Magický svet duchov


Vúdú uznáva jediného boha, ktorého nazýva Bondye (z franc. Bon Dieu - dobrý boh). Bondye stvoril svet, ale potom svoje dielo odovzdal do rúk svojich služobníkov - duchov, anjelov a svätých - a je teraz vzdialený a nedosiahnuteľný. Hoci tento koncept sa niekedy označuje ako kresťanský, zodpovedá mnohým africkým náboženstvám, z ktorých vúdú vzišlo. Preto africkí otroci ľahko chápali úlohu svätých ako orodovníkov u Boha v rímskom katolicizme. Väčšina vyznávačov vúdú sa preto pokladá za katolíkov.1

Ústredným bodom vúdú sú duchovia zvaní loa. Tí sa síce v tomto náboženstve nepovažujú za bohov, avšak vyznávači vúdú im slúžia a ako odplatu očakávajú, že oni budú slúžiť im. Loa sú rozdelení do takzvaných nachon - rodov, ktorých je pravdepodobne až dvadsaťjeden. Najznámejšími z nich sú rody Rada, Petro a Ghede. Aby sme si vôbec vedeli predstaviť, o akom počte loa vlastne vravíme, musíme uvažovať o desiatkach, ba až stovkách duchov, a preto nie je možné si ich všetkých podrobne priblížiť.

Predstava božstiev vo vúdú vychádza z afrických koreňov. Jorubovia, ako napokon aj iné africké kmene, mali v rámci svojho náboženského systému zakomponovaného najvyššieho boha, avšak ten bol pre nich, podobne ako Bondye, nedostupný a o ľudské záležitosti sa nezaujímal. Viac sa o ľudí starali orišovia, teda nižší bohovia a mŕtvi predkovia. Práve táto idea sa vo vúdú stala základom uctievania loa, s ktorými ich stúpenci komunikujú. S najvyšším božstvom naopak osobný vzťah nenadväzujú, a to i napriek tomu, že v neho veria.2

Najznámejším a najkontaktovanejším rodom loa je Rada. Predstavuje duchov s miernou povahou, ktorí pochádzajú najmä z beninských kmeňov. Do rodu Petro patria duchovia, ktorí sa oproti duchom z rodu Rada prejavujú o čosi „divokejšie" a kontakt s nimi si už vyžaduje vyššie magické schopnosti. Niektorí z nich pochádzajú z oblasti Konga a považujú sa za mocnejších než ostatní loa. A napokon do tretieho rodu, do rodu Ghede, patria duchovia zosnulých, ktorých pôvod sa nedá presne určiť. Niektorí antropológovia sa prikláňajú k názoru, že ich kult pochádza z Afriky, ďalší zase tvrdia, že ich pôvodným kultom je kult domorodých Taínov. V každom prípade sa tento kult spája s uctievaním duchov predkov. Z ďalších rodov spomeňme rody Nago, Djouba, Kongo a Ibo. Napríklad duchovia rodu Djouba sa spájajú s poľnohospodárstvom a chovom dobytka a o duchoch z rodu Ibo, pochádzajúcich z Nigérie, sa zase vraví ako o veľmi hrdých, ktorým sa musí preukazovať náležitá úcta.

S uctievaním loa sa spájajú aj určité zaujímavosti. Prvou je, že od svojich vyznávačov nevyžadujú, aby sa vzdali viery a tradícií svojich predkov. Uctievať ich môže prakticky ktokoľvek. Druhou pozoruhodnosťou je, že výber konkrétnych duchov nie vždy závisí od nového adepta. Tento si síce zväčša na začiatku vyberá svoje božstvá, o ktorých si myslí, že mu budú vyhovovať, no nie vždy pri nich aj ostane. Niekedy je to práve loa, ktorý si vyberie konkrétneho človeka, a to napríklad prostredníctvom snov či pri obrade.3 Každý stúpenec vúdú môže uctievať viacero duchov, jeden z nich mu je však najbližší, takzvaný met tet. Avšak ani on sa nemusí stať vždy jeho hlavným duchom. Loa však nemožno vzývať ľubovoľne, ale na základe povahy či osudu. Vzývajú sa taktiež duchovia pokrvných predkov, niektorí loa sú dokonca i zbožštení ľudia (napr. Agassou, niekdajší kráľ Dahomeja).4

Ďalším špecifickým faktom je, že hoci v Európe pribúda počet priaznivcov vúdú, jeho praktizovanie vôbec nie je jednoduché. Vyplýva to najmä z toho, že napríklad haitské vodou je v prvom rade záležitosťou spoločenstva, čomu zodpovedá aj štruktúra rituálov a správanie sa veriacich. Na obradoch a slávnostiach sa zúčastňuje celá dedina. Táto požiadavka je však v našich krajinách nepredstaviteľná. Iným problémom je zase nedostatok kňažiek a kňazov (mámb a hounganov), s ktorými by sa potreboval poradiť niektorý z adeptov vúdú.5

 

Panteón


Loa Legba patrí do rodu Rada a je jedným z najdôležitejších duchov, pretože je to práve on, kto zabezpečuje spojenie medzi svetom duchov a ľuďmi. Na začiatku aj na konci každého rituálu sa mu preto prináša obeta, aby otvoril a na konci zatvoril brány medzi týmito dvoma svetmi. Jeho pôvod treba hľadať v Afrike u Jorubov a Fonov.

