Rady starokatolíkov po roku 1906 rozšírili i poľskí
mariaviti, ktorých, ako sa na prvý pohľad zdá, so starokatolíkmi združenými
v Utrechtskej únii okrem katolíckych koreňov spájalo len veľmi málo.
História mariavitov je históriou úsilia o morálnu obnovu kléru,
o prehĺbenie duchovného života jednoduchých veriacich, ale taktiež
históriou bizarných osobných zjavení, neúspešných rehoľných projektov
a rozporuplných osobných ambícií viacerých protagonistov. Je históriou
schizmy poľských katolíkov, ktorá je dnes takmer zabudnutá. Dejinným príkladom,
ktorý varuje pred prehliadaním rizík spirituality založenej na „osobnom"
odovzdávaní „správ" od Boha prostredníctvom samozvaných vizionárov a
nekritickým nasledovaním takzvaného lídra, ktoré sa mení na kult osobnosti.
V slovenskom prostredí je mariavitizmus takmer neznámy pojem, a preto
sa pokúsme z viacerých pohľadov priblížiť tento kontroverzný heretický
smer.
Počiatky
Mariavitizmus je originálne poľské vierovyznanie, ktoré
vzniklo na začiatku minulého storočia. Napriek názvu2, ktorý môže
byť mätúci, nie je pre nezainteresovaného pozorovateľa života tejto náboženskej
komunity najvýznamnejšou postavou človeka, ktorého chcú jeho členovia
nasledovať, Bohorodička Panna Mária, ale osoba zakladateľky Márie Františky
Kozłowskej (1862 - 1921), ktorú mariaviti uctievajú ako svätú a nazývajú
ju familiárne „matička". S touto pôvodne katolíckou rehoľnou sestrou sa
spája genéza tohto spoločenstva. Predovšetkým s jej údajnými súkromnými
zjaveniami, medzi ktorými figuruje zjavenie tzv. Diela veľkého milosrdenstva,
v ktorom mala práve Kozłowská zohrať kľúčovú úlohu pri záchrane skazeného
sveta.
Je zaujímavé, že súkromné zjavenia Diela veľkého
milosrdenstva, ktoré neboli Katolíckou cirkvou uznané ako skutočné,
predchádzali sérii iných súkromných zjavení Božieho milosrdenstva, ktorých
vizionárkou bola taktiež poľská rehoľná sestra Faustína Kowalská. Lenže tá je,
naopak, v Katolíckej cirkvi uctievaná ako svätá. Odhliadnuc od obsahu
jednej aj druhej skupiny zjavení, rozdiel je predovšetkým v postoji
samých vizionárok. Kým v prípadne Márie Františky Kozłowskej sa informovanie
o údajných zjaveniach veľmi rýchlo zvrhlo na nekritický kult osobnosti
matičky s udeľovaním titulov, ktoré sa dovtedy pripisovali iba samej
Bohorodičke (napr. „Matka milosrdenstva"), čo sa týka druhej spomínanej
vizionárky, sestry Faustíny Kowalskej, dotyčnú nijako zjavenia nepoznačili,
pokorne prijímala neraz aj zdrvujúcu kritiku cirkevných autorít a až
do svojej smrti zostala v širokej verejnosti neznámou radovou rehoľnou
sestrou žijúcou svoj tichý život v ústraní kláštorných múrov.3
Zrod mariavitského hnutia sa datuje do druhej polovice 19.
storočia. Vzniklo na území tzv. ruského záboru, čiže na území Poľska, ktoré po
treťom delení krajiny v roku 1795 bolo okupované ruským impériom.
V januári 1863 na tomto území vypuklo povstanie, ktorého cieľom malo byť
obnovenie poľskej štátnosti. Zahynulo v ňom 20-tisíc poľských povstalcov,
dvetisíc povstalcov bolo popravených ruskými úradmi a vyše 27-tisíc ich
bolo poslaných na nútené práce v baniach na Ural a na Sibír.
Po jeho potlačení nastala zo strany cárskej administratívy
silná perzekúcia Katolíckej cirkvi na poľských územiach pod jej správou.
