V predošlom
diele nášho seriálu sme sa zaoberali fenoménom modernizmu v Katolíckej
cirkvi na prelome 19. a na začiatku 20. storočia. Jeho sektárske pôsobenie
vnútri cirkevných štruktúr, najmä v katolíckych seminároch a na
fakultách, nadobudlo takú závažnú podobu, že pápež Pius X. bol nútený
v roku 1907 reagovať encyklikou Pascendi Dominici gregis a dekrétom
Lamentabili sane exitu, ktoré nielen v teoretickej rovine odsudzovali
modernistickú náuku, ale zavádzali taktiež príslušné opatrenia na zamedzenie
šírenia týchto názorov vnútri Cirkvi. Pápežovi sa síce podarilo modernistický
rozklad Cirkvi týkajúci sa vierouky a mravouky zastaviť, avšak jeho
nástupcovia už neboli takí dôslední. Ako príklad môžeme uviesť talianskeho
kňaza Umberta Benigniho, ktorý – inšpirovaný uvedenou pápežskou encyklikou –
založil združenie kňazov a laických intelektuálov na obranu autentickej
katolíckej náuky Cirkvi Sodalitium Pianum. Za pontifikátu Piovho nástupcu Benedikta
XV. bol však odsunutý do pozadia a Sväté ofícium, vtedajšia vrcholná
vatikánska kongregácia pre vierouku, toto hnutie na potieranie modernizmu
v Katolíckej cirkvi dokonca úplne zrušilo.