Legba je tiež pánom rázcestí a križovatiek, ako aj všetkých brán. Práve kozmológia afrických kmeňov kládla veľký dôraz na rázcestia. Na Haiti sa Legba znázorňoval ako skromný starý muž, ktorý kríva, a preto sa opiera o palicu. Má pomerne chatrné oblečenie, takže by sa dal ľahko zameniť za žobráka. Tento jeho vonkajší zjav je však iba symbolický. Palica, o ktorú sa Legba opiera, je symbolom brány medzi nebom a zemou, cez ktorú loa prichádzajú na obrady. A jeho krívajúca chôdza nie je znakom, že je mrzák, ale vyjadruje, že každou svojou nohou sa nachádza v inom svete. Kňazi a kňažky veria, že Legba pozná všetky jazyky a taktiež všetkých loa. Práve on je poslom správ svojich oddaných najvyššiemu bohu, od ktorého im prináša späť aj odpoveď. Z tohto dôvodu sa zvykne prirovnávať ku gréckemu Hermesovi.

V predošlej časti sme sa obšírnejšie zmienili o tom, že vúdú je synkretické náboženstvo a že v ňom často nájdeme kresťanské prvky. Tieto môžeme vidieť aj v prípade loa Legbu. Na Haiti sa používa ako jeho symbol obraz biblického Lazára - žobráka, čo sedával pred boháčovou bránou. Keďže Legba sa označuje za pána všetkých brán, znázorňuje sa s kľúčmi v ruke, a preto ho nezriedka prirovnávajú aj k svätému Petrovi držiacemu kľúče od nebeského kráľovstva. V iných prípadoch môže Legbu zastupovať taktiež Anton Pustovník, Krištof alebo Júda Tadeáš, teda svätí, ktorí sa tak ako on zobrazujú s palicou v ruke.

Od svojich vyznávačov Legba veľa nevyžaduje, avšak vo všeobecnosti platí pravidlo, že ku každému loa treba pristupovať s úctou, a preto sa mu ako obeta ponúka napríklad šálka čiernej kávy, pražená kukurica či tabak.6 V Afrike sa traduje, že Legba odmieta alkohol, palmový a arašidový olej. Ak sa mu niečo z toho ponúkne, tak len s cieľom úmyselne vyprovokovať jeho hnev k ofenzívnej mágii. V Afrike pod pojmom Legba nemusí vždy ísť o toho istého ducha. Podľa funkcie, miesta a stupňa iniciácie ctiteľa môžeme narátať až osemdesiat rôznych reprezentantov Legbu.7

Ďalším významným loa je Kalfou patriaci do rodu Petro. Niekedy sa označuje za temného brata Legbu. Rozdiel medzi nimi by sa dal zhrnúť tak, že kým Legba otvára brány, aby duchovia mohli navštíviť ľudí, tak Kalfou ich otvára, aby naopak ľudia mohli nimi vstúpiť do sveta duchov. Kalfou sa zvykne dávať do spojitosti so smrťou, s cintorínom a deštruktívnou mágiou. Zobrazuje sa s rohami v pozícii bojovníka. Nie je náhoda, že ho Katolícka cirkev automaticky stotožnila so satanom. Ak osobu posadne Kalfou, takýto človek nezriedka napríklad prehĺta oheň. Je to silný a agresívny duch, ktorý napochytro koná, aj rýchlo trestá. Nie je dobré, ak sa naňho ľudia obracajú len tak pre zábavu, pretože sa môže ľahko stať, že sa jeho hnev obráti proti nim. Uctievajú ho najmä čarodejníci a tí, ktorí praktizujú čiernu mágiu. Najvhodnejší čas na to je v noci, konkrétnejšie od polnoci do tretej hodiny ráno. Na Haiti Kalfouov kult rozšírili zrejme Jorubovia. Tí poznali podobné božstvo Exu, ktoré bolo strojcom vojen a zdrojom problémov. Zameriaval sa na klam a pomstu a aj z toho dôvodu ho uctievali otroci, ktorí si ho predstavovali ako patróna pomsty proti belochom.8

Ďalším duchom z rodu Rada je Ezili Freda, v Benine pokladaná za bohyňu riek. Vo vúdú je duchom lásky, krásy, drahokamov, tanca, luxusu a kvetín. Ľudia ju milujú pre jej krásu a boja sa jej kvôli dýke, ktorú má vyzdobenú drahokamami. Keď otroci prišli na St. Domingue, videli okolo seba obrazy Panny Márie (Mater Dolorosa) s prsteňmi, náhrdelníkmi, korunou a so srdcom prebodnutým nožom, symbolom jej utrpenia pod krížom. Ihneď ju preto stotožnili s Ezili Fredou.

