V našej postmodernej dobe je časté úsilie
o nachádzanie kompromisov, tolerancie a spoločenstva takmer medzi
všetkým vrátane toho, čo sa zdá byť navzájom nezlučiteľné. Práve otázka
identity nášho Boha a identity Alaha opisovaného v Koráne je pritom
kľúčová v tom, či sa kresťania môžu modliť spoločne s moslimami
a ich duchovnými vodcami, či s nimi môžu mať spoločné obrady
a azda aj uctievanie.
Otázka, či je Alah tá istá duchovná bytosť ako náš Boh, má
dlhú históriu a právom sa zdá byť nejednoznačná. Mohamed nadväzoval na
učenie židov, s ktorým sa v Arábii stretol, a odvolával sa na
abrahámovskú tradíciu. Neskorší islamskí bádatelia predložili rodokmeň od
Abraháma cez Izmaela až po Mohameda a moslimovia sami sa nezriedka
označujú za izmaelitov.
Z toho dôvodu som teda presvedčený, že je dôležité
otázku Božej identity v kresťanstve a islame prebrať na základe
primárnych zdrojov. Medzi nimi je, samozrejme, najdôležitejší Korán, ktorý
moslimovia považujú slovo za slovom za bezchybné Božie zjavenie. Korán obsahuje
množstvo odkazov, ktoré sa nápadne podobajú kresťanskému učeniu o Bohu. Za
všetky začiatok súry 87: „Svedč o jedinečnosti mena Pána svojho
najvyššieho, ktorý (všetko) stvoril a vyrovnal, a ktorý predurčil a
správne usmernil, a ktorý dal pastvinám vyjsť von." A súra 112:
„Povedz: »On Boh je jeden jediný, Boh je Al Samad, nesplodil a nebol
splodený, a niet toho, kto by sa Mu vyrovnal.«"
Vnímavejšiemu čitateľovi ale muselo niečo udrieť do očí:
Korán o Alahovi hovorí, že „nesplodil a nebol splodený". Lenže kresťania
veria v trojjediného Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého. A vieme,
čo je o Synovi písané v Liste Židom 1, 5 a v Žalme 2, 7:
„Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil."
Boh povznesený nad to, aby mal dieťa
Akokoľvek je teda možné nájsť významné paralely medzi
Koránom a Bibliou o Bohu Otcovi, máme tu nezmieriteľný rozpor
v otázke Krista - konkrétne v tom, aký je jeho vzťah k Bohu. Ak
poctivo pokračujete v čítaní Koránu, zistíte, že nejde o chybu
v preklade či výklade. Štvrtá súra s názvom Ženy vo verši 171 totiž
hovorí: „Ľudia Knihy, neprekračujte medze svojho náboženstva a nehovorte
o Bohu iné než pravdu. Veď Mesiáš, Ísa, syn Márie, je len poslom Božím
a Jeho slovom, ktoré vrhol Márii a duchom od Neho. Verte teda
v Boha a jeho poslov a nehovorte: »Traja«. Prestaňte, je to lepšie
pre vás. Veď Boh je len jeden Boh, je jedinečný na to, aby mal syna. Jemu
náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh sám postačí,
aby sa na Neho spoľahlo."
Aký kontrast s Bibliou, ktorá hovorí: „Veď Boh tak
miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho
verí, ale mal večný život. (Jn 3, 16) A tiež: „Ale keď prišla plnosť času,
Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil
tých, čo sú pod zákonom, a aby sme dostali synovstvo." (Gal 4, 4-5)
V tvrdom útoku proti trojjedinému Bohu potom Korán
graduje. Súra 5, 17: „Odmietli veriť tí, ktorí povedali: »Boh je Mesiáš, syn
Márie.« Povedz: ‚Kto by niečo zmohol proti Bohu, ak by chcel zahubiť Mesiáša, syna
Márie, aj jeho matku a všetkých na Zemi?‘"
A dostáva sa až k vyhrážaniu tým, ktorí veria
v Krista. Súra 5, 72-73: „Odmietli veriť tí, ktorí povedali: »Boh je
Mesiáš, syn Márie.« A Mesiáš pritom povedal: »Synovia Izraela, uctievajte
Boha, môjho i vášho Pána. Ten, kto by k Bohu pridružil, pre toho Boh
zakázal raj a jeho útočišťom bude oheň. Krivdiaci nebudú mať nikoho, kto
by im pomohol a podporil ich. Odmietli veriť tí, ktorí povedali: »Boh je tretí
z trojice.« Niet boha okrem Boha jedného jediného. Ak neprestanú s tým, čo
hovoria, dotkne sa tých, ktorí z ich radov odmietli veriť, trápenie bolestivé."
