Koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia založil Charles Russell v Pittsburghu náboženskú spoločnosť Jehovových svedkov (pod pôvodným názvom Sionská Strážna veža). Jedným z jej najzjavnejších omylov je, že sa usiluje identifikovať čas - ako svedkovia vravia - „záveru systému vecí". Zakaždým, keď sa predpovedaný dátum konca sveta blížil, naivní svedkovia predávali svoje byty, domy, firmy, manželia sa zriekli mať deti, no starý svet pokračuje ďalej. Termín, ktorý zlyhal, vystriedal nový, no ani ten sa, pochopiteľne, nenaplnil.

Bolo by však nespravodlivé tvrdiť, že problém fundamentalistického výkladu posledných čias je výlučne doménou bizarných náboženských spoločností. Takéto skupiny zvestovateľov apokalypsy by sme mohli nájsť i vo vnútri veľkých cirkví. Opierajú sa najmä o poslednú novozákonnú knihu Zjavenie apoštola Jána. No neoapokalyptika prekvitá dokonca i v súčasnej kultúre. Spomínaná biblická kniha svojím tajomným obsahom inšpirovala vznik tzv. postapokalyptických filmov, ktoré zobrazovali svet bez zelene, so znečistenou vodou, vzduchom a s tlupami zdivočených ľudí, medzi ktorými sa vyskytovali aj ľudožrúti. V týchto hrôzostrašných snímkach síce svet nekončí, ale je úplne spustošený. Dnes je inšpiračným zdrojom k apokalyptike sám svet. Migračná kríza, čipovanie, odkresťančovanie Európy, sekularizácia, nanucovanie liberálnej ideológie, šírenie technických prostriedkov na kontrolu súkromia, ekologické problémy a rôzne vypäté spoločensko-politické udalosti sú príťažlivým materiálom na vytváranie apokalyptických scenárov vyšperkovaných biblickými citátmi vytrhnutými z kontextu, alebo nejakým prapodivným, cirkvou neuznaným údajným mariánskym posolstvom. No manipulácie biblickými textami a apokalyptickými výjavmi nie sú pre kresťanstvo dobrou vizitkou. Je nutné odmietnuť takúto interpretáciu Svätého písma, lebo texty vytrháva z historického kontextu a vykladá ich tak, aby sa hodili do schémy ich predkladateľa. Taktiež pri nej automaticky dochádza ku segregácii. Svet je rozdelený na pravých veriacich a neveriacich, na dva nezmieriteľné tábory: my a oni. Chýba tu tiež apel na veriacich, aby činili pokánie. Fundamentalisti totiž tvrdia, že majú istotu spásy, a tak pokánie v podstate vôbec nepotrebujú. Absentuje i akékoľvek pobádanie kresťanov na to, aby zmenili smerovanie dejín, keďže sa predpovedajú katastrofy a neoapokalyptickí veriaci sú presvedčení, že práve oni a len oni budú vyňatí z hrôz, ktoré majú prísť. Hoci všade navôkol sa rozpúta peklo, oni budú vytrhnutí do neba. Niet tu žiadnej myšlienky na solidaritu so stvorením ako celkom a s ľudstvom túžiacim po vyslobodení z hriechu, utrpenia a smrti.

Kniha Zjavenie apoštola Jána je podľa súčasného stavu bádania najmä svedectvom o prichádzajúcom Kristovi. Netreba v nej hľadať presný kľúč k vojnovým, politickým a sociálnym dejinám ľudstva, a už vôbec v nej netreba vidieť presný opis budúcich udalostí. Je dielom, v ktorom sa zjavuje pravda celých dejín, pravda o Cirkvi, o spoločnosti a o každom z nás. A hoci koniec časov bude dramatický, pre kresťana bude stretnutím sa s milujúcim Spasiteľom. Netreba sa preto nechať zastrašiť falošnými prognózami, oveľa dôležitejšie je posilňovať v sebe a vo svete nádej na toto dovŕšenie dejín.