Magický svet duchov
Vúdú uznáva jediného boha, ktorého nazýva Bondye
(z franc. Bon Dieu - dobrý boh). Bondye stvoril svet, ale potom svoje
dielo odovzdal do rúk svojich služobníkov - duchov, anjelov a svätých -
a je teraz vzdialený a nedosiahnuteľný. Hoci tento koncept sa niekedy
označuje ako kresťanský, zodpovedá mnohým africkým náboženstvám, z ktorých
vúdú vzišlo. Preto africkí otroci ľahko chápali úlohu svätých ako orodovníkov
u Boha v rímskom katolicizme. Väčšina vyznávačov vúdú sa preto
pokladá za katolíkov.1
Ústredným bodom vúdú sú duchovia zvaní loa. Tí sa síce
v tomto náboženstve nepovažujú za bohov, avšak vyznávači vúdú im slúžia a
ako odplatu očakávajú, že oni budú slúžiť im. Loa sú rozdelení do takzvaných
nachon - rodov, ktorých je pravdepodobne až dvadsaťjeden. Najznámejšími
z nich sú rody Rada, Petro a Ghede. Aby sme si vôbec vedeli
predstaviť, o akom počte loa vlastne vravíme, musíme uvažovať
o desiatkach, ba až stovkách duchov, a preto nie je možné si ich
všetkých podrobne priblížiť.
Predstava božstiev vo vúdú vychádza z afrických
koreňov. Jorubovia, ako napokon aj iné africké kmene, mali v rámci svojho
náboženského systému zakomponovaného najvyššieho boha, avšak ten bol pre nich,
podobne ako Bondye, nedostupný a o ľudské záležitosti sa nezaujímal.
Viac sa o ľudí starali orišovia, teda nižší bohovia a mŕtvi
predkovia. Práve táto idea sa vo vúdú stala základom uctievania loa,
s ktorými ich stúpenci komunikujú. S najvyšším božstvom naopak osobný
vzťah nenadväzujú, a to i napriek tomu, že v neho veria.2
Najznámejším a najkontaktovanejším rodom loa je Rada.
Predstavuje duchov s miernou povahou, ktorí pochádzajú najmä
z beninských kmeňov. Do rodu Petro patria duchovia, ktorí sa oproti duchom
z rodu Rada prejavujú o čosi „divokejšie" a kontakt s nimi
si už vyžaduje vyššie magické schopnosti. Niektorí z nich pochádzajú
z oblasti Konga a považujú sa za mocnejších než ostatní loa.
A napokon do tretieho rodu, do rodu Ghede, patria duchovia zosnulých,
ktorých pôvod sa nedá presne určiť. Niektorí antropológovia sa prikláňajú
k názoru, že ich kult pochádza z Afriky, ďalší zase tvrdia, že ich
pôvodným kultom je kult domorodých Taínov. V každom prípade sa tento kult
spája s uctievaním duchov predkov. Z ďalších rodov spomeňme rody
Nago, Djouba, Kongo a Ibo. Napríklad duchovia rodu Djouba sa spájajú
s poľnohospodárstvom a chovom dobytka a o duchoch
z rodu Ibo, pochádzajúcich z Nigérie, sa zase vraví ako o veľmi
hrdých, ktorým sa musí preukazovať náležitá úcta.
S uctievaním loa sa spájajú aj určité zaujímavosti.
Prvou je, že od svojich vyznávačov nevyžadujú, aby sa vzdali viery
a tradícií svojich predkov. Uctievať ich môže prakticky ktokoľvek. Druhou
pozoruhodnosťou je, že výber konkrétnych duchov nie vždy závisí od nového
adepta. Tento si síce zväčša na začiatku vyberá svoje božstvá, o ktorých
si myslí, že mu budú vyhovovať, no nie vždy pri nich aj ostane. Niekedy je to
práve loa, ktorý si vyberie konkrétneho človeka, a to napríklad
prostredníctvom snov či pri obrade.3 Každý stúpenec vúdú môže
uctievať viacero duchov, jeden z nich mu je však najbližší, takzvaný met
tet. Avšak ani on sa nemusí stať vždy jeho hlavným duchom. Loa však nemožno
vzývať ľubovoľne, ale na základe povahy či osudu. Vzývajú sa taktiež duchovia
pokrvných predkov, niektorí loa sú dokonca i zbožštení ľudia (napr. Agassou,
niekdajší kráľ Dahomeja).4
Ďalším špecifickým faktom je, že hoci v Európe pribúda
počet priaznivcov vúdú, jeho praktizovanie vôbec nie je jednoduché. Vyplýva to
najmä z toho, že napríklad haitské vodou je v prvom rade záležitosťou
spoločenstva, čomu zodpovedá aj štruktúra rituálov a správanie sa
veriacich. Na obradoch a slávnostiach sa zúčastňuje celá dedina. Táto
požiadavka je však v našich krajinách nepredstaviteľná. Iným problémom je
zase nedostatok kňažiek a kňazov (mámb a hounganov), s ktorými
by sa potreboval poradiť niektorý z adeptov vúdú.5
Panteón
Loa Legba patrí do rodu Rada a je jedným
z najdôležitejších duchov, pretože je to práve on, kto zabezpečuje
spojenie medzi svetom duchov a ľuďmi. Na začiatku aj na konci každého
rituálu sa mu preto prináša obeta, aby otvoril a na konci zatvoril brány
medzi týmito dvoma svetmi. Jeho pôvod treba hľadať v Afrike u Jorubov
a Fonov.
