Gnostici, templári a čarodejnice
Gnostické sekty boli zväčša vysoko puritánske, často
s pesimistickým postojom k telu a sexualite. Existovali však
medzi nimi aj niektoré extrémne výnimky, pri ktorých dochádzalo
k úchylkám. Napríklad Epifanius, budúci biskup zo Salaminy, opísal vo
svojom spise Panarion (Domáca lekáreň) stretnutia s istou gnostickou
sektou, kde sa pri desivom „obrade lásky", nazývanej aj agapé, jej stúpenci
opíjali vínom, ku ktorému servírovali mäso. Po ňom požívali mužské
a ženské sexuálne tekutiny ako telo a krv pri Eucharistii.2 Bola to extrémna gnostická sekta, ktorá vo svojich rituáloch praktizovala sex.
O sexuálnych praktikách sa hovorilo aj
v súvislosti s križiackym rádom templárov.3 Na jeho zrušenie
existujú rozličné pohľady.4 Templári boli obvinení, že pestovali
homosexuálne vzťahy, uctievali modlu Bafometa5 a pľuvali na kríž.
Taktiež ich vinili z hlásania toho, že Ježiš nebol pravý Boh, nezomrel za
ľudstvo na kríži a tiež z toho, že neverili vo sviatosti
a nepoužívali správne formulácie počas svätej omše. Pri prijímacom
ceremoniáli sa údajne bozkávali prijímateľ a kandidát na intímne miesta,
kandidáta nútili k homosexuálnemu styku atď.6 Pravdepodobne sa
časom v súvislosti s templármi nabalilo veľa rozličných ezotericky
ladených legiend, avšak prozaickým motívom ich likvidácie zrejme bolo úsilie
zdiskreditovať templárov s úmyslom privlastniť si ich bohatý majetok.
V každom prípade sa tragický koniec stal inšpiráciou pre vznik tajných
spoločností hlásiacich sa k ich dedičstvu.
Ďalšou „spiritualitou" spojenou so sexom je čarodejníctvo.
Britská antropologička a egyptologička Margaret Murrayová (1863 - 1963) vo
svojich dielach, okolo ktorých sa dodnes vedie akademická diskusia, tvrdí, že
čarodejníctvo je pozostatok predkresťanského náboženstva, ktoré sa udržalo
v skrytosti počas nadvlády kresťanstva v európskej kultúre.
Čarodejnice, ktoré sa vo vtedajších časoch netešili dobrej povesti a ľudia
sa ich báli, okrem iných neobvyklých vecí vedeli údajne vyrobiť nápoj lásky
a mali schopnosť čarami privodiť mužovu impotenciu. Svoje stretnutia
mávali na takzvaných sabatoch, na ktoré prileteli. V súčasnosti prevláda
názor, že to dokázali vďaka mastiam z halucinogénnych látok, ktorými sa
natierali.7 Podľa dobových svedectiev dochádzalo na sabatoch
k sexu s démonmi, ktorí na seba brali krásny výzor a dokázali
neporovnateľne lepšie uspokojiť ženu než obyčajný muž. Počas sabatu dostávali
tiež ich účastníci čarodejnícke recepty.8 Sú tieto farbisté opisy,
v ktorých sa opakujú isté motívy, výplodom fantázie, alebo ide
o skutočný prienik do reality, ktorú okultisti nazývajú astrálnym svetom?
Z vedeckej stránky neexistuje na tento problém uspokojivá odpoveď.
Výpovedné sú však slová francúzskeho spisovateľa
orientujúceho sa na okultizmus, Henriho Jules-Boisa (1868 - 1943), ktorý o čarodejníkoch
napísal: „Starí čarodejníci boli anarchisti minulých čias. Aj oni bojovali
proti kňazovi, kráľovi a boháčom, i oni pripravovali svojimi
okultnými obradmi bomby zla - obzvlášť radi trávili a hromadne ničili:
vedeli rozosiať prášok, ktorý zničil úrodu, pomocou skrytého magického kúzla
v stajniach spôsobovali úhyn dobytka. Zvláštnu pozornosť venovali malým
deťom (...) zabíjali ich dôkladnejšie (...) než moderní anarchisti."9
Objektívne však treba poznamenať, že drvivá väčšina
odsúdených, takzvaných čarodejníc, bola nevinná. No medzi nimi mohli byť ženy,
ktoré skutočne škodili svojím sugestívnym vplyvom. V každom prípade sa
o niekoľko storočí neskôr tieto umučené ženy stali ikonami moderných
čarodejníckych a pohanských hnutí.
Fraternitas Rosae Crucis a Ordo Templi Orientis
Počiatky novodobej sexuálnej mágie sa spájajú
s afroamerickým okultistom Paschalom Beverlym Randolphom (1825 - 1875).
Narodil sa ako nemanželský syn bohatého obchodníka a čiernej otrokyne
a vyrastal v newyorskom slume. Jeho nepokojný duch ho hnal
k hľadaniu vlastnej spirituálnej cesty. Začal navštevovať rôzne tajné
bratstvá a hodne cestoval po svete (Egypt, Malá Ázia, Palestína), kde sa
zoznamoval s rozličnými spiritualitami. Fascinoval ho najmä špiritizmus,
pričom podľa všetkého bol i sám úspešným médiom. Skrze neho sa mali údajne
prejavovať tzv. pokrokoví duchovia náchylní k reformám.
