Zaujímavý smer kresťanskej spirituality, ktorý má svoj
počiatok v 4. storočí a postupne sa sformoval do sekty, býva označený
tromi názvami: mesaliáni (sýrsky mesalaim - modliaci sa), euchiti (grécky euché
- modlitba) alebo entuziasti (takto boli nazývaní na základe charizmatického
entuziazmu, ktorý pokladali za dar Ducha Svätého). Mesaliáni učili, že
k spáse nie je nič také potrebné, ako ustavičná modlitba. Preto odmietali
všetko, čo modlitbou nie je. Jeden z následkov prvotného hriechu je podľa
nich to, že každého človeka, ktorý sa narodí, sprevádza konkrétny démon,
s ktorým je zviazaný. Nie je možné oslobodiť sa od neho ani pomocou
sviatostí, ale iba nepretržitou modlitbou. Toto tvrdenie sa dotýkalo
i chápania sviatosti krstu, ktorý podľa mesaliánov nie je takým dôležitým
obradom. Síce zmýva hriech, no diabol je taký mocný, že ho môže poraziť iba
Duch Svätý a na to je potrebná ustavičná modlitba. Touto náukou sa
v podstate mesaliáni dostali do rozporu s celou kresťanskou teológiou
o Ježišovom vykupiteľskom diele, pretože v ich koncepcii dielo
spasenia nezávisí od Ježiša Krista, ale od našej osobnej modlitby. Od
presvedčenia, že spása je milosťou, prešli mesaliáni k nevyhnutnosti
ustavičného boja s démonmi prostredníctvom modlitby. Do ich náboženského
života sa primiešalo veľa zvláštností a priam magických obradov. Mesaliáni
pohŕdali fyzickou prácou a pokladali ju za zbytočnú, pretože prekáža
v praktizovaní nepretržitej modlitby. Tento názor mali podobný
s manichejcami, ktorí poznali triedu tzv. „dokonalých", čo nepracovali,
aby sa nezaoberali nepodstatnými vecami nesúvisiacimi s duchovnom. Preto
niektorí autori uvádzajú, že mesaliáni vznikli pod vplyvom manicheizmu. Ale to,
či mal skutočne na nich manicheizmus vplyv, ostáva nezodpovedané. Mesaliáni
vznikli v severnej Mezopotámii a boli rozšírení na Strednom východe,
najmä v Sýrii, Grécku a čiastočne v Egypte.
Jedným z prvých, ktorí vystúpili proti mesaliánom, bol
Epifanius zo Salaminy (310 - 403). V diele Panarion, ktoré napísal niekedy
medzi rokmi 374 až 377, opisuje členov sekty ako tulákov spiacich na uliciach,
ktorí sa iba modlia a mrhajú čas na spanie, pričom svoje sny pokladajú za
vízie od Boha, nechcú pracovať a žobrú, aby prežili. Vyčíta im, že mylne
vykladajú evanjeliové rady, a najmä Ježišove slová: „Neusilujte sa
o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý zostáva pre večný život
a ktorý vám dá Syn človeka." (Jn 6, 27) Epifanius vníma mesaliánov ako
kresťanov, ktorí celkovo zle pochopili evanjelium. Vo svojej polemike
s mesalianizmom sa tiež odvoláva na výroky zo Svätého písma
a pripomína, že Božie slovo nikde nekáže človekovi, aby bol záhaľčivý,
lenivý a darmožráč, aby jedol na úkor druhých sám nič nerobiac, či aby bol
ako trúd vo včeľom úli. Pripomína im príklad a slová apoštola Pavla, ktorý
píše: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje!" (2 Tes 3, 10) Zdôrazňuje, že
tento veľký apoštol sám usilovne pracoval, lebo nechcel byť nikomu
v cirkevných obciach počas svojho pobytu na príťaž. Potom uvádza príklady
svätých zo Starého zákona, ktorí tiež namáhavo pracovali a najmä dáva za
vzor svojich súčasníkov, egyptských mníchov, ktorí mali fyzickú prácu ako jeden
z dôležitých prvkov svojej spirituality.
