Pohľad zvonka: Islam a západná kultúra
Existujú tri hlavné dôvody, prečo sa islam stáva čoraz
citlivejšou témou. Prvým je vznik štátu Izrael v roku 1948, ktorý arabské
štáty odmietli. Namiesto toho vyvolali krízu, ktorá od toho času trvalo
zaťažuje medzinárodné vzťahy a využíva sa na vyhrocovanie antagonizmu
medzi západným a moslimským svetom. Zosobnením tejto tendencie bol iránsky
prezident Ahmadínežád, ktorý sa napríklad vyjadril, že „existencia Izraela
uráža celé ľudstvo". S tým súvisí zdanlivo iracionálna požiadavka
Palestíncov na Jeruzalem ako hlavné mesto ich budúceho štátu. Jeruzalem je síce
po Mekke a Medine tretím najposvätnejším miestom islamu, no v Koráne
sa ani raz nespomína. Hlavným mestom nejakého arabského osídlenia nikdy nebol,
pričom so židovskou starovekou tradíciou je spätý naskrze jedinečným spôsobom.
Ďalším dôvodom je islamský terorizmus. New York 2001, Londýn
2005 či Paríž 2015 sú všeobecne známe prípady. Kto chce z tohto uhla
pohľadu kritizovať islam, má široké pole pôsobnosti. Striktne povedané, tu sa
už nenachádzame v oblasti náboženstva, ale nenávistnej ideológie
a zločinu. Nemožno však zabúdať na skutočnosť, že sa také veci dejú
v mene islamu, a taktiež sa uvádza, že v Koráne je asi dvesto
miest, ktoré hovoria o boji s neveriacimi: „Prorok! Povzbudzuj
veriacich k boju." (súra 8, 65) „Prorok! Bor sa s tými, ktorí veriť
odmietajú a s pokrytcami a buď na nich prísny. Ich útočišťom
bude peklo..." (súra 9, 73) A tak ďalej. Na niektorých takých miestach
záleží na kontexte a interpretácii, bez ohľadu na to však platí, že sa ich
zneužitiu fanatikmi nedá zabrániť. Dodajme tiež, že proti tomu nie je imúnna žiadna
ideológia ani náboženstvo. Inkvizícia, antisemitizmus, gulagy - to všetko vzniklo
v našej kultúrnej oblasti.
Tretím dôvodom záujmu o islam je moslimská imigrácia
spojená s civilizačnou situáciou v dnešnej Európe. Analytici
v tomto ohľade hovoria o tom, že sekulárna a rozmaznaná Európa pácha
dvojitú samovraždu: demografickú a kultúrnu. Rozpadáva sa inštitút rodiny,
ubúda obyvateľstva, tradičné hodnoty nahrádza konzumný štýl života, bezbrehá
tolerancia a pod. Do tohto prostredia prichádzajú vo veľkom počte moslimskí
imigranti. Vo Francúzsku je ich dnes asi šesť miliónov (najmä z oblasti
Maghrebu, t. j. severnej Afriky), v Nemecku sú štyri milióny Turkov, veľké
menšiny sú v Španielsku, vo Veľkej Británii, v Holandsku aj inde.
Celkovo je to v Európe asi dvadsať miliónov osôb.
Hoci nejde o centrálne riadenú stratégiu, výlučnosť
islamu a moslimská solidarita pôsobí smerom k islamizácii Európy. Vo
všeobecnosti majú moslimovia jasnú ideológiu, pevnú vôľu a finančné
zdroje, proti ktorým stojí sekulárna bezmocnosť a náboženská vlažnosť
dnešnej Európy. Z kresťanského hľadiska vyjadrené: Náboženský synkretizmus
a morálny rozpad západnej spoločnosti prinášajú svoje plody.
Európski politici dúfajú, že vznikne nejaká humanistická
verzia islamu, podobná vyprázdnenému kresťanstvu, tomu však doterajší vývoj
nenasvedčuje. Moslimské komunity v západnej Európe sa do väčšinovej
spoločnosti neintegrujú, naopak, na okrajoch veľkých miest vznikajú uzavreté
enklávy, v ktorých sa praktizuje islamský spôsob života. V nedávno
uverejnenom Manifeste nemeckého Moslimského bratstva (2011) čítame: „Nechceme
sa nechať integrovať. Sme moslimovia a prihlásenie sa k islamu
stanovuje jasné medze prispôsobenia ‚hodnotám západnej spoločnosti‘. (...)