Randolph sa stal zástancom abolicionizmu a bol
spoluzakladateľom Národnej ligy za rovnoprávnosť.10 Okolo svojej
osoby rád mystifikoval. Tvrdil, že je lekár, avšak nie je známe, že by získal
doktorát.11 Pod jeho vplyvom vzniklo známe rosenkruciánske bratstvo
Fraternitas Rosae Crucis (1868) a Veľká lóža Eulis (1874), pre ktoré
vypracoval systém rosenkruciánskych stupňov. Randolphove bratstvo hlása učenie
o reinkarnácii, karme, alchymistickú cestu transmutácie ako
sebazdokonalenie a tiež rovnosť muža a ženy. Samého Randolpha dvakrát
obvinili, že propaguje voľnú lásku. Ten sa bránil argumentom, že pomocou tejto
praxe chce zlepšiť manželský život.12
Randolph vychádzal z ansairetickej moslimskej sekty
prežívajúcej v horách Sýrie, v blízkosti Latakie, ale tiež
v Palestíne, Kurdistane, Iráne a Egypte. Ansairetov mal založiť
Muhammad ben Nusair al Namíri (zomrel okolo roku 1884), ktorý veril, že sa
prostredníctvom sexu dá dosiahnuť transcendencia, prekročenie materiálneho
sveta. Sektu spoluobjavili nemecký matematik, kartograf a prieskumník
v službách Dánska Carsten Niebuhr (1733 - 1815) a francúzsky filozof
a orientalista Constantin François de Chassebœuf, známy taktiež ako gróf de
Volney (1757 - 1820). Ako iné moslimské sekty aj táto bola prenasledovaná
moslimskou ortodoxiou. Jej učenie obsahuje gnostické prvky. Podobne ako
v presvedčení šíitov duch proroka prechádza na imámov, tak mal i podľa ansairetov
duch proroka prechádzať na vybrané osoby. Ansaireti sú známi okrem iných
pozoruhodností aj tým, že veria, že sa duše premieňajú na hviezdy.
Randolph sa touto sektou zaoberal v niektorých svojich
textoch13, kde opísal jej rituály ako akúsi islamskú obdobu „čiernej
omše".14 Sám bol počas svojej cesty do Sýrie zasvätený samým ben
Nusairom. Pod týmto vplyvom napísal dielo Magia sexualis, ktoré dlho medzi jeho
prívržencami kolovalo iba v rukopise. Prvýkrát ho zverejnila až
v roku 1931 Maria de Naglowska (1883 - 1936), Poľka, ktorá bola podľa
všetkého Rasputinovou žiačkou. Naglowska začala organizovať tzv. zlaté omše,
pri ktorých mala byť sexuálna mágia prvým krokom k Satanovi a ku zlu.
Svojím poňatím sexuálnej mágie sa tak priblížila k satanizmu a vzdialila
sa od pôvodného Randolphovho úmyslu, podľa ktorého návodov sexuálnu mágiu mala
praktizovať iba dvojica v súkromí.15
Napriek veľkej popularite musel Randolph čeliť
v Bostone súdnemu procesu za svoje liberálne názory vo veci sexuality.
Tento proces ho napokon finančne zruinoval. Avšak jeho tragédia sa tým
neskončila. Dramatický a tajuplný bol záver jeho života. V roku 1875
morálne zničený spáchal samovraždu, keď on, učiteľ, ktorý venoval toľko času
radostiam ideálneho manželstva, objavil, že mu bola jeho vlastná žena neverná.16 Rakúsky spisovateľ a okultista Gustav Meyrink (1868 - 1932) v tejto
súvislosti tvrdil, že podľa svedectva jeho priateľa, ktoré dostal písomnou
formou, Randolph mal údajne umrieť po tom, čo sa pokúsil magicky zaútočiť na
americkú okultistku s ruskými koreňmi, zakladateľku Teozofickej
spoločnosti Helenu Blavatskú (1831 - 1891). Pokúsil sa ju vraj usmrtiť tisíce
kilometrov vzdialený v Amerike, keď nabil bambitku a s rozkazom
svojej vôle chcel, aby sa vystrelená guľka odhmotnila a v srdci
Blavatskej, ktorá bola v tom čase v Indii, sa opäť stala guľkou.
Avšak v poslednej chvíli mal zošalieť a sám sa strelil do hlavy.17 Ak to nie je mystifikácia, taká častá u okultistov, tak šlo len
o tragický sebaklam s čiernomagickým úmyslom.
Určite možno Randolphovi mnoho vecí vyčítať, avšak ostali po
ňom aj pozitívne reflexie o manželskej láske a vernosti.18 Do svojho systému prebral i niektoré názory švajčiarskeho lekára
a praotca hypnózy a psychoterapie Franza Antona Mesmera (1734 -
1815). Na fyzickej úrovni Randolph chápal muža a ženu ako
elektromagnetické sily: mužské genitálie ako pozitívnu silu, ženské naopak ako
negatívnu, z čoho vzniká vzájomná vrodená príťažlivosť pohlaví. Pri
intímnom spojení a orgazme sa obaja otvárajú kozmickým silám „a všetko,
čo človek v takej chvíli skutočne chce, sa stane".19
Sex je podľa Randolpha najzákladnejšou silou vesmíru.
