Zaujímavý smer kresťanskej spirituality, ktorý má svoj počiatok v 4. storočí a postupne sa sformoval do sekty, býva označený tromi názvami: mesaliáni (sýrsky mesalaim - modliaci sa), euchiti (grécky euché - modlitba) alebo entuziasti (takto boli nazývaní na základe charizmatického entuziazmu, ktorý pokladali za dar Ducha Svätého). Mesaliáni učili, že k spáse nie je nič také potrebné, ako ustavičná modlitba. Preto odmietali všetko, čo modlitbou nie je. Jeden z následkov prvotného hriechu je podľa nich to, že každého človeka, ktorý sa narodí, sprevádza konkrétny démon, s ktorým je zviazaný. Nie je možné oslobodiť sa od neho ani pomocou sviatostí, ale iba nepretržitou modlitbou. Toto tvrdenie sa dotýkalo i chápania sviatosti krstu, ktorý podľa mesaliánov nie je takým dôležitým obradom. Síce zmýva hriech, no diabol je taký mocný, že ho môže poraziť iba Duch Svätý a na to je potrebná ustavičná modlitba. Touto náukou sa v podstate mesaliáni dostali do rozporu s celou kresťanskou teológiou o Ježišovom vykupiteľskom diele, pretože v ich koncepcii dielo spasenia nezávisí od Ježiša Krista, ale od našej osobnej modlitby. Od presvedčenia, že spása je milosťou, prešli mesaliáni k nevyhnutnosti ustavičného boja s démonmi prostredníctvom modlitby. Do ich náboženského života sa primiešalo veľa zvláštností a priam magických obradov. Mesaliáni pohŕdali fyzickou prácou a pokladali ju za zbytočnú, pretože prekáža v praktizovaní nepretržitej modlitby. Tento názor mali podobný s manichejcami, ktorí poznali triedu tzv. „dokonalých", čo nepracovali, aby sa nezaoberali nepodstatnými vecami nesúvisiacimi s duchovnom. Preto niektorí autori uvádzajú, že mesaliáni vznikli pod vplyvom manicheizmu. Ale to, či mal skutočne na nich manicheizmus vplyv, ostáva nezodpovedané. Mesaliáni vznikli v severnej Mezopotámii a boli rozšírení na Strednom východe, najmä v Sýrii, Grécku a čiastočne v Egypte.

Jedným z prvých, ktorí vystúpili proti mesaliánom, bol Epifanius zo Salaminy (310 - 403). V diele Panarion, ktoré napísal niekedy medzi rokmi 374 až 377, opisuje členov sekty ako tulákov spiacich na uliciach, ktorí sa iba modlia a mrhajú čas na spanie, pričom svoje sny pokladajú za vízie od Boha, nechcú pracovať a žobrú, aby prežili. Vyčíta im, že mylne vykladajú evanjeliové rady, a najmä Ježišove slová: „Neusilujte sa o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý zostáva pre večný život a ktorý vám dá Syn človeka." (Jn 6, 27) Epifanius vníma mesaliánov ako kresťanov, ktorí celkovo zle pochopili evanjelium. Vo svojej polemike s mesalianizmom sa tiež odvoláva na výroky zo Svätého písma a pripomína, že Božie slovo nikde nekáže človekovi, aby bol záhaľčivý, lenivý a darmožráč, aby jedol na úkor druhých sám nič nerobiac, či aby bol ako trúd vo včeľom úli. Pripomína im príklad a slová apoštola Pavla, ktorý píše: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje!" (2 Tes 3, 10) Zdôrazňuje, že tento veľký apoštol sám usilovne pracoval, lebo nechcel byť nikomu v cirkevných obciach počas svojho pobytu na príťaž. Potom uvádza príklady svätých zo Starého zákona, ktorí tiež namáhavo pracovali a najmä dáva za vzor svojich súčasníkov, egyptských mníchov, ktorí mali fyzickú prácu ako jeden z dôležitých prvkov svojej spirituality.

