Teologické závery a rozhodnutia Chalcedónskeho koncilu
prijali a uplatňovali v náboženskej politike cisári tak na Východe,
ako i na Západe. Tým sa upevnili zväzky a prepojenie medzi cirkevnou
autoritou a svetskou mocou. Na druhej strane celý Východ sa ocitol
v zmätku a napätiach. Monofyzitizmus si získal veľa prívržencov
v radoch kléru i veriaceho ľudu a napriek výsledkom
Chalcedónskeho snemu sa očakávaná jednota v Cirkvi nedostavila.
Alexandrijskí veriaci na čele so svojím biskupom ostali naďalej prívržencami
monofyzitského učenia a katolícky patriarcha bol krátko po návrate do
Egypta zavraždený. Takisto vypukla vzbura v Alexandrii a ľudia
pozabíjali členov cisárskej posádky. S výnimkou skupinky katolíkov ostali
ostatní obyvatelia Egypta monofyzitmi.
Rozdielne náboženstvo sa stalo prostriedkom na vytvorenie
svojráznej kultúry. V Egypte vznikla samostatná cirkev, ktorá sa odlúčila
od Konštantínopola, vytvorila si vlastnú liturgiu, literatúru a vlastné
umenie. Začala používať koptský jazyk a písmo, čím dávala najavo svoje
úsilie o politickú samostatnosť. Bol to prvý signál, že náboženské spory
tentoraz hlbšie zasiahnu aj do verejného a politického života spoločnosti.
Monofyzitizmus sa začal šíriť i v Palestíne a čiastočne tiež
v Sýrii, takže ani jeruzalemský patriarchát neostal bez problémov.
V mnohých diecézach sa katolícki biskupi udržali len vďaka podpore
cisárskeho dvora a vojenských jednotiek, ktoré sa usilovali udržať
poriadok. V dôsledku kristologických sporov sa takto v priebehu 5.
storočia začali vytvárať vo východných provinciách Rímskej ríše národné cirkvi,
ktoré neuznávali ani vieroučnú, ani juristickú autoritu Konštantínopola.
K tomu sa pridali vojensko-politické vzbury, ktoré mali väčšinou tiež
náboženské pozadie a neušetrili ani hlavné mesto ríše, Konštantínopol.
Zdvihla sa tu vlna odporu voči cisárovi Zenónovi a vypuklo proti nemu
povstanie, ktoré zo zákulisia rozdúchal Baziliskus.
Paralelne so zápasom Zenóna a jeho odporcov
o cisársky trón pretrvávali teologické spory a napätia v cirkvi
medzi monofyzitizmom, ktorý vyznávala väčšina kresťanov vo východných
provinciách, a chalcedónskym vyznaním silným najmä v Konštantínopole
a v západnejších provinciách Východorímskej ríše. Baziliskus krátko
po uchopení vlády prijal posolstvo alexandrijských mníchov, ktorí intervenovali
na cisárskom dvore, aby sa mohol vrátiť z vyhnanstva patriarcha Timotej.
Cisár vyhovel tejto žiadosti a patriarcha sa na ceste z vyhnanstva
zastavil na cisárskom dvore a pomohol cisárovi vypracovať okružný list,
tzv. Encyklikon. Obežník nariaďoval, aby sa neprijímalo iné vierovyznanie ako
Nicejské a zachovávalo to, čo bolo prijaté na Konštantínopolskom
a neskôr aj na „rozkolníckom" Efezskom sneme (449), na ktorom sa
učenie monofyzitizmu ustanovilo ako záväzná dogma. Takisto požadoval, aby boli
odmietnuté závery Chalcedónskeho koncilu, ktorý Efezský koncil jednoznačne
odsúdil a vyhlásil ho za neprávoplatný, ako aj tzv. Tomus ad
Flavianum, dokument pápeža Leva I. Veľkého obsahujúci kristologické učenie
o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi Kristovi, božskej a ľudskej,
obsiahnutých v jedinej osobe, a to božskej. Cisársky obežník zároveň
stanovil, že kto ho nebude zachovávať, má sa považovať za buriča
a nepriateľa ríše. V týchto otázkach sa konštantínopolský patriarcha
Akácius jednoznačne postavil na stranu Chalcedónskeho koncilu a jeho záverov,
čiže proti monofyzitom. Tým si získal sympatie katolícky zmýšľajúceho kléru,
ľudu, ako i podporu cisára Zenóna, ktorý sa medzičasom vrátil na trón.
