Gnostici, templári a čarodejnice


Gnostické sekty boli zväčša vysoko puritánske, často s pesimistickým postojom k telu a sexualite. Existovali však medzi nimi aj niektoré extrémne výnimky, pri ktorých dochádzalo k úchylkám. Napríklad Epifanius, budúci biskup zo Salaminy, opísal vo svojom spise Panarion (Domáca lekáreň) stretnutia s istou gnostickou sektou, kde sa pri desivom „obrade lásky", nazývanej aj agapé, jej stúpenci opíjali vínom, ku ktorému servírovali mäso. Po ňom požívali mužské a ženské sexuálne tekutiny ako telo a krv pri Eucharistii.2 Bola to extrémna gnostická sekta, ktorá vo svojich rituáloch praktizovala sex.

O sexuálnych praktikách sa hovorilo aj v súvislosti s križiackym rádom templárov.3 Na jeho zrušenie existujú rozličné pohľady.4 Templári boli obvinení, že pestovali homosexuálne vzťahy, uctievali modlu Bafometa5 a pľuvali na kríž. Taktiež ich vinili z hlásania toho, že Ježiš nebol pravý Boh, nezomrel za ľudstvo na kríži a tiež z toho, že neverili vo sviatosti a nepoužívali správne formulácie počas svätej omše. Pri prijímacom ceremoniáli sa údajne bozkávali prijímateľ a kandidát na intímne miesta, kandidáta nútili k homosexuálnemu styku atď.6 Pravdepodobne sa časom v súvislosti s templármi nabalilo veľa rozličných ezotericky ladených legiend, avšak prozaickým motívom ich likvidácie zrejme bolo úsilie zdiskreditovať templárov s úmyslom privlastniť si ich bohatý majetok. V každom prípade sa tragický koniec stal inšpiráciou pre vznik tajných spoločností hlásiacich sa k ich dedičstvu.

Ďalšou „spiritualitou" spojenou so sexom je čarodejníctvo. Britská antropologička a egyptologička Margaret Murrayová (1863 - 1963) vo svojich dielach, okolo ktorých sa dodnes vedie akademická diskusia, tvrdí, že čarodejníctvo je pozostatok predkresťanského náboženstva, ktoré sa udržalo v skrytosti počas nadvlády kresťanstva v európskej kultúre. Čarodejnice, ktoré sa vo vtedajších časoch netešili dobrej povesti a ľudia sa ich báli, okrem iných neobvyklých vecí vedeli údajne vyrobiť nápoj lásky a mali schopnosť čarami privodiť mužovu impotenciu. Svoje stretnutia mávali na takzvaných sabatoch, na ktoré prileteli. V súčasnosti prevláda názor, že to dokázali vďaka mastiam z halucinogénnych látok, ktorými sa natierali.7 Podľa dobových svedectiev dochádzalo na sabatoch k sexu s démonmi, ktorí na seba brali krásny výzor a dokázali neporovnateľne lepšie uspokojiť ženu než obyčajný muž. Počas sabatu dostávali tiež ich účastníci čarodejnícke recepty.8 Sú tieto farbisté opisy, v ktorých sa opakujú isté motívy, výplodom fantázie, alebo ide o skutočný prienik do reality, ktorú okultisti nazývajú astrálnym svetom? Z vedeckej stránky neexistuje na tento problém uspokojivá odpoveď.

Výpovedné sú však slová francúzskeho spisovateľa orientujúceho sa na okultizmus, Henriho Jules-Boisa (1868 - 1943), ktorý o čarodejníkoch napísal: „Starí čarodejníci boli anarchisti minulých čias. Aj oni bojovali proti kňazovi, kráľovi a boháčom, i oni pripravovali svojimi okultnými obradmi bomby zla - obzvlášť radi trávili a hromadne ničili: vedeli rozosiať prášok, ktorý zničil úrodu, pomocou skrytého magického kúzla v stajniach spôsobovali úhyn dobytka. Zvláštnu pozornosť venovali malým deťom (...) zabíjali ich dôkladnejšie (...) než moderní anarchisti."9

Objektívne však treba poznamenať, že drvivá väčšina odsúdených, takzvaných čarodejníc, bola nevinná. No medzi nimi mohli byť ženy, ktoré skutočne škodili svojím sugestívnym vplyvom. V každom prípade sa o niekoľko storočí neskôr tieto umučené ženy stali ikonami moderných čarodejníckych a pohanských hnutí.

 

Fraternitas Rosae Crucis a Ordo Templi Orientis


Počiatky novodobej sexuálnej mágie sa spájajú s afroamerickým okultistom Paschalom Beverlym Randolphom (1825 - 1875). Narodil sa ako nemanželský syn bohatého obchodníka a čiernej otrokyne a vyrastal v newyorskom slume. Jeho nepokojný duch ho hnal k hľadaniu vlastnej spirituálnej cesty. Začal navštevovať rôzne tajné bratstvá a hodne cestoval po svete (Egypt, Malá Ázia, Palestína), kde sa zoznamoval s rozličnými spiritualitami. Fascinoval ho najmä špiritizmus, pričom podľa všetkého bol i sám úspešným médiom. Skrze neho sa mali údajne prejavovať tzv. pokrokoví duchovia náchylní k reformám.