Podstatu sexuálnej mágie tvorí pohlavný styk spojený s určitými túžbami,
ktoré sa môžu vďaka tejto sile naplniť. Randolph bol presvedčený, že pomocou
určitých metód riadeného sexu možno ovplyvniť nenarodené dieťa, magicky
ovládnuť partnera, obnoviť krásu, energiu, predĺžiť život, ovplyvniť finančnú
situáciu, viesť k hlbokému duchovnému vhľadu a pod.20 Vo
svojich časoch vypracoval pozoruhodnú teóriu a prax sexuálnej mágie.
Napísal dielo Sexuálna mágia, avšak jeho originalita bola neskôr spochybnená.
Išlo o to, že v ňom opisoval základný rituál, ktorý sa zhoduje
s istou scénou Péladanovho románu À cœur perdu publikovaného ešte
v roku 1888. V Randolphovom systéme naoko nešlo o hedonistickú
roztopašnosť. Odmietal promiskuitu a požadoval heterosexuálne vzťahy. Bol
proti masturbácii, ktorou človek stráca energiu, rovnako ako proti
homosexualite. Taktiež hlásal rovnosť pohlaví, a to aj v sexuálnom prežívaní.
Napriek tomu jeho posolstvo našlo svojich pokračovateľov v skupinách ako
AMORC, FUDOSI, Cirkev iluminátov, Clinica Clymer atď.
Iným sexuálnym mágom bol rakúsky mystik Carl Kellner (1851 -
1905), ktorý mal vplyv na založenie známeho medzinárodného magicko-náboženského
rádu Ordo Templi Orientis. Pôvodne to bol chemik, ktorý zbohatol na nových
postupoch pri výrobe papiera. Iniciácie, ktoré mal údajne absolvovať, sa síce
ukazujú ako mýtické, avšak isté je, že bol vášnivý milovník Východu a ako
jeden z mála západniarov detailne poznal techniky a teóriu jogy
a tantry, o ktorých napísal dizertáciu. V rokoch 1895
a 1896 vstúpil Kellner do kontaktu s okultistami
a slobodomurármi, medzi ktorých patril iný okultista, Theodor Reuss (1855
- 1923), ktorý vraj používal pri iniciácii aj homosexuálne praktiky. Tým nastal
určitý posun v nazeraní na sexuálnu mágiu.
Crowley a novopohanstvo
Známy britský mág a okultista Edward Alexander
(Aleister) Crowley (1875 - 1947) spôsobil v rámci západného ezoterizmu
ďalšiu „inováciu" sexuálnej mágie. Hoci nebol v pravom zmysle slova
satanista, za ktorého ho niektorí unáhlene považujú, jeho praktiky možno takými
nazvať. Crowley šíril úctu k Sétovi, ktorý dostal meno Šajtan.21 Mal to byť pôvodný boh, ktorého si ľudia odpradávna uctievali. Crowley mal ambíciu
svojimi okultnými praktikami a gnostickou omšou vytvoriť v duchovnom
svete vír nového aeónu, počiatok skazy kresťanstva.22 Bol
presvedčený, že je prorokom nového veku známeho ako aeón Hóra, a to na
základe duchovnej skúsenosti, ktorou prešiel v Egypte roku 1904. Podľa
jeho tvrdenia ho vtedy v stave vytrženia kontaktovala duchovná entita
zvaná Aiwaz, ktorá mu pretlmočila Knihu zákona23 alebo Liber AL vel
Legis. Tá sa neskôr stala základom učenia Thelémy obsahujúceho myšlienky
prebraté z okultizmu, jogy a východnej a západnej mystiky, najmä
kabaly. Kniha zákona je i súčasťou oficiálneho študijného programu skupiny
Astrum Argentum (Strieborná hviezda), ktorú Crowley v roku 1907 založil.24
S určitým nadsadením možno povedať, že Crowley sa
v západnej kultúre presadil. Získal popularitu najmä vďaka šíreniu
spomínaného zákona Thelémy (gr. thelema - vôľa): Rob, čo chceš, to nech je tvoj
celý zákon. Ten v rozpore s jeho pôvodným významom mnohí chápu ako
svojvôľu indivídua. Ide v podstate o vyhrotený liberalizmus. Crowley
sa pokladal za prevtelenie Eliphasa Léviho. Knihe zákona, ktorú, ako tvrdil,
dostal od svojho „anjela strážcu" Aiwaza, pripisoval magickú moc.25 Veril, že kto ju prijme, zasadne na trón svetovej veľmoci. Z tohto dôvodu
sa údajne v počiatkoch nástupu Hitlera pokúšal s ním skontaktovať
a zaslal mu aj svoju knihu, pretože medzi ňou a nacizmom videl určité
paralely.
