Duchovný svet?


Výraz „duch" má vo všeobecnom používaní nadmieru široký pojmový rozsah, a tým je obsahovo veľmi chudobný. V náboženskej súvislosti je mienená úroveň skutočnosti odlišná od skutočnosti hmotnej, zmyslami vnímateľnej, prírodnej, telesnej, ktorá zahŕňa bytosť či bytosti, osobu alebo osoby, niekedy však tlmočené aj ako sily, energie či vibrácie, ktoré ovplyvňujú tento náš svet a môžu byť aj jeho zdrojom. Človek sa zvyčajne chápe ako bytosť otvorená na obe strany, ako bytosť duchovná (resp. duševná) i telesná. Kontakt s duchovnými bytosťami a ich ríšami, sférami, oblasťami či svetmi má byť životu prospešný.

Kritika jazyka náboženstva a metafyziky okrem iného poukazuje na to, ako prakticky všetky výrazy vyjadrujúce jeho obsah majú telesný pôvod. V slovanských jazykoch obdobné slovo „boh" súvisí so slovom bohatý. Duch a duša (aj v mnohých iných jazykoch) súvisí s dychom ako fyzickým prejavom života. Podobne je to s „pojmom" (pojatie, uchopenie), „ideou" (videním), „zmyslom života" (ten istý výraz pre telesné zmysly). Uvádza sa, že náboženská skúsenosť je nábožensky interpretovaná bežná skúsenosť.

Vzhľadom na kognitívnu hodnotu náboženskej skúsenosti či komunikácie s duchovnou oblasťou sa stretávajú v religionistike dve interpretácie. Podľa všetkého dnes prevláda konštruktivizmus, teda poňatie, že náboženská skúsenosť nie je bezprostrednou skúsenosťou transcendentna (ktoré by potom sotva mohlo byť transcendentné), ale že je rozličným spôsobom podmienená našimi kategóriami a priori. Pri konštrukcii sociálneho sveta zohráva veľkú úlohu jazyk, ktorý svet nielen zobrazuje, ale aj spoluvytvára. Významy nie sú v objektoch vopred a pevne dané, ale kladú ich na ne sociálni aktéri, a môžu sa teda meniť.1

Esencializmus naproti tomu neostáva pri holej religionistickej faktografii a vedome zakladá interpretáciu náboženských fenoménov na filozofických predpokladoch. Náboženskú skúsenosť pokladá za autentickú a považuje ju za skutočnú komunikáciu. Zároveň však uznáva, že táto skúsenosť je prifarbená sociálnymi, kultúrnymi a individuálno-psychickými vplyvmi, ktoré z rovnakej skúsenosti umožňujú vzniknúť rôznym náboženstvám, spiritualitám, respektíve metafyzickým školám.2 Esencialistická interpretácia zodpovedá emickému prístupu, teda berie vážne svoj náprotivok, v tomto prípade náboženského človeka či náboženské spoločenstvo a interpretuje ich tak, že sa v tejto interpretácii spoznávajú.

 

Prorocký modus komunikácie


Ak sa duchovný svet chápe vyhranene personalisticky, dozvedá sa o ňom človek toľko, čo božské bytosti o sebe dajú vedieť. V kresťanskej súvislosti (a obdobne v príbuzných abrahámovských náboženstvách, judaizme a islame) sa Boh zjavuje, prihovára sa človeku, je mu dostupný ako Slovo, ktoré je od Boha a samo je božské. V stvorení sa Boh manifestuje. Ľudská myseľ zo znakov viditeľnej skutočnosti číta vlastnosti neviditeľného Stvoriteľa. Na to však nadväzuje revelácia, zjavenie v silnejšom zmysle, nie už len ako „čítanie stôp", ale ako komunikácia.3

Charakteristickou postavou tejto línie tradície je prorok. V Tanachu, hebrejskej Biblii, sa niektorým postavám „stalo slovo Pánovo" (1 Krn 17, 3). Prorok, navi, je Božím hovorcom, prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, oznamuje ľuďom slovami (ale aj symbolickými činmi), čo prijal od Boha, ale tiež môže predkladať Bohu potreby ľudí (Gn 20, 7). Ide o obojsmernú komunikáciu.

