Rady starokatolíkov po roku 1906 rozšírili i poľskí mariaviti, ktorých, ako sa na prvý pohľad zdá, so starokatolíkmi združenými v Utrechtskej únii okrem katolíckych koreňov spájalo len veľmi málo. História mariavitov je históriou úsilia o morálnu obnovu kléru, o prehĺbenie duchovného života jednoduchých veriacich, ale taktiež históriou bizarných osobných zjavení, neúspešných rehoľných projektov a rozporuplných osobných ambícií viacerých protagonistov. Je históriou schizmy poľských katolíkov, ktorá je dnes takmer zabudnutá. Dejinným príkladom, ktorý varuje pred prehliadaním rizík spirituality založenej na „osobnom" odovzdávaní „správ" od Boha prostredníctvom samozvaných vizionárov a nekritickým nasledovaním takzvaného lídra, ktoré sa mení na kult osobnosti. V slovenskom prostredí je mariavitizmus takmer neznámy pojem, a preto sa pokúsme z viacerých pohľadov priblížiť tento kontroverzný heretický smer.

 

Počiatky


Mariavitizmus je originálne poľské vierovyznanie, ktoré vzniklo na začiatku minulého storočia. Napriek názvu2, ktorý môže byť mätúci, nie je pre nezainteresovaného pozorovateľa života tejto náboženskej komunity najvýznamnejšou postavou človeka, ktorého chcú jeho členovia nasledovať, Bohorodička Panna Mária, ale osoba zakladateľky Márie Františky Kozłowskej (1862 - 1921), ktorú mariaviti uctievajú ako svätú a nazývajú ju familiárne „matička". S touto pôvodne katolíckou rehoľnou sestrou sa spája genéza tohto spoločenstva. Predovšetkým s jej údajnými súkromnými zjaveniami, medzi ktorými figuruje zjavenie tzv. Diela veľkého milosrdenstva, v ktorom mala práve Kozłowská zohrať kľúčovú úlohu pri záchrane skazeného sveta.

Je zaujímavé, že súkromné zjavenia Diela veľkého milosrdenstva, ktoré neboli Katolíckou cirkvou uznané ako skutočné, predchádzali sérii iných súkromných zjavení Božieho milosrdenstva, ktorých vizionárkou bola taktiež poľská rehoľná sestra Faustína Kowalská. Lenže tá je, naopak, v Katolíckej cirkvi uctievaná ako svätá. Odhliadnuc od obsahu jednej aj druhej skupiny zjavení, rozdiel je predovšetkým v postoji samých vizionárok. Kým v prípadne Márie Františky Kozłowskej sa informovanie o údajných zjaveniach veľmi rýchlo zvrhlo na nekritický kult osobnosti matičky s udeľovaním titulov, ktoré sa dovtedy pripisovali iba samej Bohorodičke (napr. „Matka milosrdenstva"), čo sa týka druhej spomínanej vizionárky, sestry Faustíny Kowalskej, dotyčnú nijako zjavenia nepoznačili, pokorne prijímala neraz aj zdrvujúcu kritiku cirkevných autorít a až do svojej smrti zostala v širokej verejnosti neznámou radovou rehoľnou sestrou žijúcou svoj tichý život v ústraní kláštorných múrov.3

Zrod mariavitského hnutia sa datuje do druhej polovice 19. storočia. Vzniklo na území tzv. ruského záboru, čiže na území Poľska, ktoré po treťom delení krajiny v roku 1795 bolo okupované ruským impériom. V januári 1863 na tomto území vypuklo povstanie, ktorého cieľom malo byť obnovenie poľskej štátnosti. Zahynulo v ňom 20-tisíc poľských povstalcov, dvetisíc povstalcov bolo popravených ruskými úradmi a vyše 27-tisíc ich bolo poslaných na nútené práce v baniach na Ural a na Sibír.