Legba je tiež pánom rázcestí a križovatiek, ako aj všetkých
brán. Práve kozmológia afrických kmeňov kládla veľký dôraz na rázcestia. Na
Haiti sa Legba znázorňoval ako skromný starý muž, ktorý kríva, a preto sa
opiera o palicu. Má pomerne chatrné oblečenie, takže by sa dal ľahko
zameniť za žobráka. Tento jeho vonkajší zjav je však iba symbolický. Palica,
o ktorú sa Legba opiera, je symbolom brány medzi nebom a zemou, cez
ktorú loa prichádzajú na obrady. A jeho krívajúca chôdza nie je znakom, že
je mrzák, ale vyjadruje, že každou svojou nohou sa nachádza v inom svete.
Kňazi a kňažky veria, že Legba pozná všetky jazyky a taktiež všetkých
loa. Práve on je poslom správ svojich oddaných najvyššiemu bohu, od ktorého im
prináša späť aj odpoveď. Z tohto dôvodu sa zvykne prirovnávať ku gréckemu
Hermesovi.
V predošlej časti sme sa obšírnejšie zmienili
o tom, že vúdú je synkretické náboženstvo a že v ňom často
nájdeme kresťanské prvky. Tieto môžeme vidieť aj v prípade loa Legbu. Na
Haiti sa používa ako jeho symbol obraz biblického Lazára - žobráka, čo sedával
pred boháčovou bránou. Keďže Legba sa označuje za pána všetkých brán,
znázorňuje sa s kľúčmi v ruke, a preto ho nezriedka prirovnávajú
aj k svätému Petrovi držiacemu kľúče od nebeského kráľovstva. V iných
prípadoch môže Legbu zastupovať taktiež Anton Pustovník, Krištof alebo Júda
Tadeáš, teda svätí, ktorí sa tak ako on zobrazujú s palicou v ruke.
Od svojich vyznávačov Legba veľa nevyžaduje, avšak vo
všeobecnosti platí pravidlo, že ku každému loa treba pristupovať s úctou,
a preto sa mu ako obeta ponúka napríklad šálka čiernej kávy, pražená
kukurica či tabak.6 V Afrike sa traduje, že Legba odmieta
alkohol, palmový a arašidový olej. Ak sa mu niečo z toho ponúkne, tak len
s cieľom úmyselne vyprovokovať jeho hnev k ofenzívnej mágii.
V Afrike pod pojmom Legba nemusí vždy ísť o toho istého ducha. Podľa
funkcie, miesta a stupňa iniciácie ctiteľa môžeme narátať až osemdesiat rôznych
reprezentantov Legbu.7
Ďalším významným loa je Kalfou patriaci do rodu Petro.
Niekedy sa označuje za temného brata Legbu. Rozdiel medzi nimi by sa dal zhrnúť
tak, že kým Legba otvára brány, aby duchovia mohli navštíviť ľudí, tak Kalfou
ich otvára, aby naopak ľudia mohli nimi vstúpiť do sveta duchov. Kalfou sa
zvykne dávať do spojitosti so smrťou, s cintorínom a deštruktívnou
mágiou. Zobrazuje sa s rohami v pozícii bojovníka. Nie je náhoda, že
ho Katolícka cirkev automaticky stotožnila so satanom. Ak osobu posadne Kalfou,
takýto človek nezriedka napríklad prehĺta oheň. Je to silný a agresívny
duch, ktorý napochytro koná, aj rýchlo trestá. Nie je dobré, ak sa naňho ľudia
obracajú len tak pre zábavu, pretože sa môže ľahko stať, že sa jeho hnev obráti
proti nim. Uctievajú ho najmä čarodejníci a tí, ktorí praktizujú čiernu
mágiu. Najvhodnejší čas na to je v noci, konkrétnejšie od polnoci do
tretej hodiny ráno. Na Haiti Kalfouov kult rozšírili zrejme Jorubovia. Tí
poznali podobné božstvo Exu, ktoré bolo strojcom vojen a zdrojom
problémov. Zameriaval sa na klam a pomstu a aj z toho dôvodu ho
uctievali otroci, ktorí si ho predstavovali ako patróna pomsty proti belochom.8
Ďalším duchom z rodu Rada je Ezili Freda, v Benine
pokladaná za bohyňu riek. Vo vúdú je duchom lásky, krásy, drahokamov, tanca,
luxusu a kvetín. Ľudia ju milujú pre jej krásu a boja sa jej kvôli
dýke, ktorú má vyzdobenú drahokamami. Keď otroci prišli na St. Domingue, videli
okolo seba obrazy Panny Márie (Mater Dolorosa) s prsteňmi, náhrdelníkmi,
korunou a so srdcom prebodnutým nožom, symbolom jej utrpenia pod krížom.
Ihneď ju preto stotožnili s Ezili Fredou.