Akácius sa však dostal onedlho do napätia s pápežom pre
otázky jurisdikcie. Za dramatických okolností pretrvávajúcich sporov medzi
monofyzitmi a katolíkmi pri výbere nového biskupa v Antiochii síce
uprednostnil katolíckeho kandidáta, ale potvrdil jeho voľbu bez ohľadu na názor
Ríma. Po upozorneniach zo strany pápeža sa Akácius odvolával na Chalcedónsky snem,
ktorý podľa článku 28 uznával, že rímsky a konštantínopolský patriarcha sú
si rovní. Taktiež odmietal Tomus ad Flavianum pápeža Leva I. a aby nebolo
problémov málo, s podporou cisára Zenóna vypracoval tzv. Henotikon -
dokument, ktorý obsahoval povrchné teologické formulácie prijateľné i pre
monofyzitov, čím im v podstate urobil ústupky v snahe nájsť
kompromisné riešenie.
Pápež Simplicius sa dozvedel o tomto dokumente relatívne
neskoro, pretože Akácius ho prestal informovať o udalostiach na Východe.
Konal v podstate na vlastnú päsť, s vedomím svojej autority
patriarchu sídelného mesta cisárov. Pápež najprv protestoval, potom sa
dovolával svojich práv na cisárskom dvore a žiadal patriarchu, aby ho
pravidelne informoval o vývoji situácie na Východe. Bezvýsledne vyčítal
Zenónovi aj Akáciovi návrat monofyzitského biskupa Petra do Alexandrie.
Z vývoja situácie vidíme, že Svätá stolica neznamenala mnoho ani pre
cisára, ani pre patriarchu.
Problémy ďalej riešil nový pápež Félix III. Poslal do
Konštantínopola legátov s listami pre cisára a patriarchu. Žiadal
cisára o ochranu prenasledovaných katolíkov v Afrike, kde vládli
Vandali, ale najmä vyjadril jasný protest proti Henotikonu a žiadal
zosadenie monofyzitského biskupa Petra a jasnú podporu chalcedónskeho
vyznania. Patriarchu pozval do Ríma na synodu, aby sa zodpovedal za svoje
rozhodnutia. Legáti už boli na ceste, keď pápež dostal list od archimandritu
Cyrila, ktorý vyčíta Félixovi nepružnosť v konaní, keď ide o pravú
vieru. Pápež poslal za vyslancami list, aby nezačínali vyjednávania, kým sa
nestretnú s archimandritom Cyrilom. Tí však boli po príchode do
Konštantínopola držaní v izolácii a listiny im boli zhabané. Pod
tlakom strachu a úplatkov boli falošne uistení, že v podstate všetko,
čo bolo obsahom ich poslania, splnili. Zastrašení legáti sa zaviazali odovzdať
pápežovi listy od cisára Zenóna a Akácia. A tak sa napokon celá
situácia medzi Rímom a Konštantínopolom zamotala pre intrigy zo strany
Akácia a jeho priaznivcov a celá misia legátov sa skončila fiaskom.
Archimandrita Cyril a iní predstavení katolíckych
mníšskych komunít poslali do Ríma mnícha Simeona a presbytera Silvána,
ktorí oboznámili pápeža so všetkým, čo sa v Konštantínopole stalo ešte
pred návratom legátov a ako sa veci v skutočnosti vyvíjali. Rozhorčený
pápež zvolal na 28. júla 484 do Ríma synodu, na ktorej sa zúčastnilo 64
biskupov. Synoda pozbavila úradu legátov, ktorí boli následne spolu
s patriarchom Akáciom exkomunikovaní. Pápežove kroky však nemali na Akácia
žiaden účinok, ba naopak, vyňal pápežovo meno z omšových textov
a začal rozkol, ktorý rozdelil Východnú a Západnú cirkev na tridsať
rokov.
Tento prvý vážny vnútrocirkevný konflikt len poukazuje na
to, ako sa prehlbujúci rozdiel medzi Východom a Západom prejavoval
aj v náboženskom cítení a otázkach. Akáciova schizma
a s ňou súvisiace ťažkosti boli predzvesťou neskorších problémov,
ktoré medzi Konštantínopolom a Rímom nastali v 9. a najmä na
začiatku 11. storočia.
míľniky dvoch tisícročí: Monofyzitizmus
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (6)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (1)Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (10)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (11)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (2)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (3)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (4)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (5)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (7)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (8)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (9)