Pohľad zvonka: Islam a západná kultúra


Existujú tri hlavné dôvody, prečo sa islam stáva čoraz citlivejšou témou. Prvým je vznik štátu Izrael v roku 1948, ktorý arabské štáty odmietli. Namiesto toho vyvolali krízu, ktorá od toho času trvalo zaťažuje medzinárodné vzťahy a využíva sa na vyhrocovanie antagonizmu medzi západným a moslimským svetom. Zosobnením tejto tendencie bol iránsky prezident Ahmadínežád, ktorý sa napríklad vyjadril, že „existencia Izraela uráža celé ľudstvo". S tým súvisí zdanlivo iracionálna požiadavka Palestíncov na Jeruzalem ako hlavné mesto ich budúceho štátu. Jeruzalem je síce po Mekke a Medine tretím najposvätnejším miestom islamu, no v Koráne sa ani raz nespomína. Hlavným mestom nejakého arabského osídlenia nikdy nebol, pričom so židovskou starovekou tradíciou je spätý naskrze jedinečným spôsobom.

Ďalším dôvodom je islamský terorizmus. New York 2001, Londýn 2005 či Paríž 2015 sú všeobecne známe prípady. Kto chce z tohto uhla pohľadu kritizovať islam, má široké pole pôsobnosti. Striktne povedané, tu sa už nenachádzame v oblasti náboženstva, ale nenávistnej ideológie a zločinu. Nemožno však zabúdať na skutočnosť, že sa také veci dejú v mene islamu, a taktiež sa uvádza, že v Koráne je asi dvesto miest, ktoré hovoria o boji s neveriacimi: „Prorok! Povzbudzuj veriacich k boju." (súra 8, 65) „Prorok! Bor sa s tými, ktorí veriť odmietajú a s pokrytcami a buď na nich prísny. Ich útočišťom bude peklo..." (súra 9, 73) A tak ďalej. Na niektorých takých miestach záleží na kontexte a interpretácii, bez ohľadu na to však platí, že sa ich zneužitiu fanatikmi nedá zabrániť. Dodajme tiež, že proti tomu nie je imúnna žiadna ideológia ani náboženstvo. Inkvizícia, antisemitizmus, gulagy - to všetko vzniklo v našej kultúrnej oblasti.

Tretím dôvodom záujmu o islam je moslimská imigrácia spojená s civilizačnou situáciou v dnešnej Európe. Analytici v tomto ohľade hovoria o tom, že sekulárna a rozmaznaná Európa pácha dvojitú samovraždu: demografickú a kultúrnu. Rozpadáva sa inštitút rodiny, ubúda obyvateľstva, tradičné hodnoty nahrádza konzumný štýl života, bezbrehá tolerancia a pod. Do tohto prostredia prichádzajú vo veľkom počte moslimskí imigranti. Vo Francúzsku je ich dnes asi šesť miliónov (najmä z oblasti Maghrebu, t. j. severnej Afriky), v Nemecku sú štyri milióny Turkov, veľké menšiny sú v Španielsku, vo Veľkej Británii, v Holandsku aj inde. Celkovo je to v Európe asi dvadsať miliónov osôb.

Hoci nejde o centrálne riadenú stratégiu, výlučnosť islamu a moslimská solidarita pôsobí smerom k islamizácii Európy. Vo všeobecnosti majú moslimovia jasnú ideológiu, pevnú vôľu a finančné zdroje, proti ktorým stojí sekulárna bezmocnosť a náboženská vlažnosť dnešnej Európy. Z kresťanského hľadiska vyjadrené: Náboženský synkretizmus a morálny rozpad západnej spoločnosti prinášajú svoje plody.

Európski politici dúfajú, že vznikne nejaká humanistická verzia islamu, podobná vyprázdnenému kresťanstvu, tomu však doterajší vývoj nenasvedčuje. Moslimské komunity v západnej Európe sa do väčšinovej spoločnosti neintegrujú, naopak, na okrajoch veľkých miest vznikajú uzavreté enklávy, v ktorých sa praktizuje islamský spôsob života. V nedávno uverejnenom Manifeste nemeckého Moslimského bratstva (2011) čítame: „Nechceme sa nechať integrovať. Sme moslimovia a prihlásenie sa k islamu stanovuje jasné medze prispôsobenia ‚hodnotám západnej spoločnosti‘. (...) Základy nášho náboženstva (Korán) sú zoslané od Alaha; preto neexistujú - na rozdiel od Biblie kresťanov - žiadne ‚historicko-kritické‘ možnosti interpretácie, ktoré by mohli viesť k nejakému ‚euroislamu‘."

