V rámci hlavného prúdu nemeckej a švajčiarskej reformácie vznikali v 16. storočí viaceré radikálne smery so sektárskymi sklonmi. Najvýznamnejším boli anabaptisti alebo novokrstenci. Cirkevní historici v minulosti neboli jednotní v otázke ich pôvodu. Ernst Troeltsch poukazoval na ich švajčiarsky pôvod v Zürichu, Karl Holl zasa na ich nemecké korene v súvise s pôsobením Andreasa Karlstadta a Tomáša Müntzera. Stanoviská oboch zmieril Walter Koehler. Podľa neho prvá novokrstenecká obec, ktorá zaviedla krst dospelých, vznikla roku 1525 v Zürichu, no myšlienka oddeliť sa od oficiálnej cirkvi krstom dospelých sa objavila už roku 1522 v radikálnych wittenberských kruhoch. Wittenberský radikalizmus je fakticky prvým sektárskym prúdom v dobe Lutherovej reformácie.

Počas Lutherovho pobytu na hrade Wartburg vypukli vo Wittenbergu nepokoje. Dovtedy tam reformácia prebiehala nerušene. Na miestnu univerzitu prišli významné osobnosti Justus Jonas a Ján Bugenhagen. Učený humanista Filip Melanchton vydal prvú evanjelickú dogmatiku Loci communes rerum theologicarum (Základné teologické pojmy). V decembri 1521 bola v zámockom kostole vo Wittenbergu prvý krát prisluhovaná Večera Pánova evanjelickým spôsobom, teda aj s kalichom pre ľud.

Začiatkom roka 1522 však začali získavať vplyv radikálne skupiny na čele s profesorom Karlstadtom a Zwillingom, ktorým sa zavádzanie reforiem zdalo pomalé a nedôsledné. Začali ich preto uskutočňovať radikálnym spôsobom, pričom zašli do extrémov. Na ich podnet sfanatizovaní mešťania a študenti rúcali v kostoloch sochy a vyhadzovali obrazy ako prejavy modlárstva. Násilím vyháňali kňazov a mníchov, zakazovali súkromné pobožnosti, z oltárov strhávali rúcha, ničili omšové knihy. Do Wittenbergu prišli zo Zwickau tzv. zwickauskí proroci Mikuláš Storch a Marek Stübner. Blúznením a apokalyptickými víziami celkom ochromili poriadok v meste. Zavrhovali krst detí a kňazský úrad. Tvrdili, že dostali od Boha osobné zjavenia. Pričinili sa o odstránenie bočných oltárov a spálenie obrazov s náboženskými motívmi v augustiniánskom kláštore. Hrozilo, že vo Wittenbergu zavládne anarchia. Vášne a prehnaný entuziazmus zanechali negatívne stopy aj v živote univerzity, kde takmer celkom prestal záujem o humanistické štúdium.

Luther do Wittenbergu odkázal, že je proti akémukoľvek násiliu a živelne uskutočňovaným reformám. Tiež jeho ochranca, saský kurfirst Fridrich Múdry, zastával podobný názor. Spád udalostí bol ale rýchly. Karlstadt presadil v mestskej rade výnos, na ktorého základe sa omše mali slúžiť podľa jeho návodu a z kostolov sa mali odstrániť obrazy svätcov a Márie. Tak sa obrazoborectvo stalo jedným z hlavných znakov wittenberského radikálneho reformizmu. Presadzovali ho fanatickí odporcovia rímskej cirkvi. Karlstadt túto požiadavku zdôvodňoval starozákonným zákazom zobrazenia Boha. Obrazy Krista či Márie pokladal za porušenie úcty k Bohu, ktorý je Duch.

Karlstadt sa však nezastavil len pri obrazoch a sochách. Zakázal aj chrámovú hudbu a nariadil odstrániť z kostolov organy. Mestská rada vo Wittenbergu sa napokon obrátila na Luthera so žiadosťou, aby prišiel a pomohol nastoliť poriadok. Luther bol od začiatku proti extrémom, konkrétne proti bezhlavému obrazoborectvu. Napriek tomu, že sa nachádzal pod ríšskou kliatbou a mohol sa vystaviť veľkému nebezpečenstvu, rozhodol sa vrátiť do Wittenbergu. Stalo sa tak 6. marca 1522.