Ezili Freda je mulatka a hovorí dokonalou francúzštinou. Nezriedka sa stáva, že človek ňou posadnutý začne plynule hovoriť po francúzsky, hoci nikdy predtým tento jazyk neštudoval. Jej obľúbené obety zahŕňajú šperky, parfumy, sladké koláče a likéry. Je koketná a má rada krásu a nádheru. Predstavuje ženskosť a súcit, má však i temnejšiu stránku, tá sa vníma ako žiarlivá a rozmaznaná. Ezili Freda je manželkou, alebo presnejšie milenkou iných troch významných duchov: Damballeho, Agweho a Oguna. Neustále hľadá lásku, avšak dostáva sa jej iba sklamanie. Miluje mužov, flirtuje s nimi a teší sa ich pozornosti. Aj z tohto dôvodu nemá príliš v láske ženy a tie, ktoré chcú s ňou vstúpiť do kontaktu, sa k nej musia správať úctivejšie než slúžka k svojej panej. Obracajú sa na ňu najmä ľudia v milostných záležitostiach.9

Loa Baron Samedi patrí do rodu Ghede. So svojou partnerkou Maman Brigittou sa označujú za pána a paniu cintorína. Sú nadradení všetkým duchom svojho rodu. Stúpenci vúdú na Haiti veria, že prvý muž a prvá žena pochovaní na novom cintoríne preberajú túto funkciu a tiež sa stávajú lokálnym pánom a paňou cintorína. Kým Legba sprostredkúva kontakt medzi svetom živých a svetom duchov, Baron Samedi zas pomáha nadviazať spojenie s duchmi z ríše mŕtvych. Hovorí nosovým hlasom a býva znázornený ako džentlmen vo fraku s cylindrom a vychádzkovou paličkou. Dary sa mu najčastejšie prinášajú na cintorínoch a o pomoc ho prosia tak jednoduchí ľudia, ako aj bokori, teda čarodejníci, ktorí potrebujú na dakoho zoslať niektorého zo zlých duchov, aby sužoval ich nepriateľov.10

Na Haiti sa tiež uctievajú božské dvojčatá zvané Marassa. Sú to síce iba deti, ale vekom staršie ako ktorýkoľvek človek. Pôvodom sú z Afriky, aj keď oproti iným loa pochádzajú až z neskorších čias. Jorubovia kedysi verili, že dvojčatá sú zlým znamením a často ich preto odnášali do pustatiny ponechajúc ich napospas smrti. Po čase však zistili, že takéto správanie k ničomu nevedie a zúfalí náčelníci začali hľadať iné riešenia u veštkýň. Tieto im oznámili, že dvojčatá nie sú kliatbou, ale naopak požehnaním, a preto je potrebné, aby ich ľudia začali uctievať. Jorubovia aj v súčasnosti považujú ibeji, ako sa v ich jazyku nazývajú, za znamenie mimoriadneho šťastia a tiež za mocné a magické stvorenia.

V afrických kmeňoch prevláda viera, že dvojičky sú dve bytosti s jednou dušou a ak jedna z nich zomrie, v podsvetí hľadá svoju spriaznenú polovičku. Keď ju tam však nenájde, pokúsi sa ju zabiť, aby mala na druhom svete spoločnosť. A tak keď jorubská rodina príde o jedno z dvojčiat, zakúpi malú sošku v presvedčení, že sa duša zomrelého dvojčaťa vráti späť a usídli sa v soške. Figúrka sa umiestni na oltár a matka sa o ňu stará s rovnakou láskou, ako keby to dvojča žilo. Jorubovia pokladajú dvojčatá za symbol plodnosti vo všetkých formách a podobách. Vzývajú ich farmári, ale i obchodníci. Sú však dvojsečnou zbraňou, pretože sa môžu ľahko rozhnevať, pričom dokážu spôsobiť chorobu, nešťastie, ba i smrť. V kmeni Bali v Kamerune im dávajú rodičia do izby zvonček a každý, kto do miestnosti vstupuje, by mal na ňom potichu zazvoniť, aby ich nevyľakal a aby im zas ony naopak nespôsobili nešťastie. Moc dvojčiat je podľa viery domorodcov taká veľká, že môže priťahovať pozornosť aj negatívnych duchov, preto sa okolo domu umiestňuje plot, ktorý má udržať zlo za jeho múrmi.

Na Haiti je symbolickým zobrazením dvojčiat Marassa obraz svätých Kozmu a Damiána. Ako väčšina detí sú aj ony veľmi náladové a občas ich pochytí záchvat vzdoru a hnevu. Keď sa koná slávnosť na ich počesť, pripravuje sa pre nich tanier, na ktorom sú uložené rovnaké kôpky sladkostí, sušienok, ryžového nákypu a sladkej ovsenej kaše. K nemu sa postavia tiež dva poháre kokakoly a dve kávy, jedna s cukrom a druhá bez neho. Keď dvojčatá posadnú nejakých ľudí z davu, hneď sa naplno prejavia. Dotyční sa posadia k tanieru a jedia a pijú, pokiaľ sa nenasýtia. Až potom sú dvojčatá ochotné počúvať prosby veriacich. Na božské dvojčatá sa najčastejšie obracajú rodičia s prosbou o ochranu detí, ale aj neplodné ženy.11