Ďalším ranokresťanským autorom, ktorý nám podrobnejšie priblížil učenie mesaliánov, je Teodoret z Kýru (393 - 457). Vo svojom spise O herézach spomína jednotlivé teologické tvrdenia tejto sekty a poukazuje na ich pomýlenosť. Uvádza, že sami seba nazývajú duchovnými (spirituálnymi) a zvedení svojím nepokojným démonom tvrdia, že majú vízie a zjavenia a predpovedajú budúcnosť. Chvália sa, že vidia telesným zrakom Otca, Syna a Ducha Svätého a že majú schopnosť vnímať prejavy Božieho Ducha. Skúsenosť však v skutočnosti svedčí o tom, že ide o lži a diablovo osídlo. Teodoret píše, že mesaliáni sa ľahko zriekajú viery, keď ich niekto k tomu núti, a tiež veľmi ľahko vylučujú zo svojho spoločenstva tých, čo nesúhlasia s ich postojmi a namietajú niečo proti ich učeniu. Zmienil sa tiež o niektorých zvláštnostiach, ktoré praktizovali. Niektorí napríklad poskakovali, lebo verili, že takto strasú zo seba démona, ktorý ich ovláda, iní napínali luk a púšťali tetivu, pričom tvrdili, že „strieľajú do démona".

Keďže mesaliáni odmietali Cirkev ako spoločenstvo vykúpených skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista, Cirkev ich tiež odmietla ako veľmi nebezpečnú herézu, ktorá nahrádza evanjelium a sviatosti vlastným učením opretým o fantázie a výmysly, a oficiálne sa vyjadrila k tomuto bludu. Venovalo mu pozornosť viac cirkevných synod. Prvýkrát bol mesaliánsky blud odmietnutý antiochijskou synodou v roku 383. V tom istom roku zvolal biskup Amfilochij z Ikónia synodu do Sydy, ktorá jednoznačne odmietla mesalianizmus ako heretické a nebezpečné učenie. Podobné vyhlásenie vydala aj synoda v Konštantínopole v roku 426. Prvý efezský koncil (431) mesaliánov exkomunikoval. V dokumentoch tohto koncilu nájdeme jednu celú časť venovanú problematike tejto sekty. Nariaďuje sa tam, že všetci, ktorí sú podozriví z mesalianizmu, či klerici alebo laici, ak sa písomne zrieknu tohto bludu, tak ostanú naďalej členmi Cirkvi; klerici v klerickej službe a laici v cirkevnom spoločenstve. No tí, čo sa ho nezrieknu, presbyteri, diakoni a tí, ktorí zastávajú v Cirkvi iné úrady, nech sú zbavení klerického stavu a laici budú z Cirkvi vylúčení. Osoby, u ktorých sa preukázala patričnosť k tejto heréze, nesmú naďalej viesť kláštory, aby sa tento kúkoľ nerozširoval a nevzrastal.

Napriek tomuto odmietavému postoju Cirkvi mal mesalianizmus pomerne značný vplyv na kresťanskú spiritualitu a práve v tejto oblasti narobil najviac škôd. Viacerí putovní mnísi, ako aj niektoré mníšske komunity sa nechali ovplyvniť a pomýliť týmto bludom, na čo cirkevné autority reagovali rôznymi preventívnymi opatreniami. Tak napríklad sv. Augustín využil mnohé časti z Epifaniovho Panarionu vo svojom diele De opere monachorum, ktoré napísal okolo roku 400 na žiadosť kartáginského biskupa Aureliána. Tento biskup bol znepokojený praktikami niektorých mníchov žijúcich na území jeho diecézy. Ich správanie bolo v mnohých ohľadoch podobné životu mesaliánov. Biskup Aurelián chcel predísť duchovným škodám, ktoré by sa mohli v dôsledku tohto učenia napáchať v mníšskych komunitách.

Otázka mesalianizmu a jej riešenie v dejinách ranej Cirkvi môže byť pre nás povzbudením, aby sme boli obozretní voči rôznym duchovným prúdom dnešných čias, ktoré môžu na prvý pohľad vyzerať veľmi lákavo a pôsobiť priam mysticky, no v skutočnosti sú v zásadnom rozpore s učením Cirkvi. Opatrnosť je jedným z darov Ducha Svätého, ktorý nás vedie k tomu, aby sme pozorne počúvali hlas učiacej Cirkvi a učili sa rozlišovať, ktoré hnutia nášho srdca pochádzajú skutočne z vnuknutia Ducha Svätého a ktoré sa tak iba tvária, aby nás prostredníctvom nich manipuloval niekto iný.