Dôvodom bolo najmä to, že ruské úrady vnímali katolíckych duchovných
a katolícke inštitúcie ako veľké ohrozenie imperiálnych plánov cára
a baštu národného obrodenia a národnoemancipačných snáh. Tieto
perzekúcie boli najsilnejšie najmä vo vzťahu k uniatom, to je
gréckokatolíkom, pričom ruské úrady oficiálne zakázali Gréckokatolícku cirkev
na území Poľského kráľovstva v roku 1875. Gréckokatolícke farnosti
pravoslávni neraz preberali silou, za asistencie armády a polície
a cárske úrady sa neštítili ani fyzickej likvidácie najodbojnejších
duchovných. Majetok Rímskokatolíckej cirkvi bol s výnimkou malých farských
pozemkov zoštátnený. Duchovní dostali štátny plat, ktorý však neraz
nepostačoval ani na pokrytie najzákladnejších životných potrieb.
V dôsledku tejto situácie sa rozmohlo požadovanie čoraz vyšších poplatkov
za poskytovanie duchovných služieb, čo v praxi neraz znamenalo kupčenie so
sviatosťami a značné zosvetštenie kléru.4
V tom období na represie zo strany cárskej moci
aj na žalostný stav medzi duchovenstvom reagovalo tzv. honorátske hnutie.
Jeho názov je odvodený od mena pátra Honorata Koźmińského z rehole
kapucínov (beatifikovaný pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1988). Honorat
Koźmiński založil 26 terciárskych spoločenstiev vychádzajúcich z reguly
Tretieho rádu sv. Františka z Assisi, z ktorých vzniklo šestnásť
rehoľných kongregácií. Okrem nich v rokoch 1872 - 1898 založil tiež
štrnásť ženských reholí, ktoré dostali označenie „skryté". Ich členky sa svojím
oblečením nijako neodlišovali od ostatných žien (keďže nemali habity, tieto
spoločenstvá získali v poľskom prostredí aj označenie „bezhabitové
rehole"). Ich úlohou bolo osobné posvätenie, charitatívna činnosť
a apoštolát v rodinách, továrňach, nemocniciach a pod. Práve
z jednej z týchto reholí (Kongregácie chudobných sestier sv. Kláry)
sa po schizme rozvinul mariavitizmus založený rehoľnou sestrou Máriou Františkou
Kozłowskou.
Priestor na rozvoj nového náboženského hnutia vytváral najmä
už spomínaný neutešený morálny stav duchovných. Alkoholizmus, hazardné hry
a neraz i morálne nezriadený život časti vidieckeho duchovenstva boli
impulzom pre samozvaných prorokov. Okolo spomínanej Márie Františky Kozłowskej
sa pomerne rýchlo sústredila skupina kňazov, ktorí, podľa údajnej žiadosti Pána
Ježiša v jednom z jej zjavení, na ktoré sa členovia tejto cirkvi
odvolávajú, založili Kongregáciu kňazov mariavitov. Do kongregácie patrilo od
jej vzniku do roku 1904 sedemdesiat až sto členov (počty sa uvádzajú podľa
rozličných kritérií). Boli to diecézni kňazi zo štyroch poľských diecéz na
území Poľského kráľovstva pod kontrolou Ruska. Treba podotknúť, že súčasníci
týchto kňazov hodnotili ako skromných, nábožných, s veľkým nasadením
v pastorácii. Farnosti, v ktorých pôsobili, boli známe oživením
náboženského života, no neraz i konfliktmi medzi kňazmi patriacimi do
tohto spolku a „neobrátenými" kňazmi, ktorí s mariavitmi
nesympatizovali.
Kongregácia kňazov mariavitov fungovala vyše desať rokov
potajme, bez súhlasu príslušných cirkevných autorít, hoci o jej činnosti
vedeli aj „nezasvätení". Informácie o nej sa neoficiálnou cestou dostávali
taktiež k niektorým biskupom. Tí zvolili taktiku pozorovania
a vyčkávania, ako sa bude nové dielo vyvíjať. K mariavitom však začal
byť čoraz kritickejší ich iniciátor a ochranca páter Koźmiński, ktorý
poukazoval na narastajúci kult matičky Kozłowskej, ktorú už za života niektorí
jej prívrženci oslavovali ako svätú. Kritizoval tiež čoraz väčšiu závislosť
mnohých kňazov spoločenstva od jej rozhodnutí, a to dokonca
i v triviálnych životných situáciách. Tento kritický postoj sa
o pár rokov potvrdil ako úplne opodstatnený.
