Dejiny Cirkvi poznajú viacero prípadov, keď rozdielnosť
v teologickom učení jednotlivých smerov viedla až k spoločenským
neporiadkom či nepokojom. V takýchto situáciách sa niekedy stalo, že
v úprimnej snahe vyriešiť existujúce problémy a zodpovedať isté teologické
otázky vzniklo nové hnutie, ktoré nebolo celkom v súlade s cirkevným
učením, alebo bolo dokonca až priamo bludné. Medzi tieto prípady patrí aj
monoteletizmus. Jeho názov je zložený z dvoch gréckych slov: monos (jeden)
a thélésis (vôľa). Učenie monoteletizmu bolo ovocím teologických diskusií
a sporov, ktoré vyvolal monofyzitizmus, o ktorom sme písali
v predošlých číslach (Rozmer 4/2018 a 1/2019).
Na vznik monoteletizmu mali určitý vplyv politické udalosti,
ktoré sprevádzali Byzantskú ríšu na začiatku 7. storočia. Keďže monofyzitizmus
od čias svojho vzniku naďalej pretrvával a spôsoboval náboženskú
nejednotu, prirodzene malo toto rozdelenie dopad aj na život a atmosféru
celej spoločnosti. Cisár Hérakleios (610 - 641) sa usiloval o zjednotenie
cisárstva, ktoré bolo v dôsledku náboženských sporov rozdelené. Ríšu
v tomto období ohrozovala Perzia a Arabi a hlásili sa tiež
nájazdy Slovanov. Monofyzitizmus mal najviac prívržencov v Sýrii,
Palestíne, Malej Ázii a Egypte. Na cisárskom dvore sa oprávnene obávali,
že sa tieto regióny budú ochotne podriaďovať novým vládcom, aby sa vymanili
spod vlády byzantskej ortodoxie. Tieto obavy sa potvrdili, keď v roku 614
Peržania obsadili Jeruzalem, Palestínu a Sýriu a o päť rokov
neskôr značnú časť Malej Ázie a Egypt. Keď vo víťazných ťaženiach tieto
oblasti Byzancia znovu postupne získala späť pod svoju vládu, ožil problém
s monofyzitmi. Konštantínopolský patriarcha Sergios I. (610 - 638) si
veľmi dobre uvedomoval vážnosť tejto otázky a vynakladal značné úsilie,
aby priviedol cirkevné spoločenstvá k jednote. Prostriedkom na dosiahnutie
jednoty mala byť nová teologická náuka - monoteletizmus.
Tento teologický smer v zhode s učením
Chalcedónskeho koncilu uznáva v Ježišovi Kristovi dve prirodzenosti
(božskú a ľudskú), ale tvrdí, že je len jeden prvok jeho konania -
božsko-ľudský. V podstate sa tým tvrdí, že božská osoba je jediným zdrojom
všetkých Ježišových rozhodnutí a skutkov. Podľa monoteletizmu bol Ježiš
síce v plnej miere človekom, no nepôsobila v ňom ľudská vôľa; všetko,
čo robil, vychádzalo z jeho božskej vôle. Všetky jeho vnútorné hnutia
a rozhodnutia boli božské, nie ľudské.
Monoteletizmus sa začal šíriť od roku 619 a na jeho
základe sa začala budovať jednota s monofyzitmi. Novú náuku začal
podporovať okrem konštantínopolského patriarchu a cisárskeho dvora aj
monofyzitský patriarcha Antiochie, Cyrus. Pápež Honorius I. (625 - 638) prijal
myšlienku hľadania jednoty medzi monofyzitmi a ortodoxnou Cirkvou
ústretovo, ale v otázkach teologických formulácií nového smeru bol opatrný.
Na nebezpečné a bludné prvky nového učenia poukázal mních Sofronius (560 -
638), ktorý sa neskôr stal jeruzalemským patriarchom. Po nastúpení na
patriarchálny stolec poslal ostatným východným patriarchom okružný list, ktorým
upozorňuje na pochybné učenie monoteletizmu. Vo svojej argumentácii sa opieral
predovšetkým o tie časti z evanjelií, ktoré poukazujú na prítomnosť
ľudskej vôle v Ježišovi Kristovi. Keby Ježiš nemal aj ľudskú vôľu, nebol
by v pravom zmysle slova človekom. Odporcovia Sofronia obvinili na
pápežskom dvore zo šírenia bludného učenia, preto patriarcha vynaložil veľké
úsilie, aby pozbieral asi šesťsto citátov z diel významných cirkevných
otcov, ktoré jasne svedčia o ich viere, že Ježiš Kristus mal tak božskú, ako aj
ľudskú vôľu. Toto dielo bolo neskôr použité na Lateránskej synode roku
649, ktorá odmietla a odsúdila blud monoteletizmu.
Monoteletizmus na prvý pohľad budí dojem veľkej úcty voči
Ježišovi Kristovi, avšak na druhej strane úplne vylučuje možnosť nasledovať ho.
