V tejto časti nášho seriálu venovaného ranokresťanským
herézam zameriame pozornosť na nestoriánstvo. Názov tohto smeru je odvodený od
svojho zakladateľa Nestoria. Narodil sa okolo roku 381 v Sýrii. Vzdelanie
získal v slávnej Antiochii, kde bol žiakom Diodora z Tarzu († asi
393) a Teodora z Mopsuestie (350 - 428). V Antiochii vstúpil do
kláštora a neskôr prijal kňazské svätenia. Bol vynikajúcim kazateľom
a rečníkom. Cisár Teodózius II. ho preto dosadil na patriarchálny stolec
v hlavnom meste Konštantínopole. Roku 428 prijal Nestorius biskupskú
vysviacku. Od začiatku svojho pôsobenia v novom úrade bojoval proti
arianizmu. Vystúpil tiež proti teológii apolynarizmu, ktorá popierala plnosť
ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista. V snahe
o teologickú polemiku sa však Nestorius dostal do inej teologickej
krajnosti; vstúpil do diskusií vo veci titulu Theotokos (Bohorodička), ktorým
sa oslovuje Panna Mária.
Nestorius kládol veľký dôraz na Ježišovo človečenstvo, čo
bolo jeho reakciou na apolinarizmus. Pod vplyvom Teodora z Mopsuestie
učil, že v Ježišovi Kristovi sú dve úplné podstaty: božská, prijímajúca,
a ľudská, prijatá. Božstvo a človečenstvo boli rozdelené, odlúčené od
seba. Nestorius vychádzal z presvedčenia, že k celosti ľudskej
prirodzenosti patrí aj osobnostný prvok. Vysvetľoval integritu Ježišovho
človečenstva, ktoré pozostáva z rozumnej duše (nous), zmyslovej duše
(psyché) a tela (sarx). To tvorí samostatné bytie - úplnú ľudskú osobu.
V konečnom dôsledku prijímal v Ježišovi existenciu dvoch osôb, ktoré
boli vzájomne zjednotené len na morálnej rovine, prostredníctvom slobodnej
vôle. Touto koncepciou kristológie sa ocitol v rozpore s oficiálnou
náukou Cirkvi o hypostatickej únii (božská osoba Ježiša Krista v sebe
obsahuje božskú i ľudskú prirodzenosť; čiže ide o jednu, a to
božskú osobu, ktorá v sebe zahŕňa dve prirodzenosti).
Dôsledkom Nestoriovho konceptu kristológie bolo, že Panne
Márii prisudzoval titul Christotokos (Kristorodička) a nie Theotokos
(Bohorodička), pretože podľa neho nemohla porodiť božskú osobu Ježiša Krista,
ale iba ľudskú. V čase svojho narodenia z Panny Márie Ježiš nebol
Bohom, ale iba Kristom, s ktorým bol Boh zjednotený. Konzekventne prišiel
Nestorius tiež k názoru, že Kristus mohol mať ľudské slabosti
a možnosť zhrešiť, ako každý iný človek, pre svoju ustavičnú vernosť si
však zaslúžil hodnosť Božieho Syna a Prostredníka.
Celý spor sa začal roku 428, keď Proklos z Kyzika v konštantínopolskej
bazilike v prítomnosti Nestoria oduševnene kázal o Panne Márii
a používal titul Bohorodička. Nestorius odsúdil Proklovu homíliu. Vo
veľkonočnom liste z roku 429 podal výklad svojho učenia a tiež sa
obrátil na pápeža Celestína I. (422 - 432) a začal šíriť svoje teologické
pohľady na osobu Ježiša Krista i na titul Panny Márie.
Nestoriovo učenie vyvolalo v Cirkvi silné pnutie.
V Konštantínopole sa dokonca konali vzbury. Nepokoje sa objavili nielen na
uliciach, ale i v samej patriarchálnej bazilike. Veriaci ľud a mnohí
duchovní vycítili, že je ohrozená jedna zo základných právd kresťanskej viery,
ktorá je prítomná v Cirkvi od čias apoštolov. Kládli si otázku: Ak
Kristovo telo nie je Božím telom, akým spôsobom nám môže udeliť večný život?
Zástancovia Máriinho titulu Theotokos argumentovali, že Boh sa narodil
z Panny; neohlasujeme zbožstveného človeka, ale Boha, ktorý sa stal
človekom. Preto si svätá Božia Rodička zaslúži našu úctu.
Nestoriovo učenie vyvolalo rozruch a odmietnutie nielen
na Bospore, ale aj v iných maloázijských a egyptských cirkevných obciach.
