Náuka o Duchu Svätom bola v Cirkvi od začiatku špecifikovaná a obsiahnutá v oficiálnom teologickom učení. Svedčia nám o tom viaceré staroveké symboly viery. Prinajmenšom v poapoštolskom období existoval krstný symbol, ktorý obsahoval článok o Duchu Svätom. Kandidát krstu dostal otázku, či verí v Ducha Svätého. Po vyznaní sa mu udelil krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého - podľa misijného príkazu, ktorý možno nájsť v Matúšovom evanjeliu (Mt 28, 19). V oficiálnych symboloch viery pomerne dlhý čas bola iba jednoduchá formulácia: „Verím v Ducha Svätého". Koncom druhého storočia sa objavuje širšia formulácia otázky, ktorú kandidát dostal pri krste: „Veríš v Ducha Svätého vo svätej Cirkvi?" Nemáme zachované písomné dokumenty, ktoré by podrobnejšie objasňovali túto teologickú formuláciu, ale už sama otázka je svedectvom, že prví kresťania verili v existenciu Ducha Svätého pôsobiaceho spoločne s Otcom i Synom. Neskôr sa najmä v homíliách objavili stručné vysvetlenia náuky o Duchu Svätom a jeho pôsobení. Vychádzali predovšetkým z textov Svätého písma. Čoraz väčšmi sa poukazovalo na jeho úlohu v dejinách spásy a Cirkvi. Predovšetkým sa spájal s tajomstvom zjavenia a pripisoval sa mu dar proroctva, vďaka ktorému proroci napomínali boží ľud a obracali ho k všemohúcemu Bohu. Tak o tom napríklad čítame u sv. Ireneja na konci 2. storočia.

Na základe týchto výpovedí nedokážeme vždy vydedukovať, ako raní kresťania chápali prirodzenosť Ducha Svätého a ako sa pozerali na jeho vzťah k Otcovi a Synovi. Je dosť možné, že tieto otázky neboli predmetom teologického skúmania. Ešte na Nicejskom koncile v roku 325 téma Ducha Svätého nebola predmetom teologických diskusií. Hlavným bodom bolo božstvo Syna a jeho vzťah k Otcovi. Avšak v ponicejskom období sa už začali kresťanskí autori zamýšľať nad témou Ducha Svätého v dôsledku kristologických diskusií. Mnohí si kládli otázku, či by sa všetko, čo bolo povedané vo vzťahu k božstvu Syna, malo vzťahovať aj na Ducha. Je Duch Svätý božskou osobou, alebo skôr neosobnou božskou silou? Alebo je dokonca stvorením? Syn je zrodený, nie stvorený. Nemáme však tretí spôsob, ktorým by mohlo povstať nové bytie, iba stvorenie a zrodenie. Duch Svätý však nie je ani zrodený, ani nezrodený; nemáme ho teda pokladať za stvorenie? Tieto teologické diskusie sa intenzívnejšie objavili po roku 360.

Jednou z prvých heréz týkajúcich sa osoby Ducha Svätého boli eunomiáni. Túto doktrínu rozvíjali Eunomius z Kyziku (asi 335 - asi 394), podľa ktorého bola skupina prívržencov nazvaná, a jeho učiteľ Aetios z Antiochie (asi 313 - asi 367). Ich teologická náuka vychádzala z arianizmu, ktorý učil, že Syn je nepodobný Otcovi. Eunomiáni tvrdili: ako Syn je prvým stvorením Otca, tak Duch je prvým stvorením Syna. Ako Syn je ontologicky nižší od Otca, tak Duch má ešte nižšiu hodnosť ako Syn a je mu podriadený. Eunomius píše o Duchu Svätom, že „je tretí v hodnosti a v poriadku; je tretí aj v prirodzenosti". Svoju náuku odvodzoval od vyjadrení zo Svätého písma, a to na základe gramatických predložiek, ktoré sú v texte použité: Všetko pochádza od Otca; v súvislosti so Synom sa používa často predložka skrze Syna a pre Ducha je predložka v Duchu.

Atanáz z Alexandrie (296 - 373) spomína tiež tropikov (gr. tropoi - slovná figúra), ktorí podobne ako eunomiáni vychádzali z biblických formulácií opierajúc sa najmä o literárne figúry. Podľa nich tieto slovné spojenia dokazujú, že Duch je stvorením, presnejšie anjelom. Prorok Ámos píše, že Boh stvoril pneumu (Am 4, 13). No tento výraz môžeme chápať aj ako vietor či duch. Tropici ho vnímajú v druhom význame, pričom ho vzťahujú na Ducha Svätého. V otázke božstva Ježiša Krista tropici uznávali, že je zrodený z Otca, čiže je s ním spolupodstatný. Duch však nie je zrodený, preto nemôže byť ani spolupodstatný s Otcom.