Ezili Freda je mulatka a hovorí dokonalou
francúzštinou. Nezriedka sa stáva, že človek ňou posadnutý začne plynule
hovoriť po francúzsky, hoci nikdy predtým tento jazyk neštudoval. Jej obľúbené
obety zahŕňajú šperky, parfumy, sladké koláče a likéry. Je koketná
a má rada krásu a nádheru. Predstavuje ženskosť a súcit, má však
i temnejšiu stránku, tá sa vníma ako žiarlivá a rozmaznaná. Ezili
Freda je manželkou, alebo presnejšie milenkou iných troch významných duchov:
Damballeho, Agweho a Oguna. Neustále hľadá lásku, avšak dostáva sa jej iba
sklamanie. Miluje mužov, flirtuje s nimi a teší sa ich pozornosti. Aj
z tohto dôvodu nemá príliš v láske ženy a tie, ktoré chcú
s ňou vstúpiť do kontaktu, sa k nej musia správať úctivejšie než
slúžka k svojej panej. Obracajú sa na ňu najmä ľudia v milostných
záležitostiach.9
Loa Baron Samedi patrí do rodu Ghede. So svojou partnerkou
Maman Brigittou sa označujú za pána a paniu cintorína. Sú nadradení
všetkým duchom svojho rodu. Stúpenci vúdú na Haiti veria, že prvý muž
a prvá žena pochovaní na novom cintoríne preberajú túto funkciu
a tiež sa stávajú lokálnym pánom a paňou cintorína. Kým Legba sprostredkúva
kontakt medzi svetom živých a svetom duchov, Baron Samedi zas pomáha
nadviazať spojenie s duchmi z ríše mŕtvych. Hovorí nosovým hlasom
a býva znázornený ako džentlmen vo fraku s cylindrom
a vychádzkovou paličkou. Dary sa mu najčastejšie prinášajú na cintorínoch
a o pomoc ho prosia tak jednoduchí ľudia, ako aj bokori, teda
čarodejníci, ktorí potrebujú na dakoho zoslať niektorého zo zlých duchov, aby
sužoval ich nepriateľov.10
Na Haiti sa tiež uctievajú božské dvojčatá zvané Marassa. Sú
to síce iba deti, ale vekom staršie ako ktorýkoľvek človek. Pôvodom sú
z Afriky, aj keď oproti iným loa pochádzajú až z neskorších čias.
Jorubovia kedysi verili, že dvojčatá sú zlým znamením a často ich preto
odnášali do pustatiny ponechajúc ich napospas smrti. Po čase však zistili, že
takéto správanie k ničomu nevedie a zúfalí náčelníci začali hľadať
iné riešenia u veštkýň. Tieto im oznámili, že dvojčatá nie sú kliatbou,
ale naopak požehnaním, a preto je potrebné, aby ich ľudia začali uctievať.
Jorubovia aj v súčasnosti považujú ibeji, ako sa v ich jazyku
nazývajú, za znamenie mimoriadneho šťastia a tiež za mocné a magické
stvorenia.
V afrických kmeňoch prevláda viera, že dvojičky sú dve
bytosti s jednou dušou a ak jedna z nich zomrie, v podsvetí
hľadá svoju spriaznenú polovičku. Keď ju tam však nenájde, pokúsi sa ju zabiť,
aby mala na druhom svete spoločnosť. A tak keď jorubská rodina príde o
jedno z dvojčiat, zakúpi malú sošku v presvedčení, že sa duša
zomrelého dvojčaťa vráti späť a usídli sa v soške. Figúrka sa umiestni
na oltár a matka sa o ňu stará s rovnakou láskou, ako keby to
dvojča žilo. Jorubovia pokladajú dvojčatá za symbol plodnosti vo všetkých
formách a podobách. Vzývajú ich farmári, ale i obchodníci. Sú však
dvojsečnou zbraňou, pretože sa môžu ľahko rozhnevať, pričom dokážu spôsobiť
chorobu, nešťastie, ba i smrť. V kmeni Bali v Kamerune im dávajú
rodičia do izby zvonček a každý, kto do miestnosti vstupuje, by mal na ňom
potichu zazvoniť, aby ich nevyľakal a aby im zas ony naopak nespôsobili
nešťastie. Moc dvojčiat je podľa viery domorodcov taká veľká, že môže
priťahovať pozornosť aj negatívnych duchov, preto sa okolo domu umiestňuje
plot, ktorý má udržať zlo za jeho múrmi.
Na Haiti je symbolickým zobrazením dvojčiat Marassa obraz
svätých Kozmu a Damiána. Ako väčšina detí sú aj ony veľmi náladové
a občas ich pochytí záchvat vzdoru a hnevu. Keď sa koná slávnosť na ich
počesť, pripravuje sa pre nich tanier, na ktorom sú uložené rovnaké kôpky
sladkostí, sušienok, ryžového nákypu a sladkej ovsenej kaše. K nemu
sa postavia tiež dva poháre kokakoly a dve kávy, jedna s cukrom a
druhá bez neho. Keď dvojčatá posadnú nejakých ľudí z davu, hneď sa naplno
prejavia. Dotyční sa posadia k tanieru a jedia a pijú, pokiaľ sa
nenasýtia. Až potom sú dvojčatá ochotné počúvať prosby veriacich. Na božské
dvojčatá sa najčastejšie obracajú rodičia s prosbou o ochranu detí,
ale aj neplodné ženy.11
Môžeme spomenúť ešte Oguna, ktorý je známy ako mocný
bojovník a kováč. Jeho kult pochádza takisto z Afriky. Podľa mýtov
Ogun zostúpil z nebies a naučil ľudí kováčstvu, ktoré sa odvtedy
považuje za posvätné remeslo. Niekedy býva stotožňovaný aj s prvým vládcom
magického mesta If. Jeho poddaní ho údajne zabudli uctievať, a preto ich
v zlosti pozabíjal. Keď ho však hnev opustil, premohla ho taká veľká
ľútosť nad tým, čo spáchal, že sám skoncoval so svojím životom. Zmizol
v zemi s prísľubom, že odpovie tým, ktorí budú najväčšmi potrebovať
jeho služby.