Ďalším ranokresťanským autorom, ktorý nám podrobnejšie
priblížil učenie mesaliánov, je Teodoret z Kýru (393 - 457). Vo svojom
spise O herézach spomína jednotlivé teologické tvrdenia tejto sekty
a poukazuje na ich pomýlenosť. Uvádza, že sami seba nazývajú duchovnými
(spirituálnymi) a zvedení svojím nepokojným démonom tvrdia, že majú vízie
a zjavenia a predpovedajú budúcnosť. Chvália sa, že vidia telesným
zrakom Otca, Syna a Ducha Svätého a že majú schopnosť vnímať prejavy
Božieho Ducha. Skúsenosť však v skutočnosti svedčí o tom, že ide
o lži a diablovo osídlo. Teodoret píše, že mesaliáni sa ľahko
zriekajú viery, keď ich niekto k tomu núti, a tiež veľmi ľahko
vylučujú zo svojho spoločenstva tých, čo nesúhlasia s ich postojmi
a namietajú niečo proti ich učeniu. Zmienil sa tiež o niektorých
zvláštnostiach, ktoré praktizovali. Niektorí napríklad poskakovali, lebo
verili, že takto strasú zo seba démona, ktorý ich ovláda, iní napínali luk
a púšťali tetivu, pričom tvrdili, že „strieľajú do démona".
Keďže mesaliáni odmietali Cirkev ako spoločenstvo vykúpených
skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista, Cirkev ich tiež odmietla ako veľmi
nebezpečnú herézu, ktorá nahrádza evanjelium a sviatosti vlastným učením
opretým o fantázie a výmysly, a oficiálne sa vyjadrila k tomuto
bludu. Venovalo mu pozornosť viac cirkevných synod. Prvýkrát bol mesaliánsky
blud odmietnutý antiochijskou synodou v roku 383. V tom istom roku
zvolal biskup Amfilochij z Ikónia synodu do Sydy, ktorá jednoznačne
odmietla mesalianizmus ako heretické a nebezpečné učenie. Podobné
vyhlásenie vydala aj synoda v Konštantínopole v roku 426. Prvý
efezský koncil (431) mesaliánov exkomunikoval. V dokumentoch tohto koncilu
nájdeme jednu celú časť venovanú problematike tejto sekty. Nariaďuje sa tam, že
všetci, ktorí sú podozriví z mesalianizmu, či klerici alebo laici, ak sa
písomne zrieknu tohto bludu, tak ostanú naďalej členmi Cirkvi; klerici
v klerickej službe a laici v cirkevnom spoločenstve. No tí, čo
sa ho nezrieknu, presbyteri, diakoni a tí, ktorí zastávajú v Cirkvi
iné úrady, nech sú zbavení klerického stavu a laici budú z Cirkvi
vylúčení. Osoby, u ktorých sa preukázala patričnosť k tejto heréze,
nesmú naďalej viesť kláštory, aby sa tento kúkoľ nerozširoval
a nevzrastal.
Napriek tomuto odmietavému postoju Cirkvi mal mesalianizmus
pomerne značný vplyv na kresťanskú spiritualitu a práve v tejto
oblasti narobil najviac škôd. Viacerí putovní mnísi, ako aj niektoré mníšske
komunity sa nechali ovplyvniť a pomýliť týmto bludom, na čo cirkevné
autority reagovali rôznymi preventívnymi opatreniami. Tak napríklad sv.
Augustín využil mnohé časti z Epifaniovho Panarionu vo svojom diele De
opere monachorum, ktoré napísal okolo roku 400 na žiadosť kartáginského biskupa
Aureliána. Tento biskup bol znepokojený praktikami niektorých mníchov žijúcich
na území jeho diecézy. Ich správanie bolo v mnohých ohľadoch podobné
životu mesaliánov. Biskup Aurelián chcel predísť duchovným škodám, ktoré by sa
mohli v dôsledku tohto učenia napáchať v mníšskych komunitách.
Otázka mesalianizmu a jej riešenie v dejinách
ranej Cirkvi môže byť pre nás povzbudením, aby sme boli obozretní voči rôznym
duchovným prúdom dnešných čias, ktoré môžu na prvý pohľad vyzerať veľmi lákavo
a pôsobiť priam mysticky, no v skutočnosti sú v zásadnom rozpore
s učením Cirkvi. Opatrnosť je jedným z darov Ducha Svätého, ktorý nás
vedie k tomu, aby sme pozorne počúvali hlas učiacej Cirkvi a učili sa
rozlišovať, ktoré hnutia nášho srdca pochádzajú skutočne z vnuknutia Ducha
Svätého a ktoré sa tak iba tvária, aby nás prostredníctvom nich
manipuloval niekto iný.
míľniky dvoch tisícročí: Mesalianizmus
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (10)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (1)Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (11)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (2)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (3)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (4)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (5)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (6)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (7)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (8)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (9)