V roku 1911 sa Crowley stal členom rádu Ordo Templi
Orientis, pre ktorý vytvoril takzvanú gnostickú omšu zahŕňajúcu symbolické
gestá so sexuálnymi narážkami.26 Avšak Theodor Reuss, anglogermánsky
tantrický okultista a hlava rádu, Crowleya obvinil, že verejnosti
prezradil najväčšie okultné tajomstvo tajnej spoločnosti - sexuálnu mágiu.
Roku 1920 založil Crowley v sicílskom mestečku Cefalù
opátstvo Theléma. Názov si vypožičal z Rebelaisovho satirického diela
Gargantua a Pentagruel, v ktorom sa toto opátstvo opisuje ako druh
akéhosi antikláštora, v ktorom sa životy obyvateľov riadia nie na základe
zákonov, stanov alebo pravidiel, ale v súlade s ich slobodnou vôľou
a potešením. Aktívnou súčasťou života v tejto Crowleyovej komunite
bola rituálna mágia založená na dramatizácii starovekých kultov, ktorá bola
spojená so sexuálnymi aktivitami, požívaním drog a zvieracími obetami.27 Keď však roku 1923 zomrel Raul Loveday, jeden z Crowleyových žiakov,
nastal medzinárodný škandál. Ešte toho roku bol Crowley vyhostený
z Talianska a uchýlil sa do Tuniska. Taktiež sa mu zhoršilo zdravie
a začal zvyšovať svoje denné dávky drog. Striedali sa u neho stavy
depresie a eufórie. Pomerne jasnozrivo však predpovedal: „Najprudšia bitka
sa bude týkať sexu (The Confessions)."28
Crowleyova popularita medzi mládežou v 60. a 70.
rokoch vzrástla tiež vďaka experimentu s drogami, o účinkoch ktorých
zanechal písomný záznam Diary of a Drug Fiend (1922). Crowley sa objavil
aj na obálke LP platne Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band slávnej skupiny
Beatles a citovali ho Ozzy Ozbourne, David Bowie, Jimmi Page, Sting
a mnohí ďalší z kontrakultúry.29 Nemalú popularitu
spôsobila i jeho sexuálna mágia, ktorú ďalej svojským spôsobom rozvíjal, pričom
kombinoval deformovane chápanú tantru, budhizmus, učenie bratstva Ordo Templi
Orientis a určite aj svoje úchylné sklony. V jeho sexuálnej mágii -
na rozdiel od gnostickej omše - nie sú žiadne hranice, ba dokonca sa môžu
využívať aj perverzné praktiky. Crowley totiž popieral akúkoľvek morálku;
využíval masturbáciu, homosexuálny i heterosexuálny styk, parodovanie
a znesväcovanie katolíckych obradov, pri ktorých sa užívali hostie
z fekálií a iné poburujúce praktiky.
Podobne ako Randolph aj Crowley tvrdil, že sex je magickým
prostriedkom na získanie moci. Jeho sexuálna mágia mala byť nástrojom na
potlačenie racionálnej mysle a na rast ľudského ega. Na dosiahnutie
tohto cieľa vystriedal vo svojom živote niekoľko žien. Intímny styk bol však
pre neho len cestou k dosiahnutiu moci a žena bola iba nástrojom
k tomuto zámeru.30 Nezaujímala ho rozkoš ženy, k ženskému
telu mal vykorisťovateľský vzťah. Crowleya na staré kolená opisovali ako
znudeného starého muža, ktorý sa desil osamelých večerov. Posledné roky žil
v ústraní v malom londýnskom penzióne, čoraz väčšmi závislý od
heroínu.31
Crowley, v porovnaní s Randolphom, posunul
sexuálnu mágiu do novej dimenzie transgresie tabu. Už nesledoval rovnoprávnosť
pohlaví v intímnom styku, ktorý má byť komunikáciou milujúcich sa ľudí,
v jeho mágii sa mohla uplatňovať dokonca i homosexualita.
Ďalšiu zmenu prinieslo čarodejníctvo a novopohanstvo,
ktorého zakladateľom a šíriteľom bol amatérsky antropológ, spisovateľ
a okultista, Angličan Gerald Gardner (1884 - 1964). Tak ako Crowley i on
stál v opozícii voči kresťanstvu. Keď bol roku 1951 v Anglicku
zrušený antičarodejnícky zákon, vydal knihu Witcheraft Today (1954). V nej
tvrdil, že v roku 1938 stretol čarodejnicu, čo ho podnietilo založiť náboženské
neopohanské hnutie Wicca. Čo sa týka tejto udalosti, jej hodnovernosť nie je
jednoznačná, keďže Gardner bol súčasne presvedčený o tom, že čarodejníctvo
je pohanstvo z dávnych vekov, ktoré azda prežilo ako pozostatky
náboženstva z doby kamennej.32 Podľa neho bolo pôvodným
náboženstvom uctievanie bohyne - Veľkej matky, ktorú spájal so silami prírody, plodnosti
a pozemskej rozkoše.