Tretia skupina, ktorá zastávala bludné učenie v otázkach Ducha Svätého, sa objavila v tom istom období ako predchádzajúce dve, čiže okolo roku 360. Prívrženci tohto učenia dostali názov macedoniáni podľa konštantínopolského patriarchu Macedónia z Nikomédie († okolo roku 360), ktorý bol konštantínopolským patriarchom v rokoch 342 - 359. V odbornej literatúre sú tiež nazývaní pneumatomachovia, čo v gréčtine znamená „bojujúci s Duchom Svätým".

Macedónia na biskupský stolec dosadil cisár Konštantín II. (337 - 361), ktorý sympatizoval s ariánskou formou kresťanstva. Macedónius bol na patriarchálnom stolci v Konštantínopole dvakrát. Najprv v rokoch 342 - 348, keď ariánska synoda zvolaná cisárom Konštantínom zosadila patriarchu Pavla. Po jeho návrate v roku 348 Macedónius odstúpil, ale po smrti patriarchu Pavla († 350) znovu zasadol na patriarchálny stolec. Nakoniec bol v roku 360 pre svoje učenie o Duchu Svätom zosadený a pravdepodobne krátko nato zomrel. V otázkach kristológie bol pravoverný, pretože učil, že Ježiš Kristus je spolupodstatný s Otcom. Avšak teologická náuka macedoniánov pripisovala Duchu Svätému nižšiu formu bytia. Stvorenia nie sú stvorené „z neho", ani „skrze neho", ale iba „v ňom". Z toho vyplýva, že Duchu Svätému, spomínanému po Otcovi a Synovi, sa nemá vzdávať rovnaká úcta a oslava ako Otcovi a Synovi.

Náuka pneumatomachov si získala pomerne veľa prívržencov. Teológovia, ktorí začali spochybňovať rovnosť Ducha Svätého s Otcom a Synom, sa opierali o argumenty zo Svätého písma. Poukazovali na miesta, kde sa hovorí o Otcovi a Synovi, ale kde sa už nespomína Duch Svätý. Na základe toho dospeli k záveru, že jeho opomenutie je dôkazom toho, že má odlišnú podstatu ako Otec a Syn. Následne sa odvolávali na viacvýznamovosť termínov, ktorými je nazývaný v Písme. Napríklad výraz pneuma na niektorých miestach označuje stvorenie, inde zase anjelskú bytosť. Tiež v Pavlovom Liste Timotejovi čítame: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Ježišom Kristom i pred vyvolenými anjelmi..." (1 Tim 5, 21) Zdá sa, že Pavol namiesto Ducha Svätého uvádza stvorených anjelov, čo môže viesť k chápaniu, že je iba stvorením, iba jedným z anjelov. Nie je teda spolupodstatný s Otcom ani Synom. Takýchto textov môžeme v Biblii nájsť viac a pneumatomachovia opierali svoje teologické učenie práve na ich svojskej interpretácii.

Názory pneumatomachov boli okamžite označené ako heretické a viacerí významní kresťanskí myslitelia tých čias sa zaangažovali do výkladu viery v Ducha Svätého ako božskej osoby. Spomeňme aspoň niektorých významnejších. Patril k nim sv. Atanáz, ktorý používa napríklad lingvistický argument. Ním poukázal na to, že výrazu pneuma treba správne rozumieť v kontexte konkrétneho biblického výroku; navyše je postrehnuteľný gramatický rozdiel v použitom výraze, keď ide o Ducha Svätého alebo o vietor či dušu. Ďalším dôležitým argumentom je krstná formula, pretože ak sa krstí „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého", nemôžeme oddeľovať od seba tieto osoby. A tento krstný príkaz máme priamo od Ježiša.

Ďalším významným autorom bol sv. Bazil Veľký (asi 330 - 379), ktorý venoval celý spis obrane božstva Ducha Svätého. Dôležitým svedectvom viery Cirkvi je tiež Prvý konštantínopolský (carihradský) koncil (381), ktorý odsudzuje pneumatomachov spolu s inými heretickými náukami hneď vo svojom prvom kánone.