Po jeho potlačení nastala zo strany cárskej administratívy silná perzekúcia Katolíckej cirkvi na poľských územiach pod jej správou. Dôvodom bolo najmä to, že ruské úrady vnímali katolíckych duchovných a katolícke inštitúcie ako veľké ohrozenie imperiálnych plánov cára a baštu národného obrodenia a národnoemancipačných snáh. Tieto perzekúcie boli najsilnejšie najmä vo vzťahu k uniatom, to je gréckokatolíkom, pričom ruské úrady oficiálne zakázali Gréckokatolícku cirkev na území Poľského kráľovstva v roku 1875. Gréckokatolícke farnosti pravoslávni neraz preberali silou, za asistencie armády a polície a cárske úrady sa neštítili ani fyzickej likvidácie najodbojnejších duchovných. Majetok Rímskokatolíckej cirkvi bol s výnimkou malých farských pozemkov zoštátnený. Duchovní dostali štátny plat, ktorý však neraz nepostačoval ani na pokrytie najzákladnejších životných potrieb. V dôsledku tejto situácie sa rozmohlo požadovanie čoraz vyšších poplatkov za poskytovanie duchovných služieb, čo v praxi neraz znamenalo kupčenie so sviatosťami a značné zosvetštenie kléru.4

V tom období na represie zo strany cárskej moci aj na žalostný stav medzi duchovenstvom reagovalo tzv. honorátske hnutie. Jeho názov je odvodený od mena pátra Honorata Koźmińského z rehole kapucínov (beatifikovaný pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1988). Honorat Koźmiński založil 26 terciárskych spoločenstiev vychádzajúcich z reguly Tretieho rádu sv. Františka z Assisi, z ktorých vzniklo šestnásť rehoľných kongregácií. Okrem nich v rokoch 1872 - 1898 založil tiež štrnásť ženských reholí, ktoré dostali označenie „skryté". Ich členky sa svojím oblečením nijako neodlišovali od ostatných žien (keďže nemali habity, tieto spoločenstvá získali v poľskom prostredí aj označenie „bezhabitové rehole"). Ich úlohou bolo osobné posvätenie, charitatívna činnosť a apoštolát v rodinách, továrňach, nemocniciach a pod. Práve z jednej z týchto reholí (Kongregácie chudobných sestier sv. Kláry) sa po schizme rozvinul mariavitizmus založený rehoľnou sestrou Máriou Františkou Kozłowskou.

Priestor na rozvoj nového náboženského hnutia vytváral najmä už spomínaný neutešený morálny stav duchovných. Alkoholizmus, hazardné hry a neraz i morálne nezriadený život časti vidieckeho duchovenstva boli impulzom pre samozvaných prorokov. Okolo spomínanej Márie Františky Kozłowskej sa pomerne rýchlo sústredila skupina kňazov, ktorí, podľa údajnej žiadosti Pána Ježiša v jednom z jej zjavení, na ktoré sa členovia tejto cirkvi odvolávajú, založili Kongregáciu kňazov mariavitov. Do kongregácie patrilo od jej vzniku do roku 1904 sedemdesiat až sto členov (počty sa uvádzajú podľa rozličných kritérií). Boli to diecézni kňazi zo štyroch poľských diecéz na území Poľského kráľovstva pod kontrolou Ruska. Treba podotknúť, že súčasníci týchto kňazov hodnotili ako skromných, nábožných, s veľkým nasadením v pastorácii. Farnosti, v ktorých pôsobili, boli známe oživením náboženského života, no neraz i konfliktmi medzi kňazmi patriacimi do tohto spolku a „neobrátenými" kňazmi, ktorí s mariavitmi nesympatizovali.

Kongregácia kňazov mariavitov fungovala vyše desať rokov potajme, bez súhlasu príslušných cirkevných autorít, hoci o jej činnosti vedeli aj „nezasvätení". Informácie o nej sa neoficiálnou cestou dostávali taktiež k niektorým biskupom. Tí zvolili taktiku pozorovania a vyčkávania, ako sa bude nové dielo vyvíjať. K mariavitom však začal byť čoraz kritickejší ich iniciátor a ochranca páter Koźmiński, ktorý poukazoval na narastajúci kult matičky Kozłowskej, ktorú už za života niektorí jej prívrženci oslavovali ako svätú. Kritizoval tiež čoraz väčšiu závislosť mnohých kňazov spoločenstva od jej rozhodnutí, a to dokonca i v triviálnych životných situáciách. Tento kritický postoj sa o pár rokov potvrdil ako úplne opodstatnený.