Základy nášho náboženstva (Korán) sú zoslané od Alaha; preto neexistujú - na
rozdiel od Biblie kresťanov - žiadne ‚historicko-kritické‘ možnosti
interpretácie, ktoré by mohli viesť k nejakému ‚euroislamu‘."
S tým korešponduje aj vyhranená reakcia moslimskej
komunity na kritiku islamu zo strany „neveriacich". Fatva ajatolláha Chomejního
(1989) na spisovateľa Salmana Rushdieho za jeho Satanské verše, vražda
holandského televízneho producenta Thea van Gogha (2004) za film Submission
(Podrobenie, 2004) približujúci násilie voči ženám v islamských komunitách
či pobúrenie nad filmom Fitna (Rozvrat, 2008) známeho kritika islamu Geerta
Wildersa, ktorý musí žiť pod trvalou policajnou ochranou, sú všeobecne známe.
Pre zaujímavosť, fatva proti Rushdiemu mala toto znenie: „Oznamujem moslimom na
celom svete, že autor Satanských veršov, ktoré sú proti islamu, Prorokovi
a Koránu, takisto ako všetci, čo sa podieľali na ich publikácii (...) sú
odsúdení na smrť. Každý, kto príde o život v snahe popraviť Rushdieho
a jeho spolupracovníkov, stane sa mučeníkom."
Dá sa asi povedať, že uvedení traja kritici islamu sú dosť
kontroverzné osobnosti. Avšak dôležitejšie je toto: ich diela reflektujú určitú
spoločenskú situáciu a vznikli v prostredí slobody slova
a verejnej kontroly. Každý má možnosť sa s nimi zoznámiť
a urobiť si na ne svoj názor. Nenabádajú k násiliu a násilie
tiež nemôže byť cestou, ako s nimi vyjadrovať nesúhlas.
Doplňme tento obraz ešte dvoma príkladmi z nášho
kultúrneho prostredia. Český umelec Martin Velíšek vystavil v Znojme roku
1992 obraz nazvaný Ježíšek Franta. Išlo o škandalózne zobrazenie
Ukrižovaného, ktoré vzbudilo takú kritiku, že bol obraz nakoniec zakrytý. Druhý
príklad sa týka turné The Confessions (odštartované roku 2006 v USA)
americkej speváčky Madonny, ktorá na svoje zviditeľnenie použila symboliku kríža.
Bez ohľadu na silnú kritiku zo strany kresťanov cestovala s týmto
programom niekoľko rokov po svete, bola i v Rusku, Poľsku a Česku.
Takéto umelecké „diela" nereflektujú vôbec nič, sú len prejavom úsilia
extravagantných umelcov vzbudiť pozornosť znudeného publika.
A v očiach radikálnych moslimov sú len známkou degenerácie západnej
kultúry, ktorej ideový základ (kresťanstvo) sa vyčerpal, takže je pripravená
pôda na jeho náhradu.
U nás sa o výraznejšom vplyve islamu zatiaľ nedá
hovoriť, o demografickej situácii však vypovedá, že sa tu za posledných
dvadsať rokov narodilo o milión detí menej, než je pre zdravý vývoj
nevyhnutné. Možné riešenia sú tohto druhu: Buď sa pôrodnosť zvýši zo súčasnej
hodnoty 1,4 dieťaťa na jednu ženu na 3,5 dieťaťa, alebo sa DPH zvýši na úroveň
tridsiatich percent, alebo k nám prídu v horizonte 15 až 20 rokov tri
až štyri milióny zahraničných pracovníkov. A potom nebude bez významu,
z ktorých krajín títo ľudia budú. Porozumenie islamu vtedy bude zohrávať
svoju úlohu.
Pohľad zvnútra: Obsah a povaha islamu
Predpokladom pre porozumenie islamu je pochopenie troch
základných téz:
1. Je to systém s absolútnymi nárokmi: „Islam je
vyvrcholením všetkých náboženských sústav. Je to pravé náboženstvo pre všetkých
ľudí vo všetkých dobách." (Šejk Fadlulláh Chajrí, 1993); „Islam je viera,
spôsob života a hnutie za zriadenie islamského poriadku na svete."
