Každý človek túži po šťastí, túži milovať a byť milovaný. Zlo zo svoj ho života vytláča, aj keď na druhej strane nedá sa povedať, že by ho všade navôkol nevnímal. Avšak dnešná spoločnosť, ktorej je súčasťou, sa zlo všemožne usiluje vytesniť, a najmä relativizovať. Už to nie je objektívna realita, nie je to strašiak, ktorého by sme sa mali báť alebo sa pred ním kajať. To, čo je pre niekoho zlo, pre iného sa stáva pôžitkom, niečím, čo napĺňa a obohacuje jeho život a posilňuje mu vlastné ego. Príčinou zla je hriech. Ten však podľa postmoderného človeka neexistuje, keďže zlo je iba falošnou ilúziou, ktorú môže prekonať silou svojej mysle. A ak si naplno uvedomí, že v ňom prebýva božská iskra, ba že aj on sám je bohom, tak dualita tohto sveta v podobe dobra a zla pre neho prestáva existovať, prestáva mať akýkoľvek význam.

Je však takáto mentalita súčasnej postmodernej spoločnosti obohacujúca? Skutočne človek nepotrebuje rozlišovať medzi dobrom a zlom, respektíve môže on sám určovať, čo zlo je a čo už nie? Relativizácia zla v súčasnej new age ére a modernej psychológii podľa môjho názoru priniesla do našich sŕdc a myslí iba zmätok, ak nie priamo pýchu a sebaklam. Nielen kresťan, ale každý človek potrebuje poznať správnu mieru. Veci, ktoré dennodenne využívame, nám môžu slúžiť, no rovnako tak nám môžu i škodiť. A to nezávisle od toho, čo si o nich myslíme a ako ich vo svojom vnútri vnímame. Je pochabé si myslieť, že všetko závisí len od nás. Hriech si človek nevymyslel preto, aby ním druhého človeka zastrašoval a v rámci nejakého náboženského systému si ho podmanil. Je disharmóniou, nesúladom voči zákonu Stvoriteľa. Avšak povedomie o ňom nás môže na našom pozemskom putovaní usmerniť. Preto nie je správne ho bagatelizovať. Ak totiž v sebe potlačíme schopnosť rozlišovať či ju dokonca úplne stratíme, budeme mať ešte radosť z toho, čo často iba za cenu obetí a odriekania dosiahneme? Budeme si ešte vážiť veci a najmä ľudí, ktorí nás obklopujú? Nevytratí sa z nášho života pocit zodpovednosti ako pečate našej ľudskej dôstojnosti?

A čo to spomínané šťastie? Múdry vie, že ho nenájde v bezbrehej spontánnosti a „vychutnávaní" si života alebo v akomsi hraní sa na boha, ukrýva sa v pokoji, ktorý však nie je z tohto sveta. V pokoji, ku ktorému nás privádzajú práve rôzne sebazaprenia a odriekania, pričom nám ukazuje, ako nebyť sebeckí a milovať našich blížnych. Ako o tom vraví aj prorok Amos: „Hľadajte dobro, a nie zlo, aby ste žili, a vtedy Hospodin, Boh zástupov, bude s vami, tak ako hovoríte. Nenáviďte zlo a milujte dobro a obnovte právo na súde." (Am 5, 14–15)