Významným odporcom Nestoriových bludov bol biskup sv. Cyril Alexandrijský (378
- 444). Na Veľkú noc v roku 429 vydal okružný list adresovaný biskupom
Egypta a mníchom v Tebaidskej púšti, v ktorom jasne odsúdil Nestoriovu
náuku. Takisto sa obrátil na pápeža Celestína I. Keďže sa obe strany obrátili
na pápeža, tento zvolal v roku 430 synodu do Ríma, ktorá sa venovala
vieroučným otázkam Nestoria a jeho odporcov. Otcovia synody jasne odsúdili
Nestoriovo učenie a pápež mu pohrozil exkomunikáciou, ak neodvolá svoje
bludy. Cyril Alexandrijský mal byť sprostredkovateľom v tejto záležitosti,
preto zvolal do Alexandrie synodu, ktorá sa uskutočnila v novembri roku
430. Synoda poslala Nestoriovi list s dvanástimi bodmi, ktoré mal odvolať.
Nestorius to však odmietol. Cyril Alexandrijský sa usiloval získať cisára
Teodózia II., preto mu adresoval list. Takisto sa obrátil listami na sestry
cisára a na cisárovu manželku, no výsledok bol opačný. Listy sa nestretli
s veľkým prijatím. Cisár však zvolal všeobecný cirkevný snem (koncil) do
Efezu na svätodušné sviatky v roku 431. Koncil sa zišiel vo veľmi krátkom
čase. Zídení biskupi odmietli Nestoriovo učenie, potvrdili uctievanie Panny
Márie ako Bohorodičky a rozhodli o tom, že Nestorius má byť poslaný
do vyhnanstva.
Antiochijský patriarcha Ján bol prekvapený urýchleným
zvolaním a priebehom koncilu, preto zvolal samostatnú synodu, ktorá
exkomunikovala všetkých účastníkov koncilu v Efeze. Tým došlo
k formálnej schizme (cirkevnému rozkolu). Cisár prijal závery Efezského
koncilu a biskupov rozpustil do ich diecéz. Zadržal si len Cyrila,
Nestoria a Menona z Efezu. Nestorius bol poslaný do kláštora neďaleko
Antiochie. Biskupi, ktorí sa hlásili k jeho učeniu, boli zosadení zo
svojich úradov. O štyri roky neskôr, v roku 435, poslal cisár
Teodózius II. Nestoria do vyhnanstva do Petry a prikázal zničiť jeho
spisy. Neskôr sa Nestorius uchýlil do kláštora v Oasis Magna v Egypte,
kde v roku 451 zomrel.
Jediným Nestoriovým kompletne zachovaným dielom je Liber
Heraclidis. Spis napísal vo vyhnanstve. Toto dielo bolo objavené bádateľmi roku
1895 v sýrskom preklade. Nestorius v ňom opisuje svoj život, obhajuje
svoje teologické názory a ostro kritizuje závery Efezského koncilu.
Takisto podrobil kritike Cyrila Alexandrijského. Na svoju obhajobu tvrdil, že
jeho učenie je zhodné s doktrínou pápeža Leva I. Veľkého (asi 400 - 461)
a konštantínopolského patriarchu Flaviana. Je to vlastne spis, ktorý
Nestorius napísal na svoju vlastnú obhajobu. Okrem Liber Heraclidis sa
zachovalo 62 homílií, ktoré sa tiež pripisujú Nestoriovi. Väčšina z nich
bola známa pod menami iných autorov; štyri sa zachovali kompletné pod menom sv.
Jána Chryzostoma († 407). K týmto poznatkom a revíziám prispel
podrobnejší literárno-kritický výskum v 20. storočí. Z bohatej
Nestoriovej korešpondencie sa zachovalo aj jedenásť listov, ktoré majú tiež
apologetický charakter jeho teologických názorov. Nestorius bol i autorom
mnohých traktátov na rôzne teologické témy, ktoré napísal ešte počas svojho kňazského
pôsobenia v Antiochii. V období, keď bol konštantínopolským
patriarchom, napísal dielo týkajúce sa tajomstva vtelenia. To sa však
nezachovalo. Pretrvali ale zmienky, že toto dielo bolo zostavené na základe 62
textov zo Svätého písma, ktoré boli vytrhnuté zo svojho kontextu. Fragmenty
Nestoriovho diela sa zachovali taktiež v dokumentoch Efezského koncilu,
ako i v dielach Cyrila Alexandrijského a iných autorov, ktorí
polemizovali s jeho učením.
Nestoriánske cirkvi sa
udržali v oblasti Perzie a Indie dodnes. Po krvavých
prenasledovaniach po roku 1900 preniesol nestoriánsky patriarcha Šimon XXIII.
Jesse v roku 1940 svoje sídlo z Iraku do Chicaga. Za pontifikátu Jána
Pavla II. sa urobili kroky k zblíženiu oboch cirkví (nestoriánskej i katolíckej),
avšak k zjednoteniu zatiaľ nedošlo.
míľniky dvoch tisícročí
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (4)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (1)Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (10)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (11)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (2)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (3)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (5)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (6)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (7)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (8)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (9)