Boží Syn tým, že sa skrze tajomstvo vtelenia stal človekom, nám zjavil Otca
a jeho lásku. Zároveň tým, že prijal človečenstvo aj s ľudskou vôľou,
nám ukazuje, aké sú možnosti tejto prirodzenosti a vôle: dávať sa do
spolupráce s Božou vôľou. Ježiš ako človek sa nedopustil hriechu nielen
preto, lebo nemohol (keďže má aj božskú prirodzenosť), ale aj preto, lebo
nechcel (v súlade s ľudskou slobodnou vôľou). Jeho poslušnosť voči
Otcovi bola nie nutnosťou, ale slobodným rozhodnutím. Aj preto sa celé noci
modlil, aby túto Otcovu vôľu ako človek poznával a následne ju slobodne
prijal a napĺňal (porov. Mk 1, 32-38, Mt 26, 38-39). Podobne aj otázka
Ježišovej viery sa týka problematiky vôle, ktorú Ježiš mal. Niektorým sa zdá
nevhodné hovoriť, že Ježiš mal vieru, pretože bol predsa Boží Syn. Ak hovoríme,
že mal vieru, veril sám v seba? Toto tvrdenie sa podobne opiera
o spochybnenie plnosti Ježišovho človečenstva. Osoba Bohočloveka,
vteleného Božieho Slova, bude vždy pre nás tajomstvom a ľudským rozumom
nepochopíme plne toto tajomstvo. Vieme však, že Ježiš mal tak ľudskú, ako aj
božskú prirodzenosť, a teda jeho osoba nesie aj ľudskú, aj božskú vôľu. Preto
jeho skutky, ktoré konal ako Bohočlovek, sú taktiež plne ľudské.
Cisár Hérakleios publikoval v roku 638 dekrét Ekthesis
pisteos (Vyznanie viery), ktorý odporúčal prijať učenie o jednej vôli
Ježiša Krista. Východní biskupi podpísali tento dekrét, avšak pápež v Ríme
s ním nesúhlasil. Cisár Konštantín II. (641 - 668) vydal dekrét Typos,
ktorým zakázal teologické diskusie vo veci jednej alebo dvojitej vôle
v osobe Ježiša Krista. Chcel tak zabrániť prehlbovaniu náboženských napätí
v ríši, pretože tieto vždy poznačovali celospoločenské dianie. Preto pápež
Martin I. (649 - 655) zvolal do Ríma synodu, na ktorej sa mali sporné teologické
tézy preskúmať. Synoda zasadala v Lateránskej bazilike od 5. do 31.
októbra 649 a biskupi na nej zídení odmietli oba cisárske dekréty,
Ekthesis pisteos aj Typos. Jednoznačne vyjadrili vieru v „dve vôle
v jednom a tom istom Kristovi, našom Bohu, neprerušene v ňom spojené,
božskú a ľudskú, takže podľa oboch svojich prirodzeností zo slobodného
rozhodnutia sa stáva bytostne jedným uskutočňovateľom našej spásy".
Patriarchovia, ktorí vyznávali monoteletizmus, boli odsúdení a zbavení
svojho úradu. Konštantín II. bol pobúrený týmto krokom pápeža, dal ho zatknúť,
uväzniť a ako zradcu ríše ho poslal do vyhnanstva najprv na Bospor
a neskôr na Krym, kde vysilený 15. septembra 655 aj zomrel.
Po zmene politickej situácie na Východe, keď bolo zrejmé, že
oblasti, ktoré dobyli Arabi, už ríša nezíska pod svoju nadvládu a natrvalo
ich stratila, cisársky dvor nekládol už taký dôraz na získanie sympatií medzi
kresťanmi vyznávajúcimi monofyzitizmus. Preto sa znovu otvorila aj otázka
monoteletizmu. Na vyriešenie tohto teologického problému bol zvolaný Tretí
konštantínopolský (carihradský) koncil, ktorý trval celý rok (680 - 681).
Koncil prijal jasné učenie o dvoch prirodzenostiach v Ježišovi
Kristovi, čiže „mal aj dve vôle - ľudskú a božskú, a dva prirodzené
spôsoby činnosti - božskú a ľudskú, a to neoddelene, nezameniteľne,
nerozdelene a nezmiešane, pričom tieto vôbec nie sú postavené proti sebe".
Príbeh vzniku a šírenia bludu monoteletizmu nás učí, že
je veľmi dôležité hľadať jednotu medzi kresťanskými denomináciami, avšak nie je
užitočné ísť cestou „za každú cenu", i za cenu popretia evanjeliových
právd viery.
míľniky dvoch tisícročí: Monoteletizmus
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (11)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (1)Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (10)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (2)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (3)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (4)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (5)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (6)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (7)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (8)
Bludné náuky pokonštantínovského obdobia (9)