Dvadsiate storočie, a to naše v tom nijako
nezaostáva, bolo v mnohých ohľadoch prelomové. Takmer neexistuje sféra
ľudskej činnosti, ktorej by sa nedotkli výrazné zmeny. Politická ideológia
a priemyslová technológia podstatnou mierou prispeli k tomu, čo ešte
britský filozof a sociológ Arnold Joseph Toynbee nazval koncom európskej
a začiatkom globálnej svetovosti, v ktorej významové štruktúry
európskej kultúry už nebudú dominovať a ľudstvo vstúpi do procesu
synkretizácie hodnôt a obsahov rôznych kultúr. Vízia Mircea Eliadeho,
podľa ktorej sa pod tlakom histórie budeme musieť zblížiť s rozmanitými
prejavmi mimoeurópskeho tvorivého ducha, sa takmer vzápätí stáva konštatovaním
holého faktu.
Jedným z najcharakteristickejších prejavov
postmoderného myslenia je sekularizmus prejavujúci sa okrem iného odvrhnutím
náboženstva, predovšetkým v jeho tradičnej podobe a chápaní. Podľa
slov francúzskeho postmoderného filozofa Jacquesa Derridu niet viac potreby
veriť v Boha. Skôr hľadáme akúsi štruktúru, formu, ktorá by sa vyplnila
vierou, aby sa mohla nazvať teologickou. Cirkev ako náboženská inštitúcia sa
čoraz častejšie chápe len ako jeden z mnohých religióznych prejavov
ľudského ducha, navyše nie práve najvhodnejšieho na prispôsobenie sa novým
technicko-sociálnym podmienkam predynamizovaného života. Inak povedané, vníma
sa ako sociálny subsystém neschopný reagovať na moderné podnety
v spoločnosti založenej na legitimite náboženského pluralizmu, tolerancie,
ochrany práv rôznych menšín (napr. ľudí s inou sexuálnou orientáciou), na
kontroverzných vedeckých postupoch (napr. v lekárskej vede eutanázia,
klonovanie) a tiež na oslobodení subjektu a individualizácii ľudského
bytia.
Za takýto proces vymanenia myslenia a spoločenského
konania spod podriadenosti cirkevným kodifikovaným prioritám sa považuje práve
sekularizácia. V povojnovom období bola jedným z najdôležitejších
diagnostických znakov moderny. Umocnená obrovskou technologickou vyspelosťou
a s ňou spojenou schopnosťou neskutočne rýchleho prenosu informácií
a v ovzduší budovania jednotného univerzálneho sveta
s unifikovanou vnútornou pluralitou sa stala podnetom na rozmach celého
spektra emancipačných filozofických smerov a spoločenských hnutí.
Mimochodom, v súčasnosti sa môže zdať, že jej zenit je už prekonaný. Keby
to aj bola pravda, čiastočný ústup sekularizácie nie je výsledkom návratu
k náboženstvu historických kresťanských cirkví, ale súvisí
s rozmachom značne odlišných skupinových a individuálnych foriem
novej religiozity. Tie povstali z rozkladu tradičných kresťanských hodnôt
a zdravej a vyváženej spirituality, ale tiež vďaka synkretizácii
kultúr a náboženstiev prebiehajúcej na pozadí čoraz výraznejších
globalizačných tendencií.
Kde hľadať korene tohto
javu? Odpoveď je jednoduchá: v hlbokej duchovnej kríze, ktorá vyprodukovala
celý rad ďalších kríz. Inak povedané, s rozvojom súčasnej globálno-masovej
spoločnosti úzko súvisí spirituálna kríza, ktorá postupne prerastá do krízy
kultúrnej, krízy hodnôt, a ktorej sprievodným znakom je postupný rozklad
prirodzeného ľudského správania a morálky. Týmto nežiaducim faktorom často
nahráva i naša pasivita a náboženská vlažnosť, čo, žiaľ, postupne
vedie k tomu, že sa odcudzujeme vlastnej identite založenej na skutočných,
oslobodzujúcich hodnotách Ježišovej dobrej zvesti.
biblické slovo
Sekularizmus a kríza hodnôt
JÁN ŠAFIN
Dajte pozor, aby vás niekto nezviedol prázdnym
a klamným filozofovaním založeným na ľudských podaniach, na živloch sveta,
a nie na Kristovi. Predsa v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.
(Kol 2, 8–9)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 28719x