V roku 1903 sa kňazi z mariavitskej kongregácie
rozhodli, že oficiálne informujú cirkevných predstavených o vzniku svojej
spoločnosti s cieľom legalizovať ju aspoň na diecéznej úrovni. Keďže
poľskí biskupi neprijali nové spoločenstvo založené na údajných súkromných
zjaveniach s nadšením a neprejavili záujem o jeho legalizáciu,
vedúci predstavitelia mariavitov sa rozhodli predostrieť projekt novej rehole
priamo pápežovi. Očakávali, že pápež Lev XIII. prijme ich iniciatívu
s nadšením. Počas cesty do Ríma však mariavitská delegácia dostala správu
o smrti Leva XIII., a tak ich prijal už nový pápež Pius X. Bol to pápež,
ktorý poukázal na Eucharistiu ako na prameň duchovného života pre každého
kresťana, nie iba pre malé skupiny vyvolených veriacich.5 Mariavitská delegácia teda mohla očakávať, že bez podrobností o realizácii
súkromných vízií matičky nový pápež prijme ich spoločenstvo s nadšením,
podobne ako mnohé iné, ktoré obnovu duchovného života v spoločnosti
poznačenej jeho rozkladom v dôsledku Francúzskej revolúcie a chaosu
vojen videli v prehĺbení úcty k eucharistickému Kristovi.
Hoci pápež delegáciu mariavitov v roku 1903 prijal,
výsledok tohto stretnutia nebol taký, aký mariaviti očakávali. O obsah
učenia mariavitov sa začala zaujímať Kongregácia Svätého ofícia (neskoršia
Kongregácia pre náuku viery), ktorá v roku 1904 rehoľnú spoločnosť dokonca
zrušila a kňazom zakázala kontakt s matičkou Kozłowskou. Toto
rozhodnutie odštartovalo schizmu, ktorá postihla 50- až 60-tisíc poľských
katolíkov v šestnástich farnostiach.
Prvá žena v dejinách exkomunikovaná
V apríli 1906 vydal pápež Pius X. encykliku Tribus
circiter6, v ktorej odsúdil učenie a praktiky mariavitov a
vyzval ich, aby ich zanechali. Encyklika ešte neznamenala exkomunikáciu
prívržencov mariavitského hnutia, ale bola veľmi vážnym varovaním. To, že na
problém v Cirkvi, ktorý bol výhradne národnej povahy, reagoval pápež
encyklikou, svedčí o tom, že Pius X. videl v novom hnutí vysokú mieru
rizika pre celú Katolícku cirkev, nie iba pre katolíkov žijúcich v Poľsku.
Reakcia na encykliku však bola zo strany mariavitov značne odmietavá.
O niekoľko mesiacov neskôr, 5. decembra 1906, bola vyhlásená exkomunikácia
zakladateľov mariavitského hnutia: Márie Františky Kozłowskej a Jána Máriu
Michala Kowalského. Ide o vôbec prvý prípad v dejinách Katolíckej
cirkvi, keď príslušná cirkevná autorita exkomunikovala konkrétnu ženu, ktorej meno
je uvedené aj v príslušnom dokumente. V dokumente Kongregácie Svätého
ofícia, ktorá exkomunikáciu vyhlásila, sa doslova píše: „Obaja sú z lona
svätej Božej cirkvi úplne vylúčení, nesú na sebe jarmo všetkých trestov, ktoré
na verejne vylúčených dopadajú."7 Dekrét sa ale zmienil aj
o iných mariavitských kňazoch, ktorým dával „dvadsať dní, aby sa
spamätali". Dôsledkom exkomunikácie bolo založenie vlastnej cirkvi 22 kňazmi
a rehoľnými sestrami, samozrejme, na čele s matičkou Kozłowskou.
Po schizme
Vo februári 1907 mariaviti požiadali ruské úrady
o schválenie svojej cirkvi. Ešte v tom istom roku získali štatút
„právne jestvujúcej a ochranu práva požívajúcej sekty8".
Znamenalo to, že od tejto chvíle mohli stavať vlastné kostoly a zriaďovať
cintoríny. Duchovným boli priznané všetky práva prislúchajúce kňazom
a boli oslobodení od vojenskej služby. Rýchle schválenie mariavitov
cárskymi úradmi súviselo zrejme s veľkým záujmom o potlačenie vplyvu
Katolíckej cirkvi v Poľsku, s ktorou mala novovzniknutá mariavitská
cirkev od začiatku napäté vzťahy.
