Otázka osoby Ježiša Krista bola predmetom živých teologických diskusií počas celého 4. a 5. storočia. Teologické otázky zohrávali vo všeobecnosti v neskoroantickej spoločnosti omnoho dôležitejšiu úlohu než dnes. Nebola to však len záležitosť teológov, ale často sa náboženské otázky preberali i na verejnosti: na cisárskom dvore, pri obchodovaní, medzi členmi armády, v politických kruhoch, rodinách. Teológiu človek tých čias vnímal ako prirodzenú súčasť každodenného života a teologické diskusie ako príležitosť prehlbovať svoje poznanie, rozvíjať myslenie a prenikať do hĺbky nadpozemských tajomstiev. Tento spoločenský jav súvisel celkovo so záľubou antického človeka vo filozofii. Rané kresťanstvo bolo vo svojej náuke veľmi heterogénne, rôznorodé, pretože jednotlivé pravdy viery sa formulovali postupne, a to práve v týchto živých, niekedy aj veľmi emotívnych diskusiách, ktoré, žiaľ, neraz prerastali do napätí a otvorených konfliktov. Tie ovplyvnili nielen vnútrocirkevný život, ale aj celú spoločnosť a viedli k polarizácii spoločnosti, ba niekedy tiež k nešťastným fyzickým atakom medzi jednotlivými frakciami. A v neposlednom rade viedli k štiepeniu samého kresťanstva na autonómne lokálne cirkvi. Niektoré z týchto spoločenstiev vo východnej cirkvi pretrvali aj so svojou teológiou až do dnešných čias.

Jedným z takýchto duchovných smerov bol i nestorianizmus, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcom príspevku. Na toto učenie reagovali viacerí súdobí autori, žiaľ, podaktorí v snahe vyvrátiť jeho nesprávne názory zašli do opačného extrému a sami sa ocitli v ohnisku náboženských diskusií ako heretici - objavil sa totiž monofyzitizmus. Tento pojem, ktorý sa začal používať až v 7. storočí, charakterizuje podstatu tohto smeru. Ide o grécky výraz zložený z dvoch slov: monos (jeden) a fysis (prirodzenosť). V časoch svojho vzniku vyznávačov monofyzitizmu nazývali eutychiáni podľa svojho pôvodcu, byzantského kňaza Eutycha (asi 378 - 454). Bol archimandritom (predstaveným) kláštora v Konštantínopole. Horlivo vystupoval proti nestorianizmu a zastával učenie Efezského koncilu (431). V snahe vyvrátiť Nestoriov blud Eutyches hlásal, že od momentu vtelenia (inkarnácie) sa v Ježišovi dve prirodzenosti - božská a ľudská - zlúčili a utvorili jednu, v podstate božskú prirodzenosť (mia fysis). Ježišovo človečenstvo teda podľa Eutycha nebolo také isté, ako je naša ľudská prirodzenosť.

Je potrebné priznať, že Eutyches nebol nejakým brilantným teológom svojich čias, nemal však zlý úmysel a určite nechcel hlásať herézu. Dobromyseľne však vošiel do bludného učenia. Prvý, kto na to upozornil, bol biskup Euzébius z Dorilea (provincia Frýgia). Keď sa k nemu pridali aj ďalší myslitelia, zvolal konštantínopolský patriarcha Flavián na 22. novembra 448 synodu, na ktorú prizvali tiež Eutycha. Keď synoda jeho učenie odsúdila a archimandritu pozbavila cirkevných hodností, odvolal sa k pápežovi, ale i k cisárovi.

Konštantínopolský patriarcha informoval o výsledku synody ostatných biskupov na Východe a rovnako i pápeža Leva Veľkého. Eutychovi sa však medzitým podarilo získať podporu cisárskeho dvora, alexandrijského patriarchu Dioskura a niektorých ďalších biskupov. Významnou skutočnosťou bolo, že sa na jeho stranu postavila i alexandrijská teologická škola, lebo v tom čase to bolo jedno z najvplyvnejších stredísk kresťanskej teológie. Vo Východorímskej ríši boli dve takéto dominantné teologické centrá: Alexandria a Antiochia.

