V nasledujúcom príspevku si priblížime asketicko-teologický smer, ktorý je aktuálny i dnes - priscilianizmus. Jeho korene musíme hľadať v druhej polovici 3. storočia, hoci samo prisciliánske hnutie sa objavilo až v storočí nasledujúcom. Priscilianizmus bol totiž silno ovplyvnený gnosticizmom a rôznymi prúdmi kresťanskej spirituality, ktoré inklinovali k morálnemu rigorizmu. Bola to snaha reagovať na uvoľnenú morálku tých čias. Pochopiteľne, že to bola neprimeraná a nesprávna reakcia, hoci motív bol dobrý.

Rovnako v súčasnosti môžeme sledovať tendencie k extrémnym morálnym postojom vyvolaným etickou a duchovnou krízou dnešnej spoločnosti. Avšak z minulosti by sme sa mali poučiť, že extrémne riešenia nevedú v konečnom dôsledku k správnym záverom a neprinášajú žiadané ovocie. Len pripomeňme, že je potrebné rozlišovať pojmy. Extrémny postoj totiž nie je to isté ako zdravá evanjeliová radikálnosť. Tá vedie k vnútornej slobode a radostnému životu v Kristovi, kým extrémny moralizmus v skutočnosti človeka zotročuje, ochudobňuje, uzatvára pred inými, vedie k pocitu exkluzívnosti a elitárstva a môže vyústiť až do násilia.

Historiografia nedisponuje veľkým množstvom informácií o Prisciliánovi (asi 340/345 - asi 385). Pochádzal zo vznešenej, pravdepodobne senátorskej rodiny, ktorá sa usadila v rímskej provincii Hispania Baetica. Dostal kvalitné vzdelanie tých čias. Ako laik začal svoju činnosť medzi rokmi 370 až 375 v južnom Španielsku, v okolí Córdoby a Méridy. Sám žil prísnym asketickým životom a povzbudzoval k takémuto životnému štýlu aj iných. Zakrátko získal pomerne veľký počet nasledovníkov. K jeho sympatizantom patrili i niekoľkí biskupi, zásluhou ktorých bol sám zvolený za biskupa v Avile. Veľmi skoro mu však začala cirkevná hierarchia vytýkať jeho učenie, ktoré bolo blízke gnosticizmu a manicheizmu. Podľa informácií, ktoré podávajú niektoré dobové pramene, ho do gnosticizmu zasvätil istý Marek z Memphisu, ktorý prišiel do Španielska z Egypta a šíril gnosticko-manichejské teórie. Na základe hlbšieho výskumu a analýzy však dnešní odborníci pokladajú túto informáciu za nepravdepodobnú a odmietajú ju ako konštrukt súdobej literatúry 4. storočia. Skôr sa zdá, že ho do gnostických tajomstiev uviedli Markovi žiaci Agape a Helpidius.

Sulpicius Severus vo svojom diele Kroniky charakterizuje Prisciliána ako človeka energického, nepokojnej povahy, výrečného, vzdelaného vďaka bohatej lektúre a ako dobrého rečníka, ktorý bol vždy pripravený viesť dišputu. Sulpicius o ňom ďalej píše: „Bol by skutočne šťastným človekom, keby zlými túžbami neznehodnotil vynikajúce vrodené schopnosti. Jedným slovom mohli sme u neho vidieť mnohé telesné aj duchovné dobrá. Dokázal v noci dlho zotrvať v bdení, vydržal znášať hlad a smäd. Vôbec nebol žiadostivý po majetku a celkovo bol striedmy. Ale bol aj márnomyseľný, a väčšmi ako to bolo vhodné sa chválil znalosťou pohanských vecí. Navyše sa hovorilo, že už od mladosti praktizoval mágiu." (Sulpicius Severus: Chrionca II, 46, 2)

Prisciliánovo učenie bolo odsúdené na synode v Zaragoze roku 380 a cisár Gracián ho o rok neskôr poslal do vyhnanstva. A hoci v nasledujúcom roku Priscilián dosiahol zrušenie dekrétu a vrátil sa z vyhnanstva, synoda v Bordeaux v roku 384 potvrdila pôvodné odsúdenie jeho náuky. Priscilián sa odvolal k cisárovi a dostavil sa pred civilný súdny tribunál v Trevíri. V dôsledku obvinení z praktizovania mágie a nemorálneho života ho cisársky legát Evodius odsúdil spolu so šiestimi jeho nasledovníkmi na trest smrti. Napriek intervencii sv. Martina z Tours († 397) bol rozsudok vykonaný. Prívrženci priscilianizmu previezli jeho telo do Španielska, kde ho vo svojich komunitách uctievali ako mučeníka.