Avšak aby neprepukli tieto vzťahy do otvoreného konfliktu,
ktorý by vytváral ruským úradom ďalšie problémy pre udržanie verejného
poriadku, cársky dekrét mariavitom prikazoval vrátiť Katolíckej cirkvi všetky
kostoly, ktoré jej predtým patrili, a to aj tam, kde sa väčšina farníkov
hlásila k mariavitom. Týkalo sa to šestnástich farností s 50 tisícmi
veriacich. Pri preberaní kostolov však dochádzalo k pogromom, bitkám a,
žiaľ, nezaobišlo sa to bez obetí na životoch. Rozličné incidenty sa stávali
počas biskupských vizitácií, pri ktorých sa biskupi pokúšali mariavitov vyzvať,
aby zanechali novú vieru a vrátili sa do Katolíckej cirkvi. Výzvy biskupov však
boli zväčša bezvýsledné. Avšak napriek tomu kým v roku 1910 bolo mariavitov
160-tisíc, o desať rokov neskôr tento počet klesol na 43-tisíc. Počas
najbližších štyroch rokov po vzniku svojej cirkvi vybudovali mariaviti 38
vlastných kostolov a 34 kaplniek.9
S cieľom zachovať si v novej cirkvi apoštolskú
postupnosť a možnosť uskutočňovať nové kňazské vysviacky, nadviazali
mariaviti bližšie kontakty so starokatolíckymi cirkvami na Západe. Na
starokatolíckom kongrese vo Viedni boli 7. septembra 1909 prijatí do Únie
starokatolíckych cirkví. Ján Mária Michal Kowalski (1871 - 1942) prijal od
starokatolíckych biskupov v Utrechte 5. októbra 1909 biskupskú vysviacku
a o rok neskôr biskup Kowalski v Łowiczi vysvätil spolu
s biskupmi z Utrechtu za biskupov kňazov Próchniewského
i Gołębiowského. Roku 1911 mariaviti začali stavať svoju katedrálu
v Płocku, ktorú neskôr nazvali Svätyňa milosrdenstva a lásky.
Matička Kozłowská zomrela po ťažkej chorobe 23. augusta
1921. Mariaviti mali v tom období už troch biskupov, tridsiatich kňazov
a 244 sestier. Spravovali 67 farností, 135 kostolov a kaplniek, 26
škôl, 45 škôlok, 14 čitární, 32 remeselných dielní a 13 starobincov.
Vlastnili taktiež sedem pekární, tri pôžičkovo-sporiteľné družstvá
a dokonca i dve hasičské stanice. Vydávali týždenník Maryawita
a periodikum Wiadomości Maryawickie, ktoré vychádzalo dvakrát týždenne.10
Inštitút „mystických manželstiev"
Najkontroverznejšou novinkou v živote mariavitov,
ktorou sa odlišovali od zvyšku kresťanov, bol inštitút tzv. mystických
manželstiev. Aby sme tento inštitút správne pochopili, musíme si najskôr
priblížiť učenie mariavitskej cirkvi o manželstve.
Oficiálne učenie mariavitskej cirkvi o prirodzenosti
a vlastnostiach kresťanského manželstva prezentoval arcibiskup Kowalski vo
svojom pastierskom liste o kresťanskom manželstve a tzv.
nelegitímnych deťoch.11 Podľa neho k podstate kresťanského
manželstva patria: vzájomná láska a vernosť osôb, ktoré so sebou uzatvárajú
manželský zväzok, a svätý cieľ tohto zväzku, ktorým je čoraz užšie
zjednotenie sa v láske a zrodenie a vychovanie potomstva.
