Pohľad na dejiny kresťanskej teológie a spirituality by mohol v nás vyvolávať dojem, že je to iba retrospektívny pohľad na vývoj kresťanského myslenia a morálky, že ide o akúsi reflexiu nad tým, čo sa už udialo. Pápež František v exhortácii Gaudete et exsultate upozorňuje na isté riziká modernej spirituality. Na začiatku druhej kapitoly exhortácie čítame tieto slová: „V tomto rámci chcem upriamiť pozornosť na dva falzifikáty svätosti, ktoré by nás mohli zviesť zo správnej cesty: gnosticizmus a pelagianizmus. Sú to dve herézy, ktoré sa objavili v prvých kresťanských storočiach, sú však stále alarmujúco aktuálne. Aj dnes sa srdcia mnohých kresťanov, možno bez toho, aby si to uvedomovali, nechávajú zviesť týmito klamlivými návrhmi." Pápež ďalej upozorňuje, že tieto dve formy teologického a morálneho učenia vedú „k narcistickému a autoritatívnemu elitarizmu, v ktorom (niektorí) druhých namiesto evanjelizovania analyzujú a klasifikujú, a namiesto toho, aby im uľahčili prístup k milosti, míňajú energiu na ich kontrolovanie. V oboch prípadoch ani Ježiš Kristus, ani ľudia nestoja v strede záujmu." (Gaudete et exsultate, b. 35) Gnosticizmu v jeho rôznych podobách sme v našej rubrike už venovali dostatočnú pozornosť. V tomto príspevku si teda priblížime pelagianizmus, aby sme v praktickom každodennom kresťanskom živote vedeli, pred čím nás súčasný pápež vystríha a čomu sa máme vyhnúť, aby naša spiritualita a náš praktický život viery boli opravdivé, a nie zavádzajúce.

Podľa zachovaných písomných prameňov Pelagius pochádzal z Británie. Narodil sa okolo roku 360 v kresťanskej rodine. Začiatkom osemdesiatych rokov 4. storočia prišiel do Ríma. Niektoré texty tvrdia, že bol mníchom, ale nemáme v tom istotu. Novšie bádania skôr vedú k záverom, že patril ku skupine civilných ľudí, ktorí túžili dosiahnuť evanjeliovú dokonalosť bez toho, aby sa zaviazali k dodržiavaniu nejakej konkrétnej reguly. Pelagius bol inteligentný a vzdelaný, navyše bol dobrým rečníkom. Vyznačoval sa prísnym asketickým životom. Vďaka týmto danostiam si získal veľkú vážnosť a popularitu, najmä v kruhoch rímskej aristokracie. Bol vyhľadávaným a uznávaným duchovným vodcom a učiteľom. Jeho diela sa prijímali s veľkou autoritou, slávnymi sa stali najmä jeho komentáre k listom apoštola Pavla. Jeho askéza však nemala nič spoločné s manicheizmom, ktorý pohŕdal manželským životom. Naopak, bola slobodnou a vedomou voľbou cesty duchovného rozvoja a nikomu zo svojich žiakov ju nevnucoval.

Pelagius odmietal gnosticizmus a manicheizmus, ktoré vychádzali vo svojej teológii a morálke z koncepcie dualizmu. V polemike s týmito sektárskymi duchovnými prúdmi zdôrazňoval význam a schopnosti slobodnej vôle človeka vzoprieť sa hriechu. Odmietal morálny determinizmus, proti ktorému je vraj ľudská vôľa slabá, takmer bezmocná.

Ako mnoho iných taktiež Pelagius hľadal počas nájazdov Gótov na Rím roku 410 záchranu v Severnej Afrike, kde sa najprv zdržiaval v Hippo a potom v Kartágu. Niekedy okolo roku 412 či 413 odišiel do Jeruzalema. Keď sa pre svoje učenie o úlohe slobodnej vôle človeka dostal do problémov a kontroverzií s biskupmi na Blízkom východe, odobral sa pravdepodobne do Egypta, kde zomrel v kruhu svojich učeníkov asi v roku 418.

Úprimne povedané, blud pelagianizmu sa spája s Pelagiom tak trochu nespravodlivo, pretože ho skôr pod jeho menom rozvinuli iní autori, ktorí zradikalizovali jeho učenie o slobodnej vôli. Marius Mercator (390 - 451), jeden z najznámejších autorov protipelagiánskych spisov, ktorý obhajoval učenie sv. Augustína, označil za hlavného šíriteľa tohto učenia Rufína zo Sýrie (4. - 5. stor.). Rufín kládol väčší dôraz na teologický rozmer Pelagiovho asketického učenia a pod jeho vplyvom Pelagius po roku 402 vystúpil s kritikou učenia sv. Augustína o Božej milosti. Táto polemika vyvolala vo vtedajších cirkevných kruhoch veľký rozruch a následnú antropologicko-teologickú diskusiu a teologické spory sa tiahli celou prvou polovicou 5. storočia. Africkí biskupi vystúpili proti Pelagiovi na synodách v Kartágu (411, 416 a 418), avšak synoda v Diospolis (415) ho oslobodila od obvinení z herézy. Z týchto protichodných záverov biskupských synod vidíme, že teologicko-morálne diskusie o podstate hriechu, vzťahu slobodnej vôle človeka k hriechu a jej náklonnosti k dobru alebo zlu a otázky mohúcnosti ľudskej slobody neboli až také jednoduché a prechádzali procesom doktrinálneho dozrievania.