V roku 1903 sa kňazi z mariavitskej kongregácie rozhodli, že oficiálne informujú cirkevných predstavených o vzniku svojej spoločnosti s cieľom legalizovať ju aspoň na diecéznej úrovni. Keďže poľskí biskupi neprijali nové spoločenstvo založené na údajných súkromných zjaveniach s nadšením a neprejavili záujem o jeho legalizáciu, vedúci predstavitelia mariavitov sa rozhodli predostrieť projekt novej rehole priamo pápežovi. Očakávali, že pápež Lev XIII. prijme ich iniciatívu s nadšením. Počas cesty do Ríma však mariavitská delegácia dostala správu o smrti Leva XIII., a tak ich prijal už nový pápež Pius X. Bol to pápež, ktorý poukázal na Eucharistiu ako na prameň duchovného života pre každého kresťana, nie iba pre malé skupiny vyvolených veriacich.5 Mariavitská delegácia teda mohla očakávať, že bez podrobností o realizácii súkromných vízií matičky nový pápež prijme ich spoločenstvo s nadšením, podobne ako mnohé iné, ktoré obnovu duchovného života v spoločnosti poznačenej jeho rozkladom v dôsledku Francúzskej revolúcie a chaosu vojen videli v prehĺbení úcty k eucharistickému Kristovi.

Hoci pápež delegáciu mariavitov v roku 1903 prijal, výsledok tohto stretnutia nebol taký, aký mariaviti očakávali. O obsah učenia mariavitov sa začala zaujímať Kongregácia Svätého ofícia (neskoršia Kongregácia pre náuku viery), ktorá v roku 1904 rehoľnú spoločnosť dokonca zrušila a kňazom zakázala kontakt s matičkou Kozłowskou. Toto rozhodnutie odštartovalo schizmu, ktorá postihla 50- až 60-tisíc poľských katolíkov v šestnástich farnostiach.

 

Prvá žena v dejinách exkomunikovaná


V apríli 1906 vydal pápež Pius X. encykliku Tribus circiter6, v ktorej odsúdil učenie a praktiky mariavitov a vyzval ich, aby ich zanechali. Encyklika ešte neznamenala exkomunikáciu prívržencov mariavitského hnutia, ale bola veľmi vážnym varovaním. To, že na problém v Cirkvi, ktorý bol výhradne národnej povahy, reagoval pápež encyklikou, svedčí o tom, že Pius X. videl v novom hnutí vysokú mieru rizika pre celú Katolícku cirkev, nie iba pre katolíkov žijúcich v Poľsku. Reakcia na encykliku však bola zo strany mariavitov značne odmietavá. O niekoľko mesiacov neskôr, 5. decembra 1906, bola vyhlásená exkomunikácia zakladateľov mariavitského hnutia: Márie Františky Kozłowskej a Jána Máriu Michala Kowalského. Ide o vôbec prvý prípad v dejinách Katolíckej cirkvi, keď príslušná cirkevná autorita exkomunikovala konkrétnu ženu, ktorej meno je uvedené aj v príslušnom dokumente. V dokumente Kongregácie Svätého ofícia, ktorá exkomunikáciu vyhlásila, sa doslova píše: „Obaja sú z lona svätej Božej cirkvi úplne vylúčení, nesú na sebe jarmo všetkých trestov, ktoré na verejne vylúčených dopadajú."7 Dekrét sa ale zmienil aj o iných mariavitských kňazoch, ktorým dával „dvadsať dní, aby sa spamätali". Dôsledkom exkomunikácie bolo založenie vlastnej cirkvi 22 kňazmi a rehoľnými sestrami, samozrejme, na čele s matičkou Kozłowskou.

 

Po schizme


Vo februári 1907 mariaviti požiadali ruské úrady o schválenie svojej cirkvi. Ešte v tom istom roku získali štatút „právne jestvujúcej a ochranu práva požívajúcej sekty8". Znamenalo to, že od tejto chvíle mohli stavať vlastné kostoly a zriaďovať cintoríny. Duchovným boli priznané všetky práva prislúchajúce kňazom a boli oslobodení od vojenskej služby. Rýchle schválenie mariavitov cárskymi úradmi súviselo zrejme s veľkým záujmom o potlačenie vplyvu Katolíckej cirkvi v Poľsku, s ktorou mala novovzniknutá mariavitská cirkev od začiatku napäté vzťahy.