O platnosti manželského zväzku a jeho sviatostnom charaktere
rozhoduje manželské spojenie uskutočnené dobrovoľne a z lásky. Zväzuje
dve slobodné osoby, muža a ženu, do konca života, a to až natoľko, že
i keď jeden z nich je neverný, toto manželstvo neprestáva byť sväté
a pred Bohom platné. „Ak sa stane, že akýsi mládenec zvedie dievča
a sľubuje, že sa s ňou ožení, a výsledkom ich spolužitia je
dieťa, ktoré prichádza na svet, a on s ňou nechce predstúpiť pred
oltár, tak tento zväzok, hoci nie je právne uznaný za platný, je platný pred
Bohom, je pred Bohom skutočným a z práva ľudskej prirodzenosti
autentickým manželským zväzkom a tento mládenec sa so žiadnou inou ženou
nemôže oženiť dovtedy, kým tá, ktorú zviedol, žije a zostáva mu verná,
pričom ani ona sama neuzatvára iné zväzky. Takú treba pokladať za mužom
opustenú a jej dieťa za legitímne pred Bohom a cirkvou. Tak isto, ak
by bol mládenec podobným spôsobom zvedený ženou a ona by sa vydala za
iného, tento manželský zväzok bude platný, pokiaľ ten, ktorého zviedla, žije
a zostáva jej verný v láske. Lebo Kristus Pán povedal: »Čo teda Boh
spojil, človek nech nerozdeľuje.« A Boh spojil dvoch v jedno telo
vtedy, keď aspoň jeden z nich mal skutočnú lásku a nádej na manželský
zväzok. Sviatosť manželstva sa uskutočňuje nie skrze spojenie štólou kňazom
alebo vložením obrúčok na prst či samou zmluvou, ktorá s láskou nemá nič
spoločné, ale prostredníctvom spojenia, ktoré pochádza od Boha a je
vlastné ľudskej prirodzenosti. Všetky takéto zväzky duše a tela medzi
mládežou, hoci by neboli autorizované cirkevným či civilným sobášom, sú pred
Bohom a našou svätou cirkvou platné tak, ako keby boli pri oltári uzatvorené."12
Podľa mariavitskej vierouky teda pre uzavretie platného
a nerozlučného manželstva postačuje samotný sexuálny akt, pričom jeden
z partnerov musí mať „úprimnú lásku" k tomu druhému a nádej na
uzatvorenie manželstva. Vyjadrenie vôle vstúpiť do manželského zväzku
a sľub vernej a nerozlučnej lásky tu teda nemá žiaden význam.
Ešte bizarnejšie však vyznieva koncept „mystických"
manželstiev uzatváraných medzi mariavitskými kňazmi a rehoľnými sestrami.
Pôvod a teologické základy tejto praktiky treba hľadať v údajných
zjaveniach matičky Kozłowskej z roku 1904, ktoré mala počas svätej omše na
slávnosť apoštolov Petra a Pavla. Sama o týchto zjaveniach píše
takto: „Pán Ježiš zjednotil moju vôľu s jeho najsvätejšou vôľou a povedal:
»To je môj manželský zväzok s tebou naveky«. A od tej chvíle som
pocítila, že moja vôľa sa tak stala totožnou s vôľou Pána Ježiša, že
nemôžem robiť nič, iba to, čo chce Pán Ježiš, a to tak, ako to on chce."13
Tesne pred svojou smrťou Kozłowská na adresu budúcnosti
mystických manželstiev uviedla: „Ja, ako zakladateľka, mám privilégiá (...),
ale tá, ktorá príde po mne, bude plne závisieť od generálneho ministra,
najvelebnejšieho otca."14 Takmer okamžite po smrti Kozłowskej
arcibiskup Kowalski začal pripravovať na úlohu novej predstavenej kongregácie
mariavitských sestier sestru Máriu Izabelu Wiłuckú. V mariavitských
prameňoch sa o tejto príprave píše takto: „Počas prednášok, na ktorých sa
zúčastnila najčistejšia a najhorlivejšia zo sestier, Duch Svätý dal bratovi
arcibiskupovi poznať, že jej má odhaliť všetky tajomstvá mystického, svätého
manželského zväzku, aký bol z Božej vôle medzi ním a najdrahšou
a najsvätejšou matičkou (...), a taktiež medzi pátrami Jakubom,
Bartolomejom a Filipom na jednej strane a tou istou matičkou na druhej
strane (...). To všetko prikázal Duch Svätý pátrovi Michalovi povedať sestre
Izabele a vysvetliť jej to, aby ju tak pripravil na zjednotenie mystickým
zväzkom s pátrom Michalom a skrze neho, ako prvorodeného syna matičky
a syna Pána Ježiša, na zjednotenie jej samej a mnohých iných
vyvolených duší so samotnou matičkou a Pánom Ježišom, prítomným
v Najsvätejšej sviatosti."15
O počiatkoch uzatvárania manželstiev medzi duchovnými
hovoria viaceré mariavitské pramene a opisujú ich ako zápas
s prijatím Božej vôle. Samému sobášu mariavitského arcibiskupa
s mariavitskou rehoľnou sestrou predchádzala celoročná príprava spojená
„s pôstom, vrúcnou modlitbou k Duchu Svätému o svetlo poznania
Božej vôle v tomto ohľade. Bol to čas zápasu najdôstojnejšieho brata
arcibiskupa s prijatím vôle Božej vo veci týchto manželských zväzkov na
jednej strane a jeho pochybnosťami v tejto oblasti na strane druhej.