Ježiš Kristus sa v kresťanstve chápe ako naplnenie predobraznej úlohy prorokov. V ňom dosahuje komunikácia Boha s ľuďmi naplnenie. On ako človek je sám Slovom Božím. Zjavuje Boha svojimi slovami a činmi, celým svojím príbehom, celou svojou bytosťou.4

V islame sa uznáva línia biblických prorokov a poslov Božích, vrátane Ísu, teda Ježiša. Pečaťou prorokov má byť Mohamed a po ňom už ďalšie proroctvo nie je možné. Korán mu bol slovo po slove nadiktovaný a na základe jeho pretlmočenia následne zapísaný. Korán má v islame podobné miesto ako v kresťanstve Ježiš Kristus. Je to prítomné Božie slovo sprostredkované stvorenou skutočnosťou (recitáciou, knihou).5 V islamskom prostredí však vystúpili ďalšie postavy, ktoré si uplatňovali nárok byť zavŕšením prorockej línie, predovšetkým Sajjid Alí Muhammad zvaný Báb („Brána", 1819 - 1850) a Mírzá Husajn Alí zvaný Bahá‘u‘lláh („Božia sláva", 1817 - 1892) a založili komunity nasledovníkov.6

 

Modus Prebudenia


V budhizme a niektorých ďalších indických tradíciách, napríklad v joge a vo védach, ale aj v gnostických smeroch západného sveta je komunikácia s vyššou (budhovskou, božskou, pneumatickou a podobne) skutočnosťou založená na rozvoji vlastných poznávacích síl. Ak človek prekoná zmyslovo-racionálny modus poznania skreslený vášňami a otvorí myseľ skutočnosti takej, aká sama je (v budhizme tathatá - takosť), spozná svoj prebudený stav. Niekedy sa tento stav, v najstarších budhistických textoch označovaný ako bódhi, zvykne tlmočiť tiež ako osvietenie, aj keď nie je reč o subjekte, povedzme božskom, ktorý by človeka osvecoval.7

Nebeské postavy dhjánibudhov a im prislúchajúcich bódhisattvov (prebudených bytostí) nie sú vyňaté z pominuteľnosti a prázdnoty. Žiarivé vedomie, ktorým sú, nie je pojmovo uchopiteľné. Aj ich imaginácie sa v meditatívnej a rituálnej praxi nechávajú rozplynúť. Nie sú to bytosti božské v tom istom zmysle ako v teistických náboženstvách Západu, aj keď ich najmä mahájánoví budhisti oslovujú mantrami a uznávajú ich vplyv na kolobeh sveta. V ľudovom severnom budhizme sa na nich ľudia obracajú aj s prosbami vo veciach každodenných záležitostí. Napriek tomu však komunikácia s nimi stojí bokom od hlavného prúdu.8

V starovekej gnóze sa stretávame skôr s textami, ktoré predstavujú doplnenie tradičných náboženských a filozofických obrazov sveta a nevieme, ako sa k nim gnostici dopracovali. V neognóze, v spirituálnych prúdoch, ktoré sa hlásia k antickému dedičstvu, sa predpokladá aktivita jednotlivca. Za klasika znovuoživeného gnosticizmu možno pokladať autora systému hlbinnej psychológie Carla Gustava Junga. Okrem spisov, v ktorých sa drží vedeckej metódy, písal v rozličných obdobiach života texty, v ktorých sa otvorene prihlasuje ku gnóze.

