Dvadsiate storočie, a to naše v tom nijako nezaostáva, bolo v mnohých ohľadoch prelomové. Takmer neexistuje sféra ľudskej činnosti, ktorej by sa nedotkli výrazné zmeny. Politická ideológia a priemyslová technológia podstatnou mierou prispeli k tomu, čo ešte britský filozof a sociológ Arnold Joseph Toynbee nazval koncom európskej a začiatkom globálnej svetovosti, v ktorej významové štruktúry európskej kultúry už nebudú dominovať a ľudstvo vstúpi do procesu synkretizácie hodnôt a obsahov rôznych kultúr. Vízia Mircea Eliadeho, podľa ktorej sa pod tlakom histórie budeme musieť zblížiť s rozmanitými prejavmi mimoeurópskeho tvorivého ducha, sa takmer vzápätí stáva konštatovaním holého faktu.

Jedným z najcharakteristickejších prejavov postmoderného myslenia je sekularizmus prejavujúci sa okrem iného odvrhnutím náboženstva, predovšetkým v jeho tradičnej podobe a chápaní. Podľa slov francúzskeho postmoderného filozofa Jacquesa Derridu niet viac potreby veriť v Boha. Skôr hľadáme akúsi štruktúru, formu, ktorá by sa vyplnila vierou, aby sa mohla nazvať teologickou. Cirkev ako náboženská inštitúcia sa čoraz častejšie chápe len ako jeden z mnohých religióznych prejavov ľudského ducha, navyše nie práve najvhodnejšieho na prispôsobenie sa novým technicko-sociálnym podmienkam predynamizovaného života. Inak povedané, vníma sa ako sociálny subsystém neschopný reagovať na moderné podnety v spoločnosti založenej na legitimite náboženského pluralizmu, tolerancie, ochrany práv rôznych menšín (napr. ľudí s inou sexuálnou orientáciou), na kontroverzných vedeckých postupoch (napr. v lekárskej vede eutanázia, klonovanie) a tiež na oslobodení subjektu a individualizácii ľudského bytia.

Za takýto proces vymanenia myslenia a spoločenského konania spod podriadenosti cirkevným kodifikovaným prioritám sa považuje práve sekularizácia. V povojnovom období bola jedným z najdôležitejších diagnostických znakov moderny. Umocnená obrovskou technologickou vyspelosťou a s ňou spojenou schopnosťou neskutočne rýchleho prenosu informácií a v ovzduší budovania jednotného univerzálneho sveta s unifikovanou vnútornou pluralitou sa stala podnetom na rozmach celého spektra emancipačných filozofických smerov a spoločenských hnutí. Mimochodom, v súčasnosti sa môže zdať, že jej zenit je už prekonaný. Keby to aj bola pravda, čiastočný ústup sekularizácie nie je výsledkom návratu k náboženstvu historických kresťanských cirkví, ale súvisí s rozmachom značne odlišných skupinových a individuálnych foriem novej religiozity. Tie povstali z rozkladu tradičných kresťanských hodnôt a zdravej a vyváženej spirituality, ale tiež vďaka synkretizácii kultúr a náboženstiev prebiehajúcej na pozadí čoraz výraznejších globalizačných tendencií.

Kde hľadať korene tohto javu? Odpoveď je jednoduchá: v hlbokej duchovnej kríze, ktorá vyprodukovala celý rad ďalších kríz. Inak povedané, s rozvojom súčasnej globálno-masovej spoločnosti úzko súvisí spirituálna kríza, ktorá postupne prerastá do krízy kultúrnej, krízy hodnôt, a ktorej sprievodným znakom je postupný rozklad prirodzeného ľudského správania a morálky. Týmto nežiaducim faktorom často nahráva i naša pasivita a náboženská vlažnosť, čo, žiaľ, postupne vedie k tomu, že sa odcudzujeme vlastnej identite založenej na skutočných, oslobodzujúcich hodnotách Ježišovej dobrej zvesti.