Pre africké kmene je Ogun dodnes jedným
z najváženejších duchov. Dokonca aj v súčasnosti Jorubovia pri súde
prisahajú v jeho mene a bozkávajú kovový predmet. Ogun má prudkú
a dvojakú povahu. Tá sa prejavuje napríklad tým, že veľká moc, ktorú Ogun
má, dokáže na jednej strane človeku pomôcť vo veľmi ťažkých situáciách, no na
druhej strane ho dokáže aj zničiť. Ogunovým kresťanským vyobrazením je svätý
Juraj.12
Symboly a rituály
Na Haiti sa na rozdiel od iných kultúr vyrábajúcich obrazy
a sošky zhotovujú kresby symbolizujúce konkrétneho loa. Označujú sa
termínom vévé. Tieto geometrické obrazce tvorí najčastejšie houngan (kňaz)
alebo mambo (kňažka) sypaním kukuričnej múky či popola, prípadne pšeničnej
múky, trstinového sirupu, kriedy alebo iného prášku na hlinenú podlahu
v peristyle (chráme), pričom sa koná rituál za spevu účastníkov
vytvárajúcich v miestnosti potrebnú atmosféru.
Symboly vévé tým, že priamo stelesňujú určitého loa,
napomáhajú spojenie s ním, teda posadnutie. Keď sa tento duch zjaví
prostredníctvom niektorého človeka, prepožičiava mu na určitý čas svoje schopnosti,
gestá a výraz tváre. V dôsledku toho sa jedinec dostáva do tranzu
a môže konať mnoho vecí, ktoré by za normálnych okolností robiť nemohol.13 K vévé sa potom pripoja dary a obety, ktoré chce jednotlivec duchovi
ponúknuť, a prednášajú sa rituálne modlitby a zariekavania. Nakoniec
sa na ne postaví zapálená svieca a celý obrazec sa pokropí vodou (prípadne
rumom, krvou zvierat či toaletnou vodou, čo závisí od druhu loa), čím sa
vyjadruje pozdrav danému loa. Vévé majú svoj pôvod v Afrike, avšak ich
štýl a tvorba má už zväčša európsky charakter.14
Väčšina vyznávačov vúdú nie je zasvätená, no zasvätenie nie
je pre službu loa nevyhnutné. Zasvätenci či kňazi sú zodpovední za zachovávanie
rituálov a piesní a udržovanie dobrých vzťahov medzi duchmi
a ľudskou spoločnosťou. Majú zverenú hlavnú rolu pri službe všetkým duchom
v danej rodine. Okrem kňazov a kňažiek sú nižšie postavení hounsi,
zasvätenci, ktorí pomáhajú kňazom pri obradoch. Dôležitou súčasťou kultu sú
okrem symbolov vévé aj rituálne hrkálky asson a cha-cha.
Haitská rodinná bohoslužba sa začína zložitou, až
niekoľkodennou prípravou. Na začiatku sa postaví oltár, rituálne sa pripraví
a varí hydina a iné jedlá. Obrad sa začína niekoľkými katolíckymi
modlitbami a piesňami vo francúzštine, pokračuje litániami v kreolčine
a niektorom africkom jazyku, ktorým sa obracia na všetkých európskych
a afrických svätých a loa, ktorých domácnosť uctieva, a potom
nasleduje veršovaná modlitba ku všetkým hlavným duchom domu zvaných priyé gine,
čiže africká modlitba. Po ďalších úvodných piesňach prichádzajú piesne pre
všetkých jednotlivých duchov (prvá z nich je pozdravom duchovi bubna
zvanému hounto); začína sa rodinou Legba, pokračuje rodinou Rada a po
prestávke nasleduje časť bohoslužby venovaná rodine Petro, ktorá končí piesňami
pre rodinu Ghede. Pri speve piesní prichádzajú jednotliví loa a navštevujú
zhromaždenia tak, že vykonávajú posadnutie jednotlivých prítomných
a hovoria a konajú ich prostredníctvom. Každý loa vypočuje pozdrav od
prítomných zasvätencov a odovzdáva výklady, rady a duchovnú útechu
tým, ktorí ho požiadajú o pomoc. Obrad trvá veľa hodín až do rána ďalšieho
dňa.15
Základným prvkom pri vykonávaní takéhoto rituálu je oltár.