Môžeme spomenúť ešte Oguna, ktorý je známy ako mocný bojovník a kováč. Jeho kult pochádza takisto z Afriky. Podľa mýtov Ogun zostúpil z nebies a naučil ľudí kováčstvu, ktoré sa odvtedy považuje za posvätné remeslo. Niekedy býva stotožňovaný aj s prvým vládcom magického mesta If. Jeho poddaní ho údajne zabudli uctievať, a preto ich v zlosti pozabíjal. Keď ho však hnev opustil, premohla ho taká veľká ľútosť nad tým, čo spáchal, že sám skoncoval so svojím životom. Zmizol v zemi s prísľubom, že odpovie tým, ktorí budú najväčšmi potrebovať jeho služby.

Pre africké kmene je Ogun dodnes jedným z najváženejších duchov. Dokonca aj v súčasnosti Jorubovia pri súde prisahajú v jeho mene a bozkávajú kovový predmet. Ogun má prudkú a dvojakú povahu. Tá sa prejavuje napríklad tým, že veľká moc, ktorú Ogun má, dokáže na jednej strane človeku pomôcť vo veľmi ťažkých situáciách, no na druhej strane ho dokáže aj zničiť. Ogunovým kresťanským vyobrazením je svätý Juraj.12

 

Symboly a rituály


Na Haiti sa na rozdiel od iných kultúr vyrábajúcich obrazy a sošky zhotovujú kresby symbolizujúce konkrétneho loa. Označujú sa termínom vévé. Tieto geometrické obrazce tvorí najčastejšie houngan (kňaz) alebo mambo (kňažka) sypaním kukuričnej múky či popola, prípadne pšeničnej múky, trstinového sirupu, kriedy alebo iného prášku na hlinenú podlahu v peristyle (chráme), pričom sa koná rituál za spevu účastníkov vytvárajúcich v miestnosti potrebnú atmosféru.

Symboly vévé tým, že priamo stelesňujú určitého loa, napomáhajú spojenie s ním, teda posadnutie. Keď sa tento duch zjaví prostredníctvom niektorého človeka, prepožičiava mu na určitý čas svoje schopnosti, gestá a výraz tváre. V dôsledku toho sa jedinec dostáva do tranzu a môže konať mnoho vecí, ktoré by za normálnych okolností robiť nemohol.13 K vévé sa potom pripoja dary a obety, ktoré chce jednotlivec duchovi ponúknuť, a prednášajú sa rituálne modlitby a zariekavania. Nakoniec sa na ne postaví zapálená svieca a celý obrazec sa pokropí vodou (prípadne rumom, krvou zvierat či toaletnou vodou, čo závisí od druhu loa), čím sa vyjadruje pozdrav danému loa. Vévé majú svoj pôvod v Afrike, avšak ich štýl a tvorba má už zväčša európsky charakter.14

Väčšina vyznávačov vúdú nie je zasvätená, no zasvätenie nie je pre službu loa nevyhnutné. Zasvätenci či kňazi sú zodpovední za zachovávanie rituálov a piesní a udržovanie dobrých vzťahov medzi duchmi a ľudskou spoločnosťou. Majú zverenú hlavnú rolu pri službe všetkým duchom v danej rodine. Okrem kňazov a kňažiek sú nižšie postavení hounsi, zasvätenci, ktorí pomáhajú kňazom pri obradoch. Dôležitou súčasťou kultu sú okrem symbolov vévé aj rituálne hrkálky asson a cha-cha.

Haitská rodinná bohoslužba sa začína zložitou, až niekoľkodennou prípravou. Na začiatku sa postaví oltár, rituálne sa pripraví a varí hydina a iné jedlá. Obrad sa začína niekoľkými katolíckymi modlitbami a piesňami vo francúzštine, pokračuje litániami v kreolčine a niektorom africkom jazyku, ktorým sa obracia na všetkých európskych a afrických svätých a loa, ktorých domácnosť uctieva, a potom nasleduje veršovaná modlitba ku všetkým hlavným duchom domu zvaných priyé gine, čiže africká modlitba. Po ďalších úvodných piesňach prichádzajú piesne pre všetkých jednotlivých duchov (prvá z nich je pozdravom duchovi bubna zvanému hounto); začína sa rodinou Legba, pokračuje rodinou Rada a po prestávke nasleduje časť bohoslužby venovaná rodine Petro, ktorá končí piesňami pre rodinu Ghede. Pri speve piesní prichádzajú jednotliví loa a navštevujú zhromaždenia tak, že vykonávajú posadnutie jednotlivých prítomných a hovoria a konajú ich prostredníctvom. Každý loa vypočuje pozdrav od prítomných zasvätencov a odovzdáva výklady, rady a duchovnú útechu tým, ktorí ho požiadajú o pomoc. Obrad trvá veľa hodín až do rána ďalšieho dňa.15