Avšak aby neprepukli tieto vzťahy do otvoreného konfliktu, ktorý by vytváral ruským úradom ďalšie problémy pre udržanie verejného poriadku, cársky dekrét mariavitom prikazoval vrátiť Katolíckej cirkvi všetky kostoly, ktoré jej predtým patrili, a to aj tam, kde sa väčšina farníkov hlásila k mariavitom. Týkalo sa to šestnástich farností s 50 tisícmi veriacich. Pri preberaní kostolov však dochádzalo k pogromom, bitkám a, žiaľ, nezaobišlo sa to bez obetí na životoch. Rozličné incidenty sa stávali počas biskupských vizitácií, pri ktorých sa biskupi pokúšali mariavitov vyzvať, aby zanechali novú vieru a vrátili sa do Katolíckej cirkvi. Výzvy biskupov však boli zväčša bezvýsledné. Avšak napriek tomu kým v roku 1910 bolo mariavitov 160-tisíc, o desať rokov neskôr tento počet klesol na 43-tisíc. Počas najbližších štyroch rokov po vzniku svojej cirkvi vybudovali mariaviti 38 vlastných kostolov a 34 kaplniek.9

S cieľom zachovať si v novej cirkvi apoštolskú postupnosť a možnosť uskutočňovať nové kňazské vysviacky, nadviazali mariaviti bližšie kontakty so starokatolíckymi cirkvami na Západe. Na starokatolíckom kongrese vo Viedni boli 7. septembra 1909 prijatí do Únie starokatolíckych cirkví. Ján Mária Michal Kowalski (1871 - 1942) prijal od starokatolíckych biskupov v Utrechte 5. októbra 1909 biskupskú vysviacku a o rok neskôr biskup Kowalski v Łowiczi vysvätil spolu s biskupmi z Utrechtu za biskupov kňazov Próchniewského i Gołębiowského. Roku 1911 mariaviti začali stavať svoju katedrálu v Płocku, ktorú neskôr nazvali Svätyňa milosrdenstva a lásky.

Matička Kozłowská zomrela po ťažkej chorobe 23. augusta 1921. Mariaviti mali v tom období už troch biskupov, tridsiatich kňazov a 244 sestier. Spravovali 67 farností, 135 kostolov a kaplniek, 26 škôl, 45 škôlok, 14 čitární, 32 remeselných dielní a 13 starobincov. Vlastnili taktiež sedem pekární, tri pôžičkovo-sporiteľné družstvá a dokonca i dve hasičské stanice. Vydávali týždenník Maryawita a periodikum Wiadomości Maryawickie, ktoré vychádzalo dvakrát týždenne.10

 

Inštitút „mystických manželstiev"


Najkontroverznejšou novinkou v živote mariavitov, ktorou sa odlišovali od zvyšku kresťanov, bol inštitút tzv. mystických manželstiev. Aby sme tento inštitút správne pochopili, musíme si najskôr priblížiť učenie mariavitskej cirkvi o manželstve.