Táto záležitosť sa prežívala s „bázňou a chvením". Po roku tohto
zápasu brat arcibiskup dostal rozkaz od Boha, aby sa vybral k jednému
z neskorších biskupov (Feldmanovi), ktorému Boh zjavil svoju vôľu
v tejto veci a ktorý mal definitívne odstrániť pochybnosti brata
arcibiskupa. Keď od tohto kňaza dostal uistenie (na základe „zjavenia"), že je
Božou vôľou, aby duchovenstvo uzatvorilo manželské zväzky pre väčšiu Božiu
slávu a pomoc v duchovnom živote, brat arcibiskup vstúpil do
manželstva s predstavenou kongregácie sestier, ktorú si vybrala matička,
a podľa jeho príkladu všetci kňazi uzatvorili podobný zväzok s pre
seba Bohom určenými rehoľnými sestrami."16
Prvé manželstvá kňazov a biskupov s rehoľnými
sestrami - podľa „vzoru mystického manželstva Pána Ježiša s Františkou
Kozłowskou", boli uzatvorené koncom roka 1922. Avšak až v roku 1924
arcibiskup Kowalski v špeciálnom pastierskom liste pre duchovných
a veriacich Starokatolíckej cirkvi mariavitov sa k tejto téme
vyjadril aj verejne.17 Svoje rozhodnutie zaviesť inštitút
„mystických" manželstiev ospravedlňuje a vysvetľuje tak, že to urobil pre
dobro nielen mariavických, ale dokonca aj rímskokatolíckych kňazov: „My sme sa
oženili nie preto, aby sme na staré kolená podľahli zmyselnosti. (...) Nás Boh
sám oženil, no nie preto, že by sme nemohli vytrvať, ale preto, aby sme sa
stali akýmsi začiatkom svätých manželstiev duchovných osôb, aby sme boli pre
vás pomocou a záchranou v tejto oblasti. Lebo Kristus vás miluje a
chce vás zachrániť. Preto možno aj hanbu nečistoty na nás vložil, aby vás od
tejto hanby oslobodil."18
Novú a nepredvídateľnú lavínu problémov súvisiacich
s manželstvami duchovných sa Kowalski pokúsil uchopiť pomerne podrobne
v Katechizme rehoľného života. Svojich nasledovníkov poúčal takto:
„Manželom rehoľnej sestry môže byť iba kňaz alebo diakon mariavita, nikdy nie
laik, hoci by bol veľmi nábožný. Rehoľná sestra si nemôže vybrať manžela sama,
ale má prijať toho, ktorého jej určia najvyšší predstavení, to jest
najvelebnejší páter a velebná matka. (...) Sestry, ktoré sú viazané
manželským sľubom, podliehajú v reholi poslušnosti voči najvyšším
predstaveným vo všetkom, čo sa týka manželského života až do tej miery, že ani
bývať so svojimi manželmi, ba ani s nimi spolužiť nemôžu bez súhlasu
alebo proti vôli predstavených. Dietky narodené z týchto manželstiev
patria kláštoru sestier mariavitiek pri Svätyni milosrdenstva a lásky.
Tento kláštor sa pod dohľadom najvyšších predstavených o ne stará
a vychováva ich. Ich prirodzení rodičia nemajú voči nim žiadne práva,
keďže neboli porodené z vlastnej vôle, ale z vôle Božej, a preto
sú tieto dietky bez hriechu počaté a výlučne Bohu patriace. (...)