S tým korešponduje aj vyhranená reakcia moslimskej komunity na kritiku islamu zo strany „neveriacich". Fatva ajatolláha Chomejního (1989) na spisovateľa Salmana Rushdieho za jeho Satanské verše, vražda holandského televízneho producenta Thea van Gogha (2004) za film Submission (Podrobenie, 2004) približujúci násilie voči ženám v islamských komunitách či pobúrenie nad filmom Fitna (Rozvrat, 2008) známeho kritika islamu Geerta Wildersa, ktorý musí žiť pod trvalou policajnou ochranou, sú všeobecne známe. Pre zaujímavosť, fatva proti Rushdiemu mala toto znenie: „Oznamujem moslimom na celom svete, že autor Satanských veršov, ktoré sú proti islamu, Prorokovi a Koránu, takisto ako všetci, čo sa podieľali na ich publikácii (...) sú odsúdení na smrť. Každý, kto príde o život v snahe popraviť Rushdieho a jeho spolupracovníkov, stane sa mučeníkom."

Dá sa asi povedať, že uvedení traja kritici islamu sú dosť kontroverzné osobnosti. Avšak dôležitejšie je toto: ich diela reflektujú určitú spoločenskú situáciu a vznikli v prostredí slobody slova a verejnej kontroly. Každý má možnosť sa s nimi zoznámiť a urobiť si na ne svoj názor. Nenabádajú k násiliu a násilie tiež nemôže byť cestou, ako s nimi vyjadrovať nesúhlas.

Doplňme tento obraz ešte dvoma príkladmi z nášho kultúrneho prostredia. Český umelec Martin Velíšek vystavil v Znojme roku 1992 obraz nazvaný Ježíšek Franta. Išlo o škandalózne zobrazenie Ukrižovaného, ktoré vzbudilo takú kritiku, že bol obraz nakoniec zakrytý. Druhý príklad sa týka turné The Confessions (odštartované roku 2006 v USA) americkej speváčky Madonny, ktorá na svoje zviditeľnenie použila symboliku kríža. Bez ohľadu na silnú kritiku zo strany kresťanov cestovala s týmto programom niekoľko rokov po svete, bola i v Rusku, Poľsku a Česku. Takéto umelecké „diela" nereflektujú vôbec nič, sú len prejavom úsilia extravagantných umelcov vzbudiť pozornosť znudeného publika. A v očiach radikálnych moslimov sú len známkou degenerácie západnej kultúry, ktorej ideový základ (kresťanstvo) sa vyčerpal, takže je pripravená pôda na jeho náhradu.

U nás sa o výraznejšom vplyve islamu zatiaľ nedá hovoriť, o demografickej situácii však vypovedá, že sa tu za posledných dvadsať rokov narodilo o milión detí menej, než je pre zdravý vývoj nevyhnutné. Možné riešenia sú tohto druhu: Buď sa pôrodnosť zvýši zo súčasnej hodnoty 1,4 dieťaťa na jednu ženu na 3,5 dieťaťa, alebo sa DPH zvýši na úroveň tridsiatich percent, alebo k nám prídu v horizonte 15 až 20 rokov tri až štyri milióny zahraničných pracovníkov. A potom nebude bez významu, z ktorých krajín títo ľudia budú. Porozumenie islamu vtedy bude zohrávať svoju úlohu.