Oficiálne učenie mariavitskej cirkvi o prirodzenosti a vlastnostiach kresťanského manželstva prezentoval arcibiskup Kowalski vo svojom pastierskom liste o kresťanskom manželstve a tzv. nelegitímnych deťoch.11 Podľa neho k podstate kresťanského manželstva patria: vzájomná láska a vernosť osôb, ktoré so sebou uzatvárajú manželský zväzok, a svätý cieľ tohto zväzku, ktorým je čoraz užšie zjednotenie sa v láske a zrodenie a vychovanie potomstva. O platnosti manželského zväzku a jeho sviatostnom charaktere rozhoduje manželské spojenie uskutočnené dobrovoľne a z lásky. Zväzuje dve slobodné osoby, muža a ženu, do konca života, a to až natoľko, že i keď jeden z nich je neverný, toto manželstvo neprestáva byť sväté a pred Bohom platné. „Ak sa stane, že akýsi mládenec zvedie dievča a sľubuje, že sa s ňou ožení, a výsledkom ich spolužitia je dieťa, ktoré prichádza na svet, a on s ňou nechce predstúpiť pred oltár, tak tento zväzok, hoci nie je právne uznaný za platný, je platný pred Bohom, je pred Bohom skutočným a z práva ľudskej prirodzenosti autentickým manželským zväzkom a tento mládenec sa so žiadnou inou ženou nemôže oženiť dovtedy, kým tá, ktorú zviedol, žije a zostáva mu verná, pričom ani ona sama neuzatvára iné zväzky. Takú treba pokladať za mužom opustenú a jej dieťa za legitímne pred Bohom a cirkvou. Tak isto, ak by bol mládenec podobným spôsobom zvedený ženou a ona by sa vydala za iného, tento manželský zväzok bude platný, pokiaľ ten, ktorého zviedla, žije a zostáva jej verný v láske. Lebo Kristus Pán povedal: »Čo teda Boh spojil, človek nech nerozdeľuje.« A Boh spojil dvoch v jedno telo vtedy, keď aspoň jeden z nich mal skutočnú lásku a nádej na manželský zväzok. Sviatosť manželstva sa uskutočňuje nie skrze spojenie štólou kňazom alebo vložením obrúčok na prst či samou zmluvou, ktorá s láskou nemá nič spoločné, ale prostredníctvom spojenia, ktoré pochádza od Boha a je vlastné ľudskej prirodzenosti. Všetky takéto zväzky duše a tela medzi mládežou, hoci by neboli autorizované cirkevným či civilným sobášom, sú pred Bohom a našou svätou cirkvou platné tak, ako keby boli pri oltári uzatvorené."12

Podľa mariavitskej vierouky teda pre uzavretie platného a nerozlučného manželstva postačuje samotný sexuálny akt, pričom jeden z partnerov musí mať „úprimnú lásku" k tomu druhému a nádej na uzatvorenie manželstva. Vyjadrenie vôle vstúpiť do manželského zväzku a sľub vernej a nerozlučnej lásky tu teda nemá žiaden význam.

Ešte bizarnejšie však vyznieva koncept „mystických" manželstiev uzatváraných medzi mariavitskými kňazmi a rehoľnými sestrami. Pôvod a teologické základy tejto praktiky treba hľadať v údajných zjaveniach matičky Kozłowskej z roku 1904, ktoré mala počas svätej omše na slávnosť apoštolov Petra a Pavla. Sama o týchto zjaveniach píše takto: „Pán Ježiš zjednotil moju vôľu s jeho najsvätejšou vôľou a povedal: »To je môj manželský zväzok s tebou naveky«. A od tej chvíle som pocítila, že moja vôľa sa tak stala totožnou s vôľou Pána Ježiša, že nemôžem robiť nič, iba to, čo chce Pán Ježiš, a to tak, ako to on chce."13

Tesne pred svojou smrťou Kozłowská na adresu budúcnosti mystických manželstiev uviedla: „Ja, ako zakladateľka, mám privilégiá (...), ale tá, ktorá príde po mne, bude plne závisieť od generálneho ministra, najvelebnejšieho otca."14 Takmer okamžite po smrti Kozłowskej arcibiskup Kowalski začal pripravovať na úlohu novej predstavenej kongregácie mariavitských sestier sestru Máriu Izabelu Wiłuckú. V mariavitských prameňoch sa o tejto príprave píše takto: „Počas prednášok, na ktorých sa zúčastnila najčistejšia a najhorlivejšia zo sestier, Duch Svätý dal bratovi arcibiskupovi poznať, že jej má odhaliť všetky tajomstvá mystického, svätého manželského zväzku, aký bol z Božej vôle medzi ním a najdrahšou a najsvätejšou matičkou (...), a taktiež medzi pátrami Jakubom, Bartolomejom a Filipom na jednej strane a tou istou matičkou na druhej strane (...). To všetko prikázal Duch Svätý pátrovi Michalovi povedať sestre Izabele a vysvetliť jej to, aby ju tak pripravil na zjednotenie mystickým zväzkom s pátrom Michalom a skrze neho, ako prvorodeného syna matičky a syna Pána Ježiša, na zjednotenie jej samej a mnohých iných vyvolených duší so samotnou matičkou a Pánom Ježišom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti."15