Základným prvkom pri vykonávaní takéhoto rituálu je oltár. Oltáre sa delia na tri skupiny, a to oltár vo svätyni, domáci oltár a oltár v prírode. U autorov, ktorí sa venujú tejto téme, môžeme nájsť viacero variantov prípravy oltára, čo je aj preto, že na jeho prípravu nie sú predpísané nijaké zvláštne usmernenia. Avšak predtým, ako človek vykoná nejaký rituál, mal by oltár očistiť od nežiaducich vplyvov a to sa na Haiti praktizuje takzvaným vydymovaním. Na to sa používajú rôzne bylinné zmesi, ako rozmarín, šalvia či tabak. Nezáleží na veľkosti oltára, ani na tom, kde bude umiestnený. Jeho základom môže byť biela šatka. Do rohov sa vkladajú minerály tak, aby každý smeroval na jednu svetovú stranu. Do stredu sa postaví nádoba s vodou, avšak častejšie s vysokopercentným alkoholom. Dôležité sú sviečky, ktoré by mali byť vo farbe viažucej sa k danému loa. Niekedy sa oltár ešte vysväcuje svätenou vodou (inokedy len toaletnou vodou), alebo sa pokropí posvätným olejom. Je potrebné si dávať pozor, aby - ak sa použijú sošky viacerých loa - nedošlo k tomu, že sa vedľa seba umiestnia také božstvá, ktoré sa navzájom neznášajú.16

V každom dome vyznávačov vúdú je vyhradený jeden alebo viac stolov predkom a duchom; na stoloch sú obrázky a sošky, voňavky, jedlo a ďalšie veci, ktoré vlastnia tí, ktorých loa riadi. V deň príslušného svätého či loa sa zapália sviece, odriekava sa modlitba Otčenáš a Zdravas Mária a pozdrav Legbovi. Ten otvorí bránu ku konkrétnemu duchovi, s ktorým sa potom komunikuje. So svojimi predkami nemusí vyznávač vúdú hovoriť prostredníctvom Legbu, pretože sú vlastne „jeho krvi".17

 

Magické predmety


Špecifikom magickej stránky vúdú je takzvané gris gris. Jeho pôvod pochádza opäť z Afriky a spája sa v ňom funkcia talizmanu i amuletu, čo znamená, že majiteľovi má priniesť nielen šťastie, ale súčasne ho má chrániť pred negatívnymi vplyvmi. Sám pojem gris gris pochádza z afrického slova juju, čo v preklade znamená fetiš. Iní autori ho prekladajú ako duch alebo životná sila. Tak či onak, ak hovoríme o gris gris, máme na mysli látkovú či koženú taštičku obsahujúcu rôzne magické predmety - podľa toho, na čo má slúžiť a akej povahe loa odpovedá. Môžu sa v nej nachádzať kamienky, byliny, korene, úlomky kostí, kúsky vlasov či zubov. Je tiež potrebné si uvedomiť, že človek, ktorý nosí pri sebe gris gris, neverí ani tak v magickú silu samotných predmetov v taštičke, ako skôr v pôsobenie konkrétneho loa.

Pôvodne s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o bábky alebo sošky symbolizujúce určitého loa, avšak neskorší spôsob výroby gris gris ovplyvnil najmä islam. Ten zaviedol taštičky, v ktorých boli na papieriku napísané verše z Koránu. Podľa tohto vzoru sa začalo vyrábať aj gris gris, ktoré sa zachovalo až do súčasnosti. Používa sa v hojnej miere, a to nielen v Afrike, ale tiež v Amerike. V New Orleans výrobu gris gris spopularizovala Marie Catherine Laveau (1801 - 1881) známa pod menom Kráľovná voodoo. Z jej čias sa zachovali mnohé legendy o magických schopnostiach jej „receptov". Hovorí sa napríklad, že niektoré jej gris gris obsahovali kúsky kostí, prach z cintorína, soľ, papriku, farebné kamienky a inokedy vtáčie hniezda. V Amerike boli gris gris zamerané najmä na získanie lásky a peňazí. Hazardní hráči zas nosili červenú taštičku, kde mali uložený magnet, ktorý im mal pritiahnuť šťastie.18

Samozrejme, nemôžeme obísť ani najznámejšie magické predmety, a to vúdú bábiky. Možno povedať, že rituály, ktoré sa s nimi spájajú, sa stali symbolom vúdú najmä v rôznych hororových filmoch a do istej miery poškodili celkový obraz tohto náboženstva. Niežeby sa bábiky vúdú nepoužívali, avšak na nich praktizované magické úkony nie sú najpodstatnejším znakom vúdú. Navyše na Haiti sa ani priveľmi nepoužívajú, ako si poniektorí mylne myslia, častejšie sa praktizujú v iných krajinách, ako napríklad v americkom New Orleans.

