom bludným teologickým prúdom, ktoré našli svoju inšpiráciu práve v apolinarizme. Boli to monofyzitizmus a monoteletizmus a práve im sa budeme podrobnejšie venovať v nasledujúcom príspevku.

Apolinárovo poňatie kristológie prispelo k tomu, že sa v Cirkvi prvýkrát začali teológovia zaoberať v takom veľkom rozsahu otázkou plnej dokonalosti dvoch prirodzeností v Ježišovi Kristovi: božskej a ľudskej. Tieto diskusie boli veľmi živé. Hoci sa nezaobišli bez problémov, napätí v Cirkvi a omylov, posunuli dejiny teologického prístupu k osobe Bohočloveka Ježiša Krista k hlbšiemu chápaniu tohto tajomstva.