Manželstvá v reholi uzatvorené sú večné a v prípade smrti
jedného z manželov nemôže byť znova manželstvo uzatvorené už nikdy. (...)
Sestry, ktoré uzatvorili manželský zväzok, sú vo všetkom povinné dodržiavať
rehoľnú regulu a zachovávať spojenie so sestrami."19
Katolícky teológ Edward Warchoł, ktorý sa zaoberá genézou
mariavitskej cirkvi, hodnotí mystické manželstvá mariavitských kňazov
a biskupov s rehoľnými sestrami ako „prvú, najodvážnejšiu, originálnu
a z dlhodobého hľadiska najzhubnejšiu inováciu zavedenú do
Starokatolíckej cirkvi mariavitov. (...) Podľa ubezpečenia arcibiskupa
mariavitov sľub plnenia Božej vôle rušil všetky predchádzajúce sľuby.
Manželstvá medzi duchovnými mali prinavrátiť do stavu prvotnej nevinnosti
a svätosti manželstvá medzi laikmi a takto priviesť k obnove
cirkvi a celého ľudstva."20
Rozkol
Po smrti zakladateľky biskup Kowalski, ktorý sa vyhlásil za
arcibiskupa, zaviedol reformy v ním vedenej novej cirkvi, ktoré však
viedli k rýchlej schizme mariavitov. Ustanovil nové cirkevné prikázania,
napríklad: „Arcibiskupa mariavitov (treba) vo všetkom bezvýhradne poslúchať."
Prvým vážnym impulzom k schizme vnútri mariavitov bolo
uzatvorenie manželstva Kowalského s novou generálnou predstavenou
mariavitiek, sestrou Wiłuckou. Ako sme už spomenuli, deti narodené
z takéhoto zväzku mali byť počaté bez dedičného hriechu a tvoriť
začiatok „nového ľudstva". Táto heréza znamenala prerušenie kontaktov
s mariavitmi zo strany Utrechtskej únie. Roku 1928 bol Kowalski obvinený zo
sexuálnych deliktov, ktorých sa mal dopustiť v kláštore mariavitiek
v Płocku. Za ne bol v roku 1931 odsúdený na dva roky väzenia. Súdny proces
s arcibiskupom mariavitov nepochybne poškodil reputáciu tejto náboženskej
komunity.
Ďalšou rozbuškou, ktorá urýchlila rozkol, bola skutočnosť,
že v roku 1929 Kowalski udelil kňazskú vysviacku dvanástim rehoľným
sestrám a svojej manželke udelil biskupské svätenie. Jeho ďalšie reformy
rušili spoveď, duchovný stav (ustanovil v cirkvi všeobecné kňazstvo),
zlikvidoval sväteniny a pôsty. Zaviedol tiež kult Kozłowskej, ktorú
vyhlásil nielen za svätú, ale i za „manželku Krista".21
Väčšina duchovných i laikov v mariavitskej
komunite tieto novoty však odmietla. Arcibiskup Kowalski bol zosadený 29.
januára 1935 a 379 sestier vypovedalo poslušnosť jeho manželke. Kowalski
s manželkou preto odišiel z Płocka do Felicjanowa, kde založil
Katolícku cirkev mariavitov, ktorá jestvuje dodnes. Má zhruba dvetisíc členov
a väčšinu duchovných v cirkvi tvoria ženy vrátane hlavnej biskupky.
Pôvodná vetva mariavitov, Starokatolícka cirkev mariavitov,
po odchode Kowalského a jeho založení vlastnej cirkvi obnovila
spoločenstvo s Utrechtskou úniou a zrušila kňazstvo žien i mnohé
Kowalského „reformy". Mariaviti združení v Starokatolíckej cirkvi
mariavitov ale naďalej odmietajú pápežský primát a dogmu
o neomylnosti pápeža a uznávajú iba učenie všeobecných koncilov pred
veľkou schizmou (1054). Ich liturgia je podobná ako predkoncilová katolícka
liturgia a celá sa slúži v poľskom jazyku. Mariaviti si zachovali
niektoré tradičné katolícke pobožnosti ako krížovú cestu, májové pobožnosti či
spoločný ruženec.22 Avšak veľký dôraz naďalej kladú na údajné
zjavenia matičky Kozłowskej. Dnes majú starokatolícki mariaviti asi 25-tisíc
veriacich v Poľsku a 5-tisíc v zahraničí.