Prisciliánovu náuku poznáme najmä z diel autorov, ktorí s ním polemizovali, ako aj z dokumentov synod, ktoré sa týmto učením zaoberali a odsúdili ho, pretože Priscilián hlásal novú, špecifickú formu kresťanstva. Ľudí oslovovala a priťahovala najmä jeho prísna askéza. Sulpicius Severus uvádza, že do týchto spoločenstiev patrili jednak laici, jednak kňazi, ktorí sa pridali k novej spiritualite. Ako sme už spomenuli, náuka prisciliánov obsahovala prvky gnosticizmu a manicheizmu. Jednou z jej charakteristických čŕt bol extatický profetizmus.

Prisciliáni používali apokryfy a organizovali tajné zhromaždenia, ktoré vykazovali sektárske prvky. Priscilián vyzýval kresťanov, aby hlbšie prežívali svoje krstné sľuby a hľadali vyššie duchovné poznanie. Človek by si mal uvedomiť výzvu k radikalizmu, ktorá má byť prirodzeným dôsledkom prijatia krstu, no tá Prisciliánova bola silne asketická. Podľa neho bolo dokonca manželstvo a plodenie detí chybou a človek inšpirovaný Duchom Svätým má zotrvávať v celibáte, prijať dobrovoľnú chudobu a praktizovať vegetariánstvo, aby sa viac otváral a disponoval pre prijatie charizmy proroctva. Tieto výzvy však Priscilián neadresoval iba niektorým jednotlivcom, ale všetkým, a požadoval, aby sa každý kresťan bezpodmienečne zasvätil Kristovi.

Prijatie tejto výzvy nebolo možné bez stíšenia sa, preto Priscilián vyzval svojich nasledovníkov, aby opustili hlučné mestá a aby sa vzdialili do ústrania, do dedín či hornatých oblastí. V období Veľkého pôstu ich nabádal, aby sa z dôvodu prehĺbenia duchovného života vzdialili z mestského hluku na pusté miesta, do kláštorných ciel. Tam mohli počúvať exegetický výklad Svätého písma buď priamo od neho, alebo od niektorého z jeho spolupracovníkov. Tieto pusté miesta sa často nachádzali mimo diecéz, takže biskupi nemali dosah na svojich veriacich. Keď sa takéto skupiny rozšírili, niektorí biskupi reagovali svojím protestom. Prvýkrát riešila otázku priscilianizmu synoda v Zaragoze v roku 380, pričom sa nehovorilo ešte o heretickom učení Prisciliána, ale hlavným problémom, ktorý biskupov trápil, bola otázka cirkevnej disciplíny. Priscilián totiž vyžadoval pôst aj v nedeľu, čo sa protivilo cirkevnej praxi, a tiež sa veriaci nezúčastňovali na bohoslužbách, pretože sa kládol dôraz na prežívanie pôstu v samote a odlúčenosti. Biskupi na synode jasne vyjadrili názor, že veriaci sa majú zúčastniť na sviatočnom zhromaždení veriacich v najbližšom kostole. Takéto oddeľovanie sa od cirkevného spoločenstva sa vnímalo ako prejav sektárstva.

Čo sa týka teologického učenia, priscilianizmus prijímal manichejskú koncepciu stvorenia sveta založenú na dualizme; svet nestvoril Boh, ale Demiurgos. Ľudské telo je väzením pre nebeských duchov. Prisciliáni odmietali manželstvo a vyzývali k úplnej sexuálnej zdržanlivosti. Čo sa týka náuky o Najsvätejšej Trojici tvrdili, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jeden a ten istý Kristus. Popierali pravosť Ježišovho človečenstva, tým aj jeho narodenie a zmŕtvychvstanie. V otázkach eschatologickej náuky odmietali vieru vo vzkriesenie tela. Nejedli mäso a odmietali víno, čo niektoré prisciliánske skupiny rozšírili i na slávenie Eucharistie. Čítali Sväté písmo, ale nie preto, aby viac objavovali Pána Boha, ale preto, aby rozpoznávali konanie diabla, ktorého videli takmer všade. V morálnych otázkach zastávali teóriu tzv. „užitočnej lži", proti čomu vystúpil sv. Augustín. S priscilianizmom viedli polemiku viacerí autori, ale proti jeho poprave sa vyjadrili významné osobnosti kresťanského života, ako napríklad sv. Martin z Tours, sv. Ambróz, pápež Siricius, no nedosiahli nič.

Priscilianizmus prežil do začiatku 7. storočia, potom pozvoľne zanikol. Toto bludné učenie oficiálna Cirkev odmietla na synodách v Zaragoze (380), Bordeaux (384), Tolede (400 a 447) a ešte v 6. storočí tento blud riešila aj synoda v Brage (561 a 572).