 

Pohľad zvnútra: Obsah a povaha islamu


Predpokladom pre porozumenie islamu je pochopenie troch základných téz:

1. Je to systém s absolútnymi nárokmi: „Islam je vyvrcholením všetkých náboženských sústav. Je to pravé náboženstvo pre všetkých ľudí vo všetkých dobách." (Šejk Fadlulláh Chajrí, 1993); „Islam je viera, spôsob života a hnutie za zriadenie islamského poriadku na svete." (Universal Islamic Declaration, Londýn 1980)

2. Základom islamu je Korán. Ten bol údajne Mohamedovi daný Bohom slovo po slove skrze archanjela Gabriela. Je teda autentický, svätý a večne platný pre všetkých ľudí všetkých kultúr. Je to bezchybná kópia originálu, ktorý je uložený v nebi.

3. Jadro viery vyjadruje šaháda (vyznanie viery): „Niet boha okrem Boha a Mohamed je posol Boží." Šaháda znamená, že islam je prísne monoteistický (kresťanstvo sa chápe ako deformované náboženstvo). Mohamed je najvyšší zo všetkých Božích poslov (Ježiš bol iba jedným z nich). „Veriaci sú tí, ktorí uverili v Boha a jeho posla." (súra 49, 15)

Mohamed sa podľa nezaručených správ narodil roku 570 v Mekke, ktorá je dnes druhým najväčším mestom v Saudskej Arábii. Prvé zjavenie mal asi v štyridsiatich rokoch, čo sa stalo začiatkom tzv. mekkského obdobia jeho pôsobenia. Jeho dôsledný monoteizmus bol reakciou na vtedajší arabský polyteizmus, ktorého strediskom bola svätyňa Kaaba v Mekke. Po dvanástich rokoch pôsobenia musel z Mekky utiecť a presunul sa do mesta Jathrib, ktoré sa na jeho počesť premenovalo na Medinu (Mesto Prorokovo). Touto zmenou sa stal nielen duchovnou, ale taktiež svetskou autoritou - v Medine začal budovať moslimskú obec (ummu) podľa zásad Koránu.

Spočiatku sa Mohamed snažil získať uznanie židov, s ktorými sa zhodoval v prísnom monoteizme. Tí však poukazovali na rozpory medzi Starým zákonom a Koránom a vyvodili z toho, že Mohamed žiadnym prorokom nie je. Čo sa týka kresťanov, tam sa predmetom sporu stalo hlavne učenie o božstve Ježiša Krista. Strategickým Mohamedovým cieľom bolo podrobenie Mekky, ktorá pred armádou moslimov kapitulovala v roku 630 a následne sa stala strediskom nového kultu. Po jej ovládnutí sa Mohamedovi začali hromadne podriaďovať kmene z celej Arábie, a tým začala vznikať tzv. veľká umma - širšie spoločenstvo všetkých kmeňov, ktoré prijali islam. Vznikol tak v podstate nový veľký štát, ktorého organizácii sa Mohamed venoval v posledných rokoch svojho života. Zomrel roku 632 v Medine, kde je tiež pochovaný. Celkovo sa môže povedať, že v islame ponúkol Mohamed rozdrobeným arabským kmeňom riešenie ich náboženskej a spoločenskej situácie a že v tom bol už za svojho života úspešný.

Zjednotenie Arabov tiež umožnilo mohutnú moslimskú expanziu, ktorá prebiehala troma smermi: na východ do Strednej Ázie a Indie a dvoma cestami smerom k Európe. Južne to bolo cez Jeruzalem (638) a ďalej cez Egypt a severnú Afriku až na Pyrenejský polostrov (Toledo 712), kde sa moslimovia uchytili na obdobie trvajúce vyše sedemsto rokov. Vytlačení boli reconquistou, ktorá sa skončila pádom Granady v roku 1492. Severne to bolo smerom k Čiernemu moru a odtiaľ na Balkán (Adrianopolis dobyli v roku 1361, Carihrad padol v roku 1453). Na Balkáne sa vláda moslimov - v podobe Osmanskej ríše - skončila až porážkou Turecka v prvej svetovej vojne.

