Otázka osoby Ježiša Krista bola predmetom živých
teologických diskusií počas celého 4. a 5. storočia. Teologické otázky
zohrávali vo všeobecnosti v neskoroantickej spoločnosti omnoho
dôležitejšiu úlohu než dnes. Nebola to však len záležitosť teológov, ale často
sa náboženské otázky preberali i na verejnosti: na cisárskom dvore, pri
obchodovaní, medzi členmi armády, v politických kruhoch, rodinách. Teológiu
človek tých čias vnímal ako prirodzenú súčasť každodenného života
a teologické diskusie ako príležitosť prehlbovať svoje poznanie, rozvíjať
myslenie a prenikať do hĺbky nadpozemských tajomstiev. Tento spoločenský
jav súvisel celkovo so záľubou antického človeka vo filozofii. Rané kresťanstvo
bolo vo svojej náuke veľmi heterogénne, rôznorodé, pretože jednotlivé pravdy
viery sa formulovali postupne, a to práve v týchto živých, niekedy
aj veľmi emotívnych diskusiách, ktoré, žiaľ, neraz prerastali do napätí
a otvorených konfliktov. Tie ovplyvnili nielen vnútrocirkevný život, ale
aj celú spoločnosť a viedli k polarizácii spoločnosti, ba niekedy
tiež k nešťastným fyzickým atakom medzi jednotlivými frakciami.
A v neposlednom rade viedli k štiepeniu samého kresťanstva na
autonómne lokálne cirkvi. Niektoré z týchto spoločenstiev vo východnej
cirkvi pretrvali aj so svojou teológiou až do dnešných čias.
Jedným z takýchto duchovných smerov bol
i nestorianizmus, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcom
príspevku. Na toto učenie reagovali viacerí súdobí autori, žiaľ, podaktorí
v snahe vyvrátiť jeho nesprávne názory zašli do opačného extrému
a sami sa ocitli v ohnisku náboženských diskusií ako heretici -
objavil sa totiž monofyzitizmus. Tento pojem, ktorý sa začal používať až
v 7. storočí, charakterizuje podstatu tohto smeru. Ide o grécky výraz
zložený z dvoch slov: monos (jeden) a fysis (prirodzenosť).
V časoch svojho vzniku vyznávačov monofyzitizmu nazývali eutychiáni podľa
svojho pôvodcu, byzantského kňaza Eutycha (asi 378 - 454). Bol archimandritom
(predstaveným) kláštora v Konštantínopole. Horlivo vystupoval proti
nestorianizmu a zastával učenie Efezského koncilu (431). V snahe
vyvrátiť Nestoriov blud Eutyches hlásal, že od momentu vtelenia (inkarnácie) sa
v Ježišovi dve prirodzenosti - božská a ľudská - zlúčili
a utvorili jednu, v podstate božskú prirodzenosť (mia fysis).
Ježišovo človečenstvo teda podľa Eutycha nebolo také isté, ako je naša ľudská
prirodzenosť.
Je potrebné priznať, že Eutyches nebol nejakým brilantným
teológom svojich čias, nemal však zlý úmysel a určite nechcel hlásať
herézu. Dobromyseľne však vošiel do bludného učenia. Prvý, kto na to upozornil,
bol biskup Euzébius z Dorilea (provincia Frýgia). Keď sa k nemu
pridali aj ďalší myslitelia, zvolal konštantínopolský patriarcha Flavián na 22.
novembra 448 synodu, na ktorú prizvali tiež Eutycha. Keď synoda jeho učenie
odsúdila a archimandritu pozbavila cirkevných hodností, odvolal sa
k pápežovi, ale i k cisárovi.
Konštantínopolský patriarcha informoval o výsledku
synody ostatných biskupov na Východe a rovnako i pápeža Leva Veľkého.
Eutychovi sa však medzitým podarilo získať podporu cisárskeho dvora,
alexandrijského patriarchu Dioskura a niektorých ďalších biskupov.
Významnou skutočnosťou bolo, že sa na jeho stranu postavila
i alexandrijská teologická škola, lebo v tom čase to bolo jedno
z najvplyvnejších stredísk kresťanskej teológie. Vo Východorímskej ríši
boli dve takéto dominantné teologické centrá: Alexandria a Antiochia.