Oltáre sa delia na tri skupiny, a to oltár vo svätyni, domáci oltár
a oltár v prírode. U autorov, ktorí sa venujú tejto téme, môžeme
nájsť viacero variantov prípravy oltára, čo je aj preto, že na jeho prípravu
nie sú predpísané nijaké zvláštne usmernenia. Avšak predtým, ako človek vykoná
nejaký rituál, mal by oltár očistiť od nežiaducich vplyvov a to sa na
Haiti praktizuje takzvaným vydymovaním. Na to sa používajú rôzne bylinné zmesi,
ako rozmarín, šalvia či tabak. Nezáleží na veľkosti oltára, ani na tom, kde
bude umiestnený. Jeho základom môže byť biela šatka. Do rohov sa vkladajú minerály
tak, aby každý smeroval na jednu svetovú stranu. Do stredu sa postaví nádoba
s vodou, avšak častejšie s vysokopercentným alkoholom. Dôležité sú
sviečky, ktoré by mali byť vo farbe viažucej sa k danému loa. Niekedy sa
oltár ešte vysväcuje svätenou vodou (inokedy len toaletnou vodou), alebo sa
pokropí posvätným olejom. Je potrebné si dávať pozor, aby - ak sa použijú sošky
viacerých loa - nedošlo k tomu, že sa vedľa seba umiestnia také božstvá, ktoré
sa navzájom neznášajú.16
V každom dome vyznávačov vúdú je vyhradený jeden alebo
viac stolov predkom a duchom; na stoloch sú obrázky a sošky, voňavky,
jedlo a ďalšie veci, ktoré vlastnia tí, ktorých loa riadi. V deň
príslušného svätého či loa sa zapália sviece, odriekava sa modlitba Otčenáš a Zdravas
Mária a pozdrav Legbovi. Ten otvorí bránu ku konkrétnemu duchovi,
s ktorým sa potom komunikuje. So svojimi predkami nemusí vyznávač vúdú
hovoriť prostredníctvom Legbu, pretože sú vlastne „jeho krvi".17
Magické predmety
Špecifikom magickej stránky vúdú je takzvané gris gris. Jeho
pôvod pochádza opäť z Afriky a spája sa v ňom funkcia talizmanu
i amuletu, čo znamená, že majiteľovi má priniesť nielen šťastie, ale
súčasne ho má chrániť pred negatívnymi vplyvmi. Sám pojem gris gris pochádza
z afrického slova juju, čo v preklade znamená fetiš. Iní autori ho
prekladajú ako duch alebo životná sila. Tak či onak, ak hovoríme o gris
gris, máme na mysli látkovú či koženú taštičku obsahujúcu rôzne magické
predmety - podľa toho, na čo má slúžiť a akej povahe loa odpovedá. Môžu sa
v nej nachádzať kamienky, byliny, korene, úlomky kostí, kúsky vlasov či
zubov. Je tiež potrebné si uvedomiť, že človek, ktorý nosí pri sebe gris gris,
neverí ani tak v magickú silu samotných predmetov v taštičke, ako skôr
v pôsobenie konkrétneho loa.
Pôvodne s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o bábky
alebo sošky symbolizujúce určitého loa, avšak neskorší spôsob výroby gris gris
ovplyvnil najmä islam. Ten zaviedol taštičky, v ktorých boli na papieriku
napísané verše z Koránu. Podľa tohto vzoru sa začalo vyrábať aj gris gris,
ktoré sa zachovalo až do súčasnosti. Používa sa v hojnej miere, a to
nielen v Afrike, ale tiež v Amerike. V New Orleans výrobu gris
gris spopularizovala Marie Catherine Laveau (1801 - 1881) známa pod menom
Kráľovná voodoo. Z jej čias sa zachovali mnohé legendy o magických
schopnostiach jej „receptov". Hovorí sa napríklad, že niektoré jej gris gris
obsahovali kúsky kostí, prach z cintorína, soľ, papriku, farebné kamienky
a inokedy vtáčie hniezda. V Amerike boli gris gris zamerané najmä na
získanie lásky a peňazí. Hazardní hráči zas nosili červenú taštičku, kde
mali uložený magnet, ktorý im mal pritiahnuť šťastie.18
Samozrejme, nemôžeme obísť ani najznámejšie magické
predmety, a to vúdú bábiky. Možno povedať, že rituály, ktoré sa
s nimi spájajú, sa stali symbolom vúdú najmä v rôznych hororových
filmoch a do istej miery poškodili celkový obraz tohto náboženstva.
Niežeby sa bábiky vúdú nepoužívali, avšak na nich praktizované magické úkony
nie sú najpodstatnejším znakom vúdú. Navyše na Haiti sa ani priveľmi
nepoužívajú, ako si poniektorí mylne myslia, častejšie sa praktizujú
v iných krajinách, ako napríklad v americkom New Orleans.
