Úryvok z Lukášovho evanjelia približujúci Pánove slová o modlitbe je pre nás kresťanov takpovediac chronicky známy. Modlitba je akýmsi dychom duše. Keď sa duša modlí, dýcha, vykazuje známky života, avšak ak sa nemodlí, je ako mŕtvola. Najdôležitejšie posolstvo tohto textu je v Kristovom ubezpečení, že žiadna z našich modlitieb nezostane nevypočutá. Ani tá na prvý pohľad svojou urgentnosťou do neba volajúca, ani tá najbanálnejšia. Boh je neporovnateľne lepší, ako priateľ z evanjeliového príbehu. On nás neodbije slovami, že už spí a dvere má zavreté. Síce niekedy čaká na naše opakované naliehanie, ba môže sa zdať, že „spí", pravda však je, že nás neprestajne počúva. No nevnucuje sa nám, rešpektujúc našu vôľu v tom, či jeho dary chceme alebo nechceme prijať, a tiež veľmi dobre vie, či to, o čo prosíme, je v danej chvíli pre naše dobro, alebo nie je.

Svet zachvátila panika z novej choroby. COVID-19 paralyzuje mnohé krajiny a ich obyvateľov strachom. Sme svedkami historicky bezprecedentných pragmatických rozhodnutí vlád o dočasnom zatváraní kostolov a rušení bohoslužieb, čo mnohí veriaci, obzvlášť v Taliansku, pociťujú ako ponechanie napospas osudu, bez duchovnej a sviatostnej pomoci. V celých dejinách kresťanstva by sme len ťažko našli podobnú paralelu. Totiž vždy, keď na ľudstvo doľahli ťažké skúšky a rany, ktoré biblickí proroci interpretovali ako prirodzený následok jeho vlastných hriechov, sa kresťania zomkli v modlitbe a pokání. A práve kresťanské chrámy boli v týchto časoch doslova obliehané a stávali sa miestami, kde Pán očisťoval, posilňoval a prebúdzal svoj ľud.

V tejto súvislosti je namieste spomenúť analýzu významného sociológa z Baylor University, profesora Rodneyho Starka, ktorý sám seba pokladá za agnostika. Stark uvádza, že približne štyridsať rokov po narodení Krista bol počet všetkých kresťanov vo svete len približne tisíc osôb, no v časoch, keď cisár Konštantín vydával svoj edikt (313), stúpol už na niekoľko miliónov. Podľa názoru profesora bol tento prudký nárast do veľkej miery spôsobený vzťahom kresťanov k súdobej epidémii. Keď v samom Ríme za jeden deň zomrelo päťtisíc ľudí, pohanskí kňazi a verejné cisárske inštitúcie jednoducho zbabelo ušli. Iba kresťania prijali výzvu a v uliciach mesta prinášali nádej spásy spolu s láskou sprítomnenou v skutkoch milosrdenstva. Boli svedkami sily modlitby, svedkami viery v to, že Boh ich počuje a vypočuje. Pri uvažovaní nad Kristovými slovami v tomto úryvku Lukášovho evanjelia si teda položme otázku: Sme aj my takýmito svedkami nádeje spásy pre dnešný svet, akými boli kresťania v starovekom Ríme pustošenom epidémiami?