Argument:


„Ježiš a Mária Magdaléna prísne dodržiavali svoj manželský sľub. Keď sa stretli, vítali sa zvláštnym, zdvorilým spôsobom. Jemne a pobožne sa zbližovali. O ich vzájomnej oddanosti a láske všetci hovorili. Žili v ‚láskyplnom manželstve‘. Sv. Bernard o nich povedal: »Niet väčšej svätosti, ktorá by bola povznášajúcejšia, než je tá ich.«"

Gardner, L.: Dedičstvo Márie Magdalény - http://www.matrixdrops.com/sk/spravy/lawrence-gardner-dedi-269-stvo-m-aacute-rie-magdal-eacute-ny-8211-2

 

Odpoveď:


Dôraz na Ježišovu kenózu v snahe interpretovať text apoštola Pavla: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom" (2 Kor 5, 21) v kruhoch kenotických kristológov1 znamenal tiež mienku, že Ježiš pri vtelení odložil aj vlastnosti svojej božskej prirodzenosti. Dôsledkom bolo tvrdenie, že jeho vzťah s Bohom, ktorý sa uskutočňoval v čase a za určitých psychologických podmienok, definujú aj skutočnosti ako hriech, pochybnosti či vzbura.2 Je zrejmé, že predstava Krista, ktorého solidarita s hriešnikom ide tak ďaleko, že sa sám stáva hriešnikom, je modernému človeku sympatická. Nakoniec táto myšlienka je prítomná taktiež v samých počiatkoch modernizmu, keď je Kristus paradoxne čistý a zároveň najväčší hriešnik, zlodej, vrah, cudzoložník a rúhač, aký kedy žil.3

Je zjavné, že hriech a Ježiš Kristus sú teologicky nespojiteľné veličiny, pretože predstava Ježišovho hriechu neguje soteriologickú hodnotu jeho života a smrti a zároveň sa prieči starobylému vyznaniu viery akceptovanému naprieč kresťanskými denomináciami.4 Ak je spása primárne oslobodením od hriechu, tak je to možné len skrze toho, ktorý nepoznal hriech. Dokument Medzinárodnej teologickej komisie Quaestiones selectae de Deo Redemptore to vyjadruje jasne: „Veriaci zakúša proces posvätenia po oslobodení od hriechu, zmierenie a vytvorenie spoločenstva s Bohom v Cirkvi a tento proces začína odumretím hriechu v krste a v novom živote so vzkrieseným Kristom. (...) Posvätenie je účasťou na svätosti Boha, ktorý tým, že veriaci prijíma milosť, postupne modifikuje ľudskú existenciu tak, aby ju pripodobnil Kristovmu vzoru."5

Do kenotického myšlienkového rámca zapadá tiež predstava Ježiša, ktorý má tajný milenecký alebo manželský vzťah s Máriou Magdalénou. Je to myšlienka, ktorá sa v istých cykloch objavuje zväčša v bulvárnejšie ladených článkoch, avšak svojich zástancov má aj medzi kritickejšie zmýšľajúcimi ľuďmi. Naposledy bola téma oživená v diele Da Vinciho kód od Dana Browna (2003). Na rozšírení tejto mienky malo významný podiel aj dielo Svätý Grál (1982), ktorého autormi sú Michael Baigent, Richard Leigh a Henry Lincoln.6 Odkiaľ pochádza mienka, že Kristova krv (svätý grál) je v skutočnosti kráľovská krv, ktorá prúdi v žilách potomkov Ježiša a Márie Magdalény? Aké sú fakty?

Za najvážnejší dôkaz hovoriaci v prospech vzťahu Ježiša a Márie Magdalény je možné považovať apokryfné Filipovo evanjelium, v ktorom čítame: „Tri chodili stále s Pánom: Mária, jeho matka, jeho sestra a Magdaléna, tá, ktorú nazývali jeho družkou. Jeho sestra, jeho matka a jeho družka boli Márie. (...) Pán ju (Máriu Magdalénu) miloval viac než všetkých učeníkov a často ju bozkával na ústa."7 Tu je však nutné podotknúť, že ide o evanjelium, ktoré nemá historickú, ale gnosticko-teologickú povahu a tak mu aj treba rozumieť. Veď myšlienka, že by sa dva eóny - Soter a Sofia - zviditeľňovali vo vzťahu Ježiša a Márie Magdalény8 bola Cirkvou rozpoznaná ako doktrína, ktorá je v rozpore s Božím zjavením.