Úcta k tejto bohyni sa neskôr presadila
v lesbických a feministických skupinách. Tie sa často angažujú
v ekológii, politike a v kritike a snahe o zničenie
patriarchálnej spoločnosti. Gayské skupiny si zasa uctievajú rohatého boha Pana
a tiež božstvá lovu a vojny. Vo svojej sexuálnej mágii Gardner
využíval prednes monotónneho spevu, voyerizmus (bol vášnivým nudistom)
a tiež masochistické prvky (bičovanie). Scéna týchto novopohanských skupín
je však nejednoliata. Okrem radikálnych feministických, gayských
a lesbických skupín totiž existujú i čarodejníci ako Janet a Stewart
Farrerovci, ktorí naopak trvajú na tom, aby sexuálnu mágiu praktizovali výlučne
heterosexuálne páry.
Satanizmus Antona LaVeya
V kresťanských kruhoch sa často kladie na roveň
čarodejnícke hnutie Wicca so satanizmom. Ide však o nedorozumenie, pretože
medzi oboma sú doktrinálne rozdiely a aj určitá konkurenčná rivalita.
Názorným príkladom je zakladateľ moderného satanizmu, americký okultista Anton
Szandor LaVey (1930 - 1997). Satanizmus je komplikovaný fenomén. Nejde už
v striktnom zmysle slova o nekonfesionálnu spiritualitu, ale o nové
náboženstvo, pre ktoré napísal LaVey svoju Satanskú bibliu a tiež vytvoril
teatrálne rituály zosmiešňujúce kresťanské obrady. Je však pravda, že tie
postupom času opustil.
Korene satanizmu ako organizovaného kultu uctievania diabla
siahajú až do 14. storočia. Takzvaná čierna omša, ktorá bola paródiou na
kresťanský obrad, sa mala konať už na dvore Ľudovíta XIV.33 Známy je
tiež román Là-Bas (1891)34 od francúzskeho spisovateľa Jorisa-Karla
Huysmansa (1848 - 1907) mapujúci satanizmus vtedajších čias. Autor v ňom
rieši dôvody odpadnutia od kresťanskej viery a výstižne rozoberá
psychologický motív bývalého spolubojovníka Jany z Arku, baróna
a rytiera Gillesa de Raisa (1405 - 1440), ktorý sa oddal diabolskej
slobode a transgresii prostredníctvom úchylných foriem sexu a stal sa desivým
satanistom.
Ak sa LaVey vzdialene inšpiroval týmito niekdajšími prejavmi
satanizmu, tak to bola u neho len okrajová záležitosť. V porovnaní so
satanizmom minulých storočí už neveril v diabla ako nejakú duchovnú
bytosť. Bol preňho iba symbol. Jeho hlavným inšpirátorom bol Crowley. Podobne
ako on tvrdil, že je potrebné ukojiť sexuálne potreby, pretože je to
najzákladnejšia potreba človeka, inak prepadne obsesiám, neurózam a možno
aj čomusi horšiemu. Nepredkladá nám to isté i súčasná kultúra? Na rozdiel
od Randolpha, ktorý videl sex ako najvnútornejšiu esenciu ľudskej
prirodzenosti, LaVey identifikoval sexuálny fetišizmus a úchylnosť ako
najvnútornejšie jadro ľudskej animality.35
V roku 1966 založil LaVey Cirkev Satanovu. Od
wiccanských feministických, gayských a lesbických skupín sa dištancoval
a odmietal homosexuálne styky. Podľa jeho názoru je táto doba „úplne
naruby. Muži strácajú mužnosť, ženy zoškliveli a dospelí všeobecne sa
stávali bytosťami neurčitého pohlavia v mene oslobodenia, čo zatemnilo
základný rozdiel medzi mužom a ženou a vytvorilo syntetických
krížencov, predstaviteľov toho najhoršieho z oboch pohlaví."36 LaVey chcel, aby muži vyzerali ako muži a ženy ako ženy. Odmietal
androgýnne a bezpohlavné bytosti. Žena má byť ženou so svojimi vrtochmi.
Ako protiklad k ochabnutému a nepríťažlivému postoju novopohanských
čarodejníc sú pre neho satanistické čarodejnice stelesnením pravej pýchy,
identity a moci tým, že prijímajú a potvrdzujú svoju špecifickú
ženskú sexualitu.37 Satanistické čarodejnice majú ovládať mužov, aby
usmerňovali ich sexuálnu energiu.
Do LaVeyovej sexuálnej mágie neskôr prenikol fetišizmus.
LaVey neodmietal pornografiu, v ktorej videl oslavu ľudskej prirodzenosti.38 Praktizoval tri typy rituálov satanistickej sexuálnej mágie: rituál na
vyvolanie žiadostivosti, deštruktívne rituály na vyjadrenie hnevu
a nenávisti, a súcitné rituály slúžiace ako pomoc sebe a druhým.39 Jeho satanizmus pritakával egotizmu, sexuálnej rozkoši, chamtivosti, elitárstvu
a hierarchii. Aj keď mal LaVey krátkodobé vzťahy so ženami, ako napríklad
so slávnou herečkou Marilyn Monroe (1926 - 1962) či s Jayne Mansfieldovou
(1933 - 1967),40 bol mizogýnny (mal chorobný odpor k ženám). Ku
koncu života už ani nevychádzal z domu. Obklopil sa umelými figurínami
a hrával na harmóniu.41 Sexuálna mágia v jeho a tiež
Crowleyovom poňatí viedla napokon k narcizmu.