Moslimovia islam považujú za „náboženstvo pokoja", súčasťou expanzie je podľa nich odovzdávanie posolstva. Význam slova islam je podrobenie sa, bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu. To znamená: Čo chce Boh na nebi, to sa má diať aj na zemi. Výsledkom je rozdelenie sveta na dve oblasti (dva domy): Dar al-Islam a Dar al-Harb. Dom islamu je oblasť, kde dominuje islamská viera. Dom vojny je oblasť, ktorá je kánonicky (t. j. z hľadiska viery) v stave trvalej vojny, kým sa nedostane pod Božiu vládu. Toto rozdelenie síce neobsahuje Korán ani v najstaršej tradícii, avšak vyjadruje pohľad na svet a ambície svetového islamu.

Čo sa týka jeho obsahu (a teda hodnoty, ktorú svetu prináša), tradičná schéma ho predstavuje v podobe tzv. piatich stĺpov islamu, ktorými sú: vyznanie viery, modlitba, pôst, dobročinnosť a púť do Mekky. Niekedy sa pridáva ako šiesty prvok i džihád. Vyznanie viery sme už spomenuli, je to akési zhrnutie obsahu islamu. Moslimom je ten, kto na šahádu odpovie áno, všetci ostatní sú neveriaci.

Modlitba, pôst a dobročinnosť sú prvky podobné ako v kresťanstve. Pôstny mesiac ramadán je dobre známy, je to deviaty mesiac moslimského roka. Zaujímavosťou je, že pôst sa drží len od úsvitu do západu slnka, ale v noci je všetko dovolené. Almužna (zakát) je povinná náboženská daň, ktorá sa odvádza imámovi pre potreby obce. Púťou do Mekky (hadždž) islam nadviazal na staroarabskú tradíciu, avšak pri dnešnom počte moslimov je to ohromná, organizačne náročná akcia.

Zvláštnu zmienku si zasluhuje džihád. Slovo samo je odvodené od základu, ktorý znamená „bojovať so sebou samým", „vydávať čo najväčšiu energiu" a primárne sa vzťahuje na osobné úsilie moslima o vnútorné očistenie a duchovný rast. Na druhej strane však ide aj o úsilie vo vzťahu k vonkajšiemu svetu, a to až v zmysle ochoty nasadiť život, keď je moslimská obec ohrozená. Tomu zodpovedá, že verše Koránu o boji sú obsiahnuté predovšetkým v súrach medinského obdobia, keď sa Mohamedova umma musela brániť útokom „neveriacich" z Mekky. Tým vznikli vzory pre správanie moslimov pri vedení vojny „na ceste Božej", ktorá sa označuje ako džihád.

Boj v tomto zmysle vyhlásil kresťanom napríklad v období križiackych vojen vládca Abú Saíd Zangí (skončil sa porážkou kresťanov pri Damasku roku 1174). Iným príkladom môže byť obdobie tzv. „svätých vojen" moslimov proti ruským dobyvateľom na Kaukaze v 19. storočí, ktoré nakoniec prehrali (šejk Šamil). Počas prvej svetovej vojny vyhlásila džihád Osmanská ríša nepriateľom Trojspolku, i ten sa skončil nezdarom. V súčasnosti vedú svoj súkromný džihád proti „skazenému, zdegenerovanému Západu" rôzne radikálne skupiny financované z oblasti Blízkeho východu. Termín džihád nám preto oprávnene znie zlovestne a zaslúžene má veľmi zlú povesť.

Samozrejme, že nie všetky krajiny islamského sveta sú rovnaké. V Tunisku, Turecku či Malajzii sú pomery voľnejšie než napríklad v Iráne, Afganistane či Saudskej Arábii, kde majú politickú moc smery, ktoré sa držia doslovnej interpretácie Koránu. Jej súčasťou je potom polygamia, podradné postavenie ženy, krvná pomsta („V odplate je pre vás život", súra 2, 179), rigidné zákonodarstvo (šaría) a pod.

Islam predstavuje ideový systém, ktorý treba rešpektovať, avšak s myšlienkovou tradíciou Európy je absolútne nezlučiteľný. Jeho bezvýhradné nároky na človeka a spoločnosť treba pokojne, ale dôrazne odmietnuť - s rovnakým dôrazom, s akým radikálni moslimovia v západných krajinách vyjadrujú svoj nesúhlas s demokraciou a kresťanstvom.

 
Ing. Josef Potoček
(1943) je starším zboru Cirkvi bratskej v Hradci Králové.