Jung vedie človeka, aby komunikoval s archetypmi kolektívneho nevedomia, ktoré reprezentujú to, čo tradícia pozná ako duchovné princípy, deje a bytosti. Človek sa nemá uzatvárať pred symbolickou rečou, pomocou ktorej sa nevedomie napríklad v snoch alebo v zmysluplných náhodách dotýka vedomia. Zároveň sa nemá nechať obsahmi nevedomia zaplaviť. Pomocníkom v procese individuácie, teda realizácie pravého Ja (das Selbst) je terapeut.9

 

Novoveké hybridné módy komunikácie


Za kultúrny predpoklad novoveku (obvykle počítaného od významných zámorských objavov na prelome 15. a 16. storočia) môžeme považovať renesančný humanizmus, ktorý síce skôr pracoval s textami, a ku klasickým textom (v stredoveku zabudnutým) sa vracia, no zároveň oživuje tradičné poznanie, posvätné umenie minulosti v podobe gnózy, hermetizmu, kabaly, alchýmie, mágie a ďalších príbuzných disciplín, v ktorých sa taktiež komunikuje s dimenziami a bytosťami iných úrovní skutočnosti.

Za vrcholnú disciplínu mágie sa zvyčajne pokladá teurgia, ktorá znamená sprítomnenie inak neviditeľných duchovných bytostí, súhlasne s judaizmom a kresťanstvom spravidla anjelov. S týmito bytosťami evokovanými mentálnym úsilím podporeným rituálom renesanční mágovia komunikovali a táto prax je u jednotlivcov a v magických rádoch súčasnosti stále živá. V pôvodne kresťanskom a tiež hermetickom prostredí došlo k apropriácii židovskej mystickej tradície v podobe rôzne upravenej a posunutej kabaly. Jej prax sa s praxou teurgickou prelína. Má teda ísť o otvorenie či vzostup mysle a zároveň o iniciatívu bytostí z druhého brehu.10

Azda možno do tejto súvislosti zaradiť i švédskeho vedca, technika, filozofa a zároveň vizionára Emanuela Swedenborga, ktorý roku 1743 vo svojich 55 rokoch zažil po období filozofického uvažovania o duchovných otázkach postupné otvorenie mysle, osvietenie intelektu, ako to sám charakterizuje, a v tomto stave mu anjeli zjavovali nebeskú ríšu a stav zosnulých duší. Podľa dobových svedectiev mal Swedenborg získať tiež schopnosť vidieť priestorovo vzdialené udalosti.11

 

Súčasné podoby komunikácie


Pre explicitne aj implicitne náboženské a spirituálne smery súčasnosti je príznačné, že sa neuspokoja s náboženstvom verbalizovaným, realizovaným predovšetkým v podobe textov. Neuspokojuje ich zjavenie, ku ktorému došlo v minulosti a je uzavreté a premietnuté do kánonických textov ako Biblia, koncilové doktrinálne dokumenty, dogmy, kréda, konfesie, katechizmy a pod. Očakáva sa aktuálne zjavenie.

V kresťanskom prostredí zodpovedá potrebe prežívanej komunikácie najmä letničné (turíčne) hnutie vrátane jeho radikálnych verzií, ako je Hnutie viery. Jednotliví príslušníci zažívajú v súkromí alebo v spoločenstve pri modlitbe priame oslovenie z druhého brehu skutočnosti. Tlmočia to zvyčajne slovami: Pán Ježiš mi povedal... Oceňuje sa tam aj charizma proroctva, keď Duch Svätý navštívi kohosi a jeho či jej prostredníctvom hovorí k spoločenstvu, dáva mu úlohy, rozhoduje o prípadných sporoch v ňom. Zvláštnou podobou predpokladanej komunikácie, ktorá si zaslúži samostatnú pozornosť, je hovorenie v neznámych jazykoch a (najmä čo sa týka oznámenia komunite) charizma tlmočenia.