Randolph sa stal zástancom abolicionizmu a bol spoluzakladateľom Národnej ligy za rovnoprávnosť.10 Okolo svojej osoby rád mystifikoval. Tvrdil, že je lekár, avšak nie je známe, že by získal doktorát.11 Pod jeho vplyvom vzniklo známe rosenkruciánske bratstvo Fraternitas Rosae Crucis (1868) a Veľká lóža Eulis (1874), pre ktoré vypracoval systém rosenkruciánskych stupňov. Randolphove bratstvo hlása učenie o reinkarnácii, karme, alchymistickú cestu transmutácie ako sebazdokonalenie a tiež rovnosť muža a ženy. Samého Randolpha dvakrát obvinili, že propaguje voľnú lásku. Ten sa bránil argumentom, že pomocou tejto praxe chce zlepšiť manželský život.12

Randolph vychádzal z ansairetickej moslimskej sekty prežívajúcej v horách Sýrie, v blízkosti Latakie, ale tiež v Palestíne, Kurdistane, Iráne a Egypte. Ansairetov mal založiť Muhammad ben Nusair al Namíri (zomrel okolo roku 1884), ktorý veril, že sa prostredníctvom sexu dá dosiahnuť transcendencia, prekročenie materiálneho sveta. Sektu spoluobjavili nemecký matematik, kartograf a prieskumník v službách Dánska Carsten Niebuhr (1733 - 1815) a francúzsky filozof a orientalista Constantin François de Chassebœuf, známy taktiež ako gróf de Volney (1757 - 1820). Ako iné moslimské sekty aj táto bola prenasledovaná moslimskou ortodoxiou. Jej učenie obsahuje gnostické prvky. Podobne ako v presvedčení šíitov duch proroka prechádza na imámov, tak mal i podľa ansairetov duch proroka prechádzať na vybrané osoby. Ansaireti sú známi okrem iných pozoruhodností aj tým, že veria, že sa duše premieňajú na hviezdy.

Randolph sa touto sektou zaoberal v niektorých svojich textoch13, kde opísal jej rituály ako akúsi islamskú obdobu „čiernej omše".14 Sám bol počas svojej cesty do Sýrie zasvätený samým ben Nusairom. Pod týmto vplyvom napísal dielo Magia sexualis, ktoré dlho medzi jeho prívržencami kolovalo iba v rukopise. Prvýkrát ho zverejnila až v roku 1931 Maria de Naglowska (1883 - 1936), Poľka, ktorá bola podľa všetkého Rasputinovou žiačkou. Naglowska začala organizovať tzv. zlaté omše, pri ktorých mala byť sexuálna mágia prvým krokom k Satanovi a ku zlu. Svojím poňatím sexuálnej mágie sa tak priblížila k satanizmu a vzdialila sa od pôvodného Randolphovho úmyslu, podľa ktorého návodov sexuálnu mágiu mala praktizovať iba dvojica v súkromí.15

Napriek veľkej popularite musel Randolph čeliť v Bostone súdnemu procesu za svoje liberálne názory vo veci sexuality. Tento proces ho napokon finančne zruinoval. Avšak jeho tragédia sa tým neskončila. Dramatický a tajuplný bol záver jeho života. V roku 1875 morálne zničený spáchal samovraždu, keď on, učiteľ, ktorý venoval toľko času radostiam ideálneho manželstva, objavil, že mu bola jeho vlastná žena neverná.16 Rakúsky spisovateľ a okultista Gustav Meyrink (1868 - 1932) v tejto súvislosti tvrdil, že podľa svedectva jeho priateľa, ktoré dostal písomnou formou, Randolph mal údajne umrieť po tom, čo sa pokúsil magicky zaútočiť na americkú okultistku s ruskými koreňmi, zakladateľku Teozofickej spoločnosti Helenu Blavatskú (1831 - 1891). Pokúsil sa ju vraj usmrtiť tisíce kilometrov vzdialený v Amerike, keď nabil bambitku a s rozkazom svojej vôle chcel, aby sa vystrelená guľka odhmotnila a v srdci Blavatskej, ktorá bola v tom čase v Indii, sa opäť stala guľkou. Avšak v poslednej chvíli mal zošalieť a sám sa strelil do hlavy.17 Ak to nie je mystifikácia, taká častá u okultistov, tak šlo len o tragický sebaklam s čiernomagickým úmyslom.