(Universal Islamic Declaration, Londýn 1980)
2. Základom islamu je Korán. Ten bol údajne Mohamedovi daný
Bohom slovo po slove skrze archanjela Gabriela. Je teda autentický, svätý
a večne platný pre všetkých ľudí všetkých kultúr. Je to bezchybná kópia
originálu, ktorý je uložený v nebi.
3. Jadro viery vyjadruje šaháda (vyznanie viery): „Niet boha
okrem Boha a Mohamed je posol Boží." Šaháda znamená, že islam je prísne
monoteistický (kresťanstvo sa chápe ako deformované náboženstvo). Mohamed je
najvyšší zo všetkých Božích poslov (Ježiš bol iba jedným z nich). „Veriaci
sú tí, ktorí uverili v Boha a jeho posla." (súra 49, 15)
Mohamed sa podľa nezaručených správ narodil roku 570
v Mekke, ktorá je dnes druhým najväčším mestom v Saudskej Arábii.
Prvé zjavenie mal asi v štyridsiatich rokoch, čo sa stalo začiatkom tzv.
mekkského obdobia jeho pôsobenia. Jeho dôsledný monoteizmus bol reakciou na vtedajší
arabský polyteizmus, ktorého strediskom bola svätyňa Kaaba v Mekke. Po
dvanástich rokoch pôsobenia musel z Mekky utiecť a presunul sa do
mesta Jathrib, ktoré sa na jeho počesť premenovalo na Medinu (Mesto Prorokovo).
Touto zmenou sa stal nielen duchovnou, ale taktiež svetskou autoritou -
v Medine začal budovať moslimskú obec (ummu) podľa zásad Koránu.
Spočiatku sa Mohamed snažil získať uznanie židov,
s ktorými sa zhodoval v prísnom monoteizme. Tí však poukazovali na
rozpory medzi Starým zákonom a Koránom a vyvodili z toho, že
Mohamed žiadnym prorokom nie je. Čo sa týka kresťanov, tam sa predmetom sporu
stalo hlavne učenie o božstve Ježiša Krista. Strategickým Mohamedovým
cieľom bolo podrobenie Mekky, ktorá pred armádou moslimov kapitulovala v roku
630 a následne sa stala strediskom nového kultu. Po jej ovládnutí sa Mohamedovi
začali hromadne podriaďovať kmene z celej Arábie, a tým začala
vznikať tzv. veľká umma - širšie spoločenstvo všetkých kmeňov, ktoré prijali
islam. Vznikol tak v podstate nový veľký štát, ktorého organizácii sa
Mohamed venoval v posledných rokoch svojho života. Zomrel roku 632
v Medine, kde je tiež pochovaný. Celkovo sa môže povedať, že v islame
ponúkol Mohamed rozdrobeným arabským kmeňom riešenie ich náboženskej a
spoločenskej situácie a že v tom bol už za svojho života úspešný.
Zjednotenie Arabov tiež umožnilo mohutnú moslimskú expanziu,
ktorá prebiehala troma smermi: na východ do Strednej Ázie a Indie
a dvoma cestami smerom k Európe. Južne to bolo cez Jeruzalem (638)
a ďalej cez Egypt a severnú Afriku až na Pyrenejský polostrov (Toledo
712), kde sa moslimovia uchytili na obdobie trvajúce vyše sedemsto rokov.
Vytlačení boli reconquistou, ktorá sa skončila pádom Granady v roku 1492.
Severne to bolo smerom k Čiernemu moru a odtiaľ na Balkán (Adrianopolis
dobyli v roku 1361, Carihrad padol v roku 1453). Na Balkáne sa vláda moslimov -
v podobe Osmanskej ríše - skončila až porážkou Turecka v prvej
svetovej vojne.