Významnou podobou komunikácie s inou skutočnosťou v prostredí nového životného štýlu a spirituality je channeling. Ide o technickú metaforu pravdepodobne prevzatú z oblasti telekomunikácií, kde kanál znamená buď fyzické prenosové médium určitej kapacity ako drôt alebo ide o rádiové médium, a je určený na prenos informačného signálu od vysielača k prijímaču. V rôznych primárnych zdrojoch z tohto prostredia sa uvádza, že ide o komunikáciu s bytosťami, ktoré sa nachádzajú vo vyšších dimenziách života vesmíru. Má byť možné komunikovať s nefyzickými bytosťami, ako sú anjeli, archanjeli, nanebovzatí majstri, duše, vyššie ja, rôzni tvorcovia vo vesmíre a pod. Niekedy však má ísť o (zvyčajne neviditeľných) obyvateľov vzdialených planét či hviezd, ako sú napríklad Plejáďania. V channelingu ide niekedy o nárok, že sa doslovne odovzdáva správa vyšších bytostí a je poskytnutý minimálny priestor na „preklad", čo prakticky znamená, že subjektívny vklad channelera sa nezohľadňuje.12

Staršou, doteraz však praktizovanou podobou komunikácie s bytosťami „inej dimenzie" sú špiritistické seansy. Pri nich zvyčajne majú prostredníctvom média hovoriť duchovia mŕtvych osôb. Niekedy ide o zosnulých príbuzných či inak blízkych, inokedy sa vyvolávajú historické, prípadne i legendárne a mytologické postavy. Prejavujú sa hlasnou rečou média, automatickým písaním (teda písaním bez vedomej kontroly) alebo prostredníctvom technických pomôcok ako je ouija, tabuľka s písmenami a číslami, z ktorých médium údajne vedome nekontrolovanými pohybmi vytvára slová a celé správy.13

Šamani prežívajúci v 20. a na začiatku 21. storočia v tradičných komunitách a poskytujúci (často komerčné) služby západným klientom sa transkultúrne zhodujú v tom, že schopnosť, ktorá sa u nich prebudila vďaka psychoaktívnym látkam, tradičným procedúram alebo spontánne prepuknutou „šamanskou chorobou" (psychospirituálnou krízou)14 im umožňuje zostupovať do nižších a vystupovať do vyšších svetov. V rôznych verziách novošamanského hnutia („jadrový šamanizmus", infošamanizmus, mestský šamanizmus, prax založená na textoch Carlosa Castenedu, psychedelický šamanizmus) sa schopnosť vyhradená v tradičných komunitách výnimočným jednotlivcom sľubuje každému, kto pristúpi na prax, ktorá má otvoriť schopnosť komunikovať s bytosťami rôznych dimenzií reality.15

 

Poznámky:

 
1 Berger, P. L., Luckmann, T.: Sociální konstrukce reality. CDK, Brno 1999

2 Schuon, F.: The Transcendent Unity of Religions. The Theosofical Publishing House, Wheaton 1984

3 Noble, I.: Po Božích stopách: Teologie jako interpretace náboženské zkušenosti. CDK, Brno 2004

4 Zvěřina, J.: Teologie agapé I. Scriptum, Praha 1992, s. 388-390

5 Küng, H., Ess, J. van: Křesťanství a islám. Vyšehrad, Praha 1998, s. 34-36

6 Kropáček, L.: Duchovní cesty islámu. Vyšehrad, Praha 2011, s. 201

7 Král, O. (ed.): Čínský, japonský a korejský buddhismus. Argo, Praha 2011

8 Williams, P.: Mahájánový buddhismus. DharmaGaia, Praha 2017, s. 314-319

9 Hoeller, S. A.: Carl Gustav Jung a gnóze: 7 promluv k zemřelým. Eminent, Praha 2006

10 Dluhoš, M.: Kabalistická teurgie. Vodnář, Praha 2009

11 Swedenborg, E.: Pravé křesťanství. Máchová Lenka, 2016

12 Ondráček, R.: Informace z vyšších dimenzí aneb Cestou vědění a poznání. Radovan Ondráček, Plzeň 2017

13 Zbavitel, D.: Enigma: Tajemství proroků. Knižní klub, Praha 2003

14 Grof, S., Grof, C.: Krize duchovního vývoje: Když se osobní transformace promění v krizi. Chvojkovo nakladatelství, Praha 1999

15 Bowie, F.: Antropologie náboženství. Portál, Praha 2008



Doc. ThDr. Ivan O. Štampach
(1946) – externý spolupracovník Evanjelickej teologickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a katedry religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Pardubice v Pardubiciach.