Veľmi závažná je tiež súra 5, 116-117. V nej Korán
opisuje, ako Boh údajne hovorí s Ježišom, a obaja v nej podľa
Koránu popierajú to, že by Ježiš bol Božím synom, ako aj Kristovu božskú
podstatu: „I keď Boh povie: »Ísa, syn Márie, a či ty si povedal ľuďom: ‚Učiňte
mňa i moju matku dvoma bohmi mimo Boha‘?" Povie: »Jedinečný si, nemá sa Ti
pripisovať to, čo nezodpovedá pravde, neprislúcha mi, aby som hovoril niečo, na
čo nemám právo. Ak som to povedal, iste by si o tom vedel. Poznáš, čo je vo mne
a ja nepoznám, čo je v Tebe. Veď Ty si ten, kto pozná to, čo nie je známe.
Nepovedal som im nič iné než to, čo si mi prikázal: ‚Uctievajte Boha, môjho
Pána i vášho Pána.‘ A bol som svedkom svedčiacim o nich, pokiaľ som bol medzi
nimi, ale keď si ma vzal k Sebe, ostal si Ty nad nimi dozerať. A Ty si všetkého
svedkom.«"
Aby o tejto otázke nebolo ani najmenších pochýb, okrem
negatívneho vymedzovania sa voči tomu, čím Ježiš podľa Koránu nie je,
v súre 5, 75 Korán ešte raz opakuje, čím podľa neho Ježiš je: „Mesiáš, syn
Márie, je len posol, pred ktorým boli (iní) poslovia..."
Korán okrem božskej podstaty Ježiša prakticky popiera
i to, že je Kristus Vykupiteľ. V koránových súrach sa totiž hneď na
niekoľkých miestach píše, že Ježiš vôbec nebol ukrižovaný. Tretia (3, 55)
a štvrtá (4, 155-158) súra podávajú nasledujúci obraz Ježišovho poslania a
vyvrcholenia jeho pozemskej služby: „Boh povedal: »Ísa! Vezmem ťa a vyzdvihnem
k Sebe a očistím ťa od tých, ktorí odmietli veriť.«" „A potom prekliali
sme ich (...) za to, že hovorili: »My sme zabili Mesiáša, Ísu, syna Márie, posla
Božieho.« Oni ho ale nezabili a ani neukrižovali, len sa im tak zdalo. A tí,
ktorí sa o tom sporili, pochybujú o tom. Nemajú o ňom jednoznačné poznanie, len
nasledovať dohady môžu. A úplne naisto ho nezabili. Boh ho zdvihol k Sebe. Boh
je mocný a múdrosťou oplýva."
Avšak keď nebol Kristus ukrižovaný, nemohol byť ani
vzkriesený. A my vieme, čo by to znamenalo. Najlepšie to vystihol apoštol
Pavol v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 15, 12-19): naša viera by bola márna
a my by sme zostávali vo svojich hriechoch.
Milovať moslimov?
S trochou dobrej vôle by sa dalo vyhlásiť, že toto
všetko je len „neúplným poznaním Boha", a držať líniu, že moslimovia
i kresťania veria v toho istého Boha. Koniec koncov, ani židia
neveria, že je Ježiš Mesiášom a Synom Božím - a pritom celkom iste
uctievajú rovnakého Boha ako my, len v neúplnom poznaní.
Lenže jedna vec je niečo si myslieť, nejako si niečo
vysvetľovať, a vec druhá a úplne odlišná je vkladať to do úst Bohu samému
či vyhlasovať to za Božie zjavenie. Korán totiž obsahuje antikristovské výroky,
a dokonca o nich tvrdí, že ich Mohamedovi nadiktoval sám Boh. Ak
nesie Korán otvorene antikristovské posolstvo (pozri 1 Jn 2, 22-23), buď nemôže
hovoriť o našom Bohu, alebo musí v duchovných otázkach klamať.