Podstatnou črtou pri práci s týmito bábikami je viera,
že to, čo sa deje v malom, deje sa i vo veľkom, teda tak, ako sa veci
odohrávajú v mikrokozme, prebiehajú aj v makrokozme. Rituály
s bábikami sa používajú na rozličné ciele, ale vždy pri nich treba mať na
pamäti tiež spätný ráz účinku - teda to, čo si praje ten, kto tento rituál
vykonáva, môže sa stať aj jemu samému. Vo všeobecnosti platí základné pravidlo,
že bábika má byť vyrobená čo najpresnejšie podľa človeka, na ktorom sa má kúzlo
vykonať. Tento obraz je potrebné magicky oživiť a až potom sa môže vykonať
samotný rituál na bábike ako na zástupcovi obete.19
Pôvodne tieto bábiky symbolizovali duchov, aby sa ich ctiteľ
mohol s nimi lepšie spojiť. Viacerí autori uvádzajú, že ich spojitosť
s čiernou mágiou je vzdialená pôvodnému zámeru. Vúdú bábika sa považuje za
určitý druh kúzla, analogicky s prípadom gris gris. Preto aj ona býva
naplnená podobnými prísadami, musí byť posvätená, „aktivovaná" a uložená
na vhodné miesto. Vo všeobecnosti sa rozlišujú bábiky symbolizujúce loa
a tie, ktoré predstavujú konkrétneho človeka. Tie druhé by v sebe
mali mať napríklad vlasy alebo nechty danej osoby. Niekedy stačí zohnať aj
fotografiu a pripnúť ju na bábiku, no najdôležitejšie je dať bábike meno.
Až vtedy sa vytvorí požadované puto.20
Obety
Prinášanie obiet je súčasťou takmer všetkých afrických
náboženstiev, čo sa, samozrejme, prejavilo aj vo vúdú. Božstvá pri plnení
prianí svojich priaznivcov či pri akejkoľvek činnosti, kde dochádza
k pôsobeniu nehmotného sveta na svet hmotný, vydávajú energiu, ktorú je
potrebné doplniť práve prostredníctvom obiet. Ak by sa obety nekonali, božstvo
by upadlo do zabudnutia, stratilo by moc a nakoniec by úplne zaniklo.
Treba však podotknúť, že vo vúdú nejde o ojedinelý jav, princíp
reciprocity je blízky aj iným náboženským systémom, a to nielen africkým.
Ako obeta sa tu najčastejšie ponúka alkohol, ale aj sladké nápoje ako kokakola.
Ďalej sa duchom ponúkajú jedlá, kaše, mäsá a sladkosti. Výnimkou nie sú
ani kvety a predmety súvisiace s loa, ktorému prosbu predkladáme.
Môže ísť o sošky, šperky, obrazy, sviece a pod. Pri obetách je však
najdôležitejší postoj obetujúceho, predovšetkým jeho ľudská otvorenosť
a úprimnosť. Čas, ktorý je potrebný na to, aby si daný loa z obety
vzal energiu, trvá od 24 hodín až po niekoľko týždňov.21
Samostatnou kapitolou sú krvavé obety. Obetovanie zvieracej
krvi je neoddeliteľnou súčasťou viery prívržencov vúdú, čo opäť vychádza
z praxe afrických kmeňových náboženstiev. V Afrike sa dodnes môžeme
bežne stretnúť s obetnou formou zabitia zvieraťa a vytečenia jeho
krvi na oltár, fetišovú figúrku, prípadne chorého človeka.22 O obetovaní zvierat sa vedú dlhé diskusie a názory na tieto rituály
sa často rôznia. Na jednej strane niektorí stúpenci vúdú tvrdia, že
z pohľadu afrických kmeňov by mala každá obeta tvoriť práve krv, pretože
tá v sebe nesie silu a má moc nasýtiť duchov a zomrelých predkov.
V krvi je podľa tejto viery život a jej preliatie obnovuje puto medzi
svetom živých a mŕtvych. Rituálne obetovanie zvierat sa väčšinou spája
s významnými sviatkami a s následnou konzumáciou mäsa pre
zúčastnených. Na druhej strane však iní vyznávači tvrdia, že loa krv požadujú
len výnimočne. Napríklad v oblasti New Orleans sa takéto krvavé obety
nekonajú vôbec, alebo len minimálne.23
Temnou stránkou vúdú histórie sú však ľudské obety. Už
v skorších časoch bol na území Dahomejskej ríše (dnešný Benin) zdokumentovaný
hrôzostrašný fenomén: pri príležitosti korunovácie či smrti kráľa, pri stavbe
kráľovského paláca alebo počas vojenského ťaženia sa obetovali stovky, ba až
tisíce otrokov. Takéto krvavé ľudské obety, ktoré mohol povoliť len panovník,
sa však nikdy v tejto krajine nevyskytovali pri rituáloch vodun.24
Veriaci haitského vodou pre spojenie ľudská obeta používajú
najčastejšie termín „koza bez rohov". Výraz „biela koza" zase vyjadruje, že
obetovaný je beloch. K takýmto obetám naozaj na Haiti dochádzalo,
a to najmä počas bojov za oslobodenie, pri ktorých sa obetoval biely
otrokár. Postupom času sa však aj tu od nich upúšťalo. Vo všeobecnosti sa tu
konanie ľudských obiet spolu s rituálnym jedením mäsa považuje za jednu
z najhorších čiernomagických praktík. A hoci sa správy
o ľudských obetách na Haiti súvisiace s príbehmi o zombie
a krvavých orgiách vyskytli aj neskôr, počas prvej americkej intervencie
v rokoch 1915 - 1934, dajú sa ľahko spochybniť, pretože v tomto prípade
šlo o úsilie ospravedlniť vstup amerických vojakov na ostrov
a poukázať na to, že čierni otroci nie sú schopní vládnuť sebe
a svojej krajine.25
Na porovnanie si môžeme uviesť, ako sa vnímajú obety
v santeríi. Tu si za každých okolností všetky obrady vyžadujú obety. Ide
o zvieratá, ovocie či iný pokrm. Jorubovia verili, že v krvi zvierat
alebo v ovocnom výťažku prebýva nadprirodzená energia, ktorá sa prenesie
na božstvo počas obradu. V santeríi sa božstvá o obety nedelia
a obety sa nikto nesmie dotknúť, pokiaľ božstvo nevstrebe jeho energiu.