Tému oživil aj archeologický nález koptského manuskriptu datovaného do 4. storočia objaveného roku 2012, v ktorom je dialóg Ježiša s učeníkmi o žene Márii označenej zriedkavo sa vyskytujúcim tvarom ta-shime (na rozdiel od ta-hime), ktorý v koptskom jazyku znamená ženu aj manželku. Fragment však nie je typický archeologický nález, pretože bol objavený na trhu. Pre hodnotenie textu je dôležité poznanie archeologického kontextu. Objavuje sa dokonca mienka, že ide o falzifikát, čo dosvedčujú i viaceré detaily. Okrem toho Karen L. Kingová, ktorá text objavila, sama hovorí, že z historického hľadiska ide len o svedectvo toho, že v istých kresťanských kruhoch sa diskutovalo o možnom Ježišovom manželstve. Sama autorka priznáva, že žurnalistická správa nenáležite posunula významy termínov, ktoré označujú duchovnú intimitu medzi Spasiteľom a učeníkmi - čo je typická črta gnostických evanjelií - na fyzický vzťah Ježiša a Márie.9

Posledným vážnejším argumentom v prospech Ježišovho vzťahu s Máriou Magdalénou je ten, že v židovskom prostredí je celibát istým vybočením zo spoločnej mentality, ktorá vysoko vyzdvihuje manželstvo a plodenie. Avšak Biblia pozná viacero celibátnych postáv (napr. Jeremiáš, Ján Krstiteľ, Pavol z Tarzu), ktoré potvrdzujú, že výnimočná situácia si žiada zdržanlivosť až celibát.10 A plnosť času a to, čo označujeme termínom „vykúpenie", je výnimočnou situáciou par excellence.

Akokoľvek je idea Ježišovho vzťahu (či už manželského alebo mileneckého) pre súčasného človeka atraktívna, nejestvuje nijaký závažnejší argument nachádzajúci oporu v Biblii alebo Tradícii Cirkvi, ktorý by danú tézu mohol legitimizovať. Naopak, s prijatím tohto názoru sa otriasa celá stavba kresťanskej kristológie a soteriológie. Domnievame sa, že duchovný profil Márie Magdalény - taký, ako ho predstavujú kánonické evanjeliá - je dostatočne inšpiratívny pre formovanie pravej intimity medzi kresťanom a Kristom.

Slová, ktoré Márii Magdaléne Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní adresuje: „Už ma nedrž (...), ale choď..." (Jn 20, 17), sú výzvou milovať ho vo viere a konať - stať sa svedkom jeho nezištnej milosrdnej lásky. Mária Magdaléna je príkladom ženy oslobodenej Kristom od démonov a hriechu, povolanou k novému životu a svedectvu o Kristovom vzkriesení (Mk 16, 9). Na tento aspekt poukazuje aj kresťanská mystika. Juliana z Norwichu v 13. kapitole Zjavení píše: „Boh mi zjavil, že hriech nebude na zahanbenie človeka, ale na jeho slávu, lebo tak ako každému hriechu zodpovedá primeraný trest, je tej istej duši za každý hriech darovaná z lásky radosť. (...) Vtedy mi Boh radostne ukázal Magdalénu, potom Petra a Pavla, Tomáša a nespočetné množstvo ďalších: títo sú známi v pozemskej Cirkvi pre ich hriech, ale ten nie je na ich zahanbenie, lebo všetko bolo premenené na motív ich oslavy."11


Poznámky:


 
1 G. Thomasius, F. H. R. Frank, J. Ch. K. von Hofmann, E. W. Ch. Sartorius a W. F. Gess

2 Müller, G. L.: Dogmatika pro studium i pastoraci. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2010, s. 370

3 Porov. Medzinárodná teologická komisia: Quaestiones selectae de Deo Redemptore, b. 19. In: Pospíšil, C. V. (ed.): Dokumenty mezinárodní teologické komise věnované christologii a soteriologii do roku 1995. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2010, s. 168-169

4 Nicejské vyznanie viery hovorí: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z pravého Boha, zrodený, nestvorený, jednej podstaty s Otcom..." (DH 155)

5 Quaestiones selectae de Deo Redemptore, c. d., b. 69

6 Baigent, M., Leigh, R., Lincoln, H.: The Holy Blood and the Holy Grail. Corgi Books, London 1982

7 Filipovo evanjelium (59, 63). In: Dus, J. A. (ed.), Pokorný, P.: Neznámá evangelia: Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad, Praha 2001, s. 213

8 Craveri, M.: I vangeli apocrifi. Giulio Einaudi, Torino 1969, nota 3, s. 521

9 http://www.tempi.it/moglie-di-gesu-osservatore-romano-il-papiro-e-in-ogni-caso-un-falso#.W36JX84zZaS

10 Výnimky zo spoločnej mentality sa vzťahovali napríklad na obdobie svätej vojny či na obdobie chrámovej služby u kňazov. Istá tradícia hovorí, že Mojžiš po zjavení na Sinaji prestal manželsky nažívať so svojou ženou Seforou.

11 Norwich, G. di: Libro delle rivelazioni. Ancora, Milano 1997, s. 186