Aj v čísle, ktoré práve držíte v rukách, sa zišla pestrá paleta zaujímavých článkov. Dočítate sa v ňom, ako vyzerá týždenný program Jehovových svedkov a ako a s akou intenzitou prebieha ich zvestovateľská činnosť. Taktiež sa začne trojdielny seriál štúdií o dianí na svetovej pentekostálnej scéne, pričom hneď tá úvodná časť sa zameria na regióny Afriky a Ázie, kde sa toto ambiciózne a expanzívne hnutie ukázalo byť mimoriadne úspešné. Ďalej si priblížime, ako sa ahinsa, tzn. princíp nenásilia známy z východných náboženstiev, uplatnila aj v našom stredoeurópskom kultúrno-náboženskom priestore a aké spirituálne hnutia a osobnosti ho zavádzali do svojej spoločenskej a duchovnej praxe. Zaujímavým je tiež pohľad na rôzne manipulatívne praktiky vo virtuálnom svete ezotericky a magicky orientovaných webových stránok, a dozviete sa aj niečo o tom, aké dôležité je pre nás kritické myslenie a čo všetko môže nastať, ak v našom živote absentuje. V neposlednom rade sa v rubrike Polemika pokúsime vyvrátiť rôzne fámy, ktoré už od čias Francúzskej revolúcie viac či menej úspešne účelovo kolujú o stredovekej inkvizícii a upaľovaní bosoriek. Takže ako vravím, nudiť sa určite nebudete.

Po tomto expresnom oboznámení s obsahom mi dovoľte nadviazať na biblické slovo z nasledujúcej strany. Veľa sa dnes diskutuje o tom, kam smeruje súčasná Európa a aký osud ju v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti čaká. Mnohí si kladú otázku, či si zachová kresťanskú identitu, alebo či je to už iba doznievajúci mýtus zašlých čias. Pozrime sa napríklad na kríž, ktorý by mal byť pre nás kresťanov znamením nádeje a viery. Pápež Ján Pavol II. počas návštevy Viedne v roku 1983, teda ešte pred rozpadom totalitného komunistického systému, prorocky vyhlásil, že kríž je nádejou celej Európy. Tak ako sa nemáme hanbiť za evanjelium, nemáme sa hanbiť ani za kríž. Ak v tom ako kresťania zlyháme, budeme mať vôbec právo očakávať od Európanov, aby sa navrátili ku svojim duchovným koreňom? Veď si len spomeňme na slová apoštola Pavla, ktorý Korinťanom odkázal, že nechce medzi nimi poznať nič iné, ako Ježiša Krista, a to ukrižovaného (1 Kor 2, 2). Aké vzdialené sú tieto slová od toho, čo dnes prežívame. Nielenže kríže miznú z našich škôl a nemocníc, spolu s nimi sa vytrácajú i hodnoty, ktoré sme doposiaľ neochvejne vyznávali. K mnohým veciam začíname byť ľahostajní a naše postoje sú vlažné. Bojíme sa nazvať veci pravým menom, aby nás neoznačili za netolerantných a fundamentalistov. Ale kto potom, ak nie my, sa zastane kríža, kto ho pozdvihne nad obzor presahujúci našu každodennosť, aby bol pre nás opäť žiarivým svetlom?