Určite možno Randolphovi mnoho vecí vyčítať, avšak ostali po ňom aj pozitívne reflexie o manželskej láske a vernosti.18 Do svojho systému prebral i niektoré názory švajčiarskeho lekára a praotca hypnózy a psychoterapie Franza Antona Mesmera (1734 - 1815). Na fyzickej úrovni Randolph chápal muža a ženu ako elektromagnetické sily: mužské genitálie ako pozitívnu silu, ženské naopak ako negatívnu, z čoho vzniká vzájomná vrodená príťažlivosť pohlaví. Pri intímnom spojení a orgazme sa obaja otvárajú kozmickým silám „a všetko, čo človek v takej chvíli skutočne chce, sa stane".19

Sex je podľa Randolpha najzákladnejšou silou vesmíru. Podstatu sexuálnej mágie tvorí pohlavný styk spojený s určitými túžbami, ktoré sa môžu vďaka tejto sile naplniť. Randolph bol presvedčený, že pomocou určitých metód riadeného sexu možno ovplyvniť nenarodené dieťa, magicky ovládnuť partnera, obnoviť krásu, energiu, predĺžiť život, ovplyvniť finančnú situáciu, viesť k hlbokému duchovnému vhľadu a pod.20 Vo svojich časoch vypracoval pozoruhodnú teóriu a prax sexuálnej mágie. Napísal dielo Sexuálna mágia, avšak jeho originalita bola neskôr spochybnená. Išlo o to, že v ňom opisoval základný rituál, ktorý sa zhoduje s istou scénou Péladanovho románu À cœur perdu publikovaného ešte v roku 1888. V Randolphovom systéme naoko nešlo o hedonistickú roztopašnosť. Odmietal promiskuitu a požadoval heterosexuálne vzťahy. Bol proti masturbácii, ktorou človek stráca energiu, rovnako ako proti homosexualite. Taktiež hlásal rovnosť pohlaví, a to aj v sexuálnom prežívaní. Napriek tomu jeho posolstvo našlo svojich pokračovateľov v skupinách ako AMORC, FUDOSI, Cirkev iluminátov, Clinica Clymer atď.

Iným sexuálnym mágom bol rakúsky mystik Carl Kellner (1851 - 1905), ktorý mal vplyv na založenie známeho medzinárodného magicko-náboženského rádu Ordo Templi Orientis. Pôvodne to bol chemik, ktorý zbohatol na nových postupoch pri výrobe papiera. Iniciácie, ktoré mal údajne absolvovať, sa síce ukazujú ako mýtické, avšak isté je, že bol vášnivý milovník Východu a ako jeden z mála západniarov detailne poznal techniky a teóriu jogy a tantry, o ktorých napísal dizertáciu. V rokoch 1895 a 1896 vstúpil Kellner do kontaktu s okultistami a slobodomurármi, medzi ktorých patril iný okultista, Theodor Reuss (1855 - 1923), ktorý vraj používal pri iniciácii aj homosexuálne praktiky. Tým nastal určitý posun v nazeraní na sexuálnu mágiu.

 

Crowley a novopohanstvo


Známy britský mág a okultista Edward Alexander (Aleister) Crowley (1875 - 1947) spôsobil v rámci západného ezoterizmu ďalšiu „inováciu" sexuálnej mágie. Hoci nebol v pravom zmysle slova satanista, za ktorého ho niektorí unáhlene považujú, jeho praktiky možno takými nazvať. Crowley šíril úctu k Sétovi, ktorý dostal meno Šajtan.21 Mal to byť pôvodný boh, ktorého si ľudia odpradávna uctievali. Crowley mal ambíciu svojimi okultnými praktikami a gnostickou omšou vytvoriť v duchovnom svete vír nového aeónu, počiatok skazy kresťanstva.22 Bol presvedčený, že je prorokom nového veku známeho ako aeón Hóra, a to na základe duchovnej skúsenosti, ktorou prešiel v Egypte roku 1904. Podľa jeho tvrdenia ho vtedy v stave vytrženia kontaktovala duchovná entita zvaná Aiwaz, ktorá mu pretlmočila Knihu zákona23 alebo Liber AL vel Legis. Tá sa neskôr stala základom učenia Thelémy obsahujúceho myšlienky prebraté z okultizmu, jogy a východnej a západnej mystiky, najmä kabaly. Kniha zákona je i súčasťou oficiálneho študijného programu skupiny Astrum Argentum (Strieborná hviezda), ktorú Crowley v roku 1907 založil.24

S určitým nadsadením možno povedať, že Crowley sa v západnej kultúre presadil. Získal popularitu najmä vďaka šíreniu spomínaného zákona Thelémy (gr. thelema - vôľa): Rob, čo chceš, to nech je tvoj celý zákon. Ten v rozpore s jeho pôvodným významom mnohí chápu ako svojvôľu indivídua. Ide v podstate o vyhrotený liberalizmus. Crowley sa pokladal za prevtelenie Eliphasa Léviho. Knihe zákona, ktorú, ako tvrdil, dostal od svojho „anjela strážcu" Aiwaza, pripisoval magickú moc.25 Veril, že kto ju prijme, zasadne na trón svetovej veľmoci. Z tohto dôvodu sa údajne v počiatkoch nástupu Hitlera pokúšal s ním skontaktovať a zaslal mu aj svoju knihu, pretože medzi ňou a nacizmom videl určité paralely.