Moslimovia islam považujú za „náboženstvo pokoja", súčasťou
expanzie je podľa nich odovzdávanie posolstva. Význam slova islam je podrobenie
sa, bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu. To znamená: Čo chce Boh na nebi, to sa
má diať aj na zemi. Výsledkom je rozdelenie sveta na dve oblasti (dva
domy): Dar al-Islam a Dar al-Harb. Dom islamu je oblasť, kde dominuje
islamská viera. Dom vojny je oblasť, ktorá je kánonicky (t. j. z hľadiska
viery) v stave trvalej vojny, kým sa nedostane pod Božiu vládu. Toto
rozdelenie síce neobsahuje Korán ani v najstaršej tradícii, avšak
vyjadruje pohľad na svet a ambície svetového islamu.
Čo sa týka jeho obsahu (a teda hodnoty, ktorú svetu
prináša), tradičná schéma ho predstavuje v podobe tzv. piatich stĺpov
islamu, ktorými sú: vyznanie viery, modlitba, pôst, dobročinnosť a púť do
Mekky. Niekedy sa pridáva ako šiesty prvok i džihád. Vyznanie viery sme už
spomenuli, je to akési zhrnutie obsahu islamu. Moslimom je ten, kto na šahádu
odpovie áno, všetci ostatní sú neveriaci.
Modlitba, pôst a dobročinnosť sú prvky podobné ako
v kresťanstve. Pôstny mesiac ramadán je dobre známy, je to deviaty mesiac
moslimského roka. Zaujímavosťou je, že pôst sa drží len od úsvitu do západu
slnka, ale v noci je všetko dovolené. Almužna (zakát) je povinná
náboženská daň, ktorá sa odvádza imámovi pre potreby obce. Púťou do Mekky (hadždž)
islam nadviazal na staroarabskú tradíciu, avšak pri dnešnom počte moslimov je
to ohromná, organizačne náročná akcia.
Zvláštnu zmienku si zasluhuje džihád. Slovo samo je odvodené
od základu, ktorý znamená „bojovať so sebou samým", „vydávať čo najväčšiu
energiu" a primárne sa vzťahuje na osobné úsilie moslima o vnútorné
očistenie a duchovný rast. Na druhej strane však ide aj o úsilie vo
vzťahu k vonkajšiemu svetu, a to až v zmysle ochoty nasadiť
život, keď je moslimská obec ohrozená. Tomu zodpovedá, že verše Koránu
o boji sú obsiahnuté predovšetkým v súrach medinského obdobia, keď sa
Mohamedova umma musela brániť útokom „neveriacich" z Mekky. Tým vznikli
vzory pre správanie moslimov pri vedení vojny „na ceste Božej", ktorá sa
označuje ako džihád.
Boj v tomto zmysle vyhlásil kresťanom napríklad
v období križiackych vojen vládca Abú Saíd Zangí (skončil sa porážkou
kresťanov pri Damasku roku 1174). Iným príkladom môže byť obdobie tzv. „svätých
vojen" moslimov proti ruským dobyvateľom na Kaukaze v 19. storočí, ktoré
nakoniec prehrali (šejk Šamil). Počas prvej svetovej vojny vyhlásila džihád
Osmanská ríša nepriateľom Trojspolku, i ten sa skončil nezdarom.
V súčasnosti vedú svoj súkromný džihád proti „skazenému, zdegenerovanému
Západu" rôzne radikálne skupiny financované z oblasti Blízkeho východu.
Termín džihád nám preto oprávnene znie zlovestne a zaslúžene má veľmi zlú
povesť.
Samozrejme, že nie všetky krajiny islamského sveta sú
rovnaké. V Tunisku, Turecku či Malajzii sú pomery voľnejšie než napríklad
v Iráne, Afganistane či Saudskej Arábii, kde majú politickú moc smery,
ktoré sa držia doslovnej interpretácie Koránu. Jej súčasťou je potom polygamia,
podradné postavenie ženy, krvná pomsta („V odplate je pre vás život", súra
2, 179), rigidné zákonodarstvo (šaría) a pod.
Islam predstavuje ideový systém, ktorý treba rešpektovať,
avšak s myšlienkovou tradíciou Európy je absolútne nezlučiteľný. Jeho
bezvýhradné nároky na človeka a spoločnosť treba pokojne, ale dôrazne
odmietnuť - s rovnakým dôrazom, s akým radikálni moslimovia
v západných krajinách vyjadrujú svoj nesúhlas s demokraciou
a kresťanstvom.
Ing. Josef Potoček (1943) je starším zboru Cirkvi bratskej v Hradci Králové.