Skôr ako sa pristúpi k vykonaniu obety, kňaz sa orišov spýta na ich
priania prostredníctvom orákula. Keď je obeta pripravená, vstúpi do svätyne
a predstaví ju božstvu, vysvetlí mu jej podstatu a dôvod, prečo ju
predkladá. Po skončení obradu sa očakáva, že obeta bude prijatá a prosba
vyslyšaná. Orákulum väčšinou určí aj presný čas a miesto, kde a ako
dlho tam musí obeta zostať. Až potom sa odnesie do rieky. V prípade, že sa
ako obeť predkladá zviera, to sa po uplynutí určeného času uvarí a zje. Je
dôležité si tiež uvedomiť, že pre Jorubov boli zvieratá posvätné, preto aj akt
ich konzumácie sa považuje v santeríi za posvätný.26
Podľa funkcie sa obety vo vúdú rozdeľujú do niekoľkých
skupín:
Vypudzovacie obety - vyháňajú zlých duchov a chorobu
z tela postihnutého človeka. Súčasťou rituálu sú aj terapeutické
a očistné úkony a exorcizmy;
Votívne ďakovné obety - vyjadrujú vďaku za vypočutú
modlitbu;
Votívne zásnubné obety - konajú sa na podporu vypočutia modlitby;
Zmierne obety - konajú sa za odčinenie hriechov
a odpustenie;
Sakrálne obety - majú za cieľ posvätiť miesto alebo
jednotlivca počas iniciačných rituálov. Tiež sa používajú pri vysvätení
kultových predmetov;
Zástupné obety - praktizujú sa ako náhrada za ľudské obety.
Počas rituálu sa symbolicky prenesie osobnosť človeka na zviera, ktoré je
obetované.27
Niektorí autori, ako napríklad Kazen Filan, zaoberajúci sa
obetami vo vúdú prízvukujú, že hoci sa na ne hľadí ako na niečo strašné
a nemorálne, je možné ich prirovnať ku starozákonným obetám. Avšak pozrime
sa bližšie, či je to naozaj tak.
V židovskom národe existovali rôzne obety, ktoré svojou
vonkajšou formou majú viacero podobných čŕt ako obety vo vúdú. Napríklad
celopal sa vyskytoval už v starodávnych tradíciách, a to
v časoch Sudcov. Žertva (býk, baránok, kozľa) sa spaľovala úplne, aby sa
tým naznačilo, že dar je úplný a neodvolateľný. Takto sa Bohu prejavovala
úcta a zároveň sa vyjadroval pocit absolútnej závislosti od neho. Židia
poznali tiež potravinové (nekrvavé) obety, keď sa Bohu ponúkali produkty
z poľnohospodárskych výrobkov. Časť obety sa spálila a časť zjedli Áronovi
kňazi v nádvorí svätyne. Iný typ obiet boli pokojné obety prinášané ako
poďakovanie za prejavenú dobročinnosť alebo s úmyslom vyslyšania prosby.28 Avšak podstatou všetkých týchto obiet bola zmena zmýšľania srdca toho, kto
obetu prinášal. V žiadnom prípade nešlo o „kŕmenie" Boha. Boh si
z obety nepotrebuje brať energiu, ani sa sýtiť krvou obetovaných zvierat.
Najmä v období prorokov opätovne kritizoval obety, ktoré sa vykonávali len
formálne, čo výstižne vyjadruje aj Žalm 50: „Nevezmem junca z tvojho domu,
ani kozly z tvojich košiarov, lebo moja je všetka lesná zver a na
vrchoch dobytka na tisíce. Poznám všetko vtáctvo hôr, moje je všetko, čo sa
hýbe na poliach. Ak by som bol hladný, nepovedal by som to tebe, veď môj je
svet so všetkým, čo je na ňom." (Ž 50, 9-12)
Práve v tomto období skĺzli Izraeliti v zmýšľaní
do trhového chápania obety: dávam, aby som dostal. Avšak v Izraeli takýto
princíp reciprocity, taký typický pre vúdú, predtým nemal miesto. Človek Bohu
nič nemôže ponúknuť ani dať, pretože všetko je jeho. Žiadnou zvieracou obetou
sa mu nemôže zavďačiť, iba ak je spojená s úprimným duchom a zmenou
zmýšľania. Tieto slová Boh potvrdzuje aj ústami proroka Izaiáša, keď hovorí, že
nemá záľubu v množstve obiet ani v krvi býčkov, baránkov a capov.