Podstatnou črtou pri práci s týmito bábikami je viera, že to, čo sa deje v malom, deje sa i vo veľkom, teda tak, ako sa veci odohrávajú v mikrokozme, prebiehajú aj v makrokozme. Rituály s bábikami sa používajú na rozličné ciele, ale vždy pri nich treba mať na pamäti tiež spätný ráz účinku - teda to, čo si praje ten, kto tento rituál vykonáva, môže sa stať aj jemu samému. Vo všeobecnosti platí základné pravidlo, že bábika má byť vyrobená čo najpresnejšie podľa človeka, na ktorom sa má kúzlo vykonať. Tento obraz je potrebné magicky oživiť a až potom sa môže vykonať samotný rituál na bábike ako na zástupcovi obete.19

Pôvodne tieto bábiky symbolizovali duchov, aby sa ich ctiteľ mohol s nimi lepšie spojiť. Viacerí autori uvádzajú, že ich spojitosť s čiernou mágiou je vzdialená pôvodnému zámeru. Vúdú bábika sa považuje za určitý druh kúzla, analogicky s prípadom gris gris. Preto aj ona býva naplnená podobnými prísadami, musí byť posvätená, „aktivovaná" a uložená na vhodné miesto. Vo všeobecnosti sa rozlišujú bábiky symbolizujúce loa a tie, ktoré predstavujú konkrétneho človeka. Tie druhé by v sebe mali mať napríklad vlasy alebo nechty danej osoby. Niekedy stačí zohnať aj fotografiu a pripnúť ju na bábiku, no najdôležitejšie je dať bábike meno. Až vtedy sa vytvorí požadované puto.20

 

Obety


Prinášanie obiet je súčasťou takmer všetkých afrických náboženstiev, čo sa, samozrejme, prejavilo aj vo vúdú. Božstvá pri plnení prianí svojich priaznivcov či pri akejkoľvek činnosti, kde dochádza k pôsobeniu nehmotného sveta na svet hmotný, vydávajú energiu, ktorú je potrebné doplniť práve prostredníctvom obiet. Ak by sa obety nekonali, božstvo by upadlo do zabudnutia, stratilo by moc a nakoniec by úplne zaniklo. Treba však podotknúť, že vo vúdú nejde o ojedinelý jav, princíp reciprocity je blízky aj iným náboženským systémom, a to nielen africkým. Ako obeta sa tu najčastejšie ponúka alkohol, ale aj sladké nápoje ako kokakola. Ďalej sa duchom ponúkajú jedlá, kaše, mäsá a sladkosti. Výnimkou nie sú ani kvety a predmety súvisiace s loa, ktorému prosbu predkladáme. Môže ísť o sošky, šperky, obrazy, sviece a pod. Pri obetách je však najdôležitejší postoj obetujúceho, predovšetkým jeho ľudská otvorenosť a úprimnosť. Čas, ktorý je potrebný na to, aby si daný loa z obety vzal energiu, trvá od 24 hodín až po niekoľko týždňov.21

Samostatnou kapitolou sú krvavé obety. Obetovanie zvieracej krvi je neoddeliteľnou súčasťou viery prívržencov vúdú, čo opäť vychádza z praxe afrických kmeňových náboženstiev. V Afrike sa dodnes môžeme bežne stretnúť s obetnou formou zabitia zvieraťa a vytečenia jeho krvi na oltár, fetišovú figúrku, prípadne chorého človeka.22 O obetovaní zvierat sa vedú dlhé diskusie a názory na tieto rituály sa často rôznia. Na jednej strane niektorí stúpenci vúdú tvrdia, že z pohľadu afrických kmeňov by mala každá obeta tvoriť práve krv, pretože tá v sebe nesie silu a má moc nasýtiť duchov a zomrelých predkov. V krvi je podľa tejto viery život a jej preliatie obnovuje puto medzi svetom živých a mŕtvych. Rituálne obetovanie zvierat sa väčšinou spája s významnými sviatkami a s následnou konzumáciou mäsa pre zúčastnených. Na druhej strane však iní vyznávači tvrdia, že loa krv požadujú len výnimočne. Napríklad v oblasti New Orleans sa takéto krvavé obety nekonajú vôbec, alebo len minimálne.23

Temnou stránkou vúdú histórie sú však ľudské obety. Už v skorších časoch bol na území Dahomejskej ríše (dnešný Benin) zdokumentovaný hrôzostrašný fenomén: pri príležitosti korunovácie či smrti kráľa, pri stavbe kráľovského paláca alebo počas vojenského ťaženia sa obetovali stovky, ba až tisíce otrokov. Takéto krvavé ľudské obety, ktoré mohol povoliť len panovník, sa však nikdy v tejto krajine nevyskytovali pri rituáloch vodun.24

Veriaci haitského vodou pre spojenie ľudská obeta používajú najčastejšie termín „koza bez rohov". Výraz „biela koza" zase vyjadruje, že obetovaný je beloch. K takýmto obetám naozaj na Haiti dochádzalo, a to najmä počas bojov za oslobodenie, pri ktorých sa obetoval biely otrokár. Postupom času sa však aj tu od nich upúšťalo. Vo všeobecnosti sa tu konanie ľudských obiet spolu s rituálnym jedením mäsa považuje za jednu z najhorších čiernomagických praktík. A hoci sa správy o ľudských obetách na Haiti súvisiace s príbehmi o zombie a krvavých orgiách vyskytli aj neskôr, počas prvej americkej intervencie v rokoch 1915 - 1934, dajú sa ľahko spochybniť, pretože v tomto prípade šlo o úsilie ospravedlniť vstup amerických vojakov na ostrov a poukázať na to, že čierni otroci nie sú schopní vládnuť sebe a svojej krajine.25