Treba však zdôrazniť, že Pelagius nikdy nemal zámer podnecovať schizmatické odlúčenie od Cirkvi, ani nechcel vytvoriť nejakú vlastnú cirkev. Cieľom jeho teologických diel bolo pozdvihnutie morálneho správania kresťanov na vyššiu úroveň. Celý problém sa v podstate rozvinul v dôsledku toho, že sa začali Pelagiove diela, ktoré mali pedagogicko-morálny charakter, čítať zo zorného uhla filozofickej metafyziky a teológie.

Ďalší problém Pelagiovej náuky vychádza z jeho snahy jasne odmietnuť náuku manicheizmu o predurčení, ktorá bola založená na gnostickom dualizme: rovnocennosti síl Svetla a Temnoty, dobra a zla. Pelagius učil, že človek má slobodnú vôľu, ktorá nie je determinovaná zlom, ako to učili manichejci. Podľa neho tvrdenie, že nie je možné vyhnúť sa hriechu, je nevhodné, lebo takýto názor oslabuje ľudskú vôľu. Naopak, treba učiť, že každý môže žiť bez hriechu, aby sme mobilizovali svoju vôľu k úprimnej snahe bojovať s hriechmi a pokušeniami. Pelagius netvrdil, že je to jednoduché, ale povzbudzoval k tomuto úsiliu. Chápanie dôležitosti a schopnosti slobodnej vôle človeka u neho úzko súviselo s jeho prísnym asketizmom.

Pelagiovo vnímanie vzťahu slobodnej vôle a svätosti, potreby usilovať sa vyhýbať hriechu a cvičiť sa v čnostiach samo osebe nebolo zlé. V niektorých formuláciách sa však pohyboval na hrane, pričom jeho žiaci posunuli túto hranicu ešte ďalej. Pelagiánsku doktrínu v podstate sformulovali Pelagiovi žiaci, najmä Celestius (4. - 5. stor.). Učili, že Adam bol stvorený ako smrteľný človek a podliehal zákonom smrti bez ohľadu na to, či by zhrešil alebo nie. Keďže je možné nerobiť hriech, znamená to, že Kristova milosť nie je potrebná a spásu môžeme dosiahnuť ľudskými silami. V širšom kontexte to vedie k popieraniu potreby všetkých „inštitúcií" spojených s milosťou - nepotrebujeme ani Cirkev, ani sviatosti a v podstate ani modlitbu, pretože všetko závisí od vôle a rozhodnutia človeka.

Ako ďalšia konzekvencia takéhoto ponímania vnútornej sily slobodnej vôle bolo popieranie dedičného (prvotného) hriechu. Hriech prvého človeka, Adama, uškodil iba jemu, nie však celému ľudstvu. Nemá teda nijaké dôsledky vzhľadom na ostatné ľudské bytosti. Novonarodené deti prichádzajú na svet v takom stave, ako bol Adam pred spáchaním prvého hriechu a nepokrstené deti majú zaistenú spásu. Toto je v priamom rozpore s učením Cirkvi o prvotnom hriechu, ktorú rozpracoval sv. Augustín. Takisto by sa strácal význam sviatosti krstu pre spásu človeka. Podľa pelagiánov Boh dáva svoju milosť človeku podľa jeho zásluh. Netýka sa konkrétnych skutkov, ale je v slobodnej vôli. Ľudia sa nemôžu volať Božími synmi, ak neboli stvorení bez hriechu, ale prichádzajú na svet s dedičným hriechom. Keby niekto potreboval Božiu pomoc, nebol by skutočne slobodný, lebo každý, kto má slobodnú vôľu, môže robiť, čo chce. Naše víťazstvo je dielom slobodnej vôle, nie Božej pomoci.

Pelagianizmus odmietli viaceré synody, ale z duchovnej praxe sa nevytratil nikdy. Na nebezpečenstvo morálneho perfekcionizmu a „samospasiteľnosti" upozornil tiež pápež František, ako sme uviedli v úvode tohto článku. Božia milosť je nevyhnutná pre spásu človeka, len vlastnými silami slobodnej vôle sa nespasíme. Dnes sa často stretávame s termínmi ako sloboda, ľudské práva či humanizmus. Určite, sú to veľké a dôležité hodnoty, ale ak sa začnú absolutizovať a chápať bez vzťahu k Bohu a Božej milosti, dostávajú sa na tú istú rovinu, na ktorej sa pohyboval aj pelagianizmus.