V roku 1911 sa Crowley stal členom rádu Ordo Templi Orientis, pre ktorý vytvoril takzvanú gnostickú omšu zahŕňajúcu symbolické gestá so sexuálnymi narážkami.26 Avšak Theodor Reuss, anglogermánsky tantrický okultista a hlava rádu, Crowleya obvinil, že verejnosti prezradil najväčšie okultné tajomstvo tajnej spoločnosti - sexuálnu mágiu.

Roku 1920 založil Crowley v sicílskom mestečku Cefalù opátstvo Theléma. Názov si vypožičal z Rebelaisovho satirického diela Gargantua a Pentagruel, v ktorom sa toto opátstvo opisuje ako druh akéhosi antikláštora, v ktorom sa životy obyvateľov riadia nie na základe zákonov, stanov alebo pravidiel, ale v súlade s ich slobodnou vôľou a potešením. Aktívnou súčasťou života v tejto Crowleyovej komunite bola rituálna mágia založená na dramatizácii starovekých kultov, ktorá bola spojená so sexuálnymi aktivitami, požívaním drog a zvieracími obetami.27 Keď však roku 1923 zomrel Raul Loveday, jeden z Crowleyových žiakov, nastal medzinárodný škandál. Ešte toho roku bol Crowley vyhostený z Talianska a uchýlil sa do Tuniska. Taktiež sa mu zhoršilo zdravie a začal zvyšovať svoje denné dávky drog. Striedali sa u neho stavy depresie a eufórie. Pomerne jasnozrivo však predpovedal: „Najprudšia bitka sa bude týkať sexu (The Confessions)."28

Crowleyova popularita medzi mládežou v 60. a 70. rokoch vzrástla tiež vďaka experimentu s drogami, o účinkoch ktorých zanechal písomný záznam Diary of a Drug Fiend (1922). Crowley sa objavil aj na obálke LP platne Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band slávnej skupiny Beatles a citovali ho Ozzy Ozbourne, David Bowie, Jimmi Page, Sting a mnohí ďalší z kontrakultúry.29 Nemalú popularitu spôsobila i jeho sexuálna mágia, ktorú ďalej svojským spôsobom rozvíjal, pričom kombinoval deformovane chápanú tantru, budhizmus, učenie bratstva Ordo Templi Orientis a určite aj svoje úchylné sklony. V jeho sexuálnej mágii - na rozdiel od gnostickej omše - nie sú žiadne hranice, ba dokonca sa môžu využívať aj perverzné praktiky. Crowley totiž popieral akúkoľvek morálku; využíval masturbáciu, homosexuálny i heterosexuálny styk, parodovanie a znesväcovanie katolíckych obradov, pri ktorých sa užívali hostie z fekálií a iné poburujúce praktiky.

Podobne ako Randolph aj Crowley tvrdil, že sex je magickým prostriedkom na získanie moci. Jeho sexuálna mágia mala byť nástrojom na potlačenie racionálnej mysle a na rast ľudského ega. Na dosiahnutie tohto cieľa vystriedal vo svojom živote niekoľko žien. Intímny styk bol však pre neho len cestou k dosiahnutiu moci a žena bola iba nástrojom k tomuto zámeru.30 Nezaujímala ho rozkoš ženy, k ženskému telu mal vykorisťovateľský vzťah. Crowleya na staré kolená opisovali ako znudeného starého muža, ktorý sa desil osamelých večerov. Posledné roky žil v ústraní v malom londýnskom penzióne, čoraz väčšmi závislý od heroínu.31

Crowley, v porovnaní s Randolphom, posunul sexuálnu mágiu do novej dimenzie transgresie tabu. Už nesledoval rovnoprávnosť pohlaví v intímnom styku, ktorý má byť komunikáciou milujúcich sa ľudí, v jeho mágii sa mohla uplatňovať dokonca i homosexualita.

Ďalšiu zmenu prinieslo čarodejníctvo a novopohanstvo, ktorého zakladateľom a šíriteľom bol amatérsky antropológ, spisovateľ a okultista, Angličan Gerald Gardner (1884 - 1964). Tak ako Crowley i on stál v opozícii voči kresťanstvu. Keď bol roku 1951 v Anglicku zrušený antičarodejnícky zákon, vydal knihu Witcheraft Today (1954). V nej tvrdil, že v roku 1938 stretol čarodejnicu, čo ho podnietilo založiť náboženské neopohanské hnutie Wicca. Čo sa týka tejto udalosti, jej hodnovernosť nie je jednoznačná, keďže Gardner bol súčasne presvedčený o tom, že čarodejníctvo je pohanstvo z dávnych vekov, ktoré azda prežilo ako pozostatky náboženstva z doby kamennej.32 Podľa neho bolo pôvodným náboženstvom uctievanie bohyne - Veľkej matky, ktorú spájal so silami prírody, plodnosti a pozemskej rozkoše.

