Žijeme v časoch rezignujúcich na pravdu. Nie je to rezignácia v podobe skepticizmu, na ktorý upozorňoval Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio, keď konštatuje, že vznikli nové podoby agnosticizmu a relativizmu, pričom filozofické skúmanie priviedli k tomu, že sa strácalo na pohyblivých pieskoch všeobecného skepticizmu. My však už nie sme skeptickí. Uverili sme v samých seba a v silu vlastného slova, ktoré považujeme za pravdu. Neuvažujeme nad tým, čo je pravda, ale veríme každému slovu prichádzajúcemu z nepreberného množstva mediálnych kanálov. Povrchne prechádzame množstvom informácií, ktoré prijímame ako pravdu, no o pár chvíľ je už naša pozornosť zameraná na nové a nové informácie, obrazy, symboly. Ako hovorí poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman, žijeme tekuté časy. Súčasťou nich je i tekutosť pravdy plynúcej ako rieka, do ktorej nie je možné vstúpiť dvakrát. Akoby sme nemali záujem o pravdu, ktorá je večná, ale chceme pravdu, ktorá je prchavá. Prejavom takéhoto tekutého sveta je však i neistota. To, čo platí dnes, zajtra už bude iné, a to, čo je dobré dnes, zajtra bude zlé.

Slová žalmu hovoria o Pánovej pravde. Tá je na rozdiel od našej večná. Tekutá pravda nie je dôležitá pre svoj obsah, ale pre to, že nám spôsobuje aktuálny zážitok, vyvoláva emóciu. Preto potrebujeme stále novú a novú pravdu, ktorá nás urobí šťastnými, ktorá nás fascinuje a zaujme. Vymenili sme pravdu za zážitok. Nehľadáme to, čo je trvalé, ale iba to, čo nás aktuálne teší a zaujíma. Nechceme svoj život prispôsobiť pravde, ale chceme pravdu prispôsobiť našim potrebám a predstavám. Hľadáme rovnú cestu, cestu, na ktorej si sami vyrovnávame chodníky tým, že prekrúcame pravdu a relativizujeme to, čo od nás žiada Boh a naše svedomie, cez ktoré sa nám prihovára. A ako sa vyhovárame pred inými ľuďmi, tak sa vyhovárame aj pred ním. Ponúkame mu našu verziu pravdy v presvedčení, že nám uverí, ako nám veria ostatní. Konáme ako bulvárni novinári, ktorí chcú Bohu každý deň priniesť novú správu o novom zážitku, chceme sa posťažovať na nepríjemnosti, čo nám vznikli, chceme ukázať na senzácie v podobe prešľapov a chýb druhých. Nezaujíma nás spätná väzba, nemáme čas na to, aby sme nechali hovoriť aj Boha, nečakáme na jeho názor, nedáme priestor svedomiu, aby sa vyjadrilo a posúdilo, čo si o našich zážitkoch myslí.

Avšak Ježiš nám hovorí, aby sme hľadali najskôr nebeské kráľovstvo a to ostatné sa nám pridá. Jednou zo základných charakteristík tohto kráľovstva je, že je večné. Vo večnosti sa pravda nemení, trvá. Realita okolo nás síce tečie a mení sa, menia sa tiež podmienky, v ktorých žijeme. Raz veselí a naradostení, inokedy smutní a zronení. Vždy sme však sami sebou, jeden a ten istý človek, ktorý sleduje svoj cieľ vo večnosti. To, že sa nachádzame uprostred prúdu pravdy tečúcej okolo nás, neznamená, že máme rezignovať, že sa máme poddať skepticizmu a sledovať záchvevy udalostí plynúcich navôkol. Na pozadí všetkých meniacich sa obrazov a tečúcej reality sa totiž nachádza zmysel, pravda o prúde samom, pravda, ktorá je podstatou tohto bytia prúdu, nemenným základom všetkého. Ak vystúpime z tejto rieky, ak sa povznesieme ponad prúd tečúcich obrazov a neustále sa meniacej pravdy, dokážeme dešifrovať zámer Stvoriteľa. Každý moment nášho života má zmysel nie sám osebe, ale preto, lebo je súčasťou večného Bytia, ktoré mu dáva zmysel a zakomponúva ho do pravdy, ktorá je skutočná a je pravdou o samej sebe.