Na porovnanie si môžeme uviesť, ako sa vnímajú obety v santeríi. Tu si za každých okolností všetky obrady vyžadujú obety. Ide o zvieratá, ovocie či iný pokrm. Jorubovia verili, že v krvi zvierat alebo v ovocnom výťažku prebýva nadprirodzená energia, ktorá sa prenesie na božstvo počas obradu. V santeríi sa božstvá o obety nedelia a obety sa nikto nesmie dotknúť, pokiaľ božstvo nevstrebe jeho energiu. Skôr ako sa pristúpi k vykonaniu obety, kňaz sa orišov spýta na ich priania prostredníctvom orákula. Keď je obeta pripravená, vstúpi do svätyne a predstaví ju božstvu, vysvetlí mu jej podstatu a dôvod, prečo ju predkladá. Po skončení obradu sa očakáva, že obeta bude prijatá a prosba vyslyšaná. Orákulum väčšinou určí aj presný čas a miesto, kde a ako dlho tam musí obeta zostať. Až potom sa odnesie do rieky. V prípade, že sa ako obeť predkladá zviera, to sa po uplynutí určeného času uvarí a zje. Je dôležité si tiež uvedomiť, že pre Jorubov boli zvieratá posvätné, preto aj akt ich konzumácie sa považuje v santeríi za posvätný.26

Podľa funkcie sa obety vo vúdú rozdeľujú do niekoľkých skupín:

Vypudzovacie obety - vyháňajú zlých duchov a chorobu z tela postihnutého človeka. Súčasťou rituálu sú aj terapeutické a očistné úkony a exorcizmy;

Votívne ďakovné obety - vyjadrujú vďaku za vypočutú modlitbu;

Votívne zásnubné obety - konajú sa na podporu vypočutia modlitby;

Zmierne obety - konajú sa za odčinenie hriechov a odpustenie;

Sakrálne obety - majú za cieľ posvätiť miesto alebo jednotlivca počas iniciačných rituálov. Tiež sa používajú pri vysvätení kultových predmetov;

Zástupné obety - praktizujú sa ako náhrada za ľudské obety. Počas rituálu sa symbolicky prenesie osobnosť človeka na zviera, ktoré je obetované.27

Niektorí autori, ako napríklad Kazen Filan, zaoberajúci sa obetami vo vúdú prízvukujú, že hoci sa na ne hľadí ako na niečo strašné a nemorálne, je možné ich prirovnať ku starozákonným obetám. Avšak pozrime sa bližšie, či je to naozaj tak.

V židovskom národe existovali rôzne obety, ktoré svojou vonkajšou formou majú viacero podobných čŕt ako obety vo vúdú. Napríklad celopal sa vyskytoval už v starodávnych tradíciách, a to v časoch Sudcov. Žertva (býk, baránok, kozľa) sa spaľovala úplne, aby sa tým naznačilo, že dar je úplný a neodvolateľný. Takto sa Bohu prejavovala úcta a zároveň sa vyjadroval pocit absolútnej závislosti od neho. Židia poznali tiež potravinové (nekrvavé) obety, keď sa Bohu ponúkali produkty z poľnohospodárskych výrobkov. Časť obety sa spálila a časť zjedli Áronovi kňazi v nádvorí svätyne. Iný typ obiet boli pokojné obety prinášané ako poďakovanie za prejavenú dobročinnosť alebo s úmyslom vyslyšania prosby.28 Avšak podstatou všetkých týchto obiet bola zmena zmýšľania srdca toho, kto obetu prinášal. V žiadnom prípade nešlo o „kŕmenie" Boha. Boh si z obety nepotrebuje brať energiu, ani sa sýtiť krvou obetovaných zvierat. Najmä v období prorokov opätovne kritizoval obety, ktoré sa vykonávali len formálne, čo výstižne vyjadruje aj Žalm 50: „Nevezmem junca z tvojho domu, ani kozly z tvojich košiarov, lebo moja je všetka lesná zver a na vrchoch dobytka na tisíce. Poznám všetko vtáctvo hôr, moje je všetko, čo sa hýbe na poliach. Ak by som bol hladný, nepovedal by som to tebe, veď môj je svet so všetkým, čo je na ňom." (Ž 50, 9-12)

Práve v tomto období skĺzli Izraeliti v zmýšľaní do trhového chápania obety: dávam, aby som dostal. Avšak v Izraeli takýto princíp reciprocity, taký typický pre vúdú, predtým nemal miesto. Človek Bohu nič nemôže ponúknuť ani dať, pretože všetko je jeho. Žiadnou zvieracou obetou sa mu nemôže zavďačiť, iba ak je spojená s úprimným duchom a zmenou zmýšľania. Tieto slová Boh potvrdzuje aj ústami proroka Izaiáša, keď hovorí, že nemá záľubu v množstve obiet ani v krvi býčkov, baránkov a capov. Márnu obetu nazýva ošklivým dymom, a preto keď budú ľudia dvíhať ruky k modlitbe, nevyslyší ich, pretože ich ruky sú plné krvi. Boh vyzýva ľudí, aby v prvom rade prestali páchať zlo (porov. Iz 1, 10-20).