Roku 449 zvolal cisár Theodosius II. do Efezu koncil, ktorý
8. augusta slávnostne otvorili. Zúčastnili sa na ňom i pápežskí vyslanci,
avšak ani to nebránilo patriarchovi Dioskurovi, aby pomocou cisárskej vojenskej
jednotky koncil doslova ovládol a začal sa na ňom správať ako predsedajúci
celého zhromaždenia biskupov. Tých pod nátlakom a zastrašovaním donútil,
aby uznali Eutycha za pravoverného a pápežskí legáti nesmeli prečítať
dogmatický list pápeža Leva Veľkého. Patriarcha mal totiž v pláne vyhlásiť
Eutychovu náuku ako dogmu.
Biskupi, ktorí sa protivili monofyzitskej náuke, boli
zosadení zo svojich úradov a poslaní do vyhnanstva. Medzi zosadenými boli
i konštantínopolský patriarcha Flavián a Euzébius z Dorilea,
ktorý sa spoločne s biskupom Theodoretom z Kýru sťažoval v Ríme
u pápeža. Po tom, čo pápežskí legáti ušli z tohto podivného koncilu,
sa na Východe zdalo, že monofyzitizmus sa napokon presadil. Bolo to však len
zdanie a toto víťazstvo netrvalo dlho. V roku 451 sa pápež Lev
obrátil na cisárovnú Pulcheriu listom, v ktorom nazval Efezský koncil „zbojníckou
synodou", a spolu s cisárom Západorímskej ríše Valentiniánom III. sa
usiloval o zvolanie nového všeobecného cirkevného snemu.
Smrťou východorímskeho cisára Theodosia II. v roku 450
monofyziti stratili svojho najvplyvnejšieho podporovateľa. Vdova po cisárovi
Pulcheria sa vydala za Markiana, ktorý sa stal novým cisárom Východu. Keďže
obaja boli pravoverní katolíci, otvorila sa cesta na riešenie vieroučných
otázok a o rok neskôr bol zvolaný nový koncil do Chalcedonu (451).
Bol to počtom zídených biskupov najväčší koncil Východu, pretože sa ich na ňom
zhromaždilo až približne šesťsto; tak zo Západu, ako aj z východných
provincií a Afriky. Na koncile, na ktorom boli prítomní i pápežskí
vyslanci, sa verejne prečítal dogmatický list pápeža Leva Veľkého, tzv. Tomus
ad Flavianum. Je v ňom zhrnutá teologická formulácia tajomstva Ježišovho
božstva, ktorú prijal aj Chalcedonský koncil. Píše sa v nej, že Ježiš
Kristus je pravý Boh a pravý človek: „V celej a dokonalej
prirodzenosti pravého človeka sa zrodil pravý Boh, celý v tom, čo je jeho,
a celý v tom, čo je naše" („totus in suis, totus in nostris"). Ježiš
Kristus je teda jednou osobou, a to božskou, ktorá v sebe zahŕňa dve
prirodzenosti, pravé, úplné, nezlúčené a zároveň nerozdielne,
nezameniteľné - ľudskú a božskú. Koncil hovoril v súvislosti
s touto otázkou aj o Kristovom utrpení a ekonómii spásy.
Koncilový dokument okrem týchto tém obsahuje aj tridsať kánonov, v ktorých
sa riešili aktuálne disciplinárne otázky Cirkvi.
Ešte v novembri 451 cisár Markian a Pulcheria
potvrdili uznesenia koncilu a tie boli vyhlásené v celej ríši za
záväzné. Rovnako pápež Lev Veľký prijal koncilové závery, ale iba v otázke
osoby Ježiša Krista a dvoch prirodzeností. Koncil totiž po odchode
pápežských vyslancov ešte rokoval o téme priority jednotlivých
patriarchátov a v 18. kánone priznal osobité postavenie patriarchovi
„Nového Ríma" (čiže Konštantínopola). V ňom sa spomína privilégium Starého
Ríma, keďže bol sídlom cisára. Avšak teraz, keď cisár i senát sídlia v „Novom
Ríme" tešiacom sa tým istým štátnym privilégiám ako Starý Rím,
konštantínopolský patriarchálny stolec má mať priznané v cirkevnom
poriadku tie isté práva, hoci sa tam uvádza, že má byť až „na druhom mieste po
ňom" (rozumej po rímskom biskupovi - pápežovi). Keďže monofyzitizmus spôsobil
vo vtedajšej Cirkvi rozruch, budeme sa mu venovať aj v nasledujúcom čísle.
míľniky dvoch tisícročí: Monofyzitizmus
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (5)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (1)Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (10)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (11)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (2)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (3)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (4)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (6)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (7)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (8)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (9)