Austin Osman Spare
Sexuálnu mágiu dovršuje anglický maliar a okultista
Austin Osman Spare (1886 - 1956). Bol to avantgardista, o ktorom bolo
známe, že nechcel vystavovať svoje obrazy. Istý čas udržiaval kontakt
s Crowleyom, avšak neskôr jeho rituálnu mágiu odmietol. Najznámejším
dielom umelca je Kniha rozkoše (Book of Pleasure), v ktorej zboril, ešte
väčšmi ako Crowley, všetky morálne bariéry. Namiesto Boha, v ktorého
neveril, ustanovil v kozmológii akúsi nedefinovanú, nepochopiteľnú energiu
kia, ktorá je zdrojom všetkých prejavov existencie. Podľa niektorých výkladov šlo
o Ja, akýsi stav bez medzí.
Absolútne vedomie (kia, jašstvo) je podobne ako nekonečný
priestor bez hraníc, je to plnosť a súčasne prázdnota, beztvará,
nevýslovná; nič, a predsa jediná skutočnosť. Spare ju nazýva Zos.
Nástrojom tejto nevýslovnej energie kia je ľudská myseľ a telo.
V človeku je nespútaná, slobodná a blažená a má sa prežívať
s rozkošou. Spare veril, že prostredníctvom vzájomného pôsobenia vôle,
túžby a presvedčenia možno v tele atavisticky znovuzrodiť všetky
túžby, sny a chcenia.42 Predpokladal, že v ľudskej pamäti
sú vrstvy, v ktorých sa nachádza i vedomie z čias pred nástupom
človeka, teda akási „pamäť", ktorá je analógiou k Jungovmu kolektívnemu
nevedomiu.43
Spare vyhlásil nový zákon, ktorý mal vystriedať zákon
Thelémy - zákon čírej rozkoše, ktorý znie: „Bez pokrytectva a strachu by
si mal urobiť, čo si praješ. Kto teda poruší prikázania alebo ich prekročí,
bude priateľom Nebies. Pretože pokiaľ nebudete zbavení spravodlivosti, nebudete
cítiť rozkoš slobodne a tvorivo."44 Prianie je slabšie ako
chcenie. Teda stačí len túžba po rozkoši, a to je cesta všetko naplniť.
Spare dotiahol do krajnosti pokušenie umelca. Umelci zväčša
zápasia so svojimi pudmi a emóciami. Ak nežijú duchovne, stanú sa
najneslobodnejšími ľuďmi, ktorí svoje vnútorné zmietanie, ktoré nevedia ovládať
a ktoré nimi lomcuje, predstavujú naopak ako prejav slobody. Spare pohŕda
kresťanskou morálkou, ktorá by ho doviedla k skutočnej slobode,
k ovládaniu. Odmieta ju, lebo vedie k disciplíne zavrhujúcej
nadradenosť zmyslovej rozkoše pred duchovnými hodnotami. Keď sa však umelec
neponorí do hlbokej meditácie, aby sa zdokonaľoval, vyplaví sa z neho
špina. To je badať i v Spareho textoch, v ktorých vulgárne
a povýšenecky útočí na svojich protivníkov.
Spare je tvorcom tzv. sigilickej mágie, pri ktorej sa
kombináciou písmen vytvárajú symboly stelesňujúce určité priania. Keď sa vraj
túžbe priradí symbolická forma, tá sa dostane do podvedomia a pôsobí.
Opakujúce písmená sa škrtnú a zostávajúce sa skombinujú do ideogramov.
Ideogram musí byť nabitý energiou prostredníctvom meditácie, tranzu alebo iného
zmeneného stavu vedomia. Je potrebné úplné vyčerpanie, až sa vyprázdni myseľ.45
Inou Spareho technikou je pozícia smrti. Táto jogistická
meditácia má viesť k simulácii natoľko, že sa znegujú myšlienky
a zastavia sa pomocou sexuality. Kia môže bez zábran prúdiť do tela, ktoré
je otvorené pre kozmické impulzy a preciťuje všetky veci ako telo
a v tele. Nemá ostať nič, len telo, ktoré sa plne zjednotí
s kia.46
V Spareho systéme je prítomná extáza
a posadnutosť. Spare údajne vnímal elementárov a duchov. Jeho
obdivovatelia a prívrženci tvrdia, že v prípade duchov ide
o obsah jeho podvedomia. Spareho sexuálna mágia dosiahla vrchol narcizmu
presadzovaním autoerotizmu, pri ktorom už nie je potrebný partner z mäsa
a kostí. Spare prekonáva dualitu pohlaví tým, že muž a žena sa
ponárajú do prázdnoty.