Márnu obetu nazýva ošklivým dymom, a preto keď budú ľudia dvíhať ruky
k modlitbe, nevyslyší ich, pretože ich ruky sú plné krvi. Boh vyzýva ľudí,
aby v prvom rade prestali páchať zlo (porov. Iz 1, 10-20).
Ďalším veľkým rozdielom je, že od počiatku židovského
národa, teda od Abraháma, Boh jednoznačne zavrhuje ľudské obety. Ak sa aj
v histórii objavili, ako to bolo v prípade sudcu Jefteho, nešlo o Božiu,
ale o ľudskú vôľu a Boh nikdy takúto obeť neprijal.
Špeciálnym typom obety, ktorá bola v Izraeli
praktizovaná a ktorá sa navonok môže zdať podobná zástupným obetiam vo
vúdú, bola obeta zmierenia. Pri tomto type obety mal Áron vybrať dvoch capov
a podľa lósu mal byť jeden obetovaný a na druhého sa kládli ruky
a bol poslaný k Azazelovi. Išlo tu pravdepodobne o pozostatok
pohanských kanaánskych zvyklostí, kde sa uctieval púštny démon Azazel. Tento
zvyk sa tak silno zakorenil u Židov, že ani po prijatí jedného Boha kňazi
nezrušili tento rituál, ale púštneho démona vložili do služieb Boha. Vkladanie
rúk na capa určeného pre Azazela malo ten význam, že sa tak symbolicky
preniesli hriechy celého národa na capa, čím sa národ očistil. V žiadnom
prípade však nešlo o to, žeby sa na obetovaného capa prenášala osobnosť
Izraela alebo nejakého jednotlivca, ako to môžeme vidieť vo vúdú.29
Záver
V predloženej štúdii sme si mohli o vúdú vytvoriť
celistvý obraz a nebolo by správne toto náboženstvo démonizovať tak, ako
to robia poniektoré hororové filmy. Na druhej strane však treba jasne
deklarovať, že napriek tomu, že toto synkretické náboženstvo obsahuje
i niektoré kresťanské prvky, nie je možné ho akýmkoľvek spôsobom
s kresťanstvom spájať. Svojou povahou má vúdú bližšie skôr
k helenistickému panteónu či k náboženstvám pôvodných afrických
kmeňov. Je nutné si uvedomiť, že pôvod tohto náboženstva spočíva na úplne iných
princípoch, aké nachádzame u monoteistických náboženstiev a jeho
nábožensko-magické učenie a praktiky sú diametrálne odlišné od západného vnímania
náboženstva ako takého.
Poznámky:
1 https://cs.wikipedia.org/wiki/Vúdú
2 Llorensová, I.: Santería: Kompletní obraz této
náboženské praktiky. Volvox globator, Praha 2010, s. 37
3 Šulcová, V.: Vúdú. Vodnář, Praha 2013
4 https://cs.wikipedia.org/wiki/Vúdú
5 Šulcová, V.: c. d., s. 149-152, 185-188
6 Filan, K.: Haitské voodoo. Fontána, Olomouc
2008, s. 85-92
7 Mildnerová, K.: Pití fetišů: Náboženství
a umění vodun ve středním a jižním Beninu. Malvern, Praha 2012, s.
210
8 Filan, K.: c. d., s. 154-157
9 Tamže, s. 120-122
10 Šulcová, V.: c. d., s. 248-251
11 Filan, K.: c. d., s. 93-95
12 Šulcová, V.: c. d., s. 213
13 Na porovnanie aj v santeríi na Kube
a v Portoriku je náboženský obrad sprevádzaný tancom verejnou udalosťou.
Pôvod obradu vychádza opäť od Jorubov. Pre nich hudba predstavovala
neoddeliteľnú súčasť náboženských a spoločenských udalostí. Bubny majú
posvätný charakter, čo vychádza z viery, že sú príbytkom božstva Aňa.
Piesne sa vždy spievajú v jorubovskom jazyku a sú pevne spojené
s mytológiou. Počas posvätného bubnovania sa santeríovia (kňazi) uvedú do
tranzu, aby priniesli spoločenstvu posolstvo od bohov. Stav tranzu (posadnutie)
nazývajú santeríjski veriaci „osedlanie svätým". - Llorensová, I.: c. d., s.
150-158
14 Owusu, H.: Rituály vúdú v praxi. Fontána,
Olomouc 2005, s. 136-137
15 https://cs.wikipedia.org/wiki/Vúdú
16 Owusu, H.: c. d., s. 213-217
17 Tamže
18 Šulcová, V.: c. d., s. 272-277
19 Owusu, H.: c. d., s. 77-78
20 Šulcová, V.: c. d., s. 290-294
21 Tamže, s. 159-163
22 Mildnerová, K.: c. d., s. 299
23 Šulcová, V.: c. d., s. 163-165
24 Mildnerová, K.: c. d., s. 299
25 Šulcová, V.: c. d., s. 352
26 Llorensová, I.: c. d., s. 105
27 Mildnerová, K.: c. d., s. 300-301
28 Léon-Dufour, X.: Slovník biblickej teológie.
Dobrá kniha, Trnava 2003, s. 481
29 Heller, J., Prudký, M.: Obtížné oddíly knih
Mojžíšových. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2006, s. 156-161