Ďalším veľkým rozdielom je, že od počiatku židovského národa, teda od Abraháma, Boh jednoznačne zavrhuje ľudské obety. Ak sa aj v histórii objavili, ako to bolo v prípade sudcu Jefteho, nešlo o Božiu, ale o ľudskú vôľu a Boh nikdy takúto obeť neprijal.

Špeciálnym typom obety, ktorá bola v Izraeli praktizovaná a ktorá sa navonok môže zdať podobná zástupným obetiam vo vúdú, bola obeta zmierenia. Pri tomto type obety mal Áron vybrať dvoch capov a podľa lósu mal byť jeden obetovaný a na druhého sa kládli ruky a bol poslaný k Azazelovi. Išlo tu pravdepodobne o pozostatok pohanských kanaánskych zvyklostí, kde sa uctieval púštny démon Azazel. Tento zvyk sa tak silno zakorenil u Židov, že ani po prijatí jedného Boha kňazi nezrušili tento rituál, ale púštneho démona vložili do služieb Boha. Vkladanie rúk na capa určeného pre Azazela malo ten význam, že sa tak symbolicky preniesli hriechy celého národa na capa, čím sa národ očistil. V žiadnom prípade však nešlo o to, žeby sa na obetovaného capa prenášala osobnosť Izraela alebo nejakého jednotlivca, ako to môžeme vidieť vo vúdú.29

 

Záver


V predloženej štúdii sme si mohli o vúdú vytvoriť celistvý obraz a nebolo by správne toto náboženstvo démonizovať tak, ako to robia poniektoré hororové filmy. Na druhej strane však treba jasne deklarovať, že napriek tomu, že toto synkretické náboženstvo obsahuje i niektoré kresťanské prvky, nie je možné ho akýmkoľvek spôsobom s kresťanstvom spájať. Svojou povahou má vúdú bližšie skôr k helenistickému panteónu či k náboženstvám pôvodných afrických kmeňov. Je nutné si uvedomiť, že pôvod tohto náboženstva spočíva na úplne iných princípoch, aké nachádzame u monoteistických náboženstiev a jeho nábožensko-magické učenie a praktiky sú diametrálne odlišné od západného vnímania náboženstva ako takého.

 

Poznámky:

 
1 https://cs.wikipedia.org/wiki/Vúdú

2 Llorensová, I.: Santería: Kompletní obraz této náboženské praktiky. Volvox globator, Praha 2010, s. 37

3 Šulcová, V.: Vúdú. Vodnář, Praha 2013

4 https://cs.wikipedia.org/wiki/Vúdú

5 Šulcová, V.: c. d., s. 149-152, 185-188

6 Filan, K.: Haitské voodoo. Fontána, Olomouc 2008, s. 85-92

7 Mildnerová, K.: Pití fetišů: Náboženství a umění vodun ve středním a jižním Beninu. Malvern, Praha 2012, s. 210

8 Filan, K.: c. d., s. 154-157

9 Tamže, s. 120-122

10 Šulcová, V.: c. d., s. 248-251

11 Filan, K.: c. d., s. 93-95

12 Šulcová, V.: c. d., s. 213

13 Na porovnanie aj v santeríi na Kube a v Portoriku je náboženský obrad sprevádzaný tancom verejnou udalosťou. Pôvod obradu vychádza opäť od Jorubov. Pre nich hudba predstavovala neoddeliteľnú súčasť náboženských a spoločenských udalostí. Bubny majú posvätný charakter, čo vychádza z viery, že sú príbytkom božstva Aňa. Piesne sa vždy spievajú v jorubovskom jazyku a sú pevne spojené s mytológiou. Počas posvätného bubnovania sa santeríovia (kňazi) uvedú do tranzu, aby priniesli spoločenstvu posolstvo od bohov. Stav tranzu (posadnutie) nazývajú santeríjski veriaci „osedlanie svätým". - Llorensová, I.: c. d., s. 150-158

14 Owusu, H.: Rituály vúdú v praxi. Fontána, Olomouc 2005, s. 136-137

15 https://cs.wikipedia.org/wiki/Vúdú

16 Owusu, H.: c. d., s. 213-217

17 Tamže

18 Šulcová, V.: c. d., s. 272-277

19 Owusu, H.: c. d., s. 77-78

20 Šulcová, V.: c. d., s. 290-294

21 Tamže, s. 159-163

22 Mildnerová, K.: c. d., s. 299

23 Šulcová, V.: c. d., s. 163-165

24 Mildnerová, K.: c. d., s. 299

25 Šulcová, V.: c. d., s. 352

26 Llorensová, I.: c. d., s. 105

27 Mildnerová, K.: c. d., s. 300-301

28 Léon-Dufour, X.: Slovník biblickej teológie. Dobrá kniha, Trnava 2003, s. 481

29 Heller, J., Prudký, M.: Obtížné oddíly knih Mojžíšových. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2006, s. 156-161