Záver
Svojho času sa filozof, homosexuál a jedna
z prvých obetí AIDS Michel Foucault vyjadril: „Slávne gesto, ktorým si
Adam zakryl genitálie figovým listom, nebolo podľa Augustína vyvolané len
jednoduchou skúsenosťou, že sa Adam hanbil za svoje genitálie, ale že sa
pohlavné orgány pohybovali samy od seba bez jeho povolenia. Sex v stvorení
je obrazom človeka, ktorý sa búri proti Bohu. (...) Jeho nekontrolovateľný sex
je presne tým, čím je on vo vzťahu k Bohu - vzbúrencom."47 V tomto výroku sa ukazuje, že sexuálna mágia sa stala posledným útočiskom
transgresie voči tabu, náboženstvu a spoločnosti.
Rob si čo chceš; sexuálna zdržanlivosť vedie
k psychickým chorobám; konzumne žitý sex - tieto a ďalšie myšlienky
prebraté od predstaviteľov sexuálnej mágie sú súčasťou i dnešnej masovej
kultúry. Na vývoji sexuálnej mágie možno vidieť zmeny pohľadu na sex. Na
počiatku bol intímny styk heterosexuálny a spojený s láskou
a manželskou vernosťou (Randolph). Postupne sa však sex oddeľuje od lásky.
Preniká do neho homosexualita a masturbácia (Crowley), voyerizmus,
nudizmus a masochizmus (Garden) či fetišizmus (LaVey). V súčasnosti
sa všetky tieto formy sexuálneho „vyžitia" pripúšťajú v rámci slobodnej
voľby indivídua. Nakoniec sa už stráca aj ľudský subjekt a sex ostáva vo
svete astrálnom (Spare). Autoerotizmus ako ideál však narúša osobu človeka,
ktorý je otvorený pre vzťah s opačným pohlavím. V ňom nachádza svoju
identitu a zmysel. Chvályhodný cieľ posilnenia žien a rovnoprávnosti
pohlaví, ktoré stáli v počiatkoch modernej sexuálnej mágie, sa rozplynul
v pôžitkárstve. Je však pomýlené tvrdiť, že sexualita je prostriedkom
k moci alebo autorozkoši. Ona je rečou tela, komunikáciou lásky dvoch osôb
opačného pohlavia. Tá sa však v Crowleyovej, respektíve LaVeyovej koncepcii
úplne stráca.
Namieste je tiež iná kritika sexuálnej mágie, v ktorej
si autor kladie nasledujúce otázky: „Stali sa skutočne všetky svetové tradície
iba tovarom v nesmiernom obchodnom dome, v ktorom je možné božstvá,
rituály a mýty voľne prispôsobovať, miešať, porovnávať a redefinovať
podľa zvláštnych sexuálnych orientácií duchovných konzumentov? Alebo sa
v priebehu transakcie možno stratilo niečo podstatné?"48
Nepochybne v tvrdení, že sex je cestou k magickej
moci, je zásterka odviazanej žiadostivosti, za ktorou sa skrýva krajný
egoizmus. Človek bol stvorený pre dialóg, pre spoluúčasť na živote druhých
a s druhými. Avšak extrémne formy sexuálnej mágie vidia v druhom
len nástroj na ceste k moci a egoizmus sa stáva deštruktívnou silou,
ktorá nie je schopná pochopiť druhého.
Poznámky:
1 Urban, H. B.: Magia sexualis. Sex, magie
a osvobození v moderním západním esoterismu. Malvern, Praha 2018, s.
19
2 Tamže, s. 53
3 N. A. Boutmy tvrdí, že vo vnútri bratstva
templárov existoval ezoterický rád, ktorý mal vlastné pravidlá a ktorý
podľahol vplyvu islamskej ezoterickej sekty asasínov a tiež gnózy. -
Boutmy, N. A.: Kabbala, sekty a tajné spolky. V. Kotrba, Praha 1925, s.
59-67
4 Porovnanie pohľadov na kauzu templárov: Read,
P. P.: Templáři. Vzestup a pád mýty opředeného řádu. BB art, Praha 2001,
s. 408-422
5 Objavujú sa tiež teórie, že takzvaná Bafometova
hlava bolo známe Turínske plátno poskladané tak, že bolo vidieť len tvár, alebo
šlo o nádobu na relikvie. - Šedivý, J.: Tajemství a hříchy rytířů
templářského řádu. Volvox Globator, Praha 1999, s. 163-164
6 Wesserman, J.: Templári a asasíni. Nebeskí
bojovníci. Remedium, Bratislava 2007, s. 283-285; Šedivý, J.: c. d., s.
159-166. - Ani jeden z templárov nepriznal homosexuálny styk (s. 161-162).
Podozrivé však ostáva, že posledný veľmajster Jacques de Molay dal zničiť
kompletnú agendu templárskych spisov (s. 158).
7 Opis sabatu ako produktu halucinácií:
Merežkovskij, D. S.: Leonardo da Vinci, kap. Sabat stríg. Tatran, Bratislava
1967, s. 122-127. - Spisovateľ kladie predstavy na sabate do súvisu
s revivalom pohanských bohov. Pozri tiež Bois, L.: Satanova církev.