Samotnou teologickou odpoveďou sa však naša cesta za pravdou nesmie skončiť.
Pravda v biblickom poňatí nie je záležitosť debát a teologických
kategórií: je životným štýlom, ku ktorému nás vedie Kristus. A ten sa týka
i vzťahov s moslimami.
Prečo poniektorí vedúci cirkevní predstavitelia hovoria, že
moslimovia veria v toho istého Boha ako kresťania? A prečo iní na
otázku, či moslimovia a kresťania veria v toho istého Boha odpovedajú
vyhýbavo? Nečítali azda Korán? Myslím si, že čítali. Ale zároveň si uvedomujú,
že množstvo obyčajných moslimov vôbec nepozná koránové antikristovské verše.
Ich poňatie Boha je podobné ako u indiánov či amazonských kmeňov -
nezreteľné, vzdialené, intuitívne. A v takomto osobnom, zahmlenom
poňatí je skutočne možné, aby moslimovia verili v toho istého Boha ako
kresťania a „len ho nepoznali". Môžeme si spomenúť na apoštola Pavla, keď
v Aténach vysvetľoval, že oltár určený „neznámemu bohu" patrí skutočnému
Bohu a všetko ostatné je len pomýlenosť. (Sk 17, 22-27)
Arabské slovo Alah navyše naozaj znamená Boh - a to
v relatívne širokom zmysle, podobne ako v češtine. Ide skôr
o titul než o označenie konkrétnej bytosti. Hovoriť Alah
a myslieť tým skutočného, živého Boha namiesto jeho obrazu z Koránu
je teda možné a tisíce arabsky hovoriacich obrátených kresťanov to dokazujú
každodennými životmi.
A najmä, my kresťania sme od Krista dostali dve nové
prikázania: „Zostávajte v mojej láske, milujte sa navzájom" a „choďte
a získavajte mi učeníkov". Tieto dve prikázania sú úzko späté: Máme
zástupy svedkov, ktorí hovoria, že moslimovia prichádzajú ku Kristovi hlavne
vďaka tomu, že vidia kresťanskú lásku. Lásku, ktorú si navzájom prejavujú kresťanské
manželské páry, lásku, ktorú si kresťania prejavujú navzájom
v spoločenstve, ale tiež lásku, s ktorou kresťania pristupujú
k neveriacim - vrátane moslimov, v ktorých islamistické
aj antiislamistické organizácie svorne vyvolávajú dojem, že proti nim
západný svet vedie vojnu a nenávidí ich. Keď niekto očakáva neprijatie
a nenávisť, o to väčšmi ho prekvapí prijatie od tých, ktorí
s ním pevne, ale láskavo nesúhlasia bez štipky nepriateľstva! Keby ale
prvé, čo moslim od kresťana počuje, bolo odsúdenie, že rozhodne nemáme toho
istého Boha, že moslimovia veria v antikrista a uctievajú Satana, bol
by to pravý opak toho, k čomu sme povolaní. Také odsúdenie by osloveného
moslima najskôr zahnalo do defenzívy a nepriateľstva a zabránilo mu
v prijatí evanjelia. Teda absolútny opak toho, o čo nám má ísť!
Verím teda, že ako
v mnohých iných oblastiach kresťanského života musíme aj tu starostlivo
zvažovať a neskĺznuť ani do jedného extrému. Sami pre seba musíme mať na
pamäti, že taká podoba boha, akú hlásal Mohamed v Koráne, je podľa Biblie
antikristovským učením, aby sme sa nedali zviesť žiadnym klamlivým učením
a nemali účasť na modloslužbe. Ale v praktickej službe a prístupe
k moslimom by sme nemali na Alaha útočiť, naopak, mali by sme im pomôcť
nájsť toho „pravého Alaha", ktorého poznáme my - trojjediného Boha, milujúceho
Otca, ktorý obetoval svojho Syna za našu záchranu a vzkriesil ho
z mŕtvych a ktorý skrze Ducha Svätého žije v nás. Pretože pravda
bez lásky nie je tým, k čomu sme boli povolaní. Tým je pravda
v láske. V láske Boha, ktorý „nechce, aby niekto zahynul, ale chce,
aby sa všetci dali na pokánie." (2 Pt 3, 9)