Úcta k tejto bohyni sa neskôr presadila v lesbických a feministických skupinách. Tie sa často angažujú v ekológii, politike a v kritike a snahe o zničenie patriarchálnej spoločnosti. Gayské skupiny si zasa uctievajú rohatého boha Pana a tiež božstvá lovu a vojny. Vo svojej sexuálnej mágii Gardner využíval prednes monotónneho spevu, voyerizmus (bol vášnivým nudistom) a tiež masochistické prvky (bičovanie). Scéna týchto novopohanských skupín je však nejednoliata. Okrem radikálnych feministických, gayských a lesbických skupín totiž existujú i čarodejníci ako Janet a Stewart Farrerovci, ktorí naopak trvajú na tom, aby sexuálnu mágiu praktizovali výlučne heterosexuálne páry.

 

Satanizmus Antona LaVeya


V kresťanských kruhoch sa často kladie na roveň čarodejnícke hnutie Wicca so satanizmom. Ide však o nedorozumenie, pretože medzi oboma sú doktrinálne rozdiely a aj určitá konkurenčná rivalita. Názorným príkladom je zakladateľ moderného satanizmu, americký okultista Anton Szandor LaVey (1930 - 1997). Satanizmus je komplikovaný fenomén. Nejde už v striktnom zmysle slova o nekonfesionálnu spiritualitu, ale o nové náboženstvo, pre ktoré napísal LaVey svoju Satanskú bibliu a tiež vytvoril teatrálne rituály zosmiešňujúce kresťanské obrady. Je však pravda, že tie postupom času opustil.

Korene satanizmu ako organizovaného kultu uctievania diabla siahajú až do 14. storočia. Takzvaná čierna omša, ktorá bola paródiou na kresťanský obrad, sa mala konať už na dvore Ľudovíta XIV.33 Známy je tiež román Là-Bas (1891)34 od francúzskeho spisovateľa Jorisa-Karla Huysmansa (1848 - 1907) mapujúci satanizmus vtedajších čias. Autor v ňom rieši dôvody odpadnutia od kresťanskej viery a výstižne rozoberá psychologický motív bývalého spolubojovníka Jany z Arku, baróna a rytiera Gillesa de Raisa (1405 - 1440), ktorý sa oddal diabolskej slobode a transgresii prostredníctvom úchylných foriem sexu a stal sa desivým satanistom.

Ak sa LaVey vzdialene inšpiroval týmito niekdajšími prejavmi satanizmu, tak to bola u neho len okrajová záležitosť. V porovnaní so satanizmom minulých storočí už neveril v diabla ako nejakú duchovnú bytosť. Bol preňho iba symbol. Jeho hlavným inšpirátorom bol Crowley. Podobne ako on tvrdil, že je potrebné ukojiť sexuálne potreby, pretože je to najzákladnejšia potreba človeka, inak prepadne obsesiám, neurózam a možno aj čomusi horšiemu. Nepredkladá nám to isté i súčasná kultúra? Na rozdiel od Randolpha, ktorý videl sex ako najvnútornejšiu esenciu ľudskej prirodzenosti, LaVey identifikoval sexuálny fetišizmus a úchylnosť ako najvnútornejšie jadro ľudskej animality.35

V roku 1966 založil LaVey Cirkev Satanovu. Od wiccanských feministických, gayských a lesbických skupín sa dištancoval a odmietal homosexuálne styky. Podľa jeho názoru je táto doba „úplne naruby. Muži strácajú mužnosť, ženy zoškliveli a dospelí všeobecne sa stávali bytosťami neurčitého pohlavia v mene oslobodenia, čo zatemnilo základný rozdiel medzi mužom a ženou a vytvorilo syntetických krížencov, predstaviteľov toho najhoršieho z oboch pohlaví."36 LaVey chcel, aby muži vyzerali ako muži a ženy ako ženy. Odmietal androgýnne a bezpohlavné bytosti. Žena má byť ženou so svojimi vrtochmi. Ako protiklad k ochabnutému a nepríťažlivému postoju novopohanských čarodejníc sú pre neho satanistické čarodejnice stelesnením pravej pýchy, identity a moci tým, že prijímajú a potvrdzujú svoju špecifickú ženskú sexualitu.37 Satanistické čarodejnice majú ovládať mužov, aby usmerňovali ich sexuálnu energiu.

Do LaVeyovej sexuálnej mágie neskôr prenikol fetišizmus. LaVey neodmietal pornografiu, v ktorej videl oslavu ľudskej prirodzenosti.38 Praktizoval tri typy rituálov satanistickej sexuálnej mágie: rituál na vyvolanie žiadostivosti, deštruktívne rituály na vyjadrenie hnevu a nenávisti, a súcitné rituály slúžiace ako pomoc sebe a druhým.39 Jeho satanizmus pritakával egotizmu, sexuálnej rozkoši, chamtivosti, elitárstvu a hierarchii. Aj keď mal LaVey krátkodobé vzťahy so ženami, ako napríklad so slávnou herečkou Marilyn Monroe (1926 - 1962) či s Jayne Mansfieldovou (1933 - 1967),40 bol mizogýnny (mal chorobný odpor k ženám). Ku koncu života už ani nevychádzal z domu. Obklopil sa umelými figurínami a hrával na harmóniu.41 Sexuálna mágia v jeho a tiež Crowleyovom poňatí viedla napokon k narcizmu.