Nakladatelství OLDM, Mšeno u Mělníka 2009, s. 21-48; Autor tvrdí: „Sabat
je akýmsi prvým feministickým klubom." (s. 35)
8 Urban, H. B.: c. d., s. 62-64
9 Bois, L.: c. d., s. 86
10 Urban, H. B.: c. d., s. 96-99
11 Veselý, J.: Učení mistrů. Vodnář, Praha 2005,
s. 7
12 Introvigne, M.: Il cappello del mago.
I nuovi movimenti magici, dallo spiritismo al satanismo. Sugarco Edizioni,
Milano 1990, s. 197-198
13 Napríklad diela Pre-Adamite Man (1863), Eulis
(1872), The New Mola! The Secret of Mediumship (1873)
14 V publikácii Pre-Adamite Man Randolph
tvrdil, že už pred Adamom existovala civilizovaná rasa. Poprel tak, ako mnohí
iní ezoterici, že by pred človekom existoval nejaký predok ako nejaký nevzdelaný
živočích, alebo hominoid.
15 Introvigne, M.: c. d., s. 198-199; Nákonečný,
M.: Magie v historii, teorii a praxi. Vodnář, Praha 2009, s. 283-284
16 Introvigne, M.: c. d., s. 198-199
17 Tamže
18 Ansairetické mystérium. In: Veselý, J.: c. d.,
s. 15-23
19 Urban, H. B.: c. d., s. 102; Porov. tiež
Veselý, J.: c. d., s. 18-20
20 Urban, H. B.: c. d., s. 103
21 Kult Séta sa dostal z Egypta do Sumeru,
kde si údajne človek prvý raz uvedomil svoju individualitu. Sumeri Séta
premenovali na Šajtana, kresťania zase na Satana. Jezídi mali zakázané
vyslovovať jeho meno, takže sa pravé meno stratilo. Pod menom Šajtan sa mal
podľa Crowleya len skrývať najstarší a skutočný boh, ktorým mal však v skutočnosti
byť jeho strážny duch Aiwaz. - Grant, K.: Magické obrození. Vodnář, Praha 2014,
s. 52
22 Tamže, s. 25
23 http://docplayer.cz/1165949-Kniha-zakona-aleister-crowley.html
24 https://cs.wikipedia.org/wiki/Thelema
25 Crowley tvrdil, že vždy, keď bola táto kniha
publikovaná, spôsobila nejakú katastrofu - balkánsku vojnu, prvú svetovú vojnu,
čínsko-japonskú vojnu, druhú svetovú vojnu. Taktiež bol presvedčený, že má
spôsobiť skazu civilizácie. - Grant, K.: c. d., s. 20-21
26 Introvigne, M.: Il ritorno delo gnosticismo.
Sugarco Edizioni, Milano 1993, s. 162-164
27 Mannová, J.: Muž pod vôľou. Dingir 3/2004, s.
76-79
28 Urban, H. B.: c. d., s. 174
29 Introvigne, M.: Il ritorno delo gnosticismo,
c. d., s. 174
30 Grant, K.: c. d., s. 35
31 Urban, H. B.: c. d., s. 172
32 Gardner, G. B.: Moderní čarodějnictví. Grada,
Praha 2009, s. 18, 45
33 Vývoj čiernej omše v dejinách: Bricaud,
J.: Černá mše. Vladimír Žikeš, Plzeň 1925; Bois, L.: c. d., s. 53-79; Autor
tvrdí, že čierne omše s politickým motívom používali aj politici. Ako
príklad uvádza francúzskeho cisára Napoleona III., ktorému sa však tento rúhavý
rituál nevyplatil (s. 80-83)
34 Huysmans, J. K: Tam dole. Jota, Brno 1997
35 Urban, H. B.: c. d., s. 298
36 Tamže, s. 301
37 Tamže
38 Tamže, s. 296
39 Tamže, s. 292
40 Zaujímavý je osud oboch žien. Marilyn Monroe
zrejme spáchala samovraždu, okolo jej smrti je však stále veľa dohadov. Jayne
Mansfieldová sa stala členkou Cirkvi Satanovej a žila s LaVeyom, ktorý ju
za odmenu vymenoval za najvyššiu kňažku cirkvi v San Franciscu. Jej život
sa však taktiež skončil tragicky. Pri autonehode jej rozdrvilo lebku
a odtrhlo mozog. Išlo v oboch prípadoch o náhodu?
41 Remeš, P.: Kult uctívačů ďábla. Dingir 3/1998,
s. 10-13
42 Spare, A. O.: The Comsumer od Religion. In:
Ethos. I-H-O Books, Thame 2001, s. 45-50 - https://www.scribd.com/document/92382874/Austin-Osman-Spare-Ethos
43 Frater, V. D.: Praktická sigilická magie.
Vodnář, Praha 2010, s. 78-79
44 Spare, A. O.: Anatema di Zos. Il sermone agli
ipocriti. Una scrittura automatica 2004, s. 29 - https://www.inventati.org/amprodias/secreto/Austin%20Osman%20Spare%20-%20Anatema%20di%20Zos.pdf
45 Spare, A. O.: The Comsumer od Religion, c. d.;
Frater, V. D.: c. d., s. 37-45
46 Urban, H. B.: c. d., s. 124
47 Tamže, s. 44
48 Tamže, s. 268