Roku 449 zvolal cisár Theodosius II. do Efezu koncil, ktorý 8. augusta slávnostne otvorili. Zúčastnili sa na ňom i pápežskí vyslanci, avšak ani to nebránilo patriarchovi Dioskurovi, aby pomocou cisárskej vojenskej jednotky koncil doslova ovládol a začal sa na ňom správať ako predsedajúci celého zhromaždenia biskupov. Tých pod nátlakom a zastrašovaním donútil, aby uznali Eutycha za pravoverného a pápežskí legáti nesmeli prečítať dogmatický list pápeža Leva Veľkého. Patriarcha mal totiž v pláne vyhlásiť Eutychovu náuku ako dogmu.

Biskupi, ktorí sa protivili monofyzitskej náuke, boli zosadení zo svojich úradov a poslaní do vyhnanstva. Medzi zosadenými boli i konštantínopolský patriarcha Flavián a Euzébius z Dorilea, ktorý sa spoločne s biskupom Theodoretom z Kýru sťažoval v Ríme u pápeža. Po tom, čo pápežskí legáti ušli z tohto podivného koncilu, sa na Východe zdalo, že monofyzitizmus sa napokon presadil. Bolo to však len zdanie a toto víťazstvo netrvalo dlho. V roku 451 sa pápež Lev obrátil na cisárovnú Pulcheriu listom, v ktorom nazval Efezský koncil „zbojníckou synodou", a spolu s cisárom Západorímskej ríše Valentiniánom III. sa usiloval o zvolanie nového všeobecného cirkevného snemu.

Smrťou východorímskeho cisára Theodosia II. v roku 450 monofyziti stratili svojho najvplyvnejšieho podporovateľa. Vdova po cisárovi Pulcheria sa vydala za Markiana, ktorý sa stal novým cisárom Východu. Keďže obaja boli pravoverní katolíci, otvorila sa cesta na riešenie vieroučných otázok a o rok neskôr bol zvolaný nový koncil do Chalcedonu (451). Bol to počtom zídených biskupov najväčší koncil Východu, pretože sa ich na ňom zhromaždilo až približne šesťsto; tak zo Západu, ako aj z východných provincií a Afriky. Na koncile, na ktorom boli prítomní i pápežskí vyslanci, sa verejne prečítal dogmatický list pápeža Leva Veľkého, tzv. Tomus ad Flavianum. Je v ňom zhrnutá teologická formulácia tajomstva Ježišovho božstva, ktorú prijal aj Chalcedonský koncil. Píše sa v nej, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek: „V celej a dokonalej prirodzenosti pravého človeka sa zrodil pravý Boh, celý v tom, čo je jeho, a celý v tom, čo je naše" („totus in suis, totus in nostris"). Ježiš Kristus je teda jednou osobou, a to božskou, ktorá v sebe zahŕňa dve prirodzenosti, pravé, úplné, nezlúčené a zároveň nerozdielne, nezameniteľné - ľudskú a božskú. Koncil hovoril v súvislosti s touto otázkou aj o Kristovom utrpení a ekonómii spásy. Koncilový dokument okrem týchto tém obsahuje aj tridsať kánonov, v ktorých sa riešili aktuálne disciplinárne otázky Cirkvi.

Ešte v novembri 451 cisár Markian a Pulcheria potvrdili uznesenia koncilu a tie boli vyhlásené v celej ríši za záväzné. Rovnako pápež Lev Veľký prijal koncilové závery, ale iba v otázke osoby Ježiša Krista a dvoch prirodzeností. Koncil totiž po odchode pápežských vyslancov ešte rokoval o téme priority jednotlivých patriarchátov a v 18. kánone priznal osobité postavenie patriarchovi „Nového Ríma" (čiže Konštantínopola). V ňom sa spomína privilégium Starého Ríma, keďže bol sídlom cisára. Avšak teraz, keď cisár i senát sídlia v „Novom Ríme" tešiacom sa tým istým štátnym privilégiám ako Starý Rím, konštantínopolský patriarchálny stolec má mať priznané v cirkevnom poriadku tie isté práva, hoci sa tam uvádza, že má byť až „na druhom mieste po ňom" (rozumej po rímskom biskupovi - pápežovi). Keďže monofyzitizmus spôsobil vo vtedajšej Cirkvi rozruch, budeme sa mu venovať aj v nasledujúcom čísle.