O počiatkoch uzatvárania manželstiev medzi duchovnými hovoria viaceré mariavitské pramene a opisujú ich ako zápas s prijatím Božej vôle. Samému sobášu mariavitského arcibiskupa s mariavitskou rehoľnou sestrou predchádzala celoročná príprava spojená „s pôstom, vrúcnou modlitbou k Duchu Svätému o svetlo poznania Božej vôle v tomto ohľade. Bol to čas zápasu najdôstojnejšieho brata arcibiskupa s prijatím vôle Božej vo veci týchto manželských zväzkov na jednej strane a jeho pochybnosťami v tejto oblasti na strane druhej. Táto záležitosť sa prežívala s „bázňou a chvením". Po roku tohto zápasu brat arcibiskup dostal rozkaz od Boha, aby sa vybral k jednému z neskorších biskupov (Feldmanovi), ktorému Boh zjavil svoju vôľu v tejto veci a ktorý mal definitívne odstrániť pochybnosti brata arcibiskupa. Keď od tohto kňaza dostal uistenie (na základe „zjavenia"), že je Božou vôľou, aby duchovenstvo uzatvorilo manželské zväzky pre väčšiu Božiu slávu a pomoc v duchovnom živote, brat arcibiskup vstúpil do manželstva s predstavenou kongregácie sestier, ktorú si vybrala matička, a podľa jeho príkladu všetci kňazi uzatvorili podobný zväzok s pre seba Bohom určenými rehoľnými sestrami."16

Prvé manželstvá kňazov a biskupov s rehoľnými sestrami - podľa „vzoru mystického manželstva Pána Ježiša s Františkou Kozłowskou", boli uzatvorené koncom roka 1922. Avšak až v roku 1924 arcibiskup Kowalski v špeciálnom pastierskom liste pre duchovných a veriacich Starokatolíckej cirkvi mariavitov sa k tejto téme vyjadril aj verejne.17 Svoje rozhodnutie zaviesť inštitút „mystických" manželstiev ospravedlňuje a vysvetľuje tak, že to urobil pre dobro nielen mariavických, ale dokonca aj rímskokatolíckych kňazov: „My sme sa oženili nie preto, aby sme na staré kolená podľahli zmyselnosti. (...) Nás Boh sám oženil, no nie preto, že by sme nemohli vytrvať, ale preto, aby sme sa stali akýmsi začiatkom svätých manželstiev duchovných osôb, aby sme boli pre vás pomocou a záchranou v tejto oblasti. Lebo Kristus vás miluje a chce vás zachrániť. Preto možno aj hanbu nečistoty na nás vložil, aby vás od tejto hanby oslobodil."18

Novú a nepredvídateľnú lavínu problémov súvisiacich s manželstvami duchovných sa Kowalski pokúsil uchopiť pomerne podrobne v Katechizme rehoľného života. Svojich nasledovníkov poúčal takto: „Manželom rehoľnej sestry môže byť iba kňaz alebo diakon mariavita, nikdy nie laik, hoci by bol veľmi nábožný. Rehoľná sestra si nemôže vybrať manžela sama, ale má prijať toho, ktorého jej určia najvyšší predstavení, to jest najvelebnejší páter a velebná matka. (...) Sestry, ktoré sú viazané manželským sľubom, podliehajú v reholi poslušnosti voči najvyšším predstaveným vo všetkom, čo sa týka manželského života až do tej miery, že ani bývať so svojimi manželmi, ba ani s nimi spolužiť nemôžu bez súhlasu alebo proti vôli predstavených. Dietky narodené z týchto manželstiev patria kláštoru sestier mariavitiek pri Svätyni milosrdenstva a lásky. Tento kláštor sa pod dohľadom najvyšších predstavených o ne stará a vychováva ich. Ich prirodzení rodičia nemajú voči nim žiadne práva, keďže neboli porodené z vlastnej vôle, ale z vôle Božej, a preto sú tieto dietky bez hriechu počaté a výlučne Bohu patriace. (...) Manželstvá v reholi uzatvorené sú večné a v prípade smrti jedného z manželov nemôže byť znova manželstvo uzatvorené už nikdy. (...) Sestry, ktoré uzatvorili manželský zväzok, sú vo všetkom povinné dodržiavať rehoľnú regulu a zachovávať spojenie so sestrami."19