 

Austin Osman Spare


Sexuálnu mágiu dovršuje anglický maliar a okultista Austin Osman Spare (1886 - 1956). Bol to avantgardista, o ktorom bolo známe, že nechcel vystavovať svoje obrazy. Istý čas udržiaval kontakt s Crowleyom, avšak neskôr jeho rituálnu mágiu odmietol. Najznámejším dielom umelca je Kniha rozkoše (Book of Pleasure), v ktorej zboril, ešte väčšmi ako Crowley, všetky morálne bariéry. Namiesto Boha, v ktorého neveril, ustanovil v kozmológii akúsi nedefinovanú, nepochopiteľnú energiu kia, ktorá je zdrojom všetkých prejavov existencie. Podľa niektorých výkladov šlo o Ja, akýsi stav bez medzí.

Absolútne vedomie (kia, jašstvo) je podobne ako nekonečný priestor bez hraníc, je to plnosť a súčasne prázdnota, beztvará, nevýslovná; nič, a predsa jediná skutočnosť. Spare ju nazýva Zos. Nástrojom tejto nevýslovnej energie kia je ľudská myseľ a telo. V človeku je nespútaná, slobodná a blažená a má sa prežívať s rozkošou. Spare veril, že prostredníctvom vzájomného pôsobenia vôle, túžby a presvedčenia možno v tele atavisticky znovuzrodiť všetky túžby, sny a chcenia.42 Predpokladal, že v ľudskej pamäti sú vrstvy, v ktorých sa nachádza i vedomie z čias pred nástupom človeka, teda akási „pamäť", ktorá je analógiou k Jungovmu kolektívnemu nevedomiu.43

Spare vyhlásil nový zákon, ktorý mal vystriedať zákon Thelémy - zákon čírej rozkoše, ktorý znie: „Bez pokrytectva a strachu by si mal urobiť, čo si praješ. Kto teda poruší prikázania alebo ich prekročí, bude priateľom Nebies. Pretože pokiaľ nebudete zbavení spravodlivosti, nebudete cítiť rozkoš slobodne a tvorivo."44 Prianie je slabšie ako chcenie. Teda stačí len túžba po rozkoši, a to je cesta všetko naplniť.

Spare dotiahol do krajnosti pokušenie umelca. Umelci zväčša zápasia so svojimi pudmi a emóciami. Ak nežijú duchovne, stanú sa najneslobodnejšími ľuďmi, ktorí svoje vnútorné zmietanie, ktoré nevedia ovládať a ktoré nimi lomcuje, predstavujú naopak ako prejav slobody. Spare pohŕda kresťanskou morálkou, ktorá by ho doviedla k skutočnej slobode, k ovládaniu. Odmieta ju, lebo vedie k disciplíne zavrhujúcej nadradenosť zmyslovej rozkoše pred duchovnými hodnotami. Keď sa však umelec neponorí do hlbokej meditácie, aby sa zdokonaľoval, vyplaví sa z neho špina. To je badať i v Spareho textoch, v ktorých vulgárne a povýšenecky útočí na svojich protivníkov.

Spare je tvorcom tzv. sigilickej mágie, pri ktorej sa kombináciou písmen vytvárajú symboly stelesňujúce určité priania. Keď sa vraj túžbe priradí symbolická forma, tá sa dostane do podvedomia a pôsobí. Opakujúce písmená sa škrtnú a zostávajúce sa skombinujú do ideogramov. Ideogram musí byť nabitý energiou prostredníctvom meditácie, tranzu alebo iného zmeneného stavu vedomia. Je potrebné úplné vyčerpanie, až sa vyprázdni myseľ.45

Inou Spareho technikou je pozícia smrti. Táto jogistická meditácia má viesť k simulácii natoľko, že sa znegujú myšlienky a zastavia sa pomocou sexuality. Kia môže bez zábran prúdiť do tela, ktoré je otvorené pre kozmické impulzy a preciťuje všetky veci ako telo a v tele. Nemá ostať nič, len telo, ktoré sa plne zjednotí s kia.46

V Spareho systéme je prítomná extáza a posadnutosť. Spare údajne vnímal elementárov a duchov. Jeho obdivovatelia a prívrženci tvrdia, že v prípade duchov ide o obsah jeho podvedomia. Spareho sexuálna mágia dosiahla vrchol narcizmu presadzovaním autoerotizmu, pri ktorom už nie je potrebný partner z mäsa a kostí. Spare prekonáva dualitu pohlaví tým, že muž a žena sa ponárajú do prázdnoty.

