Uvedený evanjeliový príbeh bol v minulosti častým motívom v katechéze či umení, no nadmieru aktuálny je i dnes. Aj súčasná kresťanská komunita sa, podobne ako márnotratný syn, stala podľa všetkých symptómov „márnotratnou", keď premárnila bohatstvo kresťanskej civilizácie, ktoré po stáročia budovali jej najlepší synovia a dcéry. Ježišovo podobenstvo ilustruje dva rozdielne prístupy: postoj márnotratného syna, ktorý si - dohnaný vlastnou životnou prehrou - vstupuje do svedomia, a syna síce verného otcovi, ktorým však lomcuje závisť. Nám však postačí, ak sa hlbšie zamyslíme nad správaním prvého z nich.

Známy americký katolícky arcibiskup a priekopník rozhlasovej a televíznej katechizácie Fulton Sheen v jednom zo svojich rozhlasových príhovorov už v tridsiatych rokoch minulého storočia nazval kresťanský svet márnotratným. Toto označenie sa, žiaľ, v súčasnosti ukazuje byť priliehavejším ako kedykoľvek predtým. Pri letmom pohľade na to, čoho sme dnes svedkami a akým rýchlym tempom si mnohí lídri kresťanských cirkví osvojujú nekresťanské myslenie „synov tohto sveta" a prezentujú ho ako nový recept na opätovné naplnenie prázdnych kostolov, a tiež pri hromadnej apostáze celých kresťanských spoločenstiev na našom kontinente a vo svete si oprávnene kladieme otázku: Čo sme spravili s pokladom evanjelia, ktorý sme zdedili? Nepremárnili sme ho „hýrivým životom"? Veď ak by sme konfrontovali jeho morálne posolstvo s čoraz nemravnejším životom mnohých kresťanov, ktorý sa viacerí novodobí náboženskí lídri usilujú ospravedlniť „novými poznatkami" či „neaktuálnosťou zastaraného učenia", vyvstáva ďalšia vyčítavá otázka, nemenej naliehavá ako tá, ktorú predložil i „spravodlivý" brat z Lukášovho evanjelia: Nepremárnili sme vzácne dedičstvo s „neviestkami" dekadentnej spoločnosti, ktorá z neviazaného sexu bez akýchkoľvek morálnych kritérií spravila modlu? Spoločenské spytovanie svedomia je ťažké. Žiaľ, asi by sme pri ňom museli na obe tieto nepríjemné, no zato hlboko pravdivé otázky odpovedať kladne.

Avšak podobenstvo sa tým nekončí. Márnotratný syn sa po životnej prehre s pokorou vracia k otcovi a ten ho nielen s radosťou prijíma, ale prevýši i jeho očakávania a vracia mu jeho synovskú dôstojnosť. Aj naša spoločnosť by sa mala prinavrátiť k Otcovi. Ešte stále je čas, i keď ten sa nekompromisne kráti. Spravme všetko pre to, aby to nebola iba naša prázdna, nenaplnená túžba.