Katolícky teológ Edward Warchoł, ktorý sa zaoberá genézou mariavitskej cirkvi, hodnotí mystické manželstvá mariavitských kňazov a biskupov s rehoľnými sestrami ako „prvú, najodvážnejšiu, originálnu a z dlhodobého hľadiska najzhubnejšiu inováciu zavedenú do Starokatolíckej cirkvi mariavitov. (...) Podľa ubezpečenia arcibiskupa mariavitov sľub plnenia Božej vôle rušil všetky predchádzajúce sľuby. Manželstvá medzi duchovnými mali prinavrátiť do stavu prvotnej nevinnosti a svätosti manželstvá medzi laikmi a takto priviesť k obnove cirkvi a celého ľudstva."20

 

Rozkol


Po smrti zakladateľky biskup Kowalski, ktorý sa vyhlásil za arcibiskupa, zaviedol reformy v ním vedenej novej cirkvi, ktoré však viedli k rýchlej schizme mariavitov. Ustanovil nové cirkevné prikázania, napríklad: „Arcibiskupa mariavitov (treba) vo všetkom bezvýhradne poslúchať."

Prvým vážnym impulzom k schizme vnútri mariavitov bolo uzatvorenie manželstva Kowalského s novou generálnou predstavenou mariavitiek, sestrou Wiłuckou. Ako sme už spomenuli, deti narodené z takéhoto zväzku mali byť počaté bez dedičného hriechu a tvoriť začiatok „nového ľudstva". Táto heréza znamenala prerušenie kontaktov s mariavitmi zo strany Utrechtskej únie. Roku 1928 bol Kowalski obvinený zo sexuálnych deliktov, ktorých sa mal dopustiť v kláštore mariavitiek v Płocku. Za ne bol v roku 1931 odsúdený na dva roky väzenia. Súdny proces s arcibiskupom mariavitov nepochybne poškodil reputáciu tejto náboženskej komunity.

Ďalšou rozbuškou, ktorá urýchlila rozkol, bola skutočnosť, že v roku 1929 Kowalski udelil kňazskú vysviacku dvanástim rehoľným sestrám a svojej manželke udelil biskupské svätenie. Jeho ďalšie reformy rušili spoveď, duchovný stav (ustanovil v cirkvi všeobecné kňazstvo), zlikvidoval sväteniny a pôsty. Zaviedol tiež kult Kozłowskej, ktorú vyhlásil nielen za svätú, ale i za „manželku Krista".21

Väčšina duchovných i laikov v mariavitskej komunite tieto novoty však odmietla. Arcibiskup Kowalski bol zosadený 29. januára 1935 a 379 sestier vypovedalo poslušnosť jeho manželke. Kowalski s manželkou preto odišiel z Płocka do Felicjanowa, kde založil Katolícku cirkev mariavitov, ktorá jestvuje dodnes. Má zhruba dvetisíc členov a väčšinu duchovných v cirkvi tvoria ženy vrátane hlavnej biskupky.

Pôvodná vetva mariavitov, Starokatolícka cirkev mariavitov, po odchode Kowalského a jeho založení vlastnej cirkvi obnovila spoločenstvo s Utrechtskou úniou a zrušila kňazstvo žien i mnohé Kowalského „reformy". Mariaviti združení v Starokatolíckej cirkvi mariavitov ale naďalej odmietajú pápežský primát a dogmu o neomylnosti pápeža a uznávajú iba učenie všeobecných koncilov pred veľkou schizmou (1054). Ich liturgia je podobná ako predkoncilová katolícka liturgia a celá sa slúži v poľskom jazyku. Mariaviti si zachovali niektoré tradičné katolícke pobožnosti ako krížovú cestu, májové pobožnosti či spoločný ruženec.22 Avšak veľký dôraz naďalej kladú na údajné zjavenia matičky Kozłowskej. Dnes majú starokatolícki mariaviti asi 25-tisíc veriacich v Poľsku a 5-tisíc v zahraničí.