 

Záver


Svojho času sa filozof, homosexuál a jedna z prvých obetí AIDS Michel Foucault vyjadril: „Slávne gesto, ktorým si Adam zakryl genitálie figovým listom, nebolo podľa Augustína vyvolané len jednoduchou skúsenosťou, že sa Adam hanbil za svoje genitálie, ale že sa pohlavné orgány pohybovali samy od seba bez jeho povolenia. Sex v stvorení je obrazom človeka, ktorý sa búri proti Bohu. (...) Jeho nekontrolovateľný sex je presne tým, čím je on vo vzťahu k Bohu - vzbúrencom."47 V tomto výroku sa ukazuje, že sexuálna mágia sa stala posledným útočiskom transgresie voči tabu, náboženstvu a spoločnosti.

Rob si čo chceš; sexuálna zdržanlivosť vedie k psychickým chorobám; konzumne žitý sex - tieto a ďalšie myšlienky prebraté od predstaviteľov sexuálnej mágie sú súčasťou i dnešnej masovej kultúry. Na vývoji sexuálnej mágie možno vidieť zmeny pohľadu na sex. Na počiatku bol intímny styk heterosexuálny a spojený s láskou a manželskou vernosťou (Randolph). Postupne sa však sex oddeľuje od lásky. Preniká do neho homosexualita a masturbácia (Crowley), voyerizmus, nudizmus a masochizmus (Garden) či fetišizmus (LaVey). V súčasnosti sa všetky tieto formy sexuálneho „vyžitia" pripúšťajú v rámci slobodnej voľby indivídua. Nakoniec sa už stráca aj ľudský subjekt a sex ostáva vo svete astrálnom (Spare). Autoerotizmus ako ideál však narúša osobu človeka, ktorý je otvorený pre vzťah s opačným pohlavím. V ňom nachádza svoju identitu a zmysel. Chvályhodný cieľ posilnenia žien a rovnoprávnosti pohlaví, ktoré stáli v počiatkoch modernej sexuálnej mágie, sa rozplynul v pôžitkárstve. Je však pomýlené tvrdiť, že sexualita je prostriedkom k moci alebo autorozkoši. Ona je rečou tela, komunikáciou lásky dvoch osôb opačného pohlavia. Tá sa však v Crowleyovej, respektíve LaVeyovej koncepcii úplne stráca.

Namieste je tiež iná kritika sexuálnej mágie, v ktorej si autor kladie nasledujúce otázky: „Stali sa skutočne všetky svetové tradície iba tovarom v nesmiernom obchodnom dome, v ktorom je možné božstvá, rituály a mýty voľne prispôsobovať, miešať, porovnávať a redefinovať podľa zvláštnych sexuálnych orientácií duchovných konzumentov? Alebo sa v priebehu transakcie možno stratilo niečo podstatné?"48

Nepochybne v tvrdení, že sex je cestou k magickej moci, je zásterka odviazanej žiadostivosti, za ktorou sa skrýva krajný egoizmus. Človek bol stvorený pre dialóg, pre spoluúčasť na živote druhých a s druhými. Avšak extrémne formy sexuálnej mágie vidia v druhom len nástroj na ceste k moci a egoizmus sa stáva deštruktívnou silou, ktorá nie je schopná pochopiť druhého.

 

Poznámky:

 
1 Urban, H. B.: Magia sexualis. Sex, magie a osvobození v moderním západním esoterismu. Malvern, Praha 2018, s. 19

2 Tamže, s. 53

3 N. A. Boutmy tvrdí, že vo vnútri bratstva templárov existoval ezoterický rád, ktorý mal vlastné pravidlá a ktorý podľahol vplyvu islamskej ezoterickej sekty asasínov a tiež gnózy. - Boutmy, N. A.: Kabbala, sekty a tajné spolky. V. Kotrba, Praha 1925, s. 59-67

4 Porovnanie pohľadov na kauzu templárov: Read, P. P.: Templáři. Vzestup a pád mýty opředeného řádu. BB art, Praha 2001, s. 408-422

5 Objavujú sa tiež teórie, že takzvaná Bafometova hlava bolo známe Turínske plátno poskladané tak, že bolo vidieť len tvár, alebo šlo o nádobu na relikvie. - Šedivý, J.: Tajemství a hříchy rytířů templářského řádu. Volvox Globator, Praha 1999, s. 163-164

6 Wesserman, J.: Templári a asasíni. Nebeskí bojovníci. Remedium, Bratislava 2007, s. 283-285; Šedivý, J.: c. d., s. 159-166. - Ani jeden z templárov nepriznal homosexuálny styk (s. 161-162). Podozrivé však ostáva, že posledný veľmajster Jacques de Molay dal zničiť kompletnú agendu templárskych spisov (s. 158).