Záver
História mariavitov je históriou veľkého náboženského
projektu postaveného na niekoľkých víziách jednej vizionárky. Projektu, ktorý
mal pôvodne slúžiť očisteniu Cirkvi od nešvárov, no v konečnom dôsledku
viedol k sérii absurdných heréz a morálnych zlyhaní. Tento projekt
nás však učí ostražitosti voči rozličným prorokom a vizionárom, ktorých
pohnútky sú možno v začiatkoch dobré, lenže oni sami väčšmi uveria svojej
jedinečnosti ako Bohu. Príbeh mariavitskej schizmy je poučením o tom, kam vedie
stavanie náboženského života na subjektívnom výklade „vnuknutí Ducha Svätého"
či údajných zjavení bez konfrontácie s cirkevnou Tradíciou
a cirkevným spoločenstvom.
Poznámky:
1 De Ecclesia Christi. In: Dokumenty Prvního
vatikánského koncilu: Pracovní překlad. Krysta OP, Praha 2006
2 Názov pochádza z latinských slov Mariae
vitam (imitantes) - Máriin život (napodobňujúci).
3 Kowalská, F.: Denníček: Božie milosrdenstvo
v mojej duši. Apostolicum, Ząbki 2003
4 Górecki, A.: Kościół katolicki w Królestwie
Polskim po upadku powstania styczniowego. Christianitas - http://christianitas.org/news/kosciol-katolicki-w-krolestwie-polskim-po-upadku-powstania-styczniowego
5 Janicki, J. J.: Św. Pius X. - papież
Eucharystii. In: Kieleckie Studia Teologiczne 10/2011, s. 192
6 Pius X: Tribus Circiter. Documents of popes - http://w2.vatican.va/content/pius-x/en/encyclicals/documents/hf_p-x_enc_05041906_tribus-circiter.html
7 Sväté ofícium, dekrét z 5. 12. 1906
8 Tento termín obsahoval cársky Zákon
o cudzích náboženstvách
9 Wiadomości Maryawickie, 1918
10 Świątkiewicz, W.: Katolicy i mariawici:
co nas dzieli? In: Tygodnik Idziemy z 16. 1. 2011 - https://adonai.pl/wiara/?id=55
11 List Pasterski O. Jana Marii Michała,
Arcybiskupa Mariawitów, o małżeństwie chrześcijańskim
i o dzieciach tak zwanych „nieprawych". Królewstwo Boże na ziemi,
1929, Vol. 2, No. 16, s. 122
12 Tamže
13 Maryawita, 1907, Vol. 1, No. 30, s. 478
14 Kowalski, J.: Dzieło Wielkiego Miłosierdzia.
Świątynia Miłosierdzia i Miłości, Płock 1927, s. 317
15 Zakon pełnienia Woli Bożej. In: Królewstwo
Boże na ziemi, 1938, Vol. 10, No. 21, s. 165
16 Przenajświętszy Sakrament jako źródło
doskonałej miłości małżeńskiej. In: Królewstwo Boże na ziemi, 1938, Vol. 10,
No. 2, s. 11-12; Złośliwa ulotka i odpowiedź na nią. Królewstwo Boże na
ziemi, 1939, Vol. 11, No. 4, s. 29
17 Pastiersky list arcibiskupa Starokatolíckej
cirkvi mariavitov. In: Mariawicka Myśl Narodowa, 1924, Vol. 1, No. 1, s. 6-7
18 List arcibiskupa Kowalského arcibiskupovi
Roppovi z 28. 12. 1929. In: Królewstwo Boże na ziemi, 1930, Vol. 3, No.
11, s. 88
19 Kowalski, J.: Katechizm życia zakonnego.
Świątynia Miłosierdzia i Miłości, Płock 1927, s. 66-69
20 Warchoł, E.: Instytucja małżeństw
„mistycznych" jako najbardziej kontrowersyjna innowacja w Starokatolickim
kościele mariawitów. In: Studia Theologica Varsaviensia, 2003, Vol. 41, No. 2,
s. 38
21 Świątkiewicz, W.: c. d.
22 Oficiálna stránka mariavitskej farnosti vo
Varšave - http://www.mariawita.waw.pl/mariawityzm.php