 

Záver


História mariavitov je históriou veľkého náboženského projektu postaveného na niekoľkých víziách jednej vizionárky. Projektu, ktorý mal pôvodne slúžiť očisteniu Cirkvi od nešvárov, no v konečnom dôsledku viedol k sérii absurdných heréz a morálnych zlyhaní. Tento projekt nás však učí ostražitosti voči rozličným prorokom a vizionárom, ktorých pohnútky sú možno v začiatkoch dobré, lenže oni sami väčšmi uveria svojej jedinečnosti ako Bohu. Príbeh mariavitskej schizmy je poučením o tom, kam vedie stavanie náboženského života na subjektívnom výklade „vnuknutí Ducha Svätého" či údajných zjavení bez konfrontácie s cirkevnou Tradíciou a cirkevným spoločenstvom.

 

Poznámky:

 
1 De Ecclesia Christi. In: Dokumenty Prvního vatikánského koncilu: Pracovní překlad. Krysta OP, Praha 2006

2 Názov pochádza z latinských slov Mariae vitam (imitantes) - Máriin život (napodobňujúci).

3 Kowalská, F.: Denníček: Božie milosrdenstvo v mojej duši. Apostolicum, Ząbki 2003

4 Górecki, A.: Kościół katolicki w Królestwie Polskim po upadku powstania styczniowego. Christianitas - http://christianitas.org/news/kosciol-katolicki-w-krolestwie-polskim-po-upadku-powstania-styczniowego

5 Janicki, J. J.: Św. Pius X. - papież Eucharystii. In: Kieleckie Studia Teologiczne 10/2011, s. 192

6 Pius X: Tribus Circiter. Documents of popes - http://w2.vatican.va/content/pius-x/en/encyclicals/documents/hf_p-x_enc_05041906_tribus-circiter.html

7 Sväté ofícium, dekrét z 5. 12. 1906

8 Tento termín obsahoval cársky Zákon o cudzích náboženstvách

9 Wiadomości Maryawickie, 1918

10 Świątkiewicz, W.: Katolicy i mariawici: co nas dzieli? In: Tygodnik Idziemy z 16. 1. 2011 - https://adonai.pl/wiara/?id=55

11 List Pasterski O. Jana Marii Michała, Arcybiskupa Mariawitów, o małżeństwie chrześci­jańskim i o dzieciach tak zwanych „nieprawych". Królewstwo Boże na ziemi, 1929, Vol. 2, No. 16, s. 122

12 Tamže

13 Maryawita, 1907, Vol. 1, No. 30, s. 478

14 Kowalski, J.: Dzieło Wielkiego Miłosierdzia. Świątynia Miłosierdzia i Miłości, Płock 1927, s. 317

15 Zakon pełnienia Woli Bożej. In: Królewstwo Boże na ziemi, 1938, Vol. 10, No. 21, s. 165

16 Przenajświętszy Sakrament jako źródło doskonałej miłości małżeńskiej. In: Królewstwo Boże na ziemi, 1938, Vol. 10, No. 2, s. 11-12; Złośliwa ulotka i odpowiedź na nią. Królewstwo Boże na ziemi, 1939, Vol. 11, No. 4, s. 29

17 Pastiersky list arcibiskupa Starokatolíckej cirkvi mariavitov. In: Mariawicka Myśl Narodowa, 1924, Vol. 1, No. 1, s. 6-7

18 List arcibiskupa Kowalského arcibiskupovi Roppovi z 28. 12. 1929. In: Królewstwo Boże na ziemi, 1930, Vol. 3, No. 11, s. 88

19 Kowalski, J.: Katechizm życia zakonnego. Świątynia Miłosierdzia i Miłości, Płock 1927, s. 66-69

20 Warchoł, E.: Instytucja małżeństw „mistycznych" jako najbardziej kontrowersyjna innowacja w Starokatolickim kościele mariawitów. In: Studia Theologica Varsaviensia, 2003, Vol. 41, No. 2, s. 38

21 Świątkiewicz, W.: c. d.

22 Oficiálna stránka mariavitskej farnosti vo Varšave - http://www.mariawita.waw.pl/mariawityzm.php