7 Opis sabatu ako produktu halucinácií: Merežkovskij, D. S.: Leonardo da Vinci, kap. Sabat stríg. Tatran, Bratislava 1967, s. 122-127. - Spisovateľ kladie predstavy na sabate do súvisu s revivalom pohanských bohov. Pozri tiež Bois, L.: Satanova církev. Nakladatelství OLDM, Mšeno u Mělníka 2009, s. 21-48; Autor tvrdí: „Sabat je akýmsi prvým feministickým klubom." (s. 35)

8 Urban, H. B.: c. d., s. 62-64

9 Bois, L.: c. d., s. 86

10 Urban, H. B.: c. d., s. 96-99

11 Veselý, J.: Učení mistrů. Vodnář, Praha 2005, s. 7

12 Introvigne, M.: Il cappello del mago. I nuovi movimenti magici, dallo spiritismo al satanismo. Sugarco Edizioni, Milano 1990, s. 197-198

13 Napríklad diela Pre-Adamite Man (1863), Eulis (1872), The New Mola! The Secret of Mediumship (1873)

14 V publikácii Pre-Adamite Man Randolph tvrdil, že už pred Adamom existovala civilizovaná rasa. Poprel tak, ako mnohí iní ezoterici, že by pred človekom existoval nejaký predok ako nejaký nevzdelaný živočích, alebo hominoid.

15 Introvigne, M.: c. d., s. 198-199; Nákonečný, M.: Magie v historii, teorii a praxi. Vodnář, Praha 2009, s. 283-284

16 Introvigne, M.: c. d., s. 198-199

17 Tamže

18 Ansairetické mystérium. In: Veselý, J.: c. d., s. 15-23

19 Urban, H. B.: c. d., s. 102; Porov. tiež Veselý, J.: c. d., s. 18-20

20 Urban, H. B.: c. d., s. 103

21 Kult Séta sa dostal z Egypta do Sumeru, kde si údajne človek prvý raz uvedomil svoju individualitu. Sumeri Séta premenovali na Šajtana, kresťania zase na Satana. Jezídi mali zakázané vyslovovať jeho meno, takže sa pravé meno stratilo. Pod menom Šajtan sa mal podľa Crowleya len skrývať najstarší a skutočný boh, ktorým mal však v skutočnosti byť jeho strážny duch Aiwaz. - Grant, K.: Magické obrození. Vodnář, Praha 2014, s. 52

22 Tamže, s. 25

23 http://docplayer.cz/1165949-Kniha-zakona-aleister-crowley.html

24 https://cs.wikipedia.org/wiki/Thelema

25 Crowley tvrdil, že vždy, keď bola táto kniha publikovaná, spôsobila nejakú katastrofu - balkánsku vojnu, prvú svetovú vojnu, čínsko-japonskú vojnu, druhú svetovú vojnu. Taktiež bol presvedčený, že má spôsobiť skazu civilizácie. - Grant, K.: c. d., s. 20-21

26 Introvigne, M.: Il ritorno delo gnosticismo. Sugarco Edizioni, Milano 1993, s. 162-164

27 Mannová, J.: Muž pod vôľou. Dingir 3/2004, s. 76-79

28 Urban, H. B.: c. d., s. 174

29 Introvigne, M.: Il ritorno delo gnosticismo, c. d., s. 174

30 Grant, K.: c. d., s. 35

31 Urban, H. B.: c. d., s. 172

32 Gardner, G. B.: Moderní čarodějnictví. Grada, Praha 2009, s. 18, 45

33 Vývoj čiernej omše v dejinách: Bricaud, J.: Černá mše. Vladimír Žikeš, Plzeň 1925; Bois, L.: c. d., s. 53-79; Autor tvrdí, že čierne omše s politickým motívom používali aj politici. Ako príklad uvádza francúzskeho cisára Napoleona III., ktorému sa však tento rúhavý rituál nevyplatil (s. 80-83)

34 Huysmans, J. K: Tam dole. Jota, Brno 1997

35 Urban, H. B.: c. d., s. 298

36 Tamže, s. 301

37 Tamže

38 Tamže, s. 296

39 Tamže, s. 292

40 Zaujímavý je osud oboch žien. Marilyn Monroe zrejme spáchala samovraždu, okolo jej smrti je však stále veľa dohadov. Jayne Mansfieldová sa stala členkou Cirkvi Satanovej a žila s LaVeyom, ktorý ju za odmenu vymenoval za najvyššiu kňažku cirkvi v San Franciscu. Jej život sa však taktiež skončil tragicky. Pri autonehode jej rozdrvilo lebku a odtrhlo mozog. Išlo v oboch prípadoch o náhodu?

41 Remeš, P.: Kult uctívačů ďábla. Dingir 3/1998, s. 10-13

42 Spare, A. O.: The Comsumer od Religion. In: Ethos. I-H-O Books, Thame 2001, s. 45-50 - https://www.scribd.com/document/92382874/Austin-Osman-Spare-Ethos

43 Frater, V. D.: Praktická sigilická magie. Vodnář, Praha 2010, s. 78-79

44 Spare, A. O.: Anatema di Zos. Il sermone agli ipocriti. Una scrittura automatica 2004, s. 29 - https://www.inventati.org/amprodias/secreto/Austin%20Osman%20Spare%20-%20Anatema%20di%20Zos.pdf

45 Spare, A. O.: The Comsumer od Religion, c. d.; Frater, V. D.: c. d., s. 37-45

46 Urban, H. B.: c. d., s. 124

47 Tamže, s. 44

48 Tamže, s. 268