Uvedený evanjeliový príbeh bol v minulosti častým
motívom v katechéze či umení, no nadmieru aktuálny je i dnes. Aj
súčasná kresťanská komunita sa, podobne ako márnotratný syn, stala podľa
všetkých symptómov „márnotratnou", keď premárnila bohatstvo kresťanskej
civilizácie, ktoré po stáročia budovali jej najlepší synovia a dcéry.
Ježišovo podobenstvo ilustruje dva rozdielne prístupy: postoj márnotratného
syna, ktorý si - dohnaný vlastnou životnou prehrou - vstupuje do svedomia,
a syna síce verného otcovi, ktorým však lomcuje závisť. Nám však postačí,
ak sa hlbšie zamyslíme nad správaním prvého z nich.
Známy americký katolícky arcibiskup a priekopník
rozhlasovej a televíznej katechizácie Fulton Sheen v jednom zo
svojich rozhlasových príhovorov už v tridsiatych rokoch minulého storočia
nazval kresťanský svet márnotratným. Toto označenie sa, žiaľ, v súčasnosti
ukazuje byť priliehavejším ako kedykoľvek predtým. Pri letmom pohľade na to,
čoho sme dnes svedkami a akým rýchlym tempom si mnohí lídri kresťanských
cirkví osvojujú nekresťanské myslenie „synov tohto sveta" a prezentujú ho
ako nový recept na opätovné naplnenie prázdnych kostolov, a tiež pri
hromadnej apostáze celých kresťanských spoločenstiev na našom kontinente
a vo svete si oprávnene kladieme otázku: Čo sme spravili s pokladom
evanjelia, ktorý sme zdedili? Nepremárnili sme ho „hýrivým životom"? Veď ak by
sme konfrontovali jeho morálne posolstvo s čoraz nemravnejším životom
mnohých kresťanov, ktorý sa viacerí novodobí náboženskí lídri usilujú
ospravedlniť „novými poznatkami" či „neaktuálnosťou zastaraného učenia",
vyvstáva ďalšia vyčítavá otázka, nemenej naliehavá ako tá, ktorú predložil i
„spravodlivý" brat z Lukášovho evanjelia: Nepremárnili sme vzácne
dedičstvo s „neviestkami" dekadentnej spoločnosti, ktorá
z neviazaného sexu bez akýchkoľvek morálnych kritérií spravila modlu?
Spoločenské spytovanie svedomia je ťažké. Žiaľ, asi by sme pri ňom museli na
obe tieto nepríjemné, no zato hlboko pravdivé otázky odpovedať kladne.
Avšak podobenstvo sa tým nekončí. Márnotratný syn sa po
životnej prehre s pokorou vracia k otcovi a ten ho nielen
s radosťou prijíma, ale prevýši i jeho očakávania a vracia mu
jeho synovskú dôstojnosť. Aj naša spoločnosť by sa mala prinavrátiť
k Otcovi. Ešte stále je čas, i keď ten sa nekompromisne kráti.
Spravme všetko pre to, aby to nebola iba naša prázdna, nenaplnená túžba.
biblické slovo
Márnotratní synovia v márnotratnom svete
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal
otcovi: »Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí.« A otec im
majetok rozdelil. Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej
krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal,
nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. Išiel teda
a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole
pásť svine. A túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale ani tie
mu nikto nedal. Vstúpil do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov môjho otca
má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu
otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac
hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.«
Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec
zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku
a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otec, zhrešil som proti nebu
i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal
svojim sluhom: »Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu
prsteň na ruku a obuv na nohy! Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho!
Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol
stratený, a našiel sa.« (Lk 15, 11–24)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 3116x