Naša doba je poznačená nezriadenou túžbou po silných
emocionálnych zážitkoch či po výlučne „dobrých veciach". Najpredávanejšou
kategóriou vianočných darčekov sú už niekoľko rokov po sebe rozličné poukazy na
„zážitky" - od návštev tzv. zážitkových reštaurácií, zážitkovú turistiku, až po
poukazy na tzv. adrenalínové zážitky na hranici dobrého vkusu a zdravého
rozumu. K akémusi bontónu moderného úspešného človeka patrí aj
vyhľadávanie a používanie výlučne špičkových vecí. Tento zvláštny trend je
zrejmý aj v duchovnom živote mnohých kresťanov. My moderní kresťania si
neraz vyberáme iba všetko dobré a príjemné v náboženskom živote, no
na podstatný rozmer kresťanského náboženstva, akým je obeta, sme už zabudli.
Túžba po mimoriadnom, spektakulárnom zážitku Boha, plnom pozitívnych emócií,
mnohým kresťanom úplne zatieňuje vnímanie Božej prítomnosti vo všednosti
každodenného života vrátane každodenných obiet. Nechceme a už asi ani
nevieme počúvať tichý Boží hlas v našich blížnych, najčastejšie trpiacich,
ale očakávame Boha - šoumena. Sme duchovne slepí.
Tajomstvo
viery nie je ukryté v pozeraní sa na zázraky a neobyčajné úkazy,
akými sú napríklad masové uzdravenia alebo údajné hovorenie cudzími jazykmi, či
v podobných spirituálnych fenoménoch súčasnosti, ktoré by mali potvrdzovať
Božiu blízkosť, hoci by nám to mnohí predajcovia „wellness kresťanstva" veľmi
chceli nahovoriť. Viera sa rodí z tichého počúvania Boha, z počúvania
jeho príkazov, jeho usmernení, ktoré sú ukryté v jeho slove. Prečo boháč
nevidel Lazára, hoci často vedľa neho prechádzal? Lebo jeho srdce bolo slepé.
V jeho srdci nebolo miesto pre Boha, pre jeho slová, ktoré liečia náš
duchovný zrak zo slepoty. Človek, ktorý nedovolí, aby Božie slovo formovalo
jeho srdce, jeho život, jeho pohľad na blížnych a na svet, zostáva
duchovne slepý. Príbeh boháča a Lazára nám teda radikálne pripomína, že ak
nebudeme počúvať Boha v jeho príkazoch, v jeho nemennom zákone,
nezačujeme ani jeho hlas, ktorým nás ako svojich vyvolených pri poslednom súde
pozve k účasti na jeho večnej radosti. A Lukášovo evanjelium nám ešte
pripomína jednu dôležitú skutočnosť, ktorú dnes mnohí duchovne slepí „moderní"
teológovia spochybňujú: Skutočnosť, že peklo nie je abstraktné, že peklo nie je
rozprávka.
biblické slovo
O duchovnej slepote
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu
a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák menom
Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba
psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten žobrák umrel a anjeli ho
zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom
v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma
a Lazára v jeho lone. I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado
mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň konček prsta vo vode a ovlaží
mi jazyk, lebo sa v tomto plameni hrozne trápim.« No Abrahám odpovedal:
»Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré
a Lazár zasa zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš. A okrem
toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel –
nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« Tu povedal:
»Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov. Nech
im vydá svedectvo, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« Abrahám mu
odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich poslúchajú.« Ale on povedal:
»Nie, otec Abrahám. Ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať.«
Odpovedal mu: »Ak neposlúchajú Mojžiša a Prorokov, nedajú sa presvedčiť,
ani keby niekto vstal